Mária Mišovičová

Typickou ukážkou bola spomienka na rodičov. Podľa neho bol otec Francis mrzutý bojovník, ale vštepil mu úctu k&nbsp;vzdelaniu, tvrdej práci a&nbsp;zdôrazňoval mu, že sa treba chopiť príležitosti a&nbsp;bojovať bez ohľadu na to, aké má šance. Jeho brat Edward otca opísal úplne inak: „Bol brutálny a&nbsp;často nás bil.“ Matka Hannah bola podľa neho veľmi prísna a&nbsp;veľakrát nebola doma. Hodne času trávila na náboženských stretnutiach kvakerov, jej oddanosť tejto náboženskej spoločnosti mala silný vplyv aj na Richarda. Ten ju vnímal inak než brat. „Moja mama bola svätica,“ vyjadril sa o&nbsp;nej. Jeho pohľad na rodičov bol skreslený, hlavne čo sa týka otca. Ten synov pravidelne bil, kopal, neraz použil i&nbsp;bič, jeho výchovné metódy boli drsné. Napriek tomu boli podľa Richarda rodičia vzorom slušnosti a&nbsp;cti.

Historici Richarda Nixona označujú za najrozporuplnejšieho prezidenta Spojených štátov. Podľa nich nikdy neukázal svoju pravú tvár. Skrýval sa za chladné vystupovanie a&nbsp;množstvo klamstiev. Preto dnes ťažko povedať, koľko pravdy je napríklad na tom, že fyzicky napádal manželku, mal blízko k&nbsp;mafiánskym kruhom a&nbsp;užíval hrste liekov bez lekárskeho predpisu. Toto všetko však mohli byť dôvody, prečo sa o&nbsp;jeho súkromí dodnes veľa nevie. No treba povedať i&nbsp;to, že pre mnohých predstavoval americký sen. Z&nbsp;chudobného chlapca to dotiahol až na prezidenta Spojených štátov. Zároveň mu nemožno uprieť dve významné prvenstvá. Prvé, to bol telefonát s&nbsp;posádkou lode Apollo&nbsp;11 počas jej pristátia na Mesiaci 20.&nbsp;júla 1969 a&nbsp;druhým bola jeho abdikácia po prepuknutí aféry Watergate. Doteraz je jedinou hlavou Spojených štátov, ktorá bola nútená rezignovať.

Richard Nixon sa narodil v&nbsp;meste Yorba Linda v&nbsp;južnej Kalifornii. Svoje detstvo opísal ako mimoriadne chudobné. Rodičia vlastnili citrónovú farmu, no zbankrotovali a&nbsp;museli ju predať. Presťahovali sa do Whittieru, kde si otvorili obchod s&nbsp;potravinami, obsluhovali benzínovú pumpu, neskôr otec pracoval aj ako vodič električky. Iróniou je, že o&nbsp;niekoľko rokov na pozemku ich farmy objavili ložiská ropy. Smutné detstvo, ako ho opisoval Richard Nixon, jeho kritici počas politických šarvátok označili za klamstvo, na ktorom si budoval kariéru.

V&nbsp;detstve prežil dve rodinné tragédie. Najprv mu po krátkej chorobe zomrel mladší brat, zakrátko na tuberkulózu skonal i&nbsp;starší, ktorého veľmi obdivoval. Richard túžil získať čo najlepšie vzdelanie a&nbsp;bol z&nbsp;neho výborný študent. Na Whittier College vynikal, v&nbsp;debatnom krúžku bol vášnivý diskutér a&nbsp;často exceloval, bol aj predsedom študentskej rady. Neskôr získal štipendium na Dukovej univerzite v&nbsp;Severnej Karolíne a&nbsp;vyštudoval právo. Po skončení si hľadal prácu v&nbsp;prestížnych newyorských advokátskych kanceláriách, ale keďže žiadnu nenašiel, vrátil sa domov do Whittieru a&nbsp;tam začal vykonávať právnickú prax.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Vo voľnom čase sa venoval amatérskemu divadlu a&nbsp;v&nbsp;miestnom súbore stretol aj budúcu manželku. Thelma Catherine Ryanová, ktorú volali Pat, bola stredoškolská učiteľka, zblížili sa, keď ich obsadili do rovnakej hry. Vzali sa v&nbsp;roku 1940, po šiestich rokoch prišla na svet ich prvá dcéra Tricia, dva roky po nej Julie. Takmer okamžite po sobáši sa Nixon upriamil na budovanie svojej politickej kariéry. Zúrila však druhá svetová vojna a&nbsp;jeho povolali k&nbsp;námorníctvu. Prešiel bojmi v&nbsp;južnom Tichomorí, rýchle postupoval po rebríčku vojenských hodností, až to dotiahol na poručíka amerického námorníctva. Domov sa vrátil s&nbsp;dvomi vyznamenaniami. 

