Peter Ličák

Každá z&nbsp;tohto ambiciózneho tria to robí inak, po svojom. Ale robia to tak, aby potešili ľudí. Jedna deti, ktoré sa chcú zahrať na atraktívnom ihrisku, druhá mamičky predčasne narodených bábätiek, tretia ľudí, ktorí sa ocitli v&nbsp;hmotnej núdzi alebo uprostred vojnového konfliktu na Ukrajine. Adriána z&nbsp;Ruskej Novej Vsi, Janka z&nbsp;Popradu, Janka z&nbsp;Relax parku v&nbsp;Dulovej Vsi.

Inžinierka Janka Némethová&nbsp;(46) postavila na zdedenej starootcovskej roli v&nbsp;podhorí Slanských vrchov Relax park Košariská. Bez jediného eura z&nbsp;eurofondov, iba z&nbsp;príjmov svojej účtovníckej firmy. Pri takých finančne náročných projektoch to nie je na Slovensku bežný, zaužívaný postup. „Bola to ťažká cesta, občas som mala pocit, že je neschodná, ale nevzdala som sa, posmeľovala som sa, že problémy sú na to, aby sa s&nbsp;nimi človek popasoval, nie na to, aby nad nimi vyplakával, to je len strata drahocenného času,“ predostrela nám prológ svojho príbehu pani Janka.

A&nbsp;jedným dychom dodáva, že za svoje úspechy na podnikateľskom poli vďačí vysokej škole a&nbsp;päťročnej pracovnej skúsenosti na druhom konci sveta. „Teoretické základy ekonomiky, podnikania a&nbsp;narábania s&nbsp;peniazmi som získala na vysokoškolskej podnikovohospodárskej fakulte, tam nás skúsení ekonómovia učili, že ak chce byť podnikateľ úspešný, ak sa pri každom výkyve na trhu nechce triasť od strachu o&nbsp;svoj biznis, musí mať podnikanie diverzifikované, teda mať dve-tri firmy podnikajúce v&nbsp;rôznych oblastiach. Ak sa jedna ocitne vo finančných problémoch, ďalšie jej finančne pomôžu. To je jeden z&nbsp;pilierov ekonomickej teórie a&nbsp;ja sa jej veľmi dôsledne držím. V&nbsp;škole nás naučili aj to, ako možno najefektívnejšie využiť voľné peniaze – treba nájsť dieru na trhu, investovať do odvetvia, kde je veľmi malá konkurencia. V&nbsp;ekonomickej teórii sa takáto stratégia nazýva trhová nika. Začínajúce aj malé firmy, ktoré nemajú milióny na ovládnutie celého trhu, by sa mali zamerať na zákazníkov, ktorí vyhľadávajú vysokošpecializovaný, ťažko dostupný tovar či služby. Trhová nika smeruje firmy do tých odvetví výroby, obchodu, služieb, kde sa môžu ľahko vyhnúť konkurencii veľkých či dokonca nadnárodných firiem,“ zasvätila nás do princípov svojho podnikania ekonomická inžinierka.

VIAC FOTIEK K ČLÁNKU SI POZRITE V GALÉRII...

