Juraj Babják

Ploché kamene veľkosti zovretej päste boli ideálne na prácu s&nbsp;tkanou látkou. Vyhladenie či stlačenie do skladaných záhybov tak Vikingom nerobilo žiaden problém. V&nbsp;mnohých hroboch vikinských žien sa našli jednoduché okrúhle „hladidlá“, z&nbsp;jednej strany rovné, vyrobené z&nbsp;tmavého skla. Predpokladá sa, že sa používali s&nbsp;„hladiacimi doskami“. V&nbsp;hroboch sa totiž našli aj lopáre, ktoré sa dali držať na kolenách, boli vyrobené z&nbsp;jedného kusa veľrybej kosti. V&nbsp;hornej časti boli dekorované napríklad dvoma drakmi stojacimi proti sebe a&nbsp;po obvode mali vyrezané rôzne geometrické vzory. Archeológovia sa domnievajú, že dosky sa mohli používať okrem hladenia látky aj na jej výrobu. Neistí sú si v&nbsp;presnom postupe pri jej vyhladzovaní.

Vidiečania horného Egypta stále nosia svoje oblečenie, najmä vlnené saidi džilbaby (dlhé a&nbsp;voľné odevy, známe aj ako abáje) a&nbsp;látky žehličom. Tí svoju zručnosť prenášajú z&nbsp;generácie na generáciu. Dodnes používajú tradičné „žehličky na nohy“. Pri&nbsp;žehlení tak vytvárajú maximálny tlak na oblečenie a&nbsp;výsledkom je dobre vyžehlený kus látky. Žehlička na nohy je vyrobená z&nbsp;čistého železa a&nbsp;váži okolo 22,5&nbsp;kilogramu. Zahrieva sa v&nbsp;petrolejovej peci približne pätnásť minút. Na&nbsp;jedno zohriatie dokážu žehliči vyžehliť tri džilbaby.

Žehličky na nohy

V&nbsp;stredoveku sa objavili kovové žehličky. Kováči ich kuli v&nbsp;rôznych veľkostiach. Žehličky vážili okolo 2,3 až 4,5&nbsp;kilogramu. Pri práci s&nbsp;nimi sa vyžadovalo ich neustále zahrievanie. Ohrievali sa na ohni alebo na piecke. Horúca žehlička sa potom zdvihla rukavicou alebo čalúneným držiakom. Neskôr si ľudia vymysleli aj rukoväť a&nbsp;postupom času i&nbsp;spôsob zahrievania. Nástroje sa dali naplniť horúcim uhlím či horúcimi kovovými vložkami. V&nbsp;Indii sa namiesto dreveného uhlia používali spálené kokosové škrupiny. Kovové žehličky bolo treba starostlivo udržiavať čisté. Pravidelne sa leštili, jemne premazávali, aby nehrdzaveli. Včelí vosk zabránil prilepeniu žehličky na naškrobenú látku. 

S&nbsp;vynálezom liatiny v&nbsp;19.&nbsp;storočí bolo možné žehličky ohrievať v&nbsp;žehliacich peciach (vo veľkých domácnostiach so služobníctvom) alebo na liatinových kachliach, čo bolo rozhodne jednoduchšie a&nbsp;čistejšie. Nad teplotou bol potrebný neustála dohľad. Žiadalo si to veľa skúseností, aby bola žehlička dostatočne horúca, ale nie príliš, aby pripálila látku. Známym testom „zahriatia“ bolo pľuvanie na rozpálený kov. Charles Dickens v&nbsp;jednej zo svojich kníh opisuje noblesnejšiu techniku: „… držala žehličku v&nbsp;znepokojivo krátkej vzdialenosti od svojho líca, aby otestovala jej teplotu.“