Po návrate do civilu opäť vstúpil do politiky a&nbsp;v&nbsp;roku 1946 ho zvolili do Snemovne reprezentantov, potom zamieril do Senátu. V&nbsp;roku 1952 si ho Dwight Eisenhower aj pre jeho zaryté protikomunistické postoje vybral za viceprezidenta. Vtedy si Richard Nixon prvýkrát vyskúšal pôsobenie v&nbsp;Bielom dome. O&nbsp;dva mesiace denník New York Post uverejnil článok, podľa ktorého má Nixon pod palcom tajný fond s&nbsp;finančnými príspevkami od podnikateľov z&nbsp;južnej Kalifornie, čím si kupovali vplyv. Prezident Eisenhover mu dal šancu vysvetliť celú záležitosť, očistiť sa, aby mohol vedľa neho zotrvať naďalej. 

Viceprezident Nixon v&nbsp;celoštátnej televízii pred miliónmi divákov priznal existenciu fondu, no poprel, že by z&nbsp;neho pre seba či rodinu zneužil akúkoľvek sumu. Aby dokázal, že sa skutočne neobohatil, rozpačito podrobne uvádzal príjem a&nbsp;výdaj rodinných financií, pričom poznamenal, že jeho manželka Pat na rozdiel od žien demokratických politikov nemá žiadne kožuchy, ale iba „úctyhodný republikánsky látkový kabát“.

V&nbsp;závere vyhlásenia však jeden dar priznal. Kokeršpaniela, ktorému šesťročná dcéra Tricia dala meno Checkers. „A&nbsp;tento dar si necháme, nevrátime ho,“ zakončil svoje televízne vystúpenie. Po vypnutí kamier spokojný so sebou nebol, záverečné slová pokladal za hlúpe, myslel si, že jeho vyhlásenie sa nestretne s&nbsp;pochopením. Opak bol pravdou, vystúpenie malo veľký úspech, verejnosť reagovala priaznivo, jeho vysvetlenie prijal prezident Eisenhower údajne so slovami: „Si môj chlapec.“ Na poste viceprezidenta Nixon zotrval osem rokov, potom ho republikáni navrhli na funkciu prezidenta.

Prvýkrát sa o&nbsp;kreslo v&nbsp;Bielom dome uchádzal v&nbsp;roku 1960, no vtedy nad ním tesne zvíťazil John F.&nbsp;Kennedy. Mladý opálený JFK s&nbsp;povestnou charizmou bol vo forme, bol sympatický, usmiaty, žiaril a&nbsp;„šedivého“ Nixona úplne zatienil. Ten po prekonanej chorobe pôsobil pred kamerami nezdravo, potil sa, takže bodoval Kennedy. Aj keď podľa Američanov, ktorí počúvali ich predvolebnú debatu v&nbsp;rádiu, bol Nixonov prejav presvedčivejší. Historici zasa skonštatovali, že si v&nbsp;debate počínali dobre obaja. 

Druhýkrát Richard Nixon na prezidentský post siahol v&nbsp;roku 1968, tentoraz úspešne a&nbsp;stal sa 37.&nbsp;americkým prezidentom. Svoju kandidatúru obhájil aj o&nbsp;štyri roky, no vo funkcii nezotrval do konca volebného obdobia. Osudnou sa mu stala aféra Watergate, najväčší politický škandál v&nbsp;dejinách Spojených štátov. Príbeh jeho pádu sa začal písať v&nbsp;polovici júna 1972 vo Washing­tone v&nbsp;komplexe budov Water­gate. Polícia o&nbsp;pol tretej ráno v&nbsp;sídle Demokratickej strany prichytila piatich mužov, ktorí tam chceli odfotografovať dokumenty a&nbsp;opraviť odpočúvacie zariadenie, to tam tajne namontovali už mesiac predtým.

Paradoxne, policajtov na nich upozornil správca tohto bytového a&nbsp;kancelárskeho komplexu. Niekto z&nbsp;obyvateľov mu zatelefonoval, nech pošle do budovy elektrikára, pretože zrejme vypadli poistky a&nbsp;„niekto si v&nbsp;jednej kancelárii svieti baterkami“. Nočný strážca šiel situáciu preveriť a&nbsp;zistil, že v&nbsp;komplexe sú na viacerých zámkach na dverách lepiace pásky, aby sa nedali zatvoriť. Odstránil ich, ale po hodine si všimol, že sú tam opäť. Oznámil to správcovi a&nbsp;ten sa obrátil na políciu.

Do kancelárie predsedu demokratov sa vlámala pätica bývalých agentov CIA. Hneď na mieste muži zákona zistili, že jeden zo zadržaných je Jim McCord, člen štábu za znovuzvolenie Nixona za prezidenta. Prípad začala vyšetrovať FBI, ale verejnosť spočiatku vlámaniu do Watergate nevenovala veľkú pozornosť. Rovnako ani novinári, až sa zdalo, že celá vec upadne do zabudnutia. Na nejaký čas naozaj takmer utíchla a&nbsp;Richard Nixon v&nbsp;novembri 1972 presvedčivo zvíťazil a&nbsp;druhýkrát zamieril do Bieleho domu ako prezident. Hlasovalo zaňho 60&nbsp;percent voličov.

