Vladimír Kampf

Hovorí sa, že je to najkrajšia dedina v&nbsp;Poľsku. Každému podľa chuti. Jedno je isté, je to najvymaľovanejšia dedina u&nbsp;našich severných susedov. V&nbsp;súčasnej renesancii folklóru, ktorá neobišla ani Slovensko, sa stali maľované domčeky v&nbsp;dedinke Zalipie sto kilometrov východne od Krakova, 140 kilometrov severne od Bardejova, vyhľadávanou milou atrakciou. Cesta zo Starej Ľubovne sem trvá dve a&nbsp;pol hodiny, z&nbsp;Trstenej je to o&nbsp;štvrťhodinku dlhšie.

Denne odtiaľto do celého sveta putujú desiatky obrazových správ s&nbsp;kvetovanými vzormi a&nbsp;vysmiatymi návštevníkmi. Vraj je sporné, či tu majú kvietky nejaký hlboký historický základ. Jedno je isté, sú predvojom moderného umeleckého smeru mural artu. Street art a&nbsp;ani grafity to asi nebudú, pretože tie podľa poučky vznikajú vo verejnom priestore zvyčajne nelegálne. V&nbsp;tom majú základ. Muralartové diela sú zvyčajne pre potešenie.

Mimochodom, keby sme chceli prirovnať slávu Zalipiek v&nbsp;rámci Poľska so Slovenskom, podobné miesto sú pre nás Čičmany. Tie však nie sú kvietkované. Výzdoba čičmianskych domov je inšpirovaná bohatými miestnymi výšivkami s&nbsp;geometrickými vzormi. Tie sa dostali na nové stavby najmä po požiari obce pred sto rokmi. Architekt Dušan Jurkovič začal v&nbsp;dvadsiatych rokoch minulého storočia dávať domom a&nbsp;ich výzdobe súčasnú podobu.

Miestni majstri vytvárali maľby bez predkresľovania, spočiatku bielou hlinkou, neskôr vápnom. Maľba na domoch mala úžitkovú funkciu, chránila pred vlhkosťou, ale takisto plnila aj ochrannú funkciu. Niektoré geometrické tvary miestni vnímali ako ochranné symboly, ktoré posunuli do dekoratívnej a&nbsp;reprezentatívnej roviny.

Vráťme sa do Zalipia. Poliakom sa kvetinovými vzormi podarilo urobiť dedinku slávnou. Rek­lamné materiály a&nbsp;články trochu preháňajú. Ornamenty nie sú na každom dome. Sú uličky, v&nbsp;ktorých nie sú žiadne. Zalipie je rozťahaná dedinka s&nbsp;domami väčšinou ďalej od seba. Vraj sa to začalo na konci 19. storočia. Ženy pred Veľkou nocou upratovali. Po dyme z&nbsp;pece na stenách zostávali čierne fľaky, preto začali tieto miesta zatierať a&nbsp;zosvetľovať. Postupne na základný náter pridávali rôzne vzory a&nbsp;hneď bol život krajší. Po konci 2. svetovej vojny chceli miestni obyvatelia zabudnúť na predošlé ťažké roky. Jedinečnú, oku lahodiacu „zábavku“ preniesli od pecí na fasády.

Ženy v&nbsp;dedine pochytila vášeň zdobenia. Štetce si vyrábali z&nbsp;konských alebo kravských chvostov. Prírodné boli aj farby, akoby „olejovky“, ktorých základom bol živočíšny tuk. Niektorí peknými maľbami zakrývali nepekné priečelia vlastných domov. Nemali na ich opravu, tak nedostatky zakryli kvietkami. Praktické, funkčné a&nbsp;hlavne lacné riešenie inšpirovalo ďalších a&nbsp;ďalších susedov.

Prvé maľby dlho nevydržali. Farby sa zmývali, bledli na prudkom slnku a&nbsp;zosušené opadávali. Dnes je to lepšie. K&nbsp;dispozícii sú moderné, trvácne materiály a&nbsp;nikto nerieši, ako to bolo kedysi, aké postupy používali prvé „ornamentistky“. Ani to nie je také jednoznačné, pretože každý aj tak použil, čo mal. Tie najmenej trvácne museli obnovovať z&nbsp;roka na rok. Pôvodné jednoduchšie motívy tiež postupne rozvíjali, zdokonaľovali a&nbsp;nanášali na kvalitnejšie omietky s&nbsp;dlhšou výdržou.

Tradícia zdobenia postupne prechádza po praslici z&nbsp;generácie na generáciu a&nbsp;mala by byť výlučne ženskou záležitosťou. V&nbsp;Zalipí chlapi nezdobia. Vraj by sa to ani nepatrilo. Okrem domov začali nabudené vidiecke dámy časom zdobiť všetko, čo videli. Studne, búdy pre psy, lavičky, kmene niektorých stromov, staré bicykle na ulici, káry, úle… Kvetinová výzdoba je aj v&nbsp;Kostole svätého Jozefa Nazaretského a&nbsp;dá sa nájsť aj na cintoríne. Hlavný motív zostáva všade rovnaký – kvetovaný.

Keď už to vyzeralo, že kvetinová tradícia časom vädne a&nbsp;ženy sa už k&nbsp;maľovaniu až tak nemajú, prišla Felicja Curyłowa. Neváhala pomáhať ostatným ženám s&nbsp;výzdobou. Ležalo jej na srdci, aby štýl prežil v&nbsp;čo najoriginálnejšej podobe. Najkrajší dom vyzdobený zalipienskou technikou patril práve jej. Narodila sa v&nbsp;roku 1903. Vďaka starostlivosti potomkov zostala jej chalúpka v&nbsp;pôvodnej podobe. Dom postavil jej otec v&nbsp;roku 1908. Už počas jej života k&nbsp;nej chodievali etnografi. Navrhovala vzory pre fajansovú keramiku, vzory pre keramickú dielňu v&nbsp;meste Włocławek. Navrhovala tiež vzory pre Umelecký inštitút vo Varšave. Zomrela 70-ročná v&nbsp;roku 1974.

Maľované domčeky sú po celej dedinke. Platí tu nepísané pravidlo, že ak má domáci otvorenú bránku, tak sú u&nbsp;neho pocestní vítaní.

Renesancia folklóru: Lacné riešenie pre potešenie, pozrite sa na tú krásu!

Výber pre vás

Renesancia folklóru: Lacné riešenie pre potešenie, pozrite sa na tú krásu!

Súvisiace články

Ako je to možné? To čo u nás ide ťažko za hranicou frčí

Pod Sixtínskou kaplnkou: Dvojobec Kočín-Lančár má najnižšie poplatky za smeti

Domškoláci spod lesíka: Lucia sa venuje deťom na individuálnom vzdelávaní

Výber pre vás