Vladimír Kampf

Na prelome mája a&nbsp;júna som sa ešte pokúsil o&nbsp;nejaký záber na svoju fotovýstavu, ktorá až do 1.&nbsp;septembra visí v&nbsp;Stredoeurópskom dome fotografie uprostred Bratislavy. Niežeby som obrázkov z&nbsp;Dunaja nemal po niekoľkých desaťročiach viac než dosť. Len mi to nedalo. Som večne nespokojný a&nbsp;presvedčený, že niekde na mňa čakajú ešte lepšie kompozície.

Dohodli sme sa s&nbsp;fotografom Alanom Hyžom, ktorý je kurátorom mojej výstavy, že vyrazíme na koniec druhej najdlhšej európskej rieky spoločne. Obaja sme mali vysnívaných niekoľko záberov. On dva a&nbsp;ja neskromne tri. Aj Alan pracuje na knihe od Dunaja. Povedali sme si, že aj keby nám to nevyšlo stopercentne, aspoň vychutnáme pestré menu rybacích špecialít, najmä polievok, a&nbsp;nepohrdneme ani tradičnou rumunskou držkovou nakyslo so smotanou a&nbsp;s&nbsp;papričkou. Naša jazda bola nakoniec smutná, ale aspoň chutná.

Tam dole na samom konci Dunaja je už úplne iný život. Už to nie je o&nbsp;dobrodružstve a&nbsp;snoch cestovateľov, ktorí hľadajú exotický svet. Zostali z&nbsp;neho posledné zvyšky. Je na ne smutný pohľad. Rieka sa rozvetvuje do troch hlavných ramien. Najprv sú z&nbsp;hlavného toku dva. Severné Kilijské rameno a&nbsp;Sulinské rameno, z&nbsp;ktorého sa pod mestom Tulcea oddeľuje ešte južné Svätojurské. Ramená nesú mená podľa miest a&nbsp;dediny na ich koncoch. Len v&nbsp;prípade Kilijského ramena to nie je úplne na konci. Za Kilijou je ešte dedinka Vylkove po ukrajinsky alebo Vilkovo po rusky. Vylkove bolo naším prvým cieľom.

Vojna zanecháva stopy na celej Ukrajine. Rátali sme s&nbsp;tým, že z&nbsp;nejakého dôvodu neprídeme do cieľa. Otočili sme sa len pár stoviek metrov krížom cez vodu pred jedinečným svetom dunajských záhrad na ostrovoch úplne na konci Kilijského ramena. Za nimi je už len more. Bol som tam len raz a&nbsp;povedal som si, že sa isto vrátim do pokojnej oblasti zeleniny, ovocia a&nbsp;pohostinných ľudkov.

Nevzdávali sme sa a&nbsp;hľadali sme odvoz, aj keď nám jeden z&nbsp;mála rybárov, ktorých sme stretli, hovoril, že do člna nás nikto nevezme –&nbsp;okrem zamestnancov rekreačného rezortu Pelikán. Skúsili sme to a&nbsp;prenajali sme si čln aj s&nbsp;Igorom. „Tam vás neodveziem,“ krútil hlavou. „Pelikán je jediná spoločnosť, ktorá má povolenie voziť turistov, aj to za prísnych podmienok, ktoré musíme dodržiavať.“

Náš sen o&nbsp;benátskych záhradách a&nbsp;návšteve posledných domov Lipovanov na ostrovoch sa definitívne rozplynul pri pohľade na vojenskú loď, ktorá stráži vstup do tohto jedinečného dunajského sveta. Igor sa nám snažil ukázať, čo sa dalo. Previezol nás časťou dolných – vidieckych, Benátok Dunaja. Tie horné – mestské, sú v&nbsp;Nemeckom meste Ulm, v&nbsp;bývalej rybárskej a&nbsp;garbiarskej štvrti, ktorou preteká Blau s&nbsp;množstvom menších kanálov. Nestíhal som sa čudovať, aké sú kanály vo Vylkove prázdne. Takto si ich nepamätám. Zohnať ochotného rybára či majiteľa člna za pár eur nebýval problém. Dnes nič...

