Vladimír Kampf

Je to súčasť Bratislavy, ale mesto to nie je. Slávu a&nbsp;hanbu súčasne Rusovciam robí jedinečný kaštieľ, ktorý má bližšie k&nbsp;ruine ako k&nbsp;uznávanej pamiatke. Padni, komu padni. Padne Rusovčanom kaštieľ?

História obce siaha veľmi hlboko do bronzovej doby. Na začiatku nášho letopočtu na jej mieste už stál rímsky vojenský tábor Gerulata. Posledným kľúčovým obdobím bol koniec druhej svetovej vojny, keď odtiaľ hromadne vysťahovali etnických Nemcov. Namiesto nich prišli noví Rusovčania. V súčasnosti sa do satelitu Bratislavy sťahujú ešte novší Rusovčania.
&nbsp;
Poloha: Najväčšia bratislavská mestská časť. Spolu s Čunovom sú to najjužnejšie položené mestské aglomerácie hlavného mesta.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1208. V listine kráľa Ondreja II., ktorou potvrdil založenie benediktínskeho opátstva v maďarskej dedine Lebény.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 4 459 (k 31. 12. 2022)
&nbsp;
Nezamestnanosť v okrese Bratislava V. za október 2023: 2,18 %

Rusovce

Starosta obce Radovan Jenčík k&nbsp;súčasnému žalostnému stavu hovorí: „Ukončili verejnú súťaž, vybrali víťaza, komisia vyhodnotila najlacnejšiu ponuku. To sa nepáčilo druhému v&nbsp;poradí, ktorý namietal príliš nízku cenu. Úrad pre verejné obstarávanie dal druhému za pravdu a&nbsp;komisia má opätovne rozhodnúť. Lenže, medzitým máme novú vládu a&nbsp;čakáme, čo sa bude diať. Verím, že komisia konečne zasadne a&nbsp;rozhodne.“ Okolo kaštieľa býva zavše rušno. Napríklad počas prezidentovania Ivana Gašparoviča, ktorý o&nbsp;ňom sníval ako o&nbsp;prezidentskej rezidencii. Stavba ďalej chátra, len tu a&nbsp;tam to vyzerá, akoby sa niečo zľahka pohlo. Nepohlo. „Už by sa patrilo začať,“ dodáva starosta. Mimochodom, jediné ruiny, ktoré majú v&nbsp;Rusovciach zmysel, sú v&nbsp;Gerulate, rímskom vojenskom tábore, ktorý bol súčasťou rímskej provincie Panónia.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE OBCE S BOHATOU HISTÓRIOU NÁJDETE V GALÉRII

Radovan Jenčík je vo funkcii prvé volebné obdobie. V&nbsp;komunálnej politike je už osemnásť rokov. Bol miestnym a&nbsp;mestským poslancom. Mal rôzne podnikateľské aktivity od výškových prác cez stavebné práce až po podnikanie v&nbsp;pohostinstve, kým skončil na úrade.

„Trpíme na to, že sme malá okrajová mestská časť na okraji pozornosti hlavného mesta. Nie je tu toľko voličov, aby sme boli zaujímavejší. Okrem toho máme na krku nové novely zákonov, ktoré nás pripravujú o&nbsp;finančné zdroje z&nbsp;rozpočtu. Naposledy to bolo Matovičových 200&nbsp;eur na dieťa. Obec to stálo 300-tisíc z&nbsp;rozpočtu na bežnú prevádzku. Takto je to rok čo rok. Vždy nám pribudne nejaký prenesený výkon štátnej správy. Obce to musia vyriešiť, ale peniaze im nepošlú. Tie nám potom chýbajú na chodníky, parky, detské ihriská a&nbsp;ďalšie.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Starostovi prekážalo v&nbsp;predchádzajúcom volebnom období správanie vedenia obce. „Starosta tu má byť pre obyvateľov, keď niečo potrebujú, a&nbsp;má sa snažiť vychádzať im v&nbsp;ústrety. Nie vždy sa dá nájsť spoločná cesta, ale snažím sa o&nbsp;to. Robil som dlho v&nbsp;pohostinstve a&nbsp;naučil som sa s&nbsp;ľuďmi vychádzať. Bol to pre mňa rýchlokurz psychológie. Treba ľuďom vysvetľovať, že zákonné normy nemôžeme prekračovať, ale vždy je nejaká možnosť. Bývalé vedenie sa správalo ako cisárska rodina s&nbsp;právom rozhodovať. Snažím sa robiť všetko čo najústretovejšie. Rád si vypočujem aj kritiku a&nbsp;snažím sa s&nbsp;ňou vyrovnať. Byť za každú cenu proti všetkému mi pripadá nezmyselné. To nikomu nič dobré neprináša.“

