Mária Mišovičová

Jeho život rozprávkový nebol a&nbsp;trauma z&nbsp;chudobného detstva poznačila celé jeho jestvovanie. Z&nbsp;myšlienok na biedu sa nedokázal vymaniť ani v&nbsp;čase, keď už bol známy, uznávaný Dánmi ako ich najvýznamnejší literát všetkých čias.

Spočiatku ani on nebol doma prorokom, najprv jeho tvorbu prijal svet, až potom si cestu k&nbsp;nemu našli aj doma. Pri jeho mene málokomu zídu na um romány Improvizátor, Duch v&nbsp;Palnatokovom hrobe, Rozprávka môjho života, Šťastný Per alebo niekoľko básnických zbierok či divadelných hier, napríklad Anežka a&nbsp;vodník, ktoré síce nezapadli prachom, no nevzbudili ani väčšiu pozornosť. Zato jeho rozprávky Malá morská panna, Statočný cínový vojačik, Princezná na hrášku, Cisárove nové šaty, Snehová kráľovná, Škaredé káčatko, Dievčatko so zápalkami a&nbsp;mnohé ďalšie si čitateľov našli hneď. Andersenova prvá zbierka rozprávok vyšla, keď mal 30&nbsp;rokov, neskôr pribudli ďalšie rozprávkové knižky. Spolu napísal vyše dvesto rozprávok a&nbsp;rozprávkových poviedok, ktoré boli preložené do vyše 160&nbsp;jazykov.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K PRÍBEHU VEĽKÉHO DÁNSKEHO LITERÁTA NÁJDETE V GALÉRII

Smutné detstvo Hansa Christiana Andersena sa odrazilo aj v&nbsp;jeho rozprávkovej tvorbe. Bytosti z&nbsp;príbehov žili v&nbsp;ťažkých podmienkach, aké zažil ako dieťa aj on sám. Keď sa narodil, jeho otec obuvník Hans mal 22&nbsp;rokov a&nbsp;matka práčka Anne Marie 34. Vzali sa dva mesiace pred jeho príchodom na svet. Anne Marie ešte pred manželstvom porodila dcéru Karen, ale dala ju na výchovu svojej matke. Hans Christian videl nevlastnú sestru raz alebo dvakrát, odmietal sa s&nbsp;ňou stretávať, pretože sa živila prostitúciou. 

S&nbsp;rodičmi býval v&nbsp;dánskom meste Odense na ostrove Fyn. Patrili k&nbsp;najchudobnejším z&nbsp;chudobných. Ich byt tvorila jedna miestnosť, ktorá bola zároveň otcovou dielňou. Rodičia trpeli rôznymi chorobami. U&nbsp;otca to boli závažné fyzické ťažkosti, u&nbsp;matky sklon k&nbsp;psychickým poruchám, ku koncu života prepadla alkoholu. 

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Aby vydržala ťažkú fyzickú prácu pri praní bielizne a&nbsp;státie v&nbsp;studenej vode, pomáhala si pálenkou. Postupne to u&nbsp;nej dospelo k&nbsp;ťažkému alkoholizmu. V&nbsp;dospelosti sa Hans Christian o&nbsp;ňu nezaujímal, nenavštívil ju, ani keď prišiel do rodného mesta. Zomrela opustená v&nbsp;starobinci pre chudobných. O&nbsp;svojom vzťahu k&nbsp;nej a&nbsp;jej závislosti napísal poviedku Nestála za nič.

S&nbsp;otcom to bolo inak. Hoci mal iba základné vzdelanie, bol to sčítaný muž a&nbsp;synovi sa venoval. Záležalo mu na jeho vedomostiach, chcel mu dopriať slušné školy. Rozprával mu dánske báje, čítal rozprávky, z&nbsp;dreva mu vyrezal bábkové divadlo. Z&nbsp;malého Hansa sa stal vášnivý čitateľ. Požičiaval si množstvo kníh, prečítal všetko, čo sa mu dostalo do rúk. Aj hry, ktoré mohol sám zahrať.

