Mesto na Apeninskom polostrove má výhodnú polohu a je zaujímavé svojou architektúrou, umeleckými skvostmi a nákupnými možnosťami. Jeho strategická poloha zaiste ovplyvnila fakt, že si ho vybrali za svoje sídlo slávne firmy Alfa Romeo, Bugatti, Prada, Giorgio Armani, Dolce a Gabbana, Versace... V minulosti si mesto zvolili za svoje pôsobisko zasa slávne umelecké „firmy“. Leonardo da Vinci pracoval a tvoril pre milánskeho vojvodu Sforza sedemnásť rokov. Hudobného velikána Verdiho síce pre „nedostatok talentu“ neprijali na tamojšie konzervatórium, ale nezanevrel na Milánčanov a skladal pre nich slávne opery.

Človek je jediný tvor zo živočíšnej ríše, čo dokáže snívať, predstavovať si, túžiť. Pred dvadsiatimi rokmi by som si veru nevedela predstaviť, že mi rodinné zväzky umožnia navštevovať Miláno aj niekoľkokrát za rok. Že sa raz ocitnem pred obrovskou Leonardovou Poslednou večerou namaľovanou na zadnej stene prostej miestnosti večeradla v Kostole Santa Maria delle Grazie. Teraz veru nechápem, ako som mohla kedysi študovať estetiku, dejiny umenia viac-menej len z kníh, encyklopédií, na skúške rozoberať napríklad Raňajky v tráve podľa malej reprodukcie, keď Manetovo plátno má v skutočnosti 215 x 270 cm. Alebo „opisovať“ skvostné chrámy  vrcholnej gotiky, a pritom nemôcť zájsť ani do neďalekej Viedne bez vízového povolenia. Aj preto si teraz tak vychutnávam svoje splnené sny.

V Miláne mám už vyvolenú trojicu – Milánsky dóm (Duomo), druhú najväčšiu katedrálu na svete. Keď si ho pofotím a pokochám sa jeho belostnou nádherou, prejdem majestátnou Galériou Viktora Emanuela II. (kráľa a zjednotiteľa Talianska), obsypanou drahými reštauráciami a butikmi, na nenápadné námestíčko, kde „môj“ Leonardo stráži rovnako nenápadnú budovu, azda najjednoduchšiu v centre Milána – La Scalu. Musela som dať za pravdu nášmu tenoristovi Petrovi Dvorskému. Ani ja som najprv neverila, že toto je tá slávna operná svätyňa, po ktorej túžia speváci z celého sveta.  Človek nielen ako jediný živý tvor sníva, ale ako jediný je aj nenásytný. Už mi nestačilo iba vidieť, už som chcela aj vojsť a počuť. Veď sny sú na to, aby sme si ich plnili. Dostala som najvzrušujúcejší darček k narodeninám – pôjdeme na druhú premiéru Mozartovej opery Idomeneo v La Scale!

Budova opery a baletu bola vysvietená, čím získala na vznešenosti, návštevníci vo večerných šatách, na počudovanie nie v róbach, popíjali kávu či aperitív v kaviarničke alebo si prezerali a kupovali suveníry v obchodíku tiež nazvanom La Scala. Medzi divákmi bolo totiž veľa po nemecky a anglicky hovoriacich cudzincov. V opere sú na to patrične pripravení. Na každom operadle pred vami je malá obrazovka, kde si naprogramujete jazyk, v ktorom vám potom pekne v súlade so spevákmi plynú dialógy. Naťukala som si angličtinu a počúvala som spevavú taliančinu. Lístky dostať v predpredaji, nelogicky sú tak o 20 percent drahšie, ale inak ich nezoženiete, pretože sú vypredané za niekoľko minút. Existujú však aj rozličné permanentky, napríklad na desať opier asi za 700 eur. Cena lístkov sa pohybuje od 20 do 300 eur. Sezóna sa otvára vždy slávnou operou, tento rok to bola Carmen, na ňu je však vstup oveľa drahší.

Miesta sme mali na prvej galérii v strede, takže nie veľké javisko bolo priamo pred nami, ale trošku v diaľke. S tým sme počítali, divadelným ďalekohľadom sme mali, koho sme chceli, ako na dlani. Akustika ma úplne očarila, zasa som musela dať za pravdu nášmu opernému maestrovi. Vnútro divadla je dômyselne vybudované. Je to taký červeno-zlatý  hudobný valec s bohatými dekoráciami. Predpokladám, že galéria dakedy patrila výlučne chudobným a asi aj chudým študentom alebo divákom „z ľudu“. Tomu boli zrejme prispôsobené skutočne úsporné sedadielka. My sme to ešte zvládli, ale pred nami sediaca korpulentnejšia dvojica, dáme trčala polovica tela do uličky, to po prestávke vzdala.  Nepohodlné sedenie pravdepodobne u nich nevyvážila ani nádherná hudba. Najmä zbory boli dojímavo pôsobivé. Kórejský dirigent zakomponovaním čembala do orchestra majstrovsky zachoval mozartovský kolorit. Rakúsky scénograf pôsobivo preniesol dej z antiky do nedávnej súčasnosti. Režisér, pre zmenu Švajčiar, mal zasa šťastnú ruku najmä pri výbere ženských hlasov, takže na záver pri standing ovation sme sa  spontánne pridali k výkrikom „brava“! Do teplej milánskej noci som po troch hodinách vychádzala pripravená a ochotná snívať ďalej... Vidieť a počuť Pavarottiho či Mariu Callasovú na tejto svetovej scéne sa mi, žiaľ, nemôže splniť. Teraz si ich tam však už viem živo predstaviť. Stačí zavrieť oči a počúvať nahrávky s ich nesmrteľným hlasom.

Sen o La Scale: Každý si príde na svoje

Výber pre vás