Človeku stojacemu pod lesom za posledným domom v chladnom počasí napadne, že je to kraj slivovice a dobrej teplej slepačej polievky. Vitajte v Jeruzaleme. Ježiža Krista tam však neukrižovali, Múr nárekov by ste hľadali márne.  Žije v ňom dvanásť ľudí a patrí obci Krajné, ktorá sa skladá z 39 kopaničiarskych osád. Na Myjave. Prečo sa malá prikrčená osada, ktorej musia každú zimu pomáhať snežné frézy, volá ako Sväté mesto, je záhada aj pre domácich.

Šípky pri hlavnej ceste ukazujú jedným smerom na Jeruzalem,  druhým na osady Nebojsa, Chalupy.

„O tom, prečo sa takto volá, sú len špekulácie. Kedysi tu boli všade lesy, ľudia sa v nich usádzali. Jedna z verzií je, že sa sem medzi prvými nasťahoval človek, ktorý dobre poznal Bibliu, a práve on toto miesto tak nazval. Ale nie je o tom nijaký dôkaz. Nevedeli nič ani pamätníci, volali sme ich dedko Talo a dedko Lukáčik,“ hovoria manželia Karol (74) a Anna (67) Bukovčanovci. Jeruzalem je v členitej prírode, uličky sú buď z kopca, alebo do kopca.

Na fasáde chátrajúceho domčeka vidieť nápis zo začiatku minulého storočia: „Konečník Samuel, kováč.“ Až sa tlačí na jazyk - s ním musela byť „prdel“.

„Chodí sem veľa ľudí a pýtajú sa na názov. O históriu sa zaujímajú aj filmári. Asi pred ôsmimi rokmi dokonca chceli natáčať, ako trávime Vianoce. Tak sme ešte pred sviatkami uvarili páleného, vareného, ozdobili stromček a tvárili sme sa, že sú naozaj Vianoce. Oni nás nakrúcali, naliali sme im a potom si už chodili sami ulievať, zachutilo im,“ spomína Karol Bukovčan.

Vianoce nie sú v Jeruzaleme ničím výnimočné. Jedine u Bukovčanov okrem klasickej oplátky, kapustnice, opekancov a ryby jedia ešte repovú polievku. „Tú nevaríme celý rok, jedine na Vianoce. Túto tradíciu sme zdedili po predkoch a robí to už aj naša dcéra u seba doma.“

Miestni majú bohaté skúsennosti s kamerami. V Jeruzaleme v minulosti natáčali päť filmov. Hriech, Prípad Evy Burdovej, Najatý klaun, Zlatý chlieb, Šípková Ruženka. Vladimír Michalec (65) si v Hriechu aj zahral. „Bol som kosec. Hral tam aj Rajniak, Gogál,“ hovorí.

Dodnes však v Jeruzaleme nemajú plyn, vodovod, kanalizáciu. Vodu ťahajú zo svojich studní. V takých roztrieštených obciach po kopcoch, ako je Krajné, je takmer nemožné dotiahnuť siete do všetkých osád. Elektrinu majú v Jeruzaleme od roku 1965.

„Ale na rozdiel od iných máme napríklad digitálne hodiny na elektriku,“ ukazujú Michalcovci. Nie je to odpočítavacie zariadenie, kde sa točí koliesko a na mechanickom počítadle naskakujú číselká. V Jeruzaleme majú skúšobne systém, ktorý dokáže sám odosielať údaje o spotrebovanej elektrine do centrály rozvodných energetických závodov. Aby sa zamestnanci, čo ju chodia odpisovať, nemuseli škriabať kade-tade po kopcoch. „Dlho sme tu nemali ani cestu. Len takú poľnú,“ pripomínajú domáci.

V minulom storočí bývalo v osade najviac 50 ľudí. Dnes je ich dvanásť, väčšinou dôchodcovia. Zo štrnástich domov je trvalo obývaných sedem, ostatné majú chalupári. Žiadny slávny človek odtiaľ nepochádza, všetci boli klasickí kopaničiari. „Kedysi ľudia chodievali pracovať do Myjavy alebo do Starej Turej. Ja som sa tak s manželkou dal dohromady pri cestách autobusom do roboty. Celý život pracovala v obchode s obuvou. Takže ma najskôr obúvala a potom aj okabátila,“ smeje sa Karol Bukovčan.

Osada je pôvodne evanjelická, iba chalupári z Bratislavy sú katolíci. Do kostola chodievali kedysi pešo šesť kilometrov, dnes na autách. „Charakterovo sú tu ľudia ako všade inde - jedni veľmi dobrí, iní sa tvária, že sú dobrí. Susedské spory nie sú, nevadíme sa. Starí rodičia kedysi mávali nezhody pre medze, my už žijeme bez sporov,“ vraví Anna Bukovčanová.

Podľa miestnych sa v Jeruzaleme žije veľmi príjemne, ticho. Majú prehľad o každom aute, ktoré prejde osadou. Veľa ich tam totiž nejazdí. Občas niektoré havaruje v zákrute a skončí v priekope. Osadníci musia brať metly a zametať sklo. V lete ticho prerušia cirkulárky, na ktorých si chystajú drevo na zimu. Po nociach občas besnejú psy, okolo osady je totiž plno diviakov, jeleňov. Hlasné psy majú aj Michalcovci - dva nemecké ovčiaky. Ten mladší zvykol ako šteňa každú návštevu od radosti očúrať.

Z diaľky sa tlmene ozýva traktor šplhajúci sa k niektorej z kopaníc. Inak nepočuť nič. „Ticho tu bývalo vždy. V rušnejšej obci by sme si už zvyknúť nedokázali. V minulosti všetci vo voľnom čase chodievali robiť na svoje polia, ale väčší statkári tu boli len dvaja. Oni pomohli nám menším poorať políčka, za to sme im my niečo odrobili na ich statkoch,“ tvrdia Bukovčanovci.

Obyvatelia žijú v spojení s prírodou. Domy veľmi neprekurujú, skôr naopak. Každý má dodnes políčka, sliepky, Vladimír Michalec aj tridsať včelích rodín a jednu kozu. Michalcovci sú celé dni na dvore a v kuchynke, ktorú si urobili z prízemnej pivnice. Do domu chodievajú len spávať. „Aby sme nemuseli stále chodiť hore-dole po schodoch, tu aj navaríme, najeme sa, posedíme si a sme hneď vonku.“

V strede Jeruzalema je drevená garáž s bránou otočenou do ulice. Na nej pritlčený kalendár rozvozu odpadu, dva plagáty Sisy Sklovskej, že má nové cédečko a bude spievať v kostole v Krajnom, a inzerát záujemcu o dom. Garáž slúži namiesto informačnej tabule.

Keď pri nej videl pán Kubiš z domu oproti cudzích ľudí, hneď prišiel. Za ním mačka. Má dva domy a jeden chce predať. Myslel si, že prišli ľudia, ktorí si dali na garáž ten inzerát. Aj on pri otázke, prečo je Jeruzalem Jeruzalemom, len pokrčil plecami.

Kronikár Krajného Ivan Gálik spomína, že okolo roku 1918 sa vtedajší farár Michal Bodický pokúšal zisťovať jeho históriu. „Dosť rozsiahle všetko opísal, ale ani jemu sa nepodarilo zistiť, prečo sa osada volá Jeruzalem. Niekomu údajne pripomínala svojimi vŕškami skutočný Jeruzalem. Nikto ani nevie, aký je ten názov starý, aká je stará osada. Zaujíma sa o to veľa ľudí, ale myslím si, že to už navždy ostane tajomstvom,“ hovorí Ivan Gálik. „Boli tam dve časti, jedna sa volala Mesto, druhá Jeruzalem. Potom sa spojili a volali ich Mesto Jeruzalem. V päťdesiatyh rokoch minulého storočia, keď sa kreslili mapy, ostal už len Jeruzalem. Vieme len to, prečo sa do vrchov ľudia sťahovali. Do lesov utekali ešte počas tureckých vpádov, aby sa schovali. Klčovaním si urobili priestor na bývanie. Cítili sa tam relatívne bezpečne, boli mimo hlavnej trasy. Schovaní mali menej nepríjemností. Neskôr tieto osady zahrnuli pod obec Krajné.“

Slovenský Jeruzalem: Osada v myjavských kopaniciach sa volá ako Sväté mesto

Výber pre vás