Peter Gregor

Medzi piatou a&nbsp;šiestou hodinou rannou sa začína rozvidnievať. Otváram rozlepené oči a&nbsp;všímam si tabuľku s&nbsp;názvom mesta Tikrít. Tu kdesi blízko leží rodná dedina neslávne známeho diktátora Saddáma Husajna. Prechádzam oblasťami, ktoré v&nbsp;rokoch 2014 až 2017 ovládala radikálna organizácia Islamský štát. Sedím v&nbsp;taxíku s&nbsp;ďalšími dvoma spolucestujúcimi, ktorých som spolu so šoférom presvedčil, že som turista. Turista v&nbsp;Iraku? Áno, a&nbsp;cestujem do&nbsp;Mosulu – do mesta, ktoré oči turistu nevideli možno aj 20&nbsp;rokov. Začína sa pravé dobrodružstvo.

Krajina s oficiálnym názvom Iracká republika (Džumhuríjat al-Irák) sa nachádza v juhozápadnej Ázii pri Perzskom zálive. Člení sa na provincie Bagdad, Saláh ad-Dín, Dijálá, Wásit, Majsán, Al-Basra, Dí Kár, Al-Mutanná, Al-Kádisíja, Babylon-Bábil, Karbalá, An-Nadžaf, Al-Anbár, Ninive, Dahúk, Arbíl, Karkúk, As-Sulajmáníja. Hlavným mestom je Bagdad. Na ploche 438 317 km2 žije 30 až 40 miliónov obyvateľov. Úradnými jazykmi sú arabčina, kurdčina a asýrsky jazyk, prevládajúci u kresťanskej populácie. V náboženstve prevláda islam (98 %), kresťanstvo tvorí 1-2 %, zvyšok jezidizmus, mandaeizmus. Najvyšším vrchom Iraku je Čicha Dar / Cheekha Dar (Čierny Stan) s výškou 3 611 m. Krajina disponuje prírodnými zdrojmi v podobe ropy, zemného plynu, fosfátov a síry.

Irak

Do&nbsp;motela, kde zložím hlavu na&nbsp;dve noci, prichádzam veľmi skoro – okolo deviatej. Nemajú pre mňa ešte pripravenú izbu, tak ma majiteľ berie na&nbsp;malú exkurziu okolo brán Ninive. Žiaľ, z&nbsp;pamätihodnosti už veľa neostalo. Všetky zachované brány zničil „Daš“, čo je akronym pre Islamský štát. „Zobrali veľké bagre a&nbsp;jednoducho to zbúrali,“ objasňuje majiteľ motela Saed. V&nbsp;„príjemných“ štyrid­siatich stupňoch obchádzame ruiny tohto starovekého mesta. Moja príprava na&nbsp;cestu je jednoduchá, vytlačím si na&nbsp;papier miesta, pamätihodnosti, ktoré chcem navštíviť, a&nbsp;ukazujem ich taxikárom. Tu v&nbsp;Mosule vždy vedia, kde to je. Cesta taxíkom je lacná, jedna cesta v&nbsp;rámci mesta stojí dva doláre, teda 3&nbsp;000 irackých dinárov. Taxikár ma privedie do&nbsp;múzea, ktoré, žiaľ, až na&nbsp;pár hrobiek vnútri vyzerá pusto. Deväťdesiat percent artefaktov bolo ukradnutých, zničených alebo ich predali na&nbsp;čiernom trhu. V&nbsp;krajine, kde vládne vojna, sa nikto pamiatkami nezaoberá a&nbsp;to využívajú ľudia, ktorí vedia, že na&nbsp;tom môžu niečo „trhnúť“. Taká je krutá pravda.

V&nbsp;múzeu sa teda nezdržím dlho a&nbsp;pokračujem do&nbsp;starého mesta. Zaujíma ma zrúcanina hradu Bash Tapia z&nbsp;12. storočia. Aj tento hrad čiastočne zničil Islamský štát, a&nbsp;to v&nbsp;roku 2015. Vlastne je málo toho, čo Islamský štát v&nbsp;meste nezničil. Neďaleko nachádzam kostol, ktorý je v&nbsp;dezolátnom stave. Chýba kríž na&nbsp;veži, všade sú stopy po&nbsp;guľkách a&nbsp;kupola je vyhodená do&nbsp;vzduchu. Je to strašný pohľad. No aj mešita oproti kostolu je riadne dokaličená – asi sa z&nbsp;nej bojovalo, napadne mi. Smútok z&nbsp;katastrofy však veľmi rýchlo prehluší hŕstka robotníkov, ktorá opravuje priľahlú budovu. Chcú sa fotiť. Splním im prianie a&nbsp;vzniknú veľmi milé zábery.

Ako sa tak prechádzam starým mestom, ktoré je vlastne jednou veľkou ruinou, uvidím chlapíka v&nbsp;tradičnom irackom oblečení. Vyzerá, že nalieva čaj, ale nie je to tak. To, čo onedlho ochutnám, je soz – nápoj, ktorý je na&nbsp;prvú chuť hrozný, ale má zázračné liečivé a&nbsp;antioxidačné účinky. Pijú ho tu veľa a&nbsp;aj ja si tento nápoj po&nbsp;čase obľúbim. Keď uvidím niekoho nalievať soz, pristavím sa, vypijem a&nbsp;mám pocit, že som urobil niečo dobré pre svoje zdravie. Princíp prípravy tohto nápoja spočíva v&nbsp;tom, že sa zo zeme vytrhne sladké drievko, ktoré rastie pri rieke, doma ho očistíte, necháte vo vode 24 až 48 hodín, zase očistíte a&nbsp;výťažok vypijete. Je to mimoriadne dobré na&nbsp;očistenie obličiek.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Vraciam sa do&nbsp;centra, kde sú vojenské hliadky rozmiestnené zhruba každých 200 – 300 metrov. Veľa vojakov ma nerieši, no nie­ktorí ma zastavujú a&nbsp;sú udivení, kto som a&nbsp;prečo tu chodím sám. Kontrolujú ma, volajú na&nbsp;veliteľstvo, no vždy ma nakoniec pustia. Nevedia totiž, že voľný pohyb turistu je už v&nbsp;rámci celej krajiny povolený. Predtým to šlo iba s&nbsp;cestovnou agentúrou a&nbsp;ozbrojenou strážou. Povolenie síce trvá iba štyri mesiace, no väčšina vojakov o&nbsp;tom netuší. Veľakrát tak „skysnem“ na&nbsp;stanovištiach aj dobrých 20 – 30 minút, kým sa konečne môžem posunúť aspoň o&nbsp;tristo metrov ďalej.

Fascinujú ma obyčajní ľudia. Sú veľmi prívetiví a&nbsp;priateľskí, nepokrikujú na&nbsp;vás z&nbsp;diaľky, no vážia si vašu návštevu. Hocičo chcem kúpiť, či v&nbsp;obchode, alebo na&nbsp;trhu, chcú mi dať zadarmo. Cítim sa tu ako hosť, ktorého si vážia. Nevidím tu jediného opusteného či žobrajúceho človeka. Iračania sú silní a&nbsp;nezlomní a&nbsp;napriek tomu, čím všetkým v&nbsp;poslednom čase prešli, sú stále hrdí. Som tým doslova šokovaný a&nbsp;už teraz si hovorím, že sem prídem znova.

V&nbsp;samotnom centre zbadám ďalší rozbitý kostol. Tento nie je v&nbsp;takom dezolátnom stave, ale opäť chýba kríž na&nbsp;veži a&nbsp;všade sú stopy po&nbsp;streľbe. Miestny policajt mi hovorí, že vežu volajú „clock­watch“ a&nbsp;v&nbsp;minulosti azda ukazovala aj správny čas. Ten na&nbsp;návštevu Mosulu ešte nenastal, ale v&nbsp;mojom vnútri pretrvávala túžba mesto vidieť, zažiť a&nbsp;počuť príbehy ľudí, ktorí žili pod Islamským štátom. Jeden starší pán sa rozhovorí: „Tí, ktorí tu za&nbsp;Islamského štátu ostali, sa báli ísť čo i&nbsp;len do&nbsp;obchodu. Zo začiatku sa všetci bojovníci správali milo, no potom nastal teror. Žiť celé dva roky v&nbsp;strachu je poriadne ťažké.“ Nadobúdam pocit, že niektorí ľudia už „lockdown“ prežili dávno pred nami.

Mosul mám pobehaný, a&nbsp;tak sa rozhodnem navštíviť najväčšie iracké kresťanské mesto Karakoš. Bolo takisto pod kontrolou Islamského štátu, ale v&nbsp;októbri 2016 ho oslobodili. V&nbsp;mestečku sa nachádza aj Kostol Nepoškvrneného počatia, ktorý je tu zároveň najväčším kostolom. Keď vstúpim dovnútra, je svätostánok plný detí a&nbsp;kňaz im čosi rozpráva. Žeby príprava na&nbsp;prvé sväté prijímanie? Tu sa nezdržím tak dlho ako v&nbsp;inom kostole v&nbsp;mestečku. Dám sa do&nbsp;reči s&nbsp;kňazom, otcom Ronim, ktorého som zastihol pred spoveďou dvoch domácich. Veru tak, i&nbsp;ja by som to mal absolvovať, je tam čosi, čo ma ťaží na&nbsp;srdci. Využijem teda čas a&nbsp;absolvujem prvú spoveď na&nbsp;Blízkom východe. Niekedy mám pocit, že tie naše cesty sú vopred určené, vy nie?

Dostať sa kamkoľvek v&nbsp;Iraku nie je jednoduché, platné víza na&nbsp;tomto fakte nič nemenia. Nachádzame sa totiž v&nbsp;krajine, ktorá je krátko po&nbsp;vojne a&nbsp;ľudia tu nie sú zvyknutí na&nbsp;voľný pohyb cudzincov. Preto tu nečakajte úplne uvoľnenú atmosféru ako v&nbsp;irackom Kurdistane, kde je turizmus predsa viac rozvinutý. Mám ešte dostatok času, rozhodnem sa teda navštíviť kamaráta Mohameda v&nbsp;Duhoku – meste, ktoré sa nachádza práve v&nbsp;irackom Kurdistane. Do&nbsp;Mosulu sa mu za&nbsp;mnou veľmi nechce, hoci tu vyrastal. Rozumiem prečo. Nie som si však istý, či sa do&nbsp;Duhoku dostanem, pretože kurdská i&nbsp;arabská časť vydávajú rozličný typ víz a&nbsp;veľmi (alebo vôbec) medzi sebou nespolupracujú. Nakoniec sa mi do&nbsp;mesta asi po piatich veľmi dôsledných kontrolách predsa len podarí dostať.

Ako tak čakám na&nbsp;Mohameda a&nbsp;prechádzam sa bazárom, natrafím na&nbsp;Alího, ktorý mi pomôže nájsť miesto, kde si môžem dobiť kredit do&nbsp;mobilu. Je to milý 24-ročný pánko, jezíd, ktorý pochádza z&nbsp;mesta Sindžár, no momentálne žije aj s&nbsp;rodinou v&nbsp;utečeneckom tábore neďaleko mestečka Šekhan. Pracuje pre Pešmergu – kurdské vojenské sily –, a&nbsp;keď má nejaké to voľno, poflakuje sa po&nbsp;uliciach Duhoku alebo Erbilu. Sedíme pri vodnej fajke, keď sa Alí rozhovorí: „Peťo, priznám sa ti, prestal som veriť v&nbsp;Boha. Keď sme s&nbsp;rodinou utekali zo Sindžáru pred Islamským štátom, bol august a&nbsp;veľmi teplo. Utekali sme do&nbsp;Sýrie cez horu. Videl som niekoľko ľudí zomrieť vrátane ženy s&nbsp;dieťaťom. Odvtedy, ako som videl na&nbsp;vlastné oči toľko utrpenia, na&nbsp;Boha som zatrpkol.“ Viem, že priznať sa s&nbsp;týmto postojom cudzincovi je pre Alího ľahšie, ako o&nbsp;tom hovoriť medzi svojimi. Tu, ak niekto neverí, je nepochopený. Vážim si jeho dôveru, no je veľmi ťažké pre mňa počúvať tieto príbehy. Ale aj preto som sa vydal na&nbsp;túto cestu, aby som sa dozvedel pravdu.

Onedlho prichádza Mohamed a&nbsp;téma sa razom mení. Tento milý a&nbsp;drobný muž je mojím priateľom už od&nbsp;roku 2014, keď ma tu v&nbsp;Duhoku našiel postávať s&nbsp;cigaretkou pred hotelom. Spýtal sa ma, či nepotrebujem s&nbsp;niečím pomôcť. Nepotreboval som, no dovolil som si ho pozvať (a&nbsp;bol som pozvaný) na&nbsp;čaj. V&nbsp;tom čase som prežil malú traumu v&nbsp;mestečku Kalar, keď som sa v&nbsp;miestnom hoteli vymkol v&nbsp;sprche a&nbsp;musel som okno na&nbsp;dverách rozbiť lakťom, aby som sa mohol dostať von. Celá situácia vyzerala veľmi krvavo, no prežil som. Odvtedy sa začalo naše priateľstvo a&nbsp;trvá dodnes. Vážim si ho. Mohamed je skromný a&nbsp;pokorný človek so skvelým zmyslom pre humor. Mám ho rád a&nbsp;chodím ho pravidelne navštevovať. Už poznám takmer celú jeho rodinu.

Vždy sa dobre zasmejem na&nbsp;jeho historkách z&nbsp;Číny, kde učil angličtinu. Jedna z&nbsp;nich je dokonalá. Mohamed sa vezie metrom v&nbsp;Šanghaji a&nbsp;zrazu vidí, ako vedľa neho odpadne človek. Nikto sa tým nezaoberá, jedine Mohamed mu pomôže. Vyvedie ho z&nbsp;vozňa, privedie pomoc a&nbsp;ten istý večer vidí v&nbsp;hlavných správach reportáž o&nbsp;tom, ako cudzinec pomohol v&nbsp;Číne neznámemu. Takýto je Mohamed, nikdy nemyslí iba na&nbsp;seba.

Ďalšia moja cesta vedie do&nbsp;Bagdadu. Bol som tu síce už s&nbsp;cestovnou agentúrou v&nbsp;roku 2017, ale chcem vidieť Imada, môjho ďalšieho priateľa, ktorý zároveň robí turistického sprievodcu. Po&nbsp;pol dni neveľmi úspešného snaženia dostať sa k&nbsp;nejakým pamiatkam mu volám: „Imad, priateľu drahý, nesprevádzaš náhodou dnes niekoho?“ A&nbsp;on že práve čaká v&nbsp;hoteli Rusov, či sa nechcem pridať. „Jasné,“ okamžite súhlasím. Bez miestneho sprievodcu je veľmi ťažké dostať sa kamkoľvek. Všade sú stráže a&nbsp;niekedy nepomôžu ani moje psie oči, jednoducho vás do­vnútra nepustia. Vojenský štát.

Prichádzam do&nbsp;hotelovej loby a&nbsp;sadám si vedľa Imada. Prichádzajú aj Rusi, každému podávam ruku. Od&nbsp;začiatku je jasné, že títo páni (a&nbsp;jedna dáma) nemajú veľmi zmysel pre humor a&nbsp;tvária sa veľmi chladne. Spoločne navštevujeme viacero pamiatok. Jedna z&nbsp;nich je Mustansiriya school, významná moslimská medresa, ktorá vznikla v&nbsp;13. storočí a&nbsp;vyučovala sa tu okrem náboženstva matematika, astronómia, medicína či filozofia. Je to jedna z&nbsp;najvýznamnejších pamiatok v&nbsp;meste.

Pokračujeme k&nbsp;takzvanej Šejk Maarov Charki Mosque s&nbsp;rozsiahlym cintorínom – mešite patriacej islamským mystikom, ktorí sa hlásia k&nbsp;sufizmu. Prívrženci tohto náboženského smeru sa snažia dostať bližšie k&nbsp;Bohu pomocou rôznych metód dýchania spojených so spevom alebo s tancom. Neďaleko mešity sa nachádza aj najstarší minaret v&nbsp;Bagdade zvaný Sitt Zubeida, ktorého súčasťou je i&nbsp;mauzóleum. Bol postavený za&nbsp;čias vlády Abbásovcov a&nbsp;má veľmi nezvyčajný tvar. Na&nbsp;tomto mieste to strašne zapácha, zatiaľ čo v&nbsp;sufijskej mešite to bolo príjemne navoňané. Pribehnú k&nbsp;nám milé deti zo sídliska hneď pri minarete, z&nbsp;čoho vzniká milá snímka. Neskôr sa všetci spoločne ocitneme na&nbsp;miestnom bazári, kde sa mi podarí získať staré iracké pohľadnice z&nbsp;80. a&nbsp;90. rokov. Je možné tu nájsť aj turistických sprievodcov o&nbsp;Bagdade zo spomínaných rokov. Vtedy sa do&nbsp;Iraku veselo chodilo, dnes je to skôr raritou.

Asi 30 kilometrov južne od&nbsp;Bagdadu sa nachádza pamiatka zvaná Ktésiphon – ide o&nbsp;staroveké miesto v&nbsp;mestečku Madain. V&nbsp;časoch Partov a&nbsp;Sásánovcov bol Ktésifon rezidenciou kráľov a&nbsp;administratívnym centrom Predného východu. Prichádzam sem napoludnie a&nbsp;zdá sa, že vojakov vyruším pri sieste. Ako obvykle, nechcú ma dovnútra pustiť, iba ak im dám 15 dolárov úplatok. Nahnevaný odchádzam a&nbsp;obchádzam pamiatku zozadu. Nakoniec sa mi podarí urobiť jeden veľmi pekný záber.

V&nbsp;Bagdade sa lúčim s&nbsp;Rusmi aj Imadom a&nbsp;smerujem do&nbsp;ďalšieho sveta – tentoraz spirituálneho. V&nbsp;meste Nadžaf nájdete najväčší cintorín na&nbsp;svete s&nbsp;viac ako piatimi miliónmi pochovaných ľudí. Legenda hovorí, že toto miesto kedysi patrilo Abrahámovi – praotcovi všetkých prorokov, a&nbsp;preto ho ľudia považujú za&nbsp;kus neba na&nbsp;zemi. Už som sa tu raz prechádzal, no nie za&nbsp;takého tepla. Je možno aj 50 stupňov, nikde nikoho a&nbsp;ja začínam chradnúť. Toto je veľa aj na&nbsp;mňa, hovorím si a&nbsp;odchádzam radšej do&nbsp;prítmia k&nbsp;hrobke Alího – bratranca proroka Mohameda. Toto miesto je jedným z&nbsp;najvýznamnejších pútnických miest pre šiitov vrátane Karbaly v&nbsp;Iraku, Mašhadu či Komu v&nbsp;Iráne. Fascinuje ma, ako prichádzajú rodinní príslušníci so zomretými, ktorí sú už v&nbsp;truhle. Predtým, než ich uložia do&nbsp;hrobiek, krúžia okolo hrobky Alího a&nbsp;potom sa modlia na&nbsp;nádvorí. Má to neskutočne silnú atmosféru.

Na&nbsp;Iraku ma všeobecne fascinuje rôznorodosť prostredia. Od&nbsp;hôr po&nbsp;púšť cez oblasti atakované vojnou až po&nbsp;silno duchovne založené miesta. Ani moja siedma návšteva tejto krajiny (tentoraz iba na&nbsp;týždeň) neostala bez intenzívnych zážitkov. A&nbsp;ten úpal, ktorý som si priniesol domov, stál za&nbsp;to.

Príbehy, z ktorých mrazí: Navštívili sme niekdajšiu baštu Islamského štátu

Výber pre vás

Príbehy, z ktorých mrazí: Navštívili sme niekdajšiu baštu Islamského štátu

Súvisiace články

Zahanbení teroristi: Billboardová kampaň im odkazuje, čo si o nich moslimovia myslia!

Snajper trafil islamistu výstrelom, ktorý sa zapísal do histórie

Do boja s Islamským štátom sa zapoja aj slovenskí vojaci

Výber pre vás