Peter Ličák

Do oči bije, že jej obyvatelia robia všetko pre to, aby ich dedina na rozdiel od mnohých iných neprišla o&nbsp;typický vidiecky charakter. Cesty sa v&nbsp;obci vlnia hore kopcami, dole kopcami, potok v&nbsp;objatí stromov sa cifrovane kľukatí pomedzi staré gazdovské domy. „Taká podoba obce sa nám páči, chceme, aby naša dedina vyzerala naozaj ako dedina a&nbsp;nie ako filiálka nejakého mesta,“ vraví starosta Pavloviec poľnohospodársky inžinier Jozef Kočiš (57).

Samosprávy aj tu na východe dnes preferujú dva diametrálne odlišné prístupy k&nbsp;ďalšiemu rozvoju obcí. Časť samospráv sa snaží dostať do dedín viac ľudí, pripravujú desiatky stavebných parciel, lebo viac ľudí prináša do obecného rozpočtu viac peňazí. A&nbsp;potom je tu opačný trend –&nbsp;nezvyšovať radikálne počet obyvateľov, lebo sa do nenávratna stratí pôvodný charakter dediny.

Poloha: Prešovský kraj, okres Vranov nad Topľou, región Šariš
&nbsp;
Miestna časť: Podlipníky
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1359 ako obec Paluagasa
&nbsp;
Počet obyvateľov: 838
&nbsp;
Nadmorská výška: 300 m
&nbsp;
Vodný tok: Medziansky potok prameniaci v Slanských vrchoch

Pavlovce

Skrátka Pavlovce sú malebná dedina, ich idylická atmosféra dokáže človeku vsugerovať predstavu, že riadenie tejto obce s&nbsp;838&nbsp;obyvateľmi musí byť hračka. Keby to bol niekto povedal pred 22&nbsp;rokmi novému starostovi Jozefovi Kočišovi, asi by bol vyskočil z&nbsp;kože, ak by z&nbsp;takej predstavy rovno nebol dostal infarkt. V&nbsp;horšom finančnom stave už riadenie dediny ani prevziať nemohol, ako sa vraví, v&nbsp;skrini na obecnom úrade nenašiel jedného kostlivca, ale celý zástup kostier. To už nebolo len nepríjemné prekvapenie, ale doslova šok z&nbsp;takého dedičstva. 

„Fascikle na úrade boli vrchovato zaplnené nezaplatenými faktúrami. Keď sa nám to podarilo zrátať, s&nbsp;hrôzou sme zistili, že obecný úrad má dlh sedem miliónov korún. Nebolo svetovej strany, na ktorú by obec nebola dlžná. Predstavte si, že vám v&nbsp;chate či na chalupe v&nbsp;skrini čosi zašramotí, čakáte, že to bude myška, ale otvoríte na skrini dvere a&nbsp;vyvalí sa na vás slon. Ešte sme sa z&nbsp;toho šoku nestihli spamätať a&nbsp;už sme mali na krku exekúciu. Exekútor nám zablokoval účty v&nbsp;banke, na rad prišiel ozdravný režim. Dokonca sme sa dočkali neslávneho historického prvenstva, keď na dedinu bola uvalená nútená správa ako na prvú obec na Slovensku. No čo vám poviem, bola hanba na celé Slovensko,“ vraví Jozef Kočiš, ktorý mal vyviesť Pavlovce z&nbsp;finančnej krízy, hoci na jej vzniku nemal žiadny podiel.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z OBCE, KTORÁ SA DOKÁZALA POZVIECHAŤ Z POPOLA, NÁJDETE V GALÉRII

Pavlovce mohli ľahko dopadnúť ako neslávne známa dedinka Ondavka v&nbsp;Bardejovskom okrese, ktorej exekútor pred rokmi pre dlžoby zrekvíroval nielen budovu obecného úradu, ale ešte aj obecný cintorín. Starostov starší brat Jano, ktorý bol roky riaditeľom hotela Rozkvet vo Vranove nad Topľou a&nbsp;v&nbsp;ekonomike sa vyznal, predpovedal, že kým sa obci podarí splatiť toľké milióny, brat v&nbsp;starostovskom kresle alebo ošedivie alebo rovno oplešatie. 

„Nedošlo ani k&nbsp;jednému, ani k&nbsp;druhému, ale je pravda, že sme tých sedem miliónov korún splácali sedem rokov. Čo rok, to milión, ktorý sme nemohli investovať do rozvoja obce. Poviem to bez prikrášľovania, bolo to sedem hororových rokov,“ spomína starosta Pavloviec na svoje prvé roky na obecnom úrade. Nečudo, že počas splácania dlžoby si neraz položil otázku, či mu bolo treba vstúpiť do toho marazmu. Na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v&nbsp;Nitre vyštudoval odbor agrobiológia, v&nbsp;hanušovskom kaštieli mal vináreň, neskôr so spoločníkom dva roky aj pekáreň. Do roboty chodil na noc, na taký režim si rýchlo zvykol, ale nemal na hlave také problémy, aké ho čakali v&nbsp;Pavlovciach po prvých vyhraných komunálnych voľbách.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

„Keď som v&nbsp;roku 2002 prevzal vedenie samosprávy, v&nbsp;Pavlovciach bývalo šesťsto ľudí, dnes nás tu žije 838, taký prírastok občanov podáva svedectvo o&nbsp;tom, že ľuďom sa život v&nbsp;našej dedine páči. Stavebné parcely sa tu húfne vo veľkom neponúkajú, nové domy si stavajú mladé rodiny na pozemkoch zdedených po rodičoch alebo starých rodičoch, ďalší renovujú rodičovské domy, aby mali čo najkomfortnejšie bývanie. Máme plyn, obec si sama spravuje jedenásť kilometrov dlhý obecný vodovod, ktorý z&nbsp;nových vodojemov nad dedinou zásobuje aj obce Medzianky a&nbsp;Radvanovce. V&nbsp;jari plánujeme vymeniť ešte päťsto metrov potrubia, aby dvadsať rokov starý vodovod fungoval, ako sa patrí. Ľudia sa právom dožadujú aj kanalizácie, stála by päť miliónov eur, to z&nbsp;rozpočtu obce nezvládneme, musíme čakať, keď budú vypísané výzvy na výstavbu kanalizácie aj pre obce našej veľkosti,“ konštatuje Jozef Kočiš.

V&nbsp;roku 1955 bol náčelník služobnej kynológie československej pohraničnej stráže inžinier Karel Hartl autorom projektu, ktorého cieľom bolo vyšľachtiť služobné plemeno psa na službu v&nbsp;pohraničnej stráži. V&nbsp;chovateľských staniciach pohraničnej stráže urobil biologický pokus skríženia nemeckého ovčiaka s&nbsp;karpatským vlkom. Prvé krížence z&nbsp;tohto pokusu prišli na svet v&nbsp;máji 1958 v&nbsp;chovateľskej stanici pohraničnej stráže Libějovice. V&nbsp;roku 1982 československého vlčiaka uznal výbor chovateľských zväzov za národné plemeno. Hlavnou poradkyňou chovu československého vlčiaka na Slovensku je inžinierka Janka Brussová (39), ktorá žije so štvorčlennou rodinou na ranči Breziny nad Pavlovcami. 

„To nie je žiadna fráza, ale ja som naozaj odmala milovníčka a&nbsp;obdivovateľka zvierat, detstvo som prežila v&nbsp;Komáranoch na hornom Zemplíne, čo mi pamäť siaha, naša rodina zachraňovala zvieratá, ktoré potrebovali pomoc ľudí. Bolo celkom prirodzené, že som chcela vyštudovať veterinárne lekárstvo, ale celá rodina ma od toho odhovárala, vraj to nie je robota pre ženu. Našťastie bola som dobrá v&nbsp;matematike, tak som vyštudovala ekonómiu. Ale dodnes ľutujem, že som ustúpila od svojho sna,“ priznáva Janka Brussová.

Jej prvými psíkmi boli jazvečíky. Otec bol vojak, keď v&nbsp;jednom vojenskom časopise videla fotky československého vlčiaka, bola to láska na prvý pohľad. Mala sedemnásť rokov, keď na ranči, kde dnes žije, stretla chovateľa československého vlčiaka pána Matúša Baču z&nbsp;neďalekých Nemcoviec, ktorý tam prišiel na prechádzku so šiestimi vlčiakmi. Keď ich videla naživo, vedela, že také nádherné psy raz budú súčasťou jej života. Netrvalo dlho a&nbsp;jej predtucha sa stala realitou. 

„Keď videl moje nadšenie, podaroval mi šteniatko vlčiaka, dala som mu meno Cezar, ale mamka bola proti, takého veľkého psa v&nbsp;dome nechcela, bola neoblomná, musela som svojho prvého československého vlčiaka živiť zo svojho vreckového. Denne som ho trénovala, cvičila s&nbsp;ním rôzne povely, boli to pre mňa tie najúžasnejšie dni. Po štyroch rokoch som si z&nbsp;chovnej stanice v&nbsp;Krpeľanoch neďaleko Martina kúpila prvú sučku Kiru. A&nbsp;už som v&nbsp;tom bola namočená až po uši.“

Dnes má pani Janka v&nbsp;Pavlovciach chovateľskú stanicu československého vlčiaka Lupus Ardor, okrem toho, že je na Slovensku hlavnou poradkyňou pre chov tohto plemena, šesť rokov je aj medzinárodnou rozhodkyňou súťaží československého vlčiaka, austrálskeho ovčiaka a&nbsp;bieleho švajčiarskeho ovčiaka. Rozhodkyňou bola na medzinárodných súťažiach týchto plemien v&nbsp;Španielsku, Taliansku, Belgicku. 

„Prvé šteniatka z&nbsp;chovu mojej chovateľskej stanice prišli na svet pred pätnástimi rokmi, bolo ich deväť. Mám takú zásadu, že šteniatka predám len ľuďom, o&nbsp;ktorých som presvedčená, že ich nechcú mať len z&nbsp;nejakého rozmaru, ale majú k&nbsp;psom na­ozaj dobrý vzťah. Moje vlčiaky sa dostali do celého sveta, sú v&nbsp;USA, Brazílii, Španielsku, vo Fínsku a&nbsp;vo všetkých susediacich štátoch,“ pochválila sa chovateľka Janka Brussová.

Jej manžel inžinier Samuel Bruss (39) má popri rodine, ktorá je pre neho na prvom mieste, aj ďalšie dve lásky. Históriu a&nbsp;kone. Histórii sa venuje ako vedúci múzea v&nbsp;neďalekom hanušovskom kaštieli, koňom na rodinnom ranči Breziny nad Pavlovcami, kde Brussovci aj bývajú. Na jednom i&nbsp;druhom poli žne úspechy.Napríklad deň pred naším stretnutím si v&nbsp;priestoroch Zimnej jazdiarne Bratislavského hradu prevzal výročnú cenu odborného časopisu Pamiatky a&nbsp;múzeá za nález gotického kalicha z&nbsp;15.&nbsp;storočia, ktorý vlani našiel v&nbsp;podzemných priestoroch evanjelického kostola v&nbsp;Kukovej v&nbsp;okrese Svidník. 

„Na ranč som prvýkrát prišiel z&nbsp;Vranova, keď som mal štrnásť rokov, prilákali ma sem kone, ktoré tu vtedy začal chovať pán Verčimák z&nbsp;Pavloviec. Vedenie ranča Breziny som prevzal pred dvadsiatimi rokmi. Od začiatku mi pomáhali mnohí priatelia a&nbsp;milovníci koní, najmä mladí ľudia, ktorí si dodnes v&nbsp;tejto čudnej dobe ctia také hodnoty, akými sú príroda či pôda. Bol som vtedy v&nbsp;širokom okolí najmladším samostatne hospodáriacim roľníkom," hovorí Samuel Bruss.

Dodáva, že ako veriaci človek považoval za svoju morálnu povinnosť záchranu pretekárskych koní, ktoré mali svoje najlepšie roky za sebou. „Pre starobu, chorobu, nejaké zranenie či dýchavičnosť by bola väčšina skončila na bitúnku, ale poskytli sme im kvalitnú rehabilitáciu na dôchodku,“ hovorí o&nbsp;svojich štvornohých chovancoch. Hoci sa plemennému chovu koní a&nbsp;záchrane hendikepovaných koní venuje od roku 1998, až vlani prvýkrát predal zo svojho chovu štyri kone. Ale jedným dychom dodáva, že peniaze nedal do šuplíka, ale hneď doplnil stádo o&nbsp;štvoricu nových obyvateľov farmy Breziny. Na 52&nbsp;hektároch pôdy dnes chová viac ako tri desiatky koní troch plemien.

„Pri starostlivosti o&nbsp;kone mi pomáha nielen manželka Janka, ale aj dvadsať mladých členov jazdeckého klubu. A&nbsp;za túto pomoc si môžu do sýtosti zajazdiť na našich koníkoch. Musím sa pochváliť, že na farmu chodia pomáhať nielen mladí ľudia z&nbsp;okolia, ale aj dobrovoľníci z&nbsp;Česka, Poľska, Ukrajiny, zo Srbska. Ale na farmu chodievajú ľudia aj kvôli psychoterapii, pravidelne si sem chodí vyčistiť hlavu pri ošetrovaní koní na niekoľko dní veterinár z&nbsp;Krakova, najnovšie to bolo pár ľudí až z&nbsp;Prahy. Kone sú aj pre mňa s&nbsp;manželkou úžasným relaxom, kým sa ráno poberiem do kaštieľa v&nbsp;Hanušovciach nad Topľou, prídem sa s&nbsp;nimi rozlúčiť, veď sú to s&nbsp;československými vlčiakmi takisto členovia našej rodiny,“ konštatuje majiteľ ranča Breziny.

S&nbsp;farmárom Petrom Choborom (62) som sa prvýkrát stretol ešte na konci minulého tisícročia, priviedla ma k&nbsp;nemu na farmu nad Pavlovcami jeho neuveriteľná podoba s&nbsp;vtedajším predsedom vlády Mikulášom Dzurindom. Mal som vtedy dokonca od premiéra prísľub, že počas niektorej návštevy východného Slovenska si nájde čas aj na návštevu svojho dvojníka, ale akosi z&nbsp;toho zišlo. Škoda. Rodák z&nbsp;Kamienky poniže Pienin sa v&nbsp;Pavlovciach roky rokúce venuje furmanstvu a&nbsp;chovu oviec. 

Dnes ich pasie na vlastných i&nbsp;prenajatých lúkach a&nbsp;pasienkoch s&nbsp;výmerou 150&nbsp;hektárov viac ako šesťsto. Jeho manželka vyrába z&nbsp;ovčieho mlieka žinčicu, bryndzu, údené syry, parenicu aj syrové torty, ktoré poväčšine končia na stoloch svadobných hostín. Peter Chobor je na Slovensku známy ako jeden z&nbsp;najlepších a&nbsp;najskúsenejších furmanov. V&nbsp;dvoch izbách domu priamo na hospodárskom dvore jeho farmy má asi dvesto pohárov zo súťaží furmanov a&nbsp;ich ťažných koní.

„Bez koní si život ani predstaviť neviem, dnes mám štyri ťažné koníky, s&nbsp;ktorými chodievam na furmanské súťaže. Každý rok absolvujem asi osem súťaží, chvalabohu, som stále v&nbsp;dobrej forme, viem ešte divákom ukázať, ako si pri robote rozumiem so svojimi štvornohými parťákmi. My starší furmani nechodievame na naše preteky kvôli diplomom do zbierky, ale pre to, aby sme do našich furmanských radov pritiahli mladých chovateľov koní. Na Slovensku je dnes iba zo dvadsať furmanov, to je na takú krajinu málo,“ dozvedeli sme sa od Petra Chobora.

Do farmárčenia na vlastnej pôde sa pustil pred tridsiatimi rokmi, ale podľa jeho slov to poľnohospodári navzdory vyhláseniam politikov majú u&nbsp;nás z&nbsp;roka na rok ťažšie. A&nbsp;s&nbsp;každou novou vládou pribúda byrokracia, vypĺňanie tabuliek od výmyslu sveta, farmárov čoraz viac a&nbsp;viac zaťažuje komplikované účtovníctvo. „Kto nevie, čo je to drina, nech si príde vyskúšať robotu poľnohospodára, sme v&nbsp;práci pri koňoch, dobytku, ovciach 365&nbsp;dní v&nbsp;roku, robíme v&nbsp;piatky i&nbsp;vo sviatky. Ale keby ma gazdovanie nebavilo, tak by som to dávno hodil za hlavu,“ konštatuje farmár z&nbsp;Pavloviec.

Sedem hororových rokov: Domáci z Pavloviec nechcú vyzerať ako filiálka mesta

Výber pre vás

Sedem hororových rokov: Domáci z Pavloviec nechcú vyzerať ako filiálka mesta

Súvisiace články

Pýchou obce sú chránené domy: Prečo starostka Plaveckého Petra maľuje obrazy?

Dedina s chuťou a príchuťami: K Šenkviciam patrí víno, ovocie, pečivo, pivo a komunita

Sila inšpirácie: V obci Halič s niekdajšími mestskými výsadami chcú využiť historický potenciál

Výber pre vás