Legendárny Hadí ostrov, na ktorom na začiatku bojov vzdorovala ukrajinská jednotka, je odtiaľto vzdialený sotva štyridsať kilometrov. Načas bol pod kontrolou Ruska. Odtiaľto pochádza legendárna odpoveď obrancov ostrova na výzvu, aby sa vzdali: „Ruská vojnová loď, choď do...“ Bolo to hneď v&nbsp;prvý deň vojny. Mimochodom, poslali ich do... čisto ruskou frázou.

Vražedná vojna vyhnala ľudí. Ušli najmä chlapi. Na smrť sa im ne­chce, nech je im domovina akokoľvek vzácna. Ušli, aby prežili. Niektorí aj s&nbsp;rodinami. Spýtal som sa Igora, či tu zostala aspoň polovica obyvateľstva. Igor opäť krútil hlavou: „Ani zďaleka nie.“

Býval tu trh so zlatými rybkami. Časť miestnej tržnice som si tak pomenoval v&nbsp;jedno ráno, keď sa lúče vychádzajúceho slnka blyšťali na údených rybách a&nbsp;rybičkách rozvešaných po stánkoch. Teraz sme ich našli sotva v&nbsp;jednom stánku. Viac netreba, niet zákazníkov. Zovrelo mi žalúdok. Odporná vojna.

Zo zúfalstva som vybral na trhu fotoaparát, že sa pokúsim aspoň o&nbsp;nejaký obrázok. Bývali tu dobrosrdeční ľudia, ktorí s&nbsp;tým nemali problém. Skôr naopak. Začať fotiť tu znamenalo vyslúžiť si niečo dobré na zahryznutie, prípadne pohárik k&nbsp;tomu. Všetko je už inak. Baby na trhu na mňa začali kričať, že to nesmiem, lebo okamžite zavolajú milíciu. „My nechceme, aby nám sem Putin poslal bombu,“ upozornila ma jedna z&nbsp;nich so vztýčeným ukazovákom.

Ešteže rybaciu polievku, ktorú volajú „ucha“, pripravujú jedinečne. Kusy rýb a&nbsp;zeleninu vyberú z&nbsp;vývaru a&nbsp;servírujú vedľa neho. Tie si potom pridáva každý podľa chuti. Zemiačik, mrkvička, rybička... K&nbsp;tomu dochucovadlo z&nbsp;octu a&nbsp;cesnaku. Fantázia. Hody pre dvoch za dvanásť eur. Oplatilo sa.

Po neúspešnom dobytí Ukrajiny sme sa vracali na kompu do Rumunska. V&nbsp;mikrobusoch sme boli vždy len dvaja chlapi plus šofér. Okolo nás len ženy a&nbsp;deti. Aj najväčšie ukrajinské dunajské mesto Izmajil zívalo prázdnotou. Z&nbsp;ospalosti nás na chvíľu prebrali len sirény uprostred dňa. Cesty k&nbsp;najbližším protileteckým krytom majú starostlivo označené. Aj sem už padali bomby a&nbsp;nad mestom lietali drony. Deravá je aj zasklená budova riaditeľstva Ukrajinskej dunajskej plavby. Hučanie sirén sme prečkali pri káve na námestí. Kúsok od nás deti prerušili súťaže na námestí. Hudbu pustili krátko po skončení poplachu.

Prišli sme do Suliny, mesta, v&nbsp;ktorom je oficiálny dunajský kilometer 0 (nula). Dunaj sa podľa kilometrových tabúľ začína na konci a&nbsp;ani to nie je celkom pravda. Najmladšia pevnina Európy sa každý rok vďaka naplaveninám rozrastá. Posúva sa do Čierneho mora, každý rok pribudnú aj nejaké ostrovy a&nbsp;ostrovčeky, ktoré zostávajú dlho nepomenované.

Hneď sme sa vybrali na medzinárodný cintorín, kde má každé náboženstvo vlastný, často ohradený priestor. Ešte pred dvoma rokmi tam stál pri márnicipohrebný voz. Alan s&nbsp;ním mal vysnívaný záber. Už sa raz oň pokúsil, ale nebol spokojný s&nbsp;výsledkom. Fotí Dunaj čiernobielo po starom na filmy starými prístrojmi. Takže výsledok často len odhaduje a&nbsp;necháva sa prekvapiť. Boli sme prekvapení, keď sme voz, ktorý sa celé desaťročia nepohol z&nbsp;miesta, nikde nevideli. Správca cintorína len mávol rukou: „Niekto ho ukradol,“ skonštatoval. Nešlo nám to do hlavy. Kto a&nbsp;ako by odtiaľto ukradol funebrácku haraburdu?

