Vladimír Kampf

Na Muránsku planinu sa vrátil pred rokom. „Mám všelijaké nápady, ale u&nbsp;mňa je to o&nbsp;rýchlych rozhodnutiach. Všetko je možné. Pokojne zmením a&nbsp;prispôsobím plány možnostiam. Do konca prázdnin určite zostanem tu. V&nbsp;septembri začnem riešiť presun. Potom mám predbežnú dohodu s&nbsp;dvoma médiami. Mne sa ani veľmi nechce vracať do parlamentu ako novinár, ale tu už ďalšiu zimu neprežijem,“ krúti hlavou.

Časy, keď mali s&nbsp;bývalou partnerkou romantický domček len kúsok od miesta, kde dnes býva, sú definitívne preč. Vtedy to vraj bolo o&nbsp;inom. „Nie nadarmo sa hovorí, že na samote by človek nemal byť sám. Na samote musia byť minimálne dvaja, aby sa tam vôbec dalo prežiť. Ja som tu so svojím jazvečíkom Archibaldom, ktorý mi sčasti robí spoločnosť, ale človek to nie je.“

Keď pred zimou prišiel, nemal nachystané drevo. „Bolo to narýchlo. Išiel som sem najmä preto, aby som dotiahol projekt Žltá maringotka. Chcem som kúpiť maringotku, ktorú by som natrel nažlto v&nbsp;štýle van Goghovho domu obklopeného slnečnicami. V&nbsp;jednej časti by bol malý ateliér s&nbsp;minigalériou a&nbsp;v&nbsp;druhej by som mal súkromie s&nbsp;posteľou. Chcel som tam robiť tvorivé dielne pre ľudí zo sociálne slabých pomerov. Žiaľ, pred voľbami mi vtedy všetky opozičné strany a&nbsp;niektorí ich predstavitelia, ktorých som v&nbsp;tom čase zastupoval, tvrdili, že nejakých osemtisíc eur predsa nič nie je, že sa tie peniaze pre mňa nájdu či odniekiaľ vyčlenia. Dopadlo to tak, že som nedostal nič a&nbsp;sen o&nbsp;Žltej maringotke sa mi pomaly rozplýva,“ hovorí. „Tí ľudia zrazu na všetky sľuby zabudli a&nbsp;hovoria, že to predsa nie je možné.“

Rasťo žil iba z&nbsp;toho, čo namaľoval a&nbsp;predal. „Najmä drevo na kúrenie bolo pre mňa kľúčový problém. Cez sociálnu sieť mi nejakí kamaráti priniesli staré doštičky a&nbsp;odrezky. V&nbsp;zime som chodil po lese s&nbsp;motorovou pílou a&nbsp;zrezával sucháre, aby som nám zabezpečil aspoň základné teplo. Tento obrovský dom je počas zimy strašne studený. Žil som v&nbsp;najmenšej izbičke, pretože sa dala najlepšie vykúriť. Inak tu bola príšerná zima, aj keď som kúril vo veľkej miestnosti v&nbsp;kozube. V&nbsp;malej izbičke na poschodí bolo tak, že sme museli s&nbsp;Arčikom spávať spolu v&nbsp;posteli pod dvoma paplónmi. Ja som mal oblečený sveter, čiapku na hlave a&nbsp;ráno mi šla para z&nbsp;úst. Aby sme v&nbsp;zime ako-tak komfortne existovali, potrebovali by sme dvadsaťpäť kubíkov palivového dreva a&nbsp;to by som po celý čas iné nerobil, len neustále prikladal.“

Tvrdé podmienky uzimený vydržal. V&nbsp;zime a&nbsp;na jar predával obrazy. Bol spokojný a&nbsp;mal malú finančnú rezervu. „Nemusel som sa báť, že zrazu zostanem bez peňazí. Lenže v&nbsp;lete ľudia míňajú peniaze na dovolenky a&nbsp;obrazy nekupujú. Žijem teraz absolútne skromne. Naučil som sa jesť len raz denne. Riešim to tak, že si prihrievam jedlá. Nevarím. Za obed, ktorý je hneď mojou celodennou stravou, dávam tak päť eur. Plus euro na deň ide pre Arčika na granuly a&nbsp;kapsičky.“