Patrili medzi ne i&nbsp;diela Wiliama Shakespeara. Dokonca mnohé jeho hry ovládal naspamäť a&nbsp;hral ich vo svojom bábkovom divadle. V&nbsp;chlapcovi sa tak rozvíjala predstavivosť a&nbsp;nadobúdal inteligenciu. Príjemné chvíle s&nbsp;otcom si dlho neužíval. Zomrel, keď mal Hans Christian jedenásť rokov. Znášal to ťažko, najmä preto, že prišiel o&nbsp;jedinú oporu v&nbsp;rodine. Kamarátov nemal takmer žiadnych, deti sa mu posmievali pre jeho vysokú a&nbsp;chudú postavu a&nbsp;ťarbavú chôdzu. Rovesníkom sa preto radšej vyhýbal a&nbsp;sníval o&nbsp;tom, že raz bude slávny. 

Ani otčim ho nemal v&nbsp;láske a&nbsp;dával mu to patrične najavo. Matka sa zakrátko znovu vydala, opäť za mladšieho muža, a&nbsp;ten trval na tom, aby Hans Christian prestal chodiť do školy a&nbsp;začal pracovať v&nbsp;miestnej textilnej továrni. Vydržal tam tri roky, potom napriek matkinmu nesúhlasu opustil rodinu a&nbsp;odišiel do Kodane. Tam sa chcel uplatniť v&nbsp;umení, dokázať svetu, že je iný, než za akého ho všetci považujú. Že za nepeknou tvárou, neurodzeným pôvodom a&nbsp;ťarbavými pohybmi škaredého káčatka sa skrýva biela labuť.

Hoci do Kodane prišiel s&nbsp;desiatimi toliarmi vo vrecku, bol neochvejne presvedčený, že sa presadí a&nbsp;dosiahne slávu. Mal zvláštnu povahu. Napohľad pôsobil nesmelo, ale až urputne šiel za svojím cieľom. Jeho dravosť sa prejavila hneď na začiatku, keď si zháňal sponzorov na svoje umelecké pôsobenie. Bez ohlásenia prišiel k&nbsp;baletnej sólistke Anne Margrethe Schallovej a&nbsp;požiadal ju, aby mohol tancovať v&nbsp;divadle. Skôr než sa mohla tanečnica neznámeho mladíka čokoľvek spýtať, vyzul si topánky a&nbsp;začal zvláštne tancovať. Tak ju vystrašil, že ho dala z&nbsp;domu vyviesť, pretože si myslela, že je blázon. 

Podobný rozruch spôsobil u&nbsp;riaditeľa kráľovského konzervatória Giuseppe Siboniho. Aj toho navštívil bez pozvania v&nbsp;čase, keď obedoval s&nbsp;priateľmi. Do jeho salóna viac-menej vtrhol, mal na sebe neforemný kabát prešitý po otcovi a&nbsp;riaditeľ, prekvapený z&nbsp;celej situácie, mu váhavo dovolil, aby jeho spoločnosti zarecitoval niekoľko básní a&nbsp;zaspieval. Keď svoje „vystúpenie“ skončil, rozplakal sa. U&nbsp;ohúrených hostí vzbudil súcit a&nbsp;podarovali mu niekoľko drobných.

Pokúšal sa stať hercom, tanečníkom, spevákom. Mal príjemný soprán a&nbsp;dostal sa do Dánskeho kráľovského divadla. Medzitým písal aj poéziu a&nbsp;u&nbsp;kolegov mal povesť básnika. Keď sa mu zmenil hlas a&nbsp;musel z&nbsp;divadla odísť, jeden z&nbsp;hercov mu vážne radil, aby sa zameral na písanie. Hans Christian radu prijal a&nbsp;vytvoril niekoľko hier. Ponúkal ich divadlám, ale tie ich odmietali, vraj prezrádzali o&nbsp;autorovi „nedostatok elementárneho vzdelania“. Vtedy sa zoznámil s&nbsp;Jonasom Collinom, riaditeľom kodanského divadla, a&nbsp;ten ho presvedčil, že sa musí vzdelávať. Zaistil mu štipendium kráľa Frederika&nbsp;VI. na latinskom gymnáziu v&nbsp;Slagelse. Zároveň mu našiel ubytovanie so stravou u&nbsp;jednej vdovy a&nbsp;všetko hradil. 