Bolo načase urobiť si radosť. „Rybaciu polievku? Nemáme. Ale máme polievky zo sumca, z&nbsp;jesetera a&nbsp;z&nbsp;kapra. Vyberte si,“ oznámila nám čašníčka v&nbsp;reštaurácii pri móle s&nbsp;obrovskou riečno-morskou nákladnou loďou.

Veľké námorné lode sa po Dunaji dostanú až do prístavu Braila 170&nbsp;kilometrov vo vnútrozemí. Kúsok odtiaľ po prúde rieky sa Dunaj rozdeľuje na prvé dve ramená. Po konci socializmu sa Rumunsko a&nbsp;Ukrajina usilovali získať čo najviac z&nbsp;plavby lodí a&nbsp;poplatkov. Hovorí sa, že Ukrajinci v&nbsp;strednom, čisto rumunskom ramene úmyselne nechali stroskotať nákladnú loď tak nešťastne, že kanál bol pre mohutné plavidlá neprejazdný. Časy sa menia. Počas vojny na Ukrajine im je už dávno prejazdné Sulinské rameno dobré na prepravu obilia. Koniec Kilijského ramena bol ešte nedávno zamínovaný.

Druhý Alanov obrazový plán bol les pri dedinke Letea. Len sa tam dostať. Zo Suliny je to hodina plavby do vnútrozemia pieskových dún. Starý známy, ktorý si hovorí kapitán Nemo, práve nemal čas. Museli sme si nájsť krčmu, ktorá turistom nevonia, ale sedia v&nbsp;nej miestni. Našli sme. Ani sme pivo nedopili a&nbsp;bolo jasné, že Marian je náš kapitán.

Letea bola pre mňa ďalším smutným zážitkom. Zažil som tu pred rokmi ešte živo. Okolo domov behali deti, všade ktosi čosi robil v&nbsp;záhradách, rybári lovili ryby. Dnes sú už takmer všetky domy z&nbsp;nepálenej hliny prázdne, niektoré padajú, iné už spadli.

Pred dvoma rokmi som pred jedným z&nbsp;nich fotografoval Sandru. Nikdy nikde oficiálne nepracovala. Zamestnávala ju kopa roboty okolo domu a&nbsp;na piesčitých políčkach. Keďže nerobila, nemala ani dôchodok. Bola ešte z&nbsp;tých, ktorí velebili akési pochybné zlaté časy za komunistického diktátora Ceausesca. Pravda je, že to vtedy delta žila. Svet sa zmenil. Dnes sa v&nbsp;ešte stojacich domoch skrývajú polodivé a&nbsp;divé kone pred prudkým slnkom a&nbsp;nepriaznivým počasím.

Do lesa nás odviezol turistický furman. Zdá sa, že turisti sú posledná nádej na aké-také prežitie miestnych. Inak by už odtiaľto asi odišli všetci. Veď čo by tu aj robili... Ryby sa už neoplatí predávať a&nbsp;ani niet komu. Časy, keď odtiaľto vozili žabie stehienka na francúzsky gastronomický trh, sú takisto už dávno preč.

Aj tu mal Alan smolu. Na fotografiách videl spektakulárny zaplavený les. Ten si vysnil do knihy. Sprievodca nás síce zaviezol do lesa, ale žiadna voda. Vygúglili sme fotografie. Toto chceme. „To musíte prísť počas povodní,“ oznámil nám bohorovne kočiš. „Tie už dlho neboli.“

Obrázky, ktoré sem lákajú turistov, sú len z&nbsp;jedného krátkeho obdobia raz za uhorský rok či viac takých rokov.

Predsa nebudeme smutní. Čo teraz? Zo sumca? Z&nbsp;jesetera? Z&nbsp;kapra? Z&nbsp;jesetera.

Smutno na konci Dunaja: Divočina zostala, ale ľudia miznú! Vyháňa ich vojna

Výber pre vás

Smutno na konci Dunaja: Divočina zostala, ale ľudia miznú! Vyháňa ich vojna

Súvisiace články

Daniel Máčovský je himalájsky jogín: Život človeka je ako let balónom

Festival seniorských folklórnych súborov: Kým žiješ, tancuj! Pozrite na tú zábavu

Ikonický vták: Recept na ochranu a záchranu dropov na Slovensku

Výber pre vás