Rasťo sa vyznáva, že je to zvláštny stav. „Nechodím do práce, maľujem, rozmýšľam, meditujem, som stále absolútne sám... Prišiel za mnou na pár dní len jeden výtvarník. Nikto za mnou nechodí. Ale pred pár týždňami sa u&nbsp;mňa zastavili policajti, či som tu niekoho nevidel. Vykradli chatu podo mnou. Mali nejaké zábery z&nbsp;fotopasce.“ Samotársky život má veľa nevýhod, ale aj výhody. „Duševné očisty majú veľa do seba. Človek sa vďaka nim stáva pokojnejším a&nbsp;pokornejším. Keď som robil politiku v&nbsp;Bratislave, bol som v&nbsp;neustálom strese. Novinári sú stále v&nbsp;strese. Stíhajú uzávierky, termíny, tlačovky. Aj keď som cestoval po svete, musel som si všetko manažovať sám. Prežil som štyri desaťročia v&nbsp;strese a&nbsp;teraz tu žijem v&nbsp;absolútnom pokoji.“

Rasťo Ekkert si pochvaľuje gigantický priestor na premýšľanie a&nbsp;hodnotenie vlastného života. „Maľovanie je to, čo ma baví a&nbsp;živí. Na rozdiel od hmotných statkov sú obrazy trvalé. Keď niekto postaví vilu, ktorú po jeho smrti predajú, o&nbsp;pár rokov predsa nikto nebude vedieť, komu patrila. Obraz, ktorý namaľujem, podpíšem a&nbsp;niekto si ho zavesí na stenu, možno bude kdesi visieť aj o&nbsp;tristo rokov. To mi dáva zmysel. Podľa reakcií ľudí viem, že sa im moje práce páčia, aj keď ja sám nie som veselá a&nbsp;optimistická povaha. Z&nbsp;mojich obrázkov našťastie vyžaruje veselosť,&nbsp;pozitívna energia, pokoj a&nbsp;pohoda. Raz, keď z&nbsp;tohto sveta odídem, zostanú tu po mne stovky obrazov, ktoré budú ľuďom naďalej prinášať radosť.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Kde sa vzalo špeciálne prepojenie Rasťa Ekkerta a&nbsp;planiny? „Som rodený Bratislavčan. Planina je pre mňa mimoriadne magická. Cítim sa bezpečne, aj keď okolo mňa chodia medvede. Jedného som už stretol aj cestou na latrínu rovno pri dome. Nemám pocit strachu a&nbsp;neistoty. Keď som žil v&nbsp;petržalskom paneláku, nemal som rád ten hluk. Raz jeden sused vŕtal, druhý mal pustenú hlasnú hudbu, tretí niečo majstroval, do toho zvonka autá, hluk, chaos ulíc... Tu je absolútne ticho.“

Žiaľ, nájsť si partnerku, ktorá by to ticho a&nbsp;život mimo civilizácie zvládla, je viac než ťažké. „Bolo by super nejakú mať, ale už sa ani nesnažím. Súčasné ženy k&nbsp;tomu nemajú vzťah. Možno jedna z&nbsp;desaťtisíc... Nájsť takú je takmer nemožné.“ K&nbsp;ťažkému samotárskemu životu sa Rasťovi prihodilo niekoľko nehôd. Pohrýzli ho pastierske psy. „Bača mi rany zalial päťdesiatdvojkou slivovicou ako&nbsp;prvú pomoc. Priznám sa, ani neviem, či tie psy boli očkované. Možno mám besnotu, ale nevyzerám na to,“ smeje sa.

Keď nasnežilo, chodil po lese ako Maruška, ktorá hľadala v&nbsp;januári jahody. Dvanásť mesiačikov nestretol. „Možno by mi aspoň uľahčili cestu k&nbsp;suchému drevu. Musel to byť stojaci suchár, pretože to, čo bolo pod snehom, bolo napité vodou ako špongia a&nbsp;nehorelo. Ako burlak lode na Volge som tie pne ťahal za sebou na lane.“ Zle bolo, aj keď zostal bez elektriny. „Odišla“ hlavná poistka na stene zvonka. Bola to tá najdôležitejšia. „Kým som na to prišiel, bol som tri dni potme. Ani variť som si nemohol.“

Ďalším nedostatkom života v&nbsp;dome vo vyhnanstve na planine je to, že v&nbsp;ňom nie je zavedená pitná voda. „Potok je moja kúpeľňa. Beriem z&nbsp;neho úžitkovú vodu. Je to voda spod bobrích hrádzí a&nbsp;ani po prevarení by som ju nepil. Len raz som to skúsil, ale nasledoval deň v&nbsp;kadibúdke... Pitnú vodu si odvtedy poctivo nosím v&nbsp;PET fľašiach alebo to zvyčajne riešim minerálkami z&nbsp;obchodu.“

Ťažko mu bolo na Štedrý večer a&nbsp;na prelome rokov. „Maľoval som si a&nbsp;snažil som sa na to nemyslieť. Toto obdobie každý človek prežíva v&nbsp;kruhu rodiny a&nbsp;známych. Zostal som tu úplne sám. Podotýkam, bez alkoholu! Tvrdý alkohol a&nbsp;víno vôbec nepijem. Len občas si dám pivo, hlavne po jazde na bicykli. Dám si jedno a&nbsp;to je všetko. Nehľadám únik v&nbsp;alkohole. Myslím, že väčšina ľudí by po roku samoty na samote siahla po alkohole. Už chápem, prečo takí ľudia pijú. Ja to tu beriem ako očistu po všetkých tých divočinách, ktoré som navyvádzal.“

Nebolo to len vyhnanstvo, ale aj celibát, meditácie a&nbsp;urovnávanie myšlienok. „Za svoj život som prežil možno päť životov obyčajných ľudí. Bolo to najmä moje aktívne cestovateľské obdobie, ktoré mi dalo kopu zážitkov a&nbsp;poznačilo môj život. Veď sa mi preto rozpadla rodina, aj keď to vyzeralo ideálne a&nbsp;kolegovia mi závideli. To však nebola dovolenka.“

Keby si mal vybrať medzi Muránskou planinou a&nbsp;mestom, bol by radšej na planine, ale aj na to potrebuje mať aspoň nejaký rozpočet. V&nbsp;dome Pánu Bohu za chrbtom je odrezaný od sveta. Alebo svet od Rasťa Ekkerta? „O&nbsp;atentáte na Roberta Fica som sa dozvedel osem dní po tom, ako sa to stalo. Bol som v&nbsp;kaviarničke v&nbsp;Brezne a&nbsp;zostal som z&nbsp;toho, ako obarený. O&nbsp;Trumpovom strelenom uchu som sa dozvedel po piatich dňoch... Keby vypukla vojna, tak sa to možno ani nedozviem,“ krčí plecami.

„Pokiaľ budem žiť, budem maľovať. Čo bude ďalej, to neviem. Keď predám obraz, mám za pár stoviek aj tri mesiace pokoj. Z&nbsp;toho mála by som v&nbsp;Bratislave nevydržal ani týždeň. Tento dom mám k&nbsp;dispozícii stále, ale zimy sa už bojím. Zvažujem prežiť ju v&nbsp;Bratislave alebo niekde v&nbsp;okolí a&nbsp;na teplé časy by som sa vrátil na planinu. Možno... Som sám, nemám záväzky, tak si môžem robiť, čo chcem. Jediná vec, ktorá ma ťaží, sú peniaze. Ak chcem prežiť, musím nejaké mať, ale tých je tu na­ozaj zúfalo málo,“ uzatvára rozprávanie o&nbsp;roku v&nbsp;samovyhnanstve na samosamotke. „Človek nemôže mať všetko.“

Pustovník z planiny: Vráti sa Rasťo Ekkert do civilizácie? Na samote by človek nemal byť sám

Výber pre vás

Pustovník z planiny: Vráti sa Rasťo Ekkert do civilizácie? Na samote by človek nemal byť sám

Súvisiace články

Smutno na konci Dunaja: Divočina zostala, ale ľudia miznú! Vyháňa ich vojna

Legendy a realita: Obec Beckov prekypuje živou históriou s duchom budúcnosti

Unikátne Múzeum Podzoboria: Je za tým on, ale bez nej by to nebolo

Výber pre vás