V&nbsp;pláne majú športové ihrisko, ďalšie dve detské ihriská, vodozádržné opatrenia, parčíky... „Postupne sa dopracúvam aj k&nbsp;týmto projektom. Zdržala nás budova rozostavanej školy hneď vedľa úradu. Firma, ktorá vyhrala súťaž, nebola najlepšia voľba. Začal som tlačiť na termíny. Nakoniec odstúpili od zmluvy a&nbsp;museli sme súťažiť nanovo. S&nbsp;rozostavanou budovou to nie je jednoduché.“

Veľkým projektom Rusoviec je priestor oproti kaštieľu, akési divoké parkovisko s&nbsp;budovami. „V&nbsp;minulosti na to bola medzinárodná architektonická súťaž. Súdny spor o&nbsp;vlastnícke vzťahy zastavil proces na dvanásť rokov. Dnes už je víťazný návrh nerealizovateľný. V&nbsp;Dome záhradkárov, ktorý pamiatkari označili za chránený, môžeme vybudovať domov sociálnych služieb. Pracujeme na revitalizácii a&nbsp;využití tejto budovy. V&nbsp;lokalite plánujeme nové zdravotné stredisko. To pôvodné, vybudované v&nbsp;akcii&nbsp;Z&nbsp;(zadarmo), je vhodné akurát tak na zbúranie. Tečie doň a&nbsp;je staticky narušené. Našli sme partnera, ktorý by s&nbsp;nami do toho šiel. Lekári a&nbsp;pacienti dostanú nový, príjemný energeticky úsporný priestor.“

Starosta bojuje aj so zamestnancami. Trvá dlhšie presadiť novšie, efektívnejšie procesy. „Nie som ten, ktorý rozkazuje. Rád si vypočujem, prečo sa niečo nedá. Ak ľudia nakoniec pochopia, prečo robíme zmeny, získame dôveru a&nbsp;úrad bude efektívnejší. Softvérové licencie z&nbsp;roku 2016, ktoré som zdedil, sú už dnes prežité. Je mimoriadne dôležité prijať moderné technológie.“

Humanitné centrum Kresťanskej ligy pre pomoc mentálne postihnutým na Slovensku vedie Ingrid Iványová, štatutárna zástupkyňa organizácie a&nbsp;vedúca zariadenia podporovaného bývania. „V&nbsp;Rusovciach sme od roku 1990. Hlavnou myšlienkou bolo znížiť starostlivosť rodičov o&nbsp;mentálne postihnutých a&nbsp;povzbudiť ich do samostatného života.“

Rodená Rusovčanka vyštudovala špeciálnu pedagogiku. Najprv pracovala v&nbsp;zariadení v&nbsp;Petržalke. „Keď ma oslovil vtedajší riaditeľ, neváhala som. Bývam o&nbsp;dva domy ďalej,“ spomína. „V&nbsp;súčasnosti poskytujeme služby siedmim dospelým ľuďom. Pred tridsiatimi rokmi boli naši klienti zdatnejší a&nbsp;chodili pracovať do upratovacej firmy. Neskôr sme tu mali chránenú dielňu na výrobu ručného papiera, sviečok a&nbsp;úžitkovej keramiky. Za tri desaťročia sa ich život zmenil. Stále sú to tí istí ľudia, ktorí už pracovať nevládzu. Snažíme sa ich čo najviac zapojiť do komunity a&nbsp;diania v&nbsp;obci.“

Organizovali aj integrované hry v&nbsp;stolnom tenise. Posledný, dvadsiaty ročník bol pred pandémiou. Prichádzali hráči z&nbsp;rôznych zariadení z&nbsp;okolia a&nbsp;deti zo základných škôl v&nbsp;Rusovciach, Jarovciach a&nbsp;maďarskej Rajky. „Nie sme žiadne vysunuté zariadenie. Žijeme na jednej ulici s&nbsp;ostatnými Rusovčanmi. Obyvatelia nášho zariadenia sa rozprávajú so susedmi, chodia na obed do reštaurácie, žijú bežným životom, čo im veľmi pomáha. Od začiatku sa snažíme vybudovať pre nich čo najplnohodnotnejší domov,“ vysvetľuje.

