Vladimír Kampf

Okrem šesťdesiatich oviec chová hydinu pre vlastnú potrebu, pestuje si zeleninu a&nbsp;ovocie. Sedíme na terase koliby a&nbsp;rozprávame sa, v&nbsp;maštali bľačia ovce. Dopijeme kávu a&nbsp;Miro pôjde dojiť. Neponáhľa sa. Nevstáva zavčas ráno. „Podojím, porobím, čo treba. Ako normálny človek idem o&nbsp;dvanástej domov na obed, s&nbsp;rodinou sa spoločne naobedujeme. Potom si na hodinku vystriem chrbát a&nbsp;idem znova na salaš. Večer si opäť spoločne na terase niečo ugrilujeme, zahráme si karty... Nenarodil som sa pre to, aby som bol otrok. Otec mi hovorieval, že nemusím veľa zarábať, ale mám dobre rozmýšľať, kde miniem peniaze,“ hovorí.

„Som z&nbsp;Brezna. Keď som spoznal manželku, bola tu evanjelická farárka. V&nbsp;tom čase som pracoval v&nbsp;Anglicku v&nbsp;Liver­poole. Spoznali sme sa, vzali sme sa a&nbsp;ja som už nešpekuloval, aj keď som mal v&nbsp;Brezne rozbehnutý podnik a&nbsp;gazdovstvo. Máme to v&nbsp;rodine –&nbsp;mať popri práci ešte aj gazdovstvo. Dedo bol kováč, otec cukrár. Obaja popritom doma niečo chovali. Aj ja som to tak chcel. Zostal som tu. Narodili sa nám dcérky, manželka sa po polroku od druhého pôrodu vrátila do služby. Svokru som mal v&nbsp;Nitre, mamu v&nbsp;Brezne. Nemal sa nám kto starať o&nbsp;deti. Do fabriky som ísť nemohol, lebo z&nbsp;nej by ma k&nbsp;dievčatám len tak hocikedy nepustili,“ hovorí svoj príbeh. Bývalý strojár začal na rodičovskej dovolenke rozmýšľať, čo ďalej. „Nechcel som len tak zostať sedieť, tak som si kúpil ovce. Najprv som ich mal na salaši. Nie vlastnom. Podiel z&nbsp;produktov mi veľa nepriniesol. Na žitie to nebolo. Preto som si vymyslel vlastný salaš, aby manželka mohla v&nbsp;pokoji slúžiť a&nbsp;ja sa venovať deťom a&nbsp;niečo k&nbsp;tomu robiť. Keď už trochu vyrástli, mohol som ich sem vodiť. Mali sa tu kde hrať. Staršia dcéra má už pätnásť, chodí na lýceum do Bratislavy a&nbsp;mladšia má dvanásť.“

Najprv choval dvadsaťpäť oviec. Keď sa rozhodol, že zo salaša bude chovať rodinu, bolo to málo. „Dnes už sa starám o&nbsp;šesťdesiat kusov. Bol som naučený z&nbsp;domu robiť. Môj starý otec hovorieval, že aj keď príde všelijaká doba, nikdy netreba zabúdať na to, že všetci od kráľa po žobráka žijú zo sedliaka. Nech prídu časy hocijaké a&nbsp;ľudia sa budú hrať na všelijakých fajnových, sedliaka budú vždy potrebovať. Bez neho nebude mať národ čo jesť. To nie je trebárs ako s&nbsp;autami, keď fabrika prestane vyrábať a&nbsp;nič. Sedliaka bude treba vždy. Síce z&nbsp;toho nikdy nebudem boháč, ale uživím rodinu a&nbsp;poplatím účty. Tak som sa toho chytil.“

Starý otec mu kládol na srdce, že ak chce z&nbsp;hospodárstva žiť, tak to, čo má urobiť dnes, nesmie odkladať na zajtra, ale čo má zjesť dnes, to si môže odložiť na zajtra. Jedine tak sa dá z&nbsp;gazdovstva, zvlášť z&nbsp;ovčiarstva, vyžiť. „Výplatu mám len od apríla do októbra. Celú zimu nič. V&nbsp;lete musím robiť tak, aby som si vládal kúpiť osivá, hnojivá, naftu, dať stroje opraviť, inkaso zaplatiť, k&nbsp;tomu sociálne a&nbsp;zdravotné odvody. V&nbsp;zime musím len dáko prežiť.“