Spisovateľ čas strávený v&nbsp;škole neskôr označil za najhoršie a&nbsp;najtrpkejšie roky vo svojom živote. Štúdium mu podľa neho strpčoval riaditeľ školy Simon Meisling. Na študentov bol veľmi prísny, neraz sa im posmieval a&nbsp;jeho posmešky neobišli ani Hansa Christiana. Smial sa z&nbsp;jeho literárnych pokusov, zhadzoval ho pred mladšími spolužiakmi, deptal ho aj psychicky. Slávny literát sa ho bál a&nbsp;bol z&nbsp;neho zúfalý. Dokonca pomýšľal na samovraždu. Či však problém nebol skôr v&nbsp;tom, že budúci literát sa nevedel ani nechcel učiť a&nbsp;neuznával autority, ktoré boli k&nbsp;nemu kritické. Získal tam však klasické vzdelanie, hoci materinský jazyk sa nikdy poriadne nenaučil. Korektori až do Andersenovej smrti opravovali jeho texty. 

Nakoniec urobil slagelskému trápeniu koniec a&nbsp;prešiel do školy v&nbsp;Helsingøre, kde v&nbsp;roku 1828 aj zmaturoval, a&nbsp;prijali ho na Kodanskú univerzitu. Náhle sa však rozhodol v&nbsp;štúdiu nepokračovať. Chcel byť autorom divadelných hier, písať básne, tvoriť romány. Ešte predtým však spoznávať svet a&nbsp;opäť mu to umožnilo kráľovské štipendium. Cestovanie bolo jeho veľkou vášňou, navštívil Švédsko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko, dostal sa do Afriky i&nbsp;na Blízky východ. V&nbsp;júni 1841 sa prechádzal aj v&nbsp;Bratislave po Hviezdoslavovom námestí, keď si loď Mária Anna potrebovala doplniť zásoby uhlia a&nbsp;mala dvojhodinovú prestávku na Dunaji. Pamiatkou na jeho návštevu je od roku 2006 rozprávkarova socha, ktorá stojí na Hviezdoslavom námestí na mieste, kadiaľ sa vtedy prešiel.

Z&nbsp;potuliek po Európe písal cestopisné črty (Básnikov bazár, Vo Švédsku), medzitým sa venoval aj zbierkam rozprávok. Jeho finančná situácia sa zlepšila, už nebol odkázaný na sponzorov a&nbsp;dostával sa aj do vyššej spoločnosti, hoci tá ho úplne nikdy neprijala.

Tí, ktorí prišli so spisovateľom do kontaktu, o&nbsp;ňom hovorili, že je zvláštny, čudný. Jeho boľavým miestom bolo detstvo. Chudobu, z&nbsp;ktorej pochádzal, vnímal ako „škvrnu na svojom pôvode“ a&nbsp;nedokázal sa jej zbaviť, oslobodiť sa od nej po celý život. Panoptikum rodinných postavičiek okrem matky alkoholičky dopĺňal jej otec, pomätený miestny žobrák, nevlastná sestra prostitútka, kmotrom mu bol vrátnik z&nbsp;chudobinca. Preto sa neustále obával, aby aj jeho nepostihli psychické problémy. Výhrad proti ľuďom, životu a&nbsp;proti všetkému a&nbsp;každému mal požehnane. Ošklivilo sa mu toho naozaj hodne.

Nemal rád bohatých, pretože jeho rodine nikdy nepomohli, no urputne sa snažil dostať medzi nich. Nechcel skončiť ako jeho príbuzní. Keď prišla na nich reč, dostával záchvaty paniky. Neznášal ani chudobných, pretože mu pripomínali, odkiaľ vzišiel. Vyhýbal sa rodinnému životu, lebo ten klasický v&nbsp;detstve nezažil. Opovrhoval intimitou, pretože ako dieťa spával s&nbsp;rodičmi v&nbsp;jednej posteli, a&nbsp;to, čo v&nbsp;noci videl medzi nimi, sa mu hnusilo. Neznášal alkohol, ktorý ničil život jeho príbuzných. Nenávidel továrne, do jednej z&nbsp;nich musel v&nbsp;šestnástich nastúpiť po otcovej smrti.

Fabrika mu vzala detstvo a&nbsp;nemohol pokračovať v&nbsp;štúdiu, zanevrel preto aj na školy. A&nbsp;vôbec –&nbsp;nemal rád celé detské roky pre bezmocnosť a&nbsp;útlak, čo ako dieťa pociťoval. Vlastne neznášal všetko a&nbsp;všetkých. Vyjsť s&nbsp;ním naozaj nebolo ľahké. Bol extrémne precitlivený, aj dobre mienenú kritiku považoval za urážku alebo útok na svoju osobu. Charakteristické pre neho boli aj neurózy rôznych foriem. Bál sa všadeprítomných baktérií a&nbsp;mikróbov, o&nbsp;ktorých sa vtedy ešte veľa nevedelo, nejedol bravčové mäso, vodu pil len prevarenú. Kľučky na dverách chytal iba vreckovkou a&nbsp;pri cestovaní si do kufra ukladal i&nbsp;zmotané lano. Čo keby v&nbsp;jeho hotelovej izbe začalo náhodou horieť? Panický strach mal aj z&nbsp;toho, že by ho mohli pochovať zaživa. Preto nikdy nezaspal, kým nemal na posteli pripevnenú ceduľku s&nbsp;nápisom: „Iba vyzerám ako mŕtvy, to však len tvrdo spím.“

A&nbsp;čo mu skutočne dokázalo spraviť radosť? Okrem kníh to boli ozubené kolieska v&nbsp;rôznych typoch hodín. Ako do seba zapadajú, na to sa dokázal pozerať celé hodiny. Chvíle nadšenia prežíval, aj keď sa zoznámil s&nbsp;Charlesom Dickensom, pretože to bol jeho najobľúbenejší súčasný anglický autor. Stretli sa v&nbsp;roku 1847 na večierku grófky z&nbsp;Blessingtonu. Podali si ruky, vyšli spolu na terasu a&nbsp;dlho sa zhovárali. O&nbsp;desať rokov ho anglický spisovateľ pozval k&nbsp;sebe na návštevu a&nbsp;čas strávený s&nbsp;Andersenom trpko oľutoval, pretože aj vtedy sa prejavila jeho zvláštna povaha. Hneď po príchode popremiestňoval nábytok takmer v&nbsp;celom dome, popoludňajšie čítanie z&nbsp;kníh prerušoval záchvatmi hnevu alebo plačom. Vzápätí vybehol do záhrady a&nbsp;tvár si zaboril do trávnika. Žiadal Dickensových synov, aby ho každé ráno holili...

Tých čudáctiev mali Dickensovci po dvoch týždňoch dosť a&nbsp;taktne Hansovi Christianovi naznačili, že jeho naplánovaná návšteva sa chýli ku koncu. Andersen sa rozplakal, zabarikádoval sa v&nbsp;hosťovskej izbe a&nbsp;vydržal v&nbsp;nej ďalšie tri týždne. Nakoniec odišiel urazený a&nbsp;bez rozlúčky, že ho ani Dickens nedocenil. A&nbsp;doma potom rozmýšľal, prečo s&nbsp;ním jeho obľúbený anglický kolega prerušil kontakt, prečo sa skončilo ich sľubne sa začínajúce priateľstvo. Na to mali Dickensovci jednoduché vysvetlenie: „Strávil u&nbsp;nás päť týždňov a&nbsp;nám to pripadalo ako celá večnosť. Nikdy viac.“ Čo spôsobovalo to čudácke správanie a&nbsp;výkyvy nálad? Súčasní odborníci pri hodnotení Andersenovej osobnosti vychádzali zo zachovaných prameňov a&nbsp;dospeli k&nbsp;záveru, že dánsky spisovateľ bol zrejme autista a&nbsp;trpel dyslexiou.