„Rusovce milujem. Vyhovuje mi, že tu máme všetko. Obchody, kultúru, lekárov, záujmové krúžky a&nbsp;organizácie. Z&nbsp;Rusoviec netreba nikam chodiť. Odkedy tu mám zamestnanie, platí to pre mňa stopercentne. Vôbec nič mi tu nechýba. Ráno chodím do práce s&nbsp;úsmevom na perách. Práca tu je náročná. Vyžaduje trpezlivosť a&nbsp;pochopenie, ale to, čo dostávame od tých ľudkov, by nám žiadny zdravý človek nedal.“

Vraj sú to denne prekvapenia. Človek nevie, čo ho čaká. Každý klient je niečím výnimočný. „Môj manžel Zolko je tu údržbár. Ráno sa ma pýtal, kde má papuče, pretože sa u&nbsp;nás prezúvame. Vedela som, že sa niečo stalo. Jeden z&nbsp;našich obyvateľov mu ich schoval. Vyzeralo to ako zo žartu, ale bol za tým včerajší zážitok. Ich vnímanie je iné. Zolko sa spýtal klienta, či príde večerať. Povedal, že nie. Ale potom si to asi rozmyslel a&nbsp;prišiel sa mi sťažovať. Tak som mu tú večeru urobila. Až ráno som zistila, že tým sa to neskončilo,“ smeje sa.

Rusovciam robí dobré meno aj filmár a&nbsp;dokumentarista Braňo Molnár. Práve dokončil film Hohenlohe, knieža Tatier. „Málokto vie o&nbsp;tomto šľachticovi, pruskom generálovi. Vo filme som ho reinkarnoval do súčasnosti, aby s&nbsp;odstupom času zhodnotil, čo urobil dobre a&nbsp;čo zle. Bol majiteľom časti Belianskych Tatier, Bielovodskej doliny a&nbsp;Morského oka. Vďaka nemu máme časť Tatier my a&nbsp;nie Poliaci. Hohenlohe bol poľovník a&nbsp;prvý ochranár. Film dáva možnosť urobiť si názor na to, aký to bol človek. Nedá sa mu odškriepiť významná podpora regiónu. Aj keď ulovil tisíc kamzíkov, za jeho panovania stúpli ich stavy z&nbsp;dvesto kusov na sedemsto. Vedel s&nbsp;prírodou narábať. Zakázal pasenie dobytka a&nbsp;oviec vo vyšších nadmorských výškach, aby mali kamzíky pokoj.“

Braňove filmy si televízia necháva už tradične na Nový rok. Hohenlohe, knieža Tatier je v&nbsp;programe 1. januára 2024. „Rád by som urobil druhý diel. Páčilo sa mi, ako sa pri nakrúcaní spojili všetci, ktorí do toho mali čo povedať. Fantasticky sa stmelili komunity ochranárov, poľovníkov, úradníkov. Keby to fungovalo takto vo všetkom, Japonci by nás chodili obdivovať,“ mieni.

Braňova rodina prišla do Rusoviec ešte za podnikateľa Baťu, ktorého majetok po druhej svetovej vojne papaláši znárodnili. „Rusovce sú vzácne tým, že máme prírodu hneď za humnami. K&nbsp;Dunaju to mám z&nbsp;domu desať minút. To mnohí ľudia pod Tatrami nemajú. Keby som býval v&nbsp;Petržalke alebo v&nbsp;centre Bratislavy, asi by som sa zbláznil. Tu mám všetko, čo potrebujem, na skok. Prírodu, ktorá nám zostala, si musíme vážiť. Aj tu plánovali holorub a&nbsp;po ňom plantáže s&nbsp;kanadskými topoľmi. Dnes sú zvyšky rusovských lužných lesov v&nbsp;piatom, najvyššom stupni ochrany. Nepoľujú tu ani nerúbu. Sú tu unikátne stromy, ktoré by sotva oblapilo desať chlapov. Žiaľ, príroda je nami poznačená,“ hovorí dokumentarista.

Ani tak, ani tak. Kým kaštieľ žerie zub času, Kostol svätého Víta sa dočkal nového šatu a&nbsp;ožil. Ale ani tak, ani onak – stále nie je dobre. Akoby bola jediná možnosť na nič nesiahať a&nbsp;pozerať sa ako pamiatky padajú. Kostol svätého Víta je najstaršia sakrálna stavebná pamiatka Rusoviec. Pôvod má v&nbsp;neskororímskom období. Súčasný kostol vybudovali v&nbsp;renesančnom slohu v&nbsp;roku 1613 na mieste staršieho románskeho kostola doloženého v&nbsp;roku 1208. Dnes je zrekonštruovaný a&nbsp;slúži ľuďom. Podobné kostolíky prispôsobené dobe som videl najmä v&nbsp;Taliansku a&nbsp;iných západných krajinách. U&nbsp;svätého Víta je kaviarnička, galéria a&nbsp;okolo neho priestor na príjemné posedenie. Potešilo ma, že som také niečo našiel aj na Slovensku, ale...