Mrzuté je, že gazdom komplikuje život nefunkčný systém. „Tento rok som ešte očakávané dotácie za vlaňajší rok celé nedostal. Poslali zatiaľ pár drobných. Z&nbsp;nich som zaplatil dane obci a&nbsp;nájmy za pôdu majiteľom. Musel som sa uskromniť, aby som prežil. Prišiel iba podiel z&nbsp;dotácií a&nbsp;vysvetlenie, že minulá vláda nepripravila podklady tak, aby ich mohli vyplatiť. Kdesi som počul, že aj systém skolaboval. Čo sa stalo naozaj, neviem. Ja keby som takto robil, tak už by som nerobil,“ krúti hlavou.

V&nbsp;živote už skúsil všelijakú prácu. Chvíľu brigádoval na farme v&nbsp;Južnom Tirolsku na severe Talianska. „Chodil som si tam desať rokov privyrobiť na oberačky jabĺk od augusta do Všetkých svätých. Keď som robil v&nbsp;Anglicku v&nbsp;strojárskej firme, kde som mal na starosti tri desiatky ľudí a&nbsp;tri výrobné haly, zažil som iný prístup k&nbsp;tým, ktorí pracujú. Na Nový rok ma riaditeľ fabriky dlho hľadal. Štyri razy bol v&nbsp;dielni. Chlapi mi len odkazovali, že ma zháňal. Ja som mal zatiaľ robotu inde. Keď ma našiel, vysvetlil mi, že len preto, aby mi mohol zavinšovať všetko dobré do nového roka. Bolo to pre neho dôležité. Odišiel som z&nbsp;Anglicka po tom, ako manželka porodila. Rodina mi bola prednejšia ako peniaze.“

V&nbsp;morálke ľudí tu a&nbsp;na západe je veľký rozdiel. „Tam keď visí hrozno či ovocie rovno do chodníka, ľudia sa uhýbajú, aby neboli lepkaví od plodov. Tam nikomu ani len nenapadne niečo si len tak svojvoľne odtrhnúť. Ak sa niekto napchával ukradnutým strapcom v&nbsp;ruke, bol to Slovák alebo Poliak. Domáci prišli za gazdom, ten im pripravil, čo si povedali, zaplatili, poďakovali a&nbsp;odišli. Tu mi pokojne šliape po zboží päť ľudí vedľa seba. Keď ich upozorním, že to je chlieb, aby po ňom nešliapali, a&nbsp;ukážem im, že predsa hneď vedľa je cesta, drzo mi povedia, že oni si chlieb kupujú v&nbsp;hypermarkete. Tu si len málokto gazdu váži. Keď pokosím roľu, pokojne mi do sena pustia psa, nech sa tam vyondie. Ani tu nepomáha upozornenie, že to je krmivo. To sú ľudia, ktorí si dajú vymeniť tanier, len čo im naň sadne mucha, ale pokojne nechajú vlastného psa, aby sa mi vyprázdnil do potravy pre ovce,“ krúti hlavou bača Cipciar. Títo bezohľadní zlodeji zvyčajne argumentujú, že nevideli žiadnu tabuľku, ktorá by ich upozornila. „To už sú takí hlúpi, že si to sami neuvedomia?“ pýta sa.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Niektorí ľudia majú stále pocit, že to, čo nie je ohradené vysokým plotom pod napätím s&nbsp;kopou cedúľ s&nbsp;upozorneniami, patrí hocikomu. „To sa mi jedna tetka chválila, ako má už zavarenú kopu pohárikov malej kukurice. Spýtal som sa, kde má zasadené. Povedala mi len dovidenia. Tu len tak niekto oberie gazdu o&nbsp;časť výplaty. Keby im niekto z&nbsp;účtov bral iba preto, že idú okolo, to by sa im isto nepáčilo. Už tu bol aj taký, čo si prišiel vziať balíky slamy. Celý deň tu na mňa opretý o&nbsp;plot pozeral... Veď keby mi slušne povedal, tak mu ich aj domov zaveziem a&nbsp;nie že ho popoludní stretnem a&nbsp;on má na káričke naložených päť balíkov... Stačilo, aby povedal, že mi pomôže a&nbsp;že ich potrebuje pod zajace. S&nbsp;ľuďmi nemám problém, so zlodejmi áno.“