ĎALŠIE FOTOGRAFIE VYNÁLEZU, BEZ KTORÉHO SI DNES NEVIEME PREDSTAVIŤ NAŠU DOMÁCNOSŤ, NÁJDETE V GALÉRII

S&nbsp;praktickými inováciami prichádzali väčšinou ženy. So žehličkou s&nbsp;odnímateľnou drevenou rúčkou prišla americká podnikateľka a&nbsp;vynálezkyňa Mary Florence Pottsová (1850 –&nbsp;1922). Svoj prvý patent na vylepšenú žehličku, ktorou sa dalo žehliť v&nbsp;oboch smeroch, získala vo veku devätnásť rokov. Jej ďalším patentovaným vynálezom bolo vylepšenie tohto modelu o&nbsp;rok neskôr, v&nbsp;roku 1870. Vyrábala a&nbsp;predávala ho spoločnosť American Machine Company ako päťdielny balík. 

Myšlienka súpravy troch žehličiek a&nbsp;jednej rukoväte spočívala v&nbsp;tom, že dve žehličky sa mohli ohrievať, kým s&nbsp;jednou sa pracovalo. Keď žehlička vychladla, bola pripravená ďalšia. K&nbsp;súprave patrila trojnožka na umiestnenie horúcej žehličky. Žehličky však neboli rovnaké. Prvá vážila 1,8&nbsp;kilogramu a&nbsp;mala jeden okrúhly koniec. Druhá bola určená na všeobecné použitie a&nbsp;vážila 2,25&nbsp;kilogramu. Tretia s&nbsp;hmotnosťou 2,72&nbsp;kilogramu bola navrhnutá na žehlenie obrusov a&nbsp;veľkej bielizne.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Mary Pottsová dala vyrábať aj zmenšenú súpravu žehličiek, ktoré boli určené ako hračky deťom. Boli plne funkčné a&nbsp;mnohé ženy ich uprednostňovali na vyhladenie čipiek, obrúskov a&nbsp;vreckoviek. Jej žehličky boli veľmi populárne a&nbsp;vystavovali ich na svetových výstavách vo Filadelfii (1876) a&nbsp;v&nbsp;Chicagu (1893). Kupovali ich rodiny v&nbsp;celej Severnej Amerike aj na európskom kontinente. Používali sa tam, kde nebola elektrina, a&nbsp;stali sa najobľúbenejšími ťažkými kovovými žehličkami v&nbsp;histórii. Distribuovali ich zásielkové obchody Montgomery Ward a&nbsp;Sears, Roebuck and Co. Katalóg Montgomery Ward z&nbsp;roku 1894 ponúkal darčekovú súpravu za 90&nbsp;centov. Pottsovej žehličky sa vyrábali do roku 1951.

V&nbsp;roku 1858 David Lithgow (1822 –&nbsp;1884), americký vynálezca z&nbsp;Filadelfie, ako jeden z&nbsp;prvých vynálezcov patentoval plynovú žehličku. Predmetom Lithgowovho patentu „je použitie obyčajného plynu zavedeného dovnútra žehličky ohybnou trubicou na ohrev žehličky pri po­užití na účely hladenia“. Plynové žehličky boli kategorizované ako žehličky na tekuté palivo, rovnako ako iné vynájdené modely, ktoré sa zahrievali pomocou petroleja, benzínu, metylalkoholu, etanolu, veľrybieho oleja či zemného plynu. Niektoré domy boli vybavené systémom potrubí na rozvod zemného plynu do rôznych miestností, aby bolo možné ovládať spotrebiče, ale aj svietidlá.

Niektoré typy žehličiek boli zapojené priamo do potrubia a&nbsp;ďalšie typy skladovali palivo v&nbsp;nádrži na zadnej strane žehličky. Keď sa horák zapálil zápalkou, žehlička sa zahriala. Bola veľmi horúca. Plyn občas unikal a&nbsp;zapáchal a&nbsp;stalo sa, že žehličky po zapálení explodovali alebo sa vznietili, spálili rukoväť a&nbsp;niekedy používateľa. Napriek riziku požiaru a&nbsp;náhodných výbuchov sa žehličky na tekuté palivo predávali vo vidieckych oblastiach USA až do druhej svetovej vojny. Žehličky na tekuté palivo vrátane plynových žehličiek predstavovali veľké zlepšenie oproti hladiacim žehličkám a&nbsp;žehličkám na drevené uhlie, ale až vynález elektriny túto namáhavú úlohu značne uľahčil.