Emócie, city, vzťahy, muži, ženy, asexuál, homosexuál? To všetko sa rozoberalo v&nbsp;súvislosti s&nbsp;Hansom Christianom Andersenom. On akoby svet ľudských emócií nevnímal, dokonca ho ignoroval, akoby žil vo vlastnom svete. Koľko pravdy je na historke, že nemal rád ženy? Lásku pocítil, keď spoznal na cestách po Dánsku Riborg Voigtovú. Šialene sa do nej zamiloval, skladal pre ňu ľúbostné básne, lenže ona bola zasnúbená s&nbsp;iným a&nbsp;nakoniec sa za neho aj vydala. Ale túto skutočnosť Hans Christian akoby nevnímal, nechcel pripustiť, že šlo o&nbsp;cit len z&nbsp;jeho strany: „Mal som jedinú lásku a&nbsp;tou bola ona.“

Neskôr sa spriatelil s&nbsp;opernou speváčkou Jenny Lindovou, ktorá fyzicky pripomínala skôr muža. Rovnako šlo o&nbsp;platonický vzťah, operná diva ho považovala skôr za brata. Verejnosť rozoberala aj jeho náklonnosť k&nbsp;mladému Edvardovi Collinovi, synovi svojho dobrodinca, pre Andersenove listy s&nbsp;citovými výlevmi: „Chradnem pre teba, moje city k&nbsp;tebe sú ženské... Ženskosť mojej povahy a&nbsp;naše priateľstvo musia zostať naším tajomstvom.“ Na základe týchto slov ho niektorí považovali za homosexuála, čo odmietli dánski literárni vedci. Podľa nich šlo v&nbsp;prípade tejto korešpondencie o&nbsp;nepochopenie doby, v&nbsp;ktorej Andersen žil.

Na platonickej úrovni zostala aj jeho láska k&nbsp;dánskemu tanečníkovi Haraldovi Scharffovi, zopár dôverných listov si vymenil i&nbsp;s&nbsp;mladým Karolom Augustom, kniežaťom z&nbsp;Weimaru. No zrazu mu prestal písať, akoby sa zľakol svojich myšlienok, ani čo by pochopil svoju odlišnosť a&nbsp;bál sa jej. Zdá sa, že Andersena priťahovali muži i&nbsp;ženy, našli sa o&nbsp;tom dôkazy. Ale len na platonickej báze, bez zmyselnosti. Vo svojich súkromných zápiskoch sexuálny vzťah so ženou či s&nbsp;mužom odmietal, vraj sa mu zhnusil v&nbsp;detstve, keď spával s&nbsp;rodičmi v&nbsp;jednej posteli. Odvtedy pokladal telesnú lásku za odpornú. Bol asexuál? Nie celkom, určité sexuálne túžby pociťoval a&nbsp;riešil to vlastným uspokojovaním. Samozrejme, v&nbsp;súkromí, ale sám sebe sa venoval viac než dosť. Odkiaľ tieto intímne informácie pochádzajú? Z&nbsp;jeho podrobného denníka, v&nbsp;ktorom si zaznamenával i&nbsp;tieto každodenné kratochvíle a&nbsp;robil si pri nich krížik. A&nbsp;že ich bolo!

Hans Christian Andersen si nikdy nezaložil vlastnú domácnosť, hoci len jednočlennú. Žil v&nbsp;hoteloch, penziónoch, na cestách, na ktorých strávil deväť rokov. Na jar 1872 spadol z&nbsp;postele a&nbsp;vážne sa zranil. Nikdy sa už úplne neuzdravil. Po úraze sa ho ujal jeden z&nbsp;jeho mála priateľov obchodník Moritz Melchior. Zomrel o&nbsp;tri roky neskôr v&nbsp;jeho dome neďaleko Kodane. Pochovali ho na cintoríne Assistens v&nbsp;hlavnom meste. Deň jeho pohrebu bol vyhlásený za deň národného smútku a&nbsp;na poslednej ceste ho odprevadil aj dánsky kráľ Kristián&nbsp;IX.

Smutný život rozprávkara: Slávu priniesol Hansovi Christianovi Andersenovi „podradný“ žáner

Výber pre vás

Smutný život rozprávkara: Slávu priniesol Hansovi Christianovi Andersenovi „podradný“ žáner

Súvisiace články

Chaplin v sukni: Giulietta Masina bola pôvabná aj v klaunských grimasách, ktorými nešetrila

Obyčajná pani Rooseveltová: Z nepekného dievčatka sa stala skvelá prvá dáma

Doktor Klavír: Už pri vyslovení mena Jiřího Šlitra sa ľudia usmievali

Výber pre vás