Akíže zlodeji? Sami si tak nehovoria. V&nbsp;našich končinách je zvykom hovoriť, že nielen poľnohospodárski kradoši nekradnú, len premiestňujú z&nbsp;polí a&nbsp;sadov k&nbsp;sebe domov a&nbsp;do dvorov.

Ďalší problém na salašoch v&nbsp;súčasnosti je to, že aj keď je nás Slovákov päť miliónov, nemá kto robiť. „Zohnal som si bezdomovca z&nbsp;Brezna, ktorého poznám už štyri desaťročia. Nie je to zbojník, ktorý by mal opletačky so zákonom. Jeho jediný veľký problém je pálenka. Ľudia sa zamestnali v&nbsp;kanceláriách a&nbsp;vo fabrikách. Poľnohospodárstvo im nevonia. Obyvateľov máme dosť, ale ľudí nieto. Kedysi stačilo zájsť do krčmy po majstrov a&nbsp;ráno boli na stavbe či na brigáde. Dnes sa prídu oprieť o&nbsp;lopatu a&nbsp;pýtajú za to desať-dvanásť eur na hodinu.“

Farmy na západe sú rodinné po niekoľko generácií. „Keby som ja na také vybudované hospodárstvo prišiel, mohol by som pokojne pokračovať. Lenže ja som sem prišiel na zelenú lúku. Začal som od nuly. Od hľadania majiteľa cez infraštruktúru, stavbu koliby, maštale, syrárne... Našťastie úradníkov som stretol ústretových. To bola veľká pomoc. Obec spočiatku nevedela, čo chcem robiť a&nbsp;čo so mnou. Že veď si mám robiť, čo chcem. Lenže ja som si budoval živobytie a&nbsp;súhlas od nich som potreboval, aby mi jedného dňa nepovedali, že si to mám odtiaľto odpratať.“

Miro už mal zopárkrát chuť s&nbsp;gazdovaním skončiť. „Často sa zamýšľam, či to vôbec má význam. Keby som mal 20-ročného syna, ktorého by to bavilo, tak neváham. Lenže ja mám dve dievčence. Nechcem, aby tu pracovali. To nie je robota pre ženy. Dojiť automatom by vedeli, ani prezliecť sa do bieleho a&nbsp;robiť v&nbsp;syrárni by nemali problém, ale okrem toho treba pokosiť, pohrabať, zbožie doviezť, uskladniť ho, zvieratá ostrihať, zbaviť ich paznechtov... To už sú nárazové chlapské roboty, s&nbsp;ktorými mám často sám čo robiť.“

Na salaši musí byť denne. Nemôže ochorieť ani odísť na dovolenku. „Niektorí zákazníci sa čudujú, že som nebol už pätnásť rokov na dovolenke. Že či sa so mnou manželka preto nechce rozviesť? Hodnoty ľudí sa tak zmenili, až je to neuveriteľné. Možno by som rád šiel niekam k&nbsp;moru s&nbsp;deťmi, ale nemám človeka, ktorý by ma na salaši zastúpil.“

Salaš jedného muža: Od kráľa po žobráka všetci žijú zo sedliaka

Výber pre vás

Salaš jedného muža: Od kráľa po žobráka všetci žijú zo sedliaka

Súvisiace články

Smutno na konci Dunaja: Divočina zostala, ale ľudia miznú! Vyháňa ich vojna

Cez Sibír na front: Z jeho fotografií mrazí, Stanislav sa snaží chápať ruskú a ukrajinskú dušu

Legendy a realita: Obec Beckov prekypuje živou históriou s duchom budúcnosti

Výber pre vás