Plyn priniesol veľký pokrok, ale vynález elektriny bol supernovou. S&nbsp;rozsiahlou elektrifikáciou amerických domácností v&nbsp;80.&nbsp;rokoch 19.&nbsp;storočia prišla ruka v&nbsp;ruke elektrická žehlička. Prvá tohto druhu sa zahrievala na stojane, ktorý bol pripojený k&nbsp;elektrickému zdroju pomocou odpojiteľných drôtov. Veľkým problémom bolo, že sa na stojane zahrievala veľmi pomaly a&nbsp;počas používania rýchlo chladla.

Vynálezcom „elektrického žehliča“ bol Američan Henry W.&nbsp;Seeley (1854 –&nbsp;1908). K&nbsp;vynálezu ho motivovala jeho práca. Nie priamo práca „hladiča bielizne“, ale právnika s&nbsp;licenciou na vykonávanie a&nbsp;zastupovanie klientov pred Úradom pre patenty a&nbsp;ochranné známky Spojených štátov amerických. Pomáhal pri príprave a&nbsp;podávaní patentových prihlášok počas druhej priemyselnej revolúcie v&nbsp;USA. Meno Henryho W.&nbsp;Seelyho ako svedka sa objavilo pri viac ako sto patentoch, ktoré podal napríklad aj Thomas A.&nbsp;Edison (vrátane patentov na valcový fonograf, elektrickú batériu, železničnú telegrafiu a&nbsp;žiarovku).

Keďže Seeley bol priamo pri zdroji a&nbsp;bol to vynaliezavý muž, navyše ženatý a&nbsp;s&nbsp;piatimi deťmi, dal si patentovať žehliace zariadenie s&nbsp;hmotnosťou 6,8&nbsp;kilogramu využívajúce silu elektriny na ohrev cez špirálu. Jeho vynález, na ktorý získal 6.&nbsp;júna 1882 patent s&nbsp;číslom 259&nbsp;054, spôsobil doslova revolúciu, komerčný úspech sa však nedostavil.

Žehličkou, ktorá komerčne uspela a&nbsp;rýchlo sa rozšírila po USA, bol model Hotpoint. Navrhol ho Earl H.&nbsp;Richardson z&nbsp;Kalifornie a&nbsp;bola na trhu od roku 1905. Po prvej svetovej vojne popularita elektrických žehličiek ešte stúpla. Aj vďaka masívnej reklamnej kampani, ktorá nabádala verejnosť, ako vysokou teplotou predísť šíreniu vší a&nbsp;infekcií: „Odev je možné dez­infikovať domácou horúcou žehličkou, pričom treba venovať pozornosť záhybom.“

Ľudia si okrem žehličiek dali patentovať aj žehliace dosky. Boli vydané stovky patentov na vylepšenia plôch na žehlenie. Napríklad v&nbsp;roku 1858 William Vandenburg a&nbsp;James Murray z&nbsp;New Yorku získali tri patenty na „žehliaci stôl“. Jeho princípom boli dve plochy. Na spodnú sa položila žehlená tkanina alebo odev a&nbsp;pomocou zohriatej hornej časti sa vyvinul rovnomerný tlak na väčšiu plochu. Toto riešenie umožňovalo žehliť naraz viac kusov odevov, prípadne väčšie plochy. Nebolo to však veľmi praktické do domácnosti. Malé plochy odevov –&nbsp;goliere, rukávy, sa žehliť veľmi nedali.

V&nbsp;roku 1866 získala Sarah Mortová z&nbsp;Ohia patent na „ľahkú a&nbsp;odolnú žehliacu dosku na žehlenie dámskych šiat, sukní a&nbsp;čiapok“. Prenosnú (skladaciu) a&nbsp;nastaviteľnú žehliacu dosku vynašiel v&nbsp;roku 1875 v&nbsp;Kanade John B.&nbsp;Porter. Vynález zároveň obsahoval odnímateľnú menšiu dosku na žehlenie úzkych rukávov.

Aj krajčírka Sarah Boonová (1832 –&nbsp;1904) získala patent na vylepšenú žehliacu dosku. Vo svojej patentovej prihláške napísala, že účelom jej vynálezu bolo „vyrobiť lacné, jednoduché, pohodlné a&nbsp;vysoko efektívne zariadenie, zvlášť prispôsobené na použitie pri žehlení rukávov a&nbsp;tiel dámskych odevov“. Schválením patentu 26.&nbsp;apríla 1892 sa stala jednou z&nbsp;prvých afroamerických žien, ktorým udelili patent.

Dovtedy krajčírky žehlili oblečenie najmä na drevenej doske umiestnenej cez dve stoličky alebo na kuchynskom stole, na ktorý si dali deku alebo hrubú vlnenú prikrývku a&nbsp;navrch plachtu ako žehliacu látku. Bolo to však riešenie vhodné pri žehlení širokej sukne, nie tesného a&nbsp;priliehavého materiálu. Boonovej riešením bolo vytvoriť nastaviteľnú obojstrannú užšiu zakrivenú dosku, ktorá by mohla vkĺznuť do rukávov a&nbsp;umožniť, aby sa odev mohol posúvať bez toho, aby sa pokrčil. Jej výtvor bol čalúnený, aby sa eliminovali odtlačky vytvárané drevenou doskou, a&nbsp;skladací kvôli ľahkému skladovaniu. Dobré vylepšenie...

Na Slovensku sa začala výroba žehličiek v&nbsp;roku 1930 v&nbsp;Trnave v&nbsp;podniku Coburg. V&nbsp;oceliarskom podniku založenom v&nbsp;roku 1917 vojvodom Filipom Coburgom však pre nedostatočnú elektrifikáciu Slovenska, ktorá sa rozbehla až po druhej svetovej vojne, výrobu prerušili. Až po vojne sa výroba opäť obnovila, pričom najpopulárnejším modelom sa stal typ žehličky 55N, žehličky s&nbsp;tromi rôznymi typmi uzatvárania (drak, samouzatvárateľná guľôčka, otočná rúčka). K&nbsp;žehličkám si bolo možné prikúpiť odkladací rošt. V&nbsp;období rokov 1930 až 1964 sa vyrobilo približne 1,5&nbsp;milióna elektrických žehličiek a&nbsp;archaických typov žehličiek bolo vyrobených dokonca viac.

Keďže mnohé žehličky na trhu boli technicky takmer totožné, každý seriózny výrobca žehličiek v&nbsp;medzivojnovom Československu si značil výrobky vlastným logom, ktoré je možné nájsť zospodu odklápacieho veka. Trnavské žehličky mali vyrazený oblý dizajnový znak prekrížených písmen MC, značiacich zlievareň Mannesmann-Coburg. Neskôr sa výroba presunula do Česka.

Pre krásu aj dezinfekciu: Fascinujúce dejiny žehlenia

Výber pre vás

Pre krásu aj dezinfekciu: Fascinujúce dejiny žehlenia

Súvisiace články

Stelesnenie zla: Nik neveril, že taký inteligentný a pekný muž ako Ted Bundy môže byť vrah

Ľadová pochúťka: Zmrzlina dobyla svet, aj tam, kde sa bežne sneh nevyskytoval

Muž, ktorý veľa vedel: Nenávidený boxer Charles Sonny Liston zomrel za záhadných okolností

Výber pre vás