Mária Mišovičová

Počas vianočných sviatkov bolo dostatok koláčov, z&nbsp;ktorých si aj tí najmenší mohli dať. Dostať sa však k&nbsp;lákavým čokoládovým figúrkam či fondánovým salónkam nebolo jednoduché. V&nbsp;minulosti sa stromček zdobil na Štedrý deň a&nbsp;počas neho a&nbsp;aj na Prvý a&nbsp;Druhý sviatok vianočný na­ozaj platil prísny zákaz siahnuť na sladkosti na ňom. Najskôr sa mohli konzumovať, až keď kňaz s&nbsp;kostolníkom a&nbsp;miništrantmi vysvätili príbytok po trojkráľovej kolede.

Tento sprievod v&nbsp;každom dome zaspieval pieseň, pokračoval modlitbou, po ktorej farár požehnal obydlie a&nbsp;nad vchodové dvere alebo dvere izby napísal kriedou dve čísla prichádzajúceho roka, potom nasledovali písmená C&nbsp;+&nbsp;M + B a&nbsp;po nich dve posledné číslice nového roka. Uvedené písmená sú skratkou latinského Christus mansionem benedicat – Kristus, žehnaj tento dom. To je prvý význam tejto skratky a&nbsp;aj v&nbsp;súčasnosti ešte stále existujú krajiny, v&nbsp;ktorých kresťania používajú správne&nbsp;C. Medzi ľuďmi sa však zaužívalo namiesto C písmeno&nbsp;G, teda G +&nbsp;M + B, čo sú začiatočné písmená troch kráľov: Gašpara, Melichara a&nbsp;Baltazára. Biblia ich nazýva mudrci od východu. A&nbsp;to je druhé vysvetlenie troch písmen. Prečo sa z&nbsp;pôvodného C stalo G, nevedno. Ľuďom, ktorí neovládali latinčinu, pripomínala skratka zrejme mená troch mudrcov a&nbsp;tak si ju ľahšie zapamätali.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K HISTÓRII ZDOBENIA VIANOČNÝCH STROMČEKOV NÁJDETE V GALÉRII

Až po tejto každoročnej náboženskej tradícii sa začal „oberať“ stromček, po kolekciách i&nbsp;salónkach mohli siahnuť aj deti a&nbsp;ochutnávať vzácne cukrovinky. Aj keď... Všetky na stromčeku nevydržali až do Troch kráľov. Kam dosiahli detské ruky, tam boli prázdne papieriky od salónok. Robili to nenápadne, prázdny obal nechali visieť na stromčeku a&nbsp;upravili ho tak, akoby tam salónka naďalej bola. S&nbsp;kolekciami to bolo ťažšie. Ak sa ju podarilo deťom nenápadne uchmatnúť, zjesť ju museli tajne a&nbsp;pozlátku zlikvidovať ďaleko od rodičov.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

História salónky je spojená s&nbsp;romantickým príbehom a&nbsp;siaha do 18.&nbsp;storočia do Francúzska. V&nbsp;Lyone na námestí mal cukráreň majster Papillot. Jeho sladkosti boli vychýrené a&nbsp;o&nbsp;zákazníkov nemal núdzu. Pri ich príprave mu preto pomáhali aj učni. Jeden z&nbsp;nich sa zamiloval do dievčiny v&nbsp;susedstve. Aby jej dokázal svoju lásku, tajne pre ňu brával po kúskoch tú najlepšiu čokoládu a&nbsp;balil ju do obyčajného papiera. 

Z&nbsp;vnútornej strany jej vždy napísal nejaké zaľúbené vyznanie. Monsieur Papillot si veľmi rýchlo všimol, že mu ubúda z&nbsp;najkvalitnejšej čokolády. A&nbsp;rovnako netrvalo dlho a&nbsp;prišiel na to, ktorý učeň ju z&nbsp;cukrárne odnáša. Nevedno, či a&nbsp;ako ho potrestal, pretože napriek krádeži sa mu zapáčil nápad so zamilovanými slovami vnútri obalu. Čokoládové cukríky začal baliť do jemného lesklého papiera a&nbsp;aj on vnútri nechával odkazy – väčšinou výroky slávnych ľudí. Takto balené pralinky z&nbsp;čokolády dostali meno po majstrovi cukrárovi –&nbsp;papillotes. Vyrábajú sa dodnes a&nbsp;aj naďalej majú zvnútra na obale myšlienky významných francúzskych osobností.

Podľa viacerých prameňov práve tieto pralinky, ich tvar a&nbsp;balenie inšpirovali maďarských cukrárov a&nbsp;vymysleli fondánové salónky. Už na prelome 19.&nbsp;a&nbsp;20.&nbsp;storočia mali aspoň dvadsať receptov, podľa ktorých vytvárali tieto typické vianočné sladké ozdoby. Vyrábali ich ručne, neskôr sa fondán vyrábal priemyselne. Prvé salónky boli z&nbsp;tvrdého fondánu, potom ich začali máčať v&nbsp;čokoláde, postupne pridávali nové chute, takže rokmi sa objavili salónky s&nbsp;rumovou, orechovou, jahodovou alebo mandľovou príchuťou, dnes je tých chutí omnoho viac. 

Názov salónka pochádza takisto z&nbsp;maďarčiny, meno dostala po salóne. Vianočný stromček bol v&nbsp;bohatých rodinách umiestnený väčšinou v&nbsp;salóne (po maďarsky szalon) a&nbsp;ozdobovať ho sladkými cukrovinkami si mohli dovoliť len majetní. Podľa miestnosti nazvali sladkosti szaloncukor –&nbsp;voľne preložené salónka. Zabalené boli v&nbsp;lesklom obale s&nbsp;typickými bielymi strapcami na koncoch.

Na Slovensko sa salónky dostali na prelome 18. a&nbsp;19. storočia spolu s&nbsp;vianočným stromčekom. Ten mal pripomínať strom poznania z&nbsp;rajskej záhrady a&nbsp;zelená farba symbolizovala život. Tradícia stromčekov sa u&nbsp;nás udomácnila z&nbsp;Nemecka a&nbsp;Rakúska zo šľachtických kruhov. Dovtedy sa obydlia u&nbsp;nás počas vianočných sviatkov vyzdobili vetvičkami z&nbsp;ihličnanov alebo venčekom upleteným z&nbsp;prútia. Od 19. storočia sa teda stromček stal symbolom Vianoc aj na Slovensku. Kedysi nevyzeral tak ako dnes a&nbsp;najmä na vidieku sa tento zvyk presadzoval veľmi pomaly. Väčšinou to boli vrcholce ihličnatého stromu, ktoré viseli zo stropu dole hlavou. Spočiatku ich v&nbsp;domácnostiach neozdobovali vôbec, postupne predsa len prišlo na zdobenie.

Ak na ňom visela hoci len jednoduchá dekorácia, akoby to pozdvihlo úroveň sviatkov. Dávali sa naň ozdoby podľa možností rodiny, alebo to, čo sa našlo v&nbsp;dome či dala príroda. Pôvodne to boli orechové škrupinky, malé jabĺčka, neskôr ako sladkosť sušené ovocie, napríklad jablká, hrušky, slivky, potom celé orechy, medovníčky a&nbsp;poslúžila aj slama, ľudia z&nbsp;nej tvarovali drobné ozdoby. Pustili sa aj do výroby salónok, aj keď do farebných lesklých papierikov nebalili cukríky z&nbsp;fondánu, ale doma upečené cukrovinky alebo podomácky vyrobené malé čokoládky. Miniatúrne ozdoby z&nbsp;dreva tvorili aj rezbári. Väčšinou to boli anjelici alebo zvieratká, koník či medveď, ktoré nafarbili. Vydržali tak omnoho dlhšie ako napríklad krehké sklené gule. Poslúžili aj niekoľko rokov.

Takto sa stromčeky dekorovali približne až do prvej polovice 20.&nbsp;storočia, postupne sa však ozdoby začali meniť. V&nbsp;tomto čase najmä v&nbsp;mestách jabĺčka nahradili gule a&nbsp;figúrky zo skla. Veď už v&nbsp;18.&nbsp;storočí sklári vytvárali aj ručne fúkané sklené ozdoby a&nbsp;čokoládovne vyrábali duté i&nbsp;plnené čokoládové figúrky vhodné na zavesenie na stromček. Cukrári sa takisto snažili, spod ich rúk vychádzali drobné čokoládové ozdoby, ktoré zabalili do staniolu a&nbsp;navrch nalepili obrázok anjela, hviezdičky alebo zvončeka.

V&nbsp;30. rokoch zažili boom čokoládové kolekcie. Tie boli obľúbené už v&nbsp;období prvej Československej republiky. Firmy ponúkali neuveriteľné množstvo čokoládových vianočných výrobkov rôznych tvarov. V&nbsp;obchodoch boli kolekcie od tých jednoduchších a&nbsp;najlacnejších až po najluxusnejšie. Tradícia kolekcií pokračovala i&nbsp;v&nbsp;50. a&nbsp;60. rokoch 20.&nbsp;storočia. Záujem o&nbsp;ne bol taký veľký, že čokoládovne s&nbsp;ich výrobou začínali už v&nbsp;lete. Figúrky boli z&nbsp;mliečnej aj horkej čokolády, duté i&nbsp;plnené vo farebných pozlátkach. Tie sa nevyhadzovali, deti si ich vyrovnali a&nbsp;vytvárali si z&nbsp;nich zbierky.

S&nbsp;vianočným stromčekom sa viažu aj ďalšie symboly. Okrem sladkých ozdôb bola neodmysliteľnou súčasťou aj hviezda, mašľa a&nbsp;zvonček. Hviezda bola buď na vrchole stromčeka, alebo zavesená na vetvičke. Predstavovala slnovrat, návrat slnka. Úlohou mašle bolo spájať rodiny a&nbsp;zvončeky mali odháňať zlých duchov. Sneh na stromčeku nahrádzali takzvané anjelské vlásky. Boli to tenučké vlákna zatočené do kučierok, ktoré sa dali natiahnuť aj cez niekoľko vetvičiek, zvyčajne od vrcholu až nadol. 

Neskôr pribudli strieborné lamety. Tieto tenké staniolové pásiky sa dávali, až keď bol stromček ozdobený. Nakoniec sa celý stromček, zhora až po poslednú vetvičku, obtočil striebornou reťazou. Nechýbali svetielka. Tie zabezpečili menšie sviečky v&nbsp;kovových štipcoch, zvyčajne mali zlatú farbu a&nbsp;umiestňovali sa na jednotlivé halúzky. Zapálili sa na Štedrý večer, aj to len na krátky čas, pretože boli obkolesené toľkým horľavým materiálom, že neraz k&nbsp;požiaru skutočne došlo.

Často sa hasil nielen stromček, ale aj záclony. Voskové alebo parafínové sviečky sa najskôr objavili v&nbsp;šľachtických rodinách a&nbsp;mestských domácnostiach asi v&nbsp;prvej tretine 20.&nbsp;storočia, na vidieku sa ujali neskôr, asi v&nbsp;50.&nbsp;rokoch. Elektrické svetielka, ktoré svietia na stromčekoch dnes, boli nápadom šikovných asistentov amerického vynálezcu Thomasa Edisona. No trvalo desaťročia, kým si ľudia na ne zvykli a&nbsp;začali ich používať.

K&nbsp;sviatkom patrili aj pohľadnice. Vianočné i&nbsp;novoročné mali svoje čaro. Prvýkrát sa zjavili koncom 19.&nbsp;storočia a&nbsp;ich motívom boli rodinné alebo mestské fotografie. Poslúžili aj ako ozdoby. Stávalo sa, že vojaci rakúsko-uhorskej armády okrem salónok nimi a&nbsp;hracími kartami vyzdobili vianočný stromček, ktorý bol vskutku originálny.<br>Výzdoba súčasných stromčekov dáva priestor fantázii. Okrem tradičných ozdôb sú na nich rôzne atypické dekorácie: pierka, gule zvláštnych tvarov, kvety či personalizované figúr­ky. A&nbsp;kolekcie i&nbsp;salónky, ktoré ustúpili načas do úzadia, sa opäť vracajú.

Sladké a veselé: Tajné nájazdy detských rúk na neodolateľné lákadlá

Výber pre vás

Sladké a veselé: Tajné nájazdy detských rúk na neodolateľné lákadlá

Súvisiace články

Zrkadlo ako civilizátor ľudstva: Začalo sa to zrejme pohľadom do kaluže

Spisovateľka Marguerite Durasová: Pila tak veľa, až sa čudovala, že vedela písať.

Podvod storočia: Politik Vavro Šrobár sa chcel pre dlžobu zastreliť

Výber pre vás