Významné miesto v&nbsp;jej príbehu zohráva popri ekonomickej teórii Kanada. Odišla tam len na jedno leto, ale ostala tam päť rokov. „Pracovala som v&nbsp;malej firme, mala som na starosti jej účtovníctvo. Život v&nbsp;Kanade bol veľmi príjemný, ľudí neotravujú ako u&nbsp;nás hlúposťami a&nbsp;vzájomnými hádkami politici, lepšie služby od výmyslu sveta asi ťažko nájsť. Mala som dobrú plácu, ale musela som robiť precíznu robotu. A&nbsp;tá precíznosť sa mi dostala do krvi. Kto narába s&nbsp;číslami, inak ani postupovať nemôže. V&nbsp;účtovníctve sa lajdáckosť škaredo pomstí,“ konštatuje pani Jana.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Cestu k&nbsp;projektu Relax park Košariská jej odštartovalo dedičstvo po starom otcovi. Malo podobu dosť veľkého poľa medzi Solivarom, mestskou časťou Prešova, a&nbsp;dedinou Dulova Ves. „Pole v&nbsp;chotári Košariská mi zanechal dedko, do Prešova sa prisťahoval s&nbsp;rodičmi ako 14-ročný z&nbsp;Bulharska, jeho rodičia a&nbsp;potom aj on sa s&nbsp;rodinou venovali celý život na poliach okolo mesta pestovaniu zeleniny. Roky stálo len tak ladom a&nbsp;potom jedného dňa, keď som bola s&nbsp;dcérou v&nbsp;prešovskom lanovom centre, zrak mi padol za plot na zdevastovaný mestský areál minigolfu. Kedysi to tam žilo, ale dnes možno na radnici ani nevedia, že čosi také mesto vlastní, a&nbsp;tak rokmi vychádza navnivoč. Tak mi hneď napadlo, že na tom zdedenom poli by stálo za to postaviť minigolfové ihrisko. Zobrala som to rýchlym tempom, aby ma ten elán neprešiel, obrátila som sa rovno na šéfa Svetovej minigolfovej organizácie v&nbsp;Nemecku, aby mi poradil, za akých podmienok by to mohlo byť certifikované súťažné ihrisko. Môj slepý výstrel do tmy trafil cieľ,“ teší sa zo svojho úspechu majiteľka športového areálu.

Minigolfové ihrisko bolo v&nbsp;areáli prvé, zakrátko k&nbsp;nemu pribudlo bludisko, detské ihrisko s&nbsp;preliezačkami, celoročne využívateľné klzisko so syntetickým ľadom, herňa pre deti, kaviareň a&nbsp;vínna pivnička pre rodičov. Na začiatku požiadala Obecný úrad v&nbsp;Dulovej Vsi o&nbsp;zmenu územného plánu, lebo lokalita Vlčie doly a&nbsp;Košariská bola určená len na individuálnu bytovú výstavbu. Vtedajšia starostka Barbora Ježíková túto iniciatívu privítala, lebo v&nbsp;novom satelitnom mestečku v&nbsp;chotári Dulovej Vsi už žije okolo tritisíc ľudí, ale okrem domov skrytých za vysokými plotmi tam nič iné nie je.

„Ale tvrdo som narazila, väčšina obyvateľov z&nbsp;nových domov postavených v&nbsp;lokalitách Vlčie doly, Košariská, Čergov a&nbsp;Tichá dolina bola proti môjmu projektu. Vraj sa do týchto tichých lokalít presťahovali z&nbsp;mesta preto, aby mali pokoj, ticho. A&nbsp;Relax park im práve to zoberie. Napokon sa dali presvedčiť a&nbsp;tí, ktorí boli najväčšími odporcami tohto projektu, mi dnes ďakujú, že som sa nedala odradiť, že som sa nevzdala. Dokonca mi dávajú námety na ďalšie rozšírenie tohto areálu. Také slová ma zakaždým veľmi potešia,“ konštatuje pani Janka.

Najnáročnejší na logistiku bol podľa jej slov čas výstavby areálu. Výrobcov certifikovaného detského ihriska našla v&nbsp;Česku a&nbsp;v&nbsp;strojárenskej firme vo Veľkom Šariši, klzisko s&nbsp;plochou sto štvorcových metrov kúpila v&nbsp;Španielsku, pod vedením španielskeho majstra ho päť chlapov postavilo za jeden deň. „A&nbsp;už mám v&nbsp;hlave kopu ďalších nápadov, to nebude môj posledný projekt. Dedko by bol spokojný, ako som zužitkovala dedičstvo, ktoré mi zanechal. Myslím, že tie podnikateľské gény som zdedila práve po ňom,“ nazdáva sa Janka Némethová.

„Až mi žily trhá, ako by som chcela teraz ísť pomáhať do Turecka alebo Sýrie,“ hovorí Adriána Andrejková,&nbsp;(50) predsedníčka občianskeho združenia Sisi, ktoré založila krátko po vypuknutí kovidovej pandémie. Do tohto kroku ju podnietil profesor Vladimír Krčméry&nbsp;(†62), zakladateľ Vysokej školy zdravotníctva a&nbsp;sociálnej práce svätej Alžbety v&nbsp;Bratislave. „Pre mňa aj pre členov nášho občianskeho združenia je životným vzorom svätá Alžbeta Uhorská, ktorá si po manželovej smrti dobrovoľne zvolila život v&nbsp;chudobe. Vzdala sa všetkého majetku, jej život bol naplnený milosrdenstvom, dobrosrdečnosťou a&nbsp;oddanosťou ľudu,“ vysvetľuje zakladateľka občianskeho združenia. Býva v&nbsp;Ruskej Novej Vsi, len zo dva kilometre povyše prešovskej mestskej časti Solivar, kde má dnes občianske združenie sídlo. Zhodou okolností je to v&nbsp;bývalom Stročinského hostinci, kde sa po návrate z&nbsp;rekreačnej oblasti Sigord v&nbsp;Slanských vrchoch stretla cisárovná Alžbeta Bavorská 22. júla 1895 pri slávnostnom obede s&nbsp;honoráciou Šarišskej župy, Prešova, Solivaru a&nbsp;Soľnej Bane.

„Charitu robím z&nbsp;vďačnosti za to, že som napriek tým najhorším prognózam prežila ten najťažší boj o&nbsp;život s&nbsp;rakovinou. V&nbsp;nosohltane sa mi v&nbsp;roku 1997, keď som v&nbsp;nákupnom centre pripravovala otvorenie kvetinárstva, objavil nádor ústiaci do Eustachovej trubice. Kým ho lekári objavili, prešla som hotovým peklom. Keď som sa jednému sťažovala na neznesiteľné bolesti hlavy, ingnorantsky mi odpovedal, že ma kopne do kolena a&nbsp;namiesto hlavy ma bude bolieť noha. A&nbsp;bolo vybavené. Som zvedavá, či by tak surovo odbil aj svoju manželku. Keď ma napokon operovali, opýtala som sa lekárov, čo so mnou bude ďalej. Budete žiť maximálne rok, vyslovili krutý ortieľ. Doma som mala dvoch synov, štvorročného a&nbsp;dvojmesačného,“ spomína na najťažšie obdobie svojho života pani Adriána.

Do humanitárnej pomoci ju naštartovala kovidová pandémia. Keď musela zo dňa na deň zatvoriť svoje kvetinárstvo plné čerstvých kvetov, odviezla ich zdravotníkom na kovidové oddelenie prešovskej nemocnice. Tento dar ju vyšiel dosť draho: nakazila sa tam kovidom a&nbsp;z&nbsp;darkyne sa stala pacientka. „Na vlastnej koži som vtedy zistila, v&nbsp;akých podmienkach tam liečia ľudí na pokraji života a&nbsp;smrti, infúziu z&nbsp;jedného stojana sme naraz dostávali siedmi. O&nbsp;niekoľko dní ma prepustili, kúpila som pre oddelenie pätnásť infúznych stojanov a&nbsp;desať servírovacích stolíkov pre pohodlnejšie stravovanie pacientov. A&nbsp;už som pri humanitárnej pomoci ostala,“ konštatuje predsedníčka občianskeho združenia Sisi.

Keď Rusi pred rokom zaútočili na Ukrajinu, o&nbsp;pár dní bola na našej východnej hranici, aby pomáhala prvým utečencom pred vojnou. „Naše občianske združenie spolu s&nbsp;gréckokatolíckym kňazom Františkom Engelom z&nbsp;Vyšného Nemeckého pomáhalo utečencom s&nbsp;potravinami, v&nbsp;prvých dňoch vojny to boli predovšetkým mamičky s&nbsp;deťmi, boli naozaj vďačné za každý hlt. S&nbsp;potravinovou pomocou som bola v&nbsp;Užhorode, Mukačeve, v&nbsp;Ivano-Frankivsku. Akurát chystáme pre Charkov zdravotnícky materiál, deky a&nbsp;teplé oblečenie, pri balení tejto pomoci nám pomáhajú aj štyri Ukrajinky, ktoré od marca minulého roka žijú v&nbsp;Prešove,“ hovorí o&nbsp;súčasnej podobe svojich dní Adriána Andrejková.

Novorodenecké oddelenia krompašskej a&nbsp;kežmarskej nemocnice dostali v&nbsp;minulých dňoch nezvyčajné podarúnky – množstvo pestrofarebných háčkovaných chobotničiek, papučiek a&nbsp;čiapočiek pre predčasne narodené bábätka, ktoré prežívajú prvé dni na tomto svete v&nbsp;inkubátoroch. Iniciátorkou tohto projektu je čerstvá štyridsiatnička Janka Šlacká z&nbsp;Popradu.

„Umelecké gény som zdedila po nebohom otcovi, ktorý vášnivo rád robil modely bojových lodí a&nbsp;lietadiel, mamka, ktorá je ekonómkou v&nbsp;krompašskej nemocnici, ma zasa zaučila do tajov háčkovania. Tu na Spiši ovládala háčkovanie každá žena. Keď som jedného dňa upratovala byt v&nbsp;Poprade-Veľkej, bolo mi ľúto vyhodiť do smetného koša zvyšky vlny a&nbsp;priadze. V&nbsp;tej chvíli mi napadlo, že by sa tomu nepotrebnému materiálu ešte dal vdýchnuť nový život v&nbsp;podobe háčkovaných chobotničiek, papučiek, čiapočiek pre novonarodené detičky, najmä pre tie, ktoré začínajú svoj život v&nbsp;inkubátoroch neonatologických oddelení,“ hovorí iniciátorka sympatického projektu, ktorá vyštudovala odevníctvo a&nbsp;módne návrhárstvo.

„Háčkované chobotničky majú na predčasne narodené detičky veľmi priaznivé účinky. Štruktúra chápadiel im zrejme pripomína pupočnú šnúru a&nbsp;to ich v&nbsp;inkubátore, kde im chýbajú mamkine dotyky, zjavne upokojuje,“ vysvetľuje vedúca sestra novorodeneckého oddelenia krompašskej nemocnice Klaudia Tatarková. „Pôvodne som chcela zorganizovať v&nbsp;Poprade klub žien, v&nbsp;ktorom by sme sa venovali háčkovaniu, zatiaľ sa mi to nepodarilo. Ale ako sa vraví, neskladám zbrane, nekapitulujem. Bola som však veľmi príjemne prekvapená, keď som na sociálnych sieťach uverejnila prosbu, aby mi ľudia posielali nepotrebnú vlnu či priadzu, koľko žien z&nbsp;celého Slovenska zareagovalo. Štyri ‚háčkarky‘ z&nbsp;Popradu, Bojníc a&nbsp;Prievidze sa dokonca zapojili do háčkovania chobotničiek, ponožiek a&nbsp;čiapočiek pre novonarodeniatka. Som presvedčená, že čas, keď háčkované veci opäť prídu do módy, nie je ďaleko,“ srší optimizmom šarmantná Popradčanka.

Silné východniarky: Tri rôzne príbehy ambicióznych žien, ktoré spája rovnaké poslanie

Výber pre vás

Silné východniarky: Tri rôzne príbehy ambicióznych žien, ktoré spája rovnaké poslanie

Súvisiace články

Najkrajšia na svete: Kľúče od legendárnej 129-ročnej kaviarne hodili štamgasti do Dunaja

Gadžovia nám teraz závidia: Rómom z Trebišova sa seriál Iveta páči, TOTO nám o ňom povedali

Zlu sa dá aj vzoprieť: Nezištná pomoc a obetavosť mnohých Slovákov nemá hranice

Tragédia na Škapovej: Záchranári sa dostali na miesto až po dvanástich hodinách

Výber pre vás