Vladimír Kampf

Ručne vyrábané diela vraj vydávajú energiu. Každá vec ju dokáže nakumulovať počas svojho vzniku a&nbsp;posúvať ju ďalej. Preto majstrovské diela očarúvajú po stáročia. Energiu v&nbsp;nich však môže zabiť nevhodný zásah amatéra, ale aj profesionálneho reštaurátora alebo prehnané želanie majiteľa mať čosi staré, čo bude vyzerať ako nové.

„Najradšej mám gotiku, konkrétne gotickú plastiku. Tá ma vždy dostane. Je to naozaj poctivá a&nbsp;premyslená práca. Mnohé diela z&nbsp;toho obdobia sú v&nbsp;stave, akoby ich dokončili len prednedávnom. V&nbsp;baroku to už flákali. Vytvárali ilúzie, ktoré museli dobre vyzerať len spredu. Z&nbsp;minulého storočia sa mi páči art déco, ktoré ovplyvňovalo dekoračné umenie, architektúru, dizajn interiérov, priemyselnú architektúru, vizuálne umenia, módu, maľbu, grafiku a&nbsp;film. To je posledný umelecký sloh, ktorý bol na vysokej remeselnej úrovni,“ hovorí akademický sochár a&nbsp;reštaurátor Milan Flajžík.

V&nbsp;jeho dielach je kus nadhľadu a&nbsp;vtipu, pričom vyzerajú veľmi umelecky. Až tak, že by si obyčajný smrteľník mohol myslieť, že im nerozumie. Naopak, môže im rozumieť veľmi dobre. Nakoniec to nie je inak, ako to vyzerá.

Majster Flajžík pochádza z&nbsp;Radošoviec, žije v&nbsp;Smrdákoch. „Žena tu mala starých rodičov. Nasťahovali sme sa k&nbsp;babke, keď zomrel dedko. Babka tu nemohla byť sama. Prišli sme pôvodne na chvíľku,“ spomína. „Tá chvíľka trvá od deväťdesiatych rokov minulého storočia. V&nbsp;tom čase som chodieval reštaurovať do Nemecka. Reštaurovanie však nie je voľná tvorba. Keby som pri reštaurovaní začal tvoriť, už by to nebolo reštaurovanie,“ dodáva žartom. „Od náročného a&nbsp;najmä zdĺhavého reštaurovania potrebujem občas utiecť a&nbsp;uvoľniť sa. Na umeleckej priemyslovke som študoval rezbárstvo a&nbsp;tvarovanie dreva. K&nbsp;tomu sa neustále vraciam. Venujem sa drevu a&nbsp;veľmi okrajovo kameňu.“ Jeho charakteristické plastiky sú inšpirované morfológiou častí tiel rôznych živočíchov, trebárs chvosta jaštera, panciera korytnačky, povrchu tela mravčiara a&nbsp;iných. Nie sú to realistické zobrazenia zvieracích druhov, ale využitie ich esteticky zaujímavých fragmentov.

Niektoré jeho sochy mi pripomínajú prerastené vírusy, baktérie alebo aj červy. Keď som zistil, že to obludárium je naozaj to, čo mi to pripomína, bol som nadšený. „Mám relikviár parazitov, ktorý vyšiel z&nbsp;mojej reštaurátorskej práce. Napadnuté drevo je plné takých tvorov. S&nbsp;nimi sa stretávam a&nbsp;prenášam ich v&nbsp;nadrozmernej podobe do svojej voľnej tvorby. Reštaurovanie ma živí a&nbsp;prezentujem sa tým, že zbieram prírodniny, ktorými sa potom nechám uniesť. Ich tvary si prerozprávam do sochárskej podoby a&nbsp;podľa toho vytváram plastiky.“

V&nbsp;deväťdesiatych rokoch hľadal zmysel života a&nbsp;ťažili ho vážne témy. „Škola nás vyhodila do ťažkej doby. Nevedeli sme, kam sa posunieme. V&nbsp;zahraničí som pracoval pre trh so starožitnosťami, väčšinou so sochami. Po tom, ako padli Dvojičky, skončili sa zlaté časy draženia. Trh sa rozpadol. Prestalo sa obchodovať, nebol dopyt.“ Milan Flajžík sa vtedy hľadal v&nbsp;sochárskom výraze. „Nemohol som všetko robiť do šuplíka, preto vytváram aj ľahšie stráviteľné diela. Mojou snahou vždy bolo, aby som sa na niekoho nepodobal. To ma mátalo a&nbsp;nútilo hľadať cestu. Vymyslel som si preto rýchlu cestu k&nbsp;priestorovým veciam.“

Parazity sú vraj veľmi vďačnou témou. Údajne ho k&nbsp;nim naviedli zbytoční, sami pre seba dôležití ľudia. „Veď aj vy sa s&nbsp;takými stretávate,“ vysvetľuje. „Spoločnosť je nimi presýtená. Cicajú nás veľmi húževnato, takže si zaslúžia pomníky, lebo raz si na nich nikto ani len nespomenie,“ vyznáva sa umelec. „Kto chce, môže si môjho parazita kúpiť a&nbsp;pomenovať ho po tom svojom.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

K&nbsp;storočnici Milana Rastislava Štefánika bude veľká výstava viacerých umelcov. Milan Flajžík prispeje vtákom z&nbsp;Tahiti. „Busty bude robiť všelikto. Prečo by tam nemohlo byť aj niečo z&nbsp;prírody?“ zamýšľa sa.

Parazity zaujali trebárs aj súkromnú zdravotnícku kliniku v&nbsp;Michalovciach. „Simulantov tam majú asi takisto dosť, tak ich treba podnecovať umením,“ hovorí s&nbsp;úsmevom. K&nbsp;umeniu sa správa ako veľké decko. „Kreslím si odmalička. Počítače a&nbsp;matematika sú pre mňa iný svet, ktorý neovládam a&nbsp;ani nechcem ovládať. Vždy som si rád kreslil. Ešteže mám deti zdatné. Mladšia dcérka Soňa je dizajnérka, robí v&nbsp;Haagu a&nbsp;staršia Žaneta je interiérová architektka v&nbsp;Prahe. Našťastie manželka nemá takéto vlohy, pretože niekto sa o&nbsp;nás musí postarať,“ dodáva umelec.

Milan má reštaurátorskú filozofiu veci neobnovovať, ale zakonzervovať a&nbsp;oživiť ich čo najviac v&nbsp;takom stave, ako sa zachovali. Reštaurátorská práca nie je na obdiv pre všetkých ako jeho sochy, často sú to historicky cenné predmety v&nbsp;súkromných zbierkach a&nbsp;väčšine majiteľov by sa nepáčilo, keby o&nbsp;nich ľudia vedeli.

„Zásahy reštaurátora musia byť minimálne. Čím viac ich je, čím sú menej pôvodné, tým nižšia je cena diela. Najvzácnejšie sú tie, na ktoré ešte ľudská ruka nesiahla a&nbsp;nie sú nijako upravené. Najdrahšie veci sú panenské. Retuš či obnova zabíjajú pôvodnosť,“ vysvetľuje.

Z&nbsp;tohto pohľadu by nám reštaurátori nechýbali, keby nemali aj poslanie záchrancov. „Ja robím s&nbsp;drevom, ktoré býva najčastejšie napadnuté drevokazným hmyzom. To ho oslabuje. Stráca sa hmota a&nbsp;je len otázka času, kedy zmizne úplne. Reštaurovanie by malo vrátiť predmetom prvotný výraz. Väčšina polychrómovaných sôch, s&nbsp;ktorými pracujem, je viackrát premaľovaná. Stačí, aby ich kostolníčky utierali vlhkou handrou, a&nbsp;zlato z&nbsp;nich časom umyjú. Keď si všimnú, že sochy už nie sú ľúbivo zlaté, dajú ich premaľovať tým, čo lacní opravári zoženú, len aby boli pekné. Za stáročia je takých nánosov niekoľko, možno aj šesť-sedem podľa typu pamiatky a&nbsp;jej dostupnosti. Niekedy je o&nbsp;ne takto postarané, iba pokiaľ dočiahnu. Spodné časti a&nbsp;miesta, kam sa dá dočiahnuť z&nbsp;rebríka, sú takto vynovované častejšie. Vrchné časti vďaka tomu bývajú najzachovalejšie,“ smeje sa reštaurátor.

Napriek tomu, že obdobie budovania socializmu a&nbsp;očakávania komunizmu bolo k&nbsp;historickým predmetom zvyčajne macošské až likvidačné, predsa len nejaké cenné umelecké diela zostali. Potom prišli divoké deväťdesiate roky minulého storočia, ktoré priniesli akési nenápadné rabovanie. Tí, ktorým sa pošťastilo niečo získať, chceli mať veci takmer ako nové. „Čím viac zásahov, tým horšie. Keď chcú ľudia veci stále pekné, treba ich dookola obnovovať a&nbsp;obnovovať, až stratia vzácnosť. Sám sa takým prácam vyhýbam. Stará vec má predsa vyzerať ako stará. Musí mať patinu a&nbsp;celkový výraz. Reštaurátor by mal poznať mieru,“ mieni.

Podľa reštaurátora Flajžíka zo Smrdák je Skalica príjemným príkladom toho, ako zachovať predmety a&nbsp;budovy tak, ako sa zachovali, bez prehnanej ambície vracať im akúsi pôvodnú podobu. V&nbsp;súčasnosti pracuje na obnove sôch a&nbsp;zariadenia Kostola svätého Pavla Pustovníka v&nbsp;Skalici. „Dobrým príkladom reštaurátorského umenia sú pamiatky v&nbsp;Taliansku. Od nich by sme sa mali učiť. Vyzerajú presvedčivo. Naše akože staro-, ale prakticky novostavby strácajú ducha doby a&nbsp;to ma mrzí. Hanbím sa za to. Pri tom stačí prejsť cez rieku Moravu a&nbsp;tam sa už k&nbsp;pamiatkam správajú ohľaduplne. Keď historický klenot stratí vyžarovanie, je stratený. Ja viem, že pán farár a&nbsp;veriaci chcú pekný maľovaný blyštiaci sa oltár. Nie vždy je to šťastné. Snažím sa s&nbsp;tým bojovať.“ V&nbsp;Záhorskom múzeu v&nbsp;Skalici má príležitosť zachraňovať, nie obnovovať. „Zvyčajne stabilizujem drevnú hmotu s&nbsp;minimálnymi retušami a&nbsp;nevyhnutnými doplnkami. Takto veci vyzerajú staré a&nbsp;sú pre ľudí zaujímavejšie a&nbsp;vzrušujúcejšie. Nemám rád pamiatkové disneylandy. V&nbsp;Česku idú často do detailov, ktoré vytvárajú celok. U&nbsp;nás akoby sme boli bez zmyslu pre detaily. To je mrzuté.“

Na Slovensku majú reštaurátori stále čo vzácne zachraňovať. Veľa je toho v&nbsp;depozitároch múzeí. Stav nateraz neviditeľných pamiatok je však často žalostný. Nájsť depozitár s&nbsp;ideálnymi podmienkami je u&nbsp;nás takmer nemožné.

Našťastie národné kultúrne pamiatky môžu podľa zákona reštaurovať len členovia Komory reštaurátorov. Keby to tak nebolo, o&nbsp;veľa vecí by sme dávno prišli, majitelia by si ich dali obnoviť hocikomu, kto by povedal, že to vie. Komora a&nbsp;prísne stanovené pravidlá znamenajú zodpovednosť. „Komora je garantom kvalitnej reštaurátorskej práce,“ pochvaľuje si Milan Flajžík.

Reštaurátor Milan Flajžík o inšpirácii v zbytočných, samých pre seba dôležitých ľuďoch

Výber pre vás

Reštaurátor Milan Flajžík o inšpirácii v zbytočných, samých pre seba dôležitých ľuďoch

Súvisiace články

Smutno na konci Dunaja: Divočina zostala, ale ľudia miznú! Vyháňa ich vojna

Cez Sibír na front: Z jeho fotografií mrazí, Stanislav sa snaží chápať ruskú a ukrajinskú dušu

Legendy a realita: Obec Beckov prekypuje živou históriou s duchom budúcnosti

Výber pre vás