Pre farára Mariána Prachára je kňazstvo jedno veľké dobrodružstvo, ktoré nikdy neoľutoval. „Nič by som na tom nemenil, len ten svet, v&nbsp;ktorom sme žili. Spočiatku, počas komunistov, sme žili v&nbsp;spoločnosti, v&nbsp;ktorej sme neboli vítaní. Ako mladí kresťania sme to brali športovo a&nbsp;trocha s&nbsp;humorom. Potrebovali sme adrenalín, ktorý nás tlačil vpred ako búrka na mori. Lenže ideologická rivalita bola strata času, ktorý sme mohli využiť aj inak,“ spomína.

Rodený Bratislavčan zo Starého Mesta je už na desiatom kňazskom mieste. „Spomienky mám na všetky. Najviac práce sme mali ako kapláni. Bola to čisto pastoračná činnosť. Najdobrodružnejšie to bolo v&nbsp;Rykynčiciach. Tam posielali kňazov skoro za trest, ale my sme z&nbsp;toho urobili takmer Castel Gandolfo, kde sa stretávali ľudia z&nbsp;celého Slovenska. Z&nbsp;akejsi väznice bolo zrazu sídlo relaxu a&nbsp;stretávania. Bolo to duchovno-pastoračné wellnes­sové centrum.“

V&nbsp;Rusovciach je už štrnásty rok. „Vrátil som sa tu štyridsať rokov v&nbsp;čase. S&nbsp;takými problémami, ako tu, som sa stretával za totality. Tu nič nefunguje. Spoločnosť sa od dobroty dostala sama do problémov. Fungovať môžeme len na solídnych spoločenských duchovných základoch a&nbsp;morálke. Nejako sa nám to rúca a&nbsp;nevieme to zachrániť. Veľké množstvo zákonov je prejavom choroby štátu. Príkladom je aj Kostol svätého Víta.“

Zrekonštruovali ho ako jedinú pamiatku v&nbsp;okolí. Pamiatky tesne v&nbsp;jeho blízkosti padli, z&nbsp;parku naokolo je džungľa a&nbsp;kaštieľ... Škoda slov. „To, čo sme urobili, vyhlásili za zlú prezentáciu kultúrnej pamiatky a&nbsp;nakázali nám všetko ústretové pre ľudí odstrániť. Keď sa pamiatkarov spýtate prečo, nemôžete čakať rozumnú odpoveď. Zákony strážia len pre zákony. Rozumné odpovede nemajú.“

Marián Prachár nevychádza z&nbsp;údivu, čo hlavy zaslepené dokážu vyžadovať bez toho, aby pochopili, že ak chcú historické stavby zachrániť, musia tolerovať ich praktické využitie a&nbsp;to, že majú byť pre ľudí, nie pre ich sebecké predstavy. „Veď škodia sami sebe. Obhajujú niečo, čo neobstojí ani pred ich zdravým rozumom a&nbsp;svedomím. Nemyslel som si, že budem znova bojovať so štátnym systémom, s&nbsp;pamiatkarmi, s&nbsp;ochranármi… Nechcem bojovať proti veterným mlynom, len upozorňovať na to, že toto nie je správna cesta pre spoločnosť. Zákony majú byť racionálne a&nbsp;v&nbsp;prospech človeka.“

Vrcholom šialenstva okolo jedinej zrekonštruovanej pamiatky v&nbsp;Rusovciach je pokuta do milióna eur vo verejnom záujme. „Zbytočne antagonistickým vzťahom nerozumiem. Na paneloch máme fotografie, ktoré ukazujú, ako kostolík po archeologickom výskume vyzeral. Bol obitý doskami, aby sa doň nedostali vandali. Vnútro obité, podlaha rozrýpaná, jamy, oplieskané steny. Snažili sme sa ho zachrániť nielen hmotne, ale dať mu život. Ruinou sa veľa odprezentovať nedá. Hľadali sme v&nbsp;Európe, ako tomu pomôcť. Každá doba predsa nejako poznačí aj kultúrne pamiatky. Snažili sme sa všetko zachovať a&nbsp;vniesť do toho spoločenský život.“

V Rusovciach ani tak, ani onak: Miliónová pokuta za záchranu a oživenie kostolíka

Výber pre vás

V Rusovciach ani tak, ani onak: Miliónová pokuta za záchranu a oživenie kostolíka

Súvisiace články

Aký je Kátov bez katov? V záhorskej obci majú originálny betlehem aj bejzbalový klub

Podpoliansky labyrint: Ak hľadáte vo viacerých smeroch raritnú obec, vyberte sa na Látky

Najmladšia Polhora: Po veľkom požiari si pohorelci z Horehronia založili novú dedinu na východe

Výber pre vás