Výrazný posun v&nbsp;záležitosti nastal, keď o&nbsp;nej začali písať redaktori denníka Washington Post. Tu treba podotknúť, že hoci sa aféra spojuje s&nbsp;menami dvoch reportérov –&nbsp;s&nbsp;Carlom Bernsteinom a&nbsp;Bobom Woodwordom (títo dvaja patrili medzi najdôslednejších), novinárov z&nbsp;toho periodika, ktorí sa téme venovali, bolo asi štyri­dsať. Tí počas dvoch rokov napísali vyše tristo článkov a&nbsp;postupne donútili štátne orgány venovať sa tomuto škandálu. Pri pátraní ich podržala aj vydavateľka denníka Katharine Grahamová, hoci čelila množstvu vyhrážok. Zastrašoval ju dokonca i&nbsp;vtedajší Nixononov minister spravodlivosti John Mitchel, ktorý bol neskôr v&nbsp;škandále Watergate jedným zo siedmich najbližších odsúdených prezidentových spolupracovníkov.

Richard Nixon od novembra 1972, keď sa stal druhýkrát americkým prezidentom, až do konca januára 1973 pred verejnosťou nepripustil, že by nejaký člen z&nbsp;jeho administratívy bol súčasťou tohto „nanajvýš bizarného incidentu“, ako ho nazval. A&nbsp;to napriek tomu, že súd sa aj pod vplyvom médií rozhýbal a&nbsp;pojednával nezávisle od toho, čo mu odporúčali Nixonovi poradcovia. Navyše sa do vyšetrovania zapojil Senát. Okrem piatich „vlamačov“ uznal za vinných aj sedem významných prezidentových spolupracovníkov, medzi nimi spomínaného ministra spravodlivosti i&nbsp;jeho poradcu Harryho Robbinsona Haldemana.

Obvinil ich z&nbsp;mnohých nezákonných praktík počas Nixonovho úradovania, napríklad z&nbsp;diskreditácie politických protivníkov, z&nbsp;ich sledovania a&nbsp;odpočúvania, z&nbsp;úplatkov, zo sabotáže, z&nbsp;financovania nezákonných aktivít z&nbsp;tajných fondov. Do aféry bola zapletená Republikánska strana, CIA, FBI, generálny prokurátor, ministerstvo spravodlivosti, Biely dom aj prezident. 

Ten mesiace popieral, že by o&nbsp;vlámaní k&nbsp;demokratom vedel, hoci nitky k&nbsp;nemu smerovali. Nakoniec sa ukázalo, že poznal aj plán svojich ľudí, ako škandál zamiesť pod koberec, dokonca ho v&nbsp;telefonickom rozhovore so svojím poradcom Haldemanom schválil. Najväčšie pokroky vo vyšetrovaní, paradoxne, nespravila polícia ani tajná služba, ale tlač. Prípadu sa neúnavne venovali tri veľké vydavateľstvá: Time, The New York Time, no a&nbsp;predovšetkým už spomínaný The Washington Post a&nbsp;jeho reportéri Carl Bernstein a&nbsp;Bob Woodward. „Keď sme s&nbsp;Bobom o&nbsp;afére Watergate v&nbsp;roku 1972 začali písať, v&nbsp;celom Washing­tone sa tomuto prípadu venovalo dvetisíc novinárov. Po polroku ich zostalo štrnásť a&nbsp;z&nbsp;nich iba šesť malo od redakcie pokyn ísť do hĺbky,“ opísal neskôr vtedajšiu situáciu Carl Bernstein. Obidvaja novinári získali za reportáže v&nbsp;roku 1973 Pulitzerovu cenu.

Zásadný zvrat vo vyšetrovaní nastal v&nbsp;lete 1973. Právny zástupca zamestnancov v&nbsp;Bielom dome John Dean vypovedal, že v&nbsp;dôležitých miestnostiach pracovného sídla prezidenta bolo s&nbsp;Nixonovým vedomím nainštalované odpočúvacie zariadenie a&nbsp;všetky rozhovory sa tajne nahrávali na magnetofónové pásky. Zachytený na nich bol aj telefonát prezidenta a&nbsp;poradcu Haldemana, ktorý mu navrhoval, ako zakryť škandál. V&nbsp;júli 1974 sa začalo na Najvyššom súde USA pojednávanie s&nbsp;prezidentom Nixonom a&nbsp;do histórie vošlo ako prípad štát verzus Nixon. Súd mal k&nbsp;dispozícii aj nahrávku s&nbsp;jeho poradcom. 

Piateho augusta Richard Nixon vo výpovedi priznal, že o&nbsp;afére Watergate vedel od začiatku a&nbsp;vedome klamal. Následne 8.&nbsp;augusta oznámil rezignáciu na funkciu prezidenta a&nbsp;na druhý deň sa hlavou štátu stