Kým človek nevidí na vlastné oči a nezažije na vlastnej koži, nepochopí, aká je v skutočnosti krajina postihnutá dlhoročným krvavým vojenským konfliktom, ktorý poznačil životy miestnych ľudí.

V tejto reportáži ju nechcem opisovať ako liaheň teroru a atentátov, ako väčšinou počujeme. Rád by som hovoril o krajine, ktorá vo mne zanechala hlboký a pozitívny dojem.

Nikdy nezabudnem na Nabiho a jeho starostlivosť, najúprimnejšie úsmevy detí, na neskutočnú charizmu a inteligenciu domorodcov, na pohostinnosť, ktorú som v takej miere hádam ešte nezažil, na prírodu, na čas strávený v absolútnom relaxe v parkoch, na kolotočoch, na motocykli či pri vodnej fajke. Poďme však pekne poporiadku.

Prekvapivo, víza mi na ambasáde vo Viedni vydali bez väčších problémov. V čase mojej návštevy nevyžadovali ani pozývací list, ani zakúpenú letenku. Až som nemohol uveriť, že sa do Afganistanu naozaj vyberiem.

Dlhé mesiace pred cestou som sa o krajinu intenzívne zaujímal, no len pár týždňov pred odchodom som sa rozhodol. Idem!

Let z Viedne cez Istanbul do Kábulu trvá približne 9 hodín aj s čakaním. Únava spojená s cestovaním sa vo mne miešala s nervozitou, čo všetko ma v tomto nepoznanom kúte sveta čaká.

Už o niekoľko dní sa však veci dali opäť do normálu, keďže sa prakticky nebolo čoho obávať. Kábul som si užíval viac-menej po svojich, neraz ma však môj priateľ Nabi zavolal na jedinečné stretnutia, ktoré boli pre mňa najväčším prínosom počas návštevy Afganistanu.

Mal som šťastie. Nabi pracoval pre prezidentskú kanceláriu a mal bohaté kontakty. Vďaka tomu som sa mohol vybrať na piatkový piknik pri jazere Qargha, kde sa spievalo, tancovalo, hodovalo a, samozrejme, politizovalo.

Prišiel aj čas na debatu s bývalým guvernérom provincie Wardak, ktorého som o pár dní nato videl v rozhovore v televízii.

Nabi prišiel s nápadom, ktorý sa mi spočiatku veľmi nepozdával. Vraj pôjdeme do jednej z jeho škôl, ja žiakom porozprávam o svojej ceste a oni sa mi budú v angličtine jeden po druhom predstavovať. Zapotil som sa síce, ale deti ma za to odmenili svojou vďačnosťou.

Aj keď môj pobyt v Kábule bol skôr o ľuďoch ako o pamiatkach, podarilo sa mi navštíviť niekoľko zaujímavých miest, ako napríklad Palác Darulaman zničený muhadžedínmi (svätými bojovníkmi) v 90. rokoch.

Za pozornosť určite stojí Národné múzeum v Kábule. Kedysi pred vojnou to bolo jedno z najvychytenejších múzeí na svete. Ukrývalo zbierku zhruba 100 000 artefaktov, mnohé z nich boli však počas chaosu v krajine zničené či ukradnuté. Časť zbierky sa predsa len vrátila a múzeum sa tak má opäť čím pýšiť. Ide hlavne o exponáty z predislamského a budhistického obdobia.

Kým prejdem k ďalším cestovateľským zážitkom, určite nezaškodí niekoľko slov o bezpečnosti v tejto krajine. Ak už stretnete turistu, pohybuje sa zvyčajne vo väčších mestách, ktoré sú dobre zabezpečené, čo však neznamená, že nemôže prísť k útoku.

Treba brať do úvahy, že krajina je vo vojnovom stave a jednotky hnutia Taliban sú stále aktívne. Preto je prakticky vylúčená návšteva južných provincií Afganistanu na juh od Kábulu a Heratu.

Prípady, keď sa turisti rozhodli navštíviť tieto oblasti, dopadli veľmi zle. Jedným z takých bol aj pokus Japoncov prejsť cez hranicu z Pakistanu do mesta Kandahár. Zmizli z povrchu zemského a o pár rokov boli nájdené už len ich kostry.

Navštíviť možno len Kábul, Herat, Mazar-i-Sharif, Wakhanský koridor a Bamyan. Medzi mestami je nutná preprava letecky, nie po zemi. Najbezpečnejšou možnosťou je byť neustále s miestnym človekom, ktorému dôverujete.

Vždy sa treba vrátiť na miesto ubytovania pred zotmením, isté pravidlá je nutné rešpektovať, aj čo sa týka miestnej dopravy a ubytovania. V samotných mestách nájdete všade taxíky, poprípade rikše. Najjednoduchšie sú pešie presuny, pri ktorých spoznáte miestnu kultúru okamžite.

V Kábule je dobré vybaviť si ubytovanie vopred – najbezpečnejšie sú miesta mimo centra a v uliciach, ktoré nemajú meno a tucet vojakov pred bránami.

Ďalšou mojou zastávkou bolo mesto Herat, perla civilizácie a podľa miestnych najčistejšie miesto v celej strednej Ázii. Tešil som sa na zmenu prostredia a pokojnejšiu atmosféru. Kábul má svoje čaro, ale inak je to mesto pre silné nervy. Hlavne pre neustálu vojenskú prítomnosť.

V Herate som si taktiež našiel dobrý kontakt. Ešte na letisku ma oslovil jeden chalan, dali sme sa do reči a nakoniec ma pozval k sebe domov. Keďže vyzeral seriózne a vďačne, neodmietol som. Hneď prvý večer sa mi tak naskytla vzácna príležitosť stráviť čas v pravej afganskej rodine.

Čo však bolo najlepšie, Ayat, môj hostiteľ, mal motocykel, a tak sme sa mohli preháňať mestom a jeho okolím. Škoda, že v samotnom Herate nie je také ľahké dostať sa tam, kam by ste chceli.

Aby som mohol navštíviť citadelu v centre, musel som si vybaviť povolenie na miestnom ministerstve kultúry. Skúste však túto inštitúciu nájsť, keď neviete po perzsky. Trvalo mi to hodnú chvíľu, ale nakoniec sa podarilo. Z ministerstva stačil jeden telefonát a vojaci ma pustili dovnútra.

V citadele som strávil skoro 3 hodiny a okrem vojakov som v nej bol úplne sám. Keď som sa miestneho sprievodcu spýtal, či sem chodia nejakí turisti, pritakal s tým, že pred troma mesiacmi tu boli Kórejčania.

Múzeum džihádu na okraji mesta nemôže ostať bez povšimnutia. Povedal by som, že po citadele je to druhé najdôležitejšie miesto, ktoré v Herate musíte vidieť. Spočiatku to síce nevyzeralo, že ma pustia dovnútra, pre turistov nie je múzeum oficiálne otvorené, nakoniec sa mi však podarilo uprosiť strážcov formou malého úplatku.

Vnútri i vonku nájdete rôzne zbrane a ťažké vozidlá používané počas sovietsko-afganského konfliktu a taktiež rekonštrukciu bojov. Škoda, že ma stráže nenechali ani chvíľu samého, mám totiž rád potulovanie po takýchto miestach.

Herat pôsobí veľmi príjemne a priateľsky, nebál som sa tu prechádzať osamote ani po zotmení. Ľudia v Afganistane sú všeobecne považovaní za jedných z najpohostinnejších na svete, podobne ako napríklad Iránci, len politické problémy zabraňujú masívnejšiemu prísunu turistov do krajiny.

Veľa času v Afganistane som strávil podnetnými rozhovormi s miestnymi o živote na Západe i Východe.

Dva dni pred odchodom mi v hlave skrsla myšlienka navštíviť údolie Panšír vzdialené asi 100 kilometrov od Kábulu, ktoré mi spolubývajúci v hoteli veľmi odporúčali.

Údolie je vraj prekrásne a bezpečné, bez sprievodu niekoho z miestnych je však cestovanie po Afganistane veľmi náročné. Neustále kontroly, neznalosť prostredia a reči si vyžadujú spoľahlivého partnera.

Toho som našiel v osobe Zarefa, ktorý sa zaručoval za moju bezpečnosť počas celého dňa stráveného v údolí. Povolenie sme vďaka nemu vybavili rýchlo. Počasie príjemné, cesta prístupná. Hor sa teda!

Kto sa sem vyberie, musí bezpodmienečne poznať Ahmada Shaha Massouda. To bol ten, čo bojoval proti Rusom a al-Káide, ktorá ho nakoniec v roku 2001 zabila. Pamiatka miestneho hrdinu však žije v celom údolí. Massoudove obrazy nájdete takmer všade, dokonca i vojaci strážiaci údolie majú na vestách jeho podobizeň.

Koniec našej cesty sme zavŕšili návštevou hrobky tohto veliteľa afganského odboja.

Som späť v Kábule, zvyšok času trávim potulovaním po meste. Pre smog vyhľadávam príjemnejšie a čistejšie miesto v podobe Báburových záhrad. Nesú meno zakladateľa ríše Mughalov, v týchto záhradách odpočíva aj Báburovo telo.

Ako som sa tak prechádzal po parku, oslovovalo ma miestne obyvateľstvo s pozvánkou na kus reči či čaj, no ja som mal chuť byť sám. Všimol som si mnoho študentov, ktorí sa spolu učili, skôr to však vyzeralo, že je to len taká výhovorka, aby si mohli užívať vzájomnú prítomnosť bez kontroly dospelých.

Môj pobyt v Afganistane sa pomaly končí. Je ťažké zhrnúť všetky dojmy z dvoch týždňov do jedného článku. Prekvapenie z toho, čo je skutočnosť a čo sa dozvedáme z televízie, je stále prítomné.

Drvivá väčšina zážitkov s afganským ľudom je veľmi dobrá. Stávalo sa, že i po zuby ozbrojení vojaci na mňa kývali s úsmevom. Napriek tomu treba zdôrazniť, že návšteva krajiny nie je možná bez dôkladnej prípravy, rešpektovania miestnych zvykov a znalosti bezpečnostnej situácie na mieste.

Ak sa sem však vyberiete s otvorenou mysľou, získate viac, ako si dokážete predstaviť.

<em>Krajina s celým názvom Afganská islamská republika leží v južnej Ázii, na jej ploche s rozlohou 652 230 km² žije vyše 31,5 milióna obyvateľov (odhad z minulého roka). Tvorí ju 34 provincií. Hlavným mestom je Kábul, používanými jazykmi paštčina a afganská perzština, mena afghani. Ide o horskú krajinu s veľmi členitým povrchom, 33 percent územia leží vo výške nad 1 800 metrov, 10 percent nad 3 000 metrov. Pôda je suchá a neúrodná, na juhu a juhovýchode sú prevažne púšte. Podnebie je premenlivé s veľkými rozdielmi v teplotách. Afganistan je najväčším svetovým producentom ópia, obyvateľstvo získava obživu najmä z poľnohospodárstva. Dvadsať rokov vojny zanechalo v krajine dodnes stopy v podobe nízkej životnej úrovne či problémov s infraštruktúrou.</em>

Skutočný Afganistan: Ani vojny, ani teroristi tu na ľudskej dobrote nezanechali žiadne stopy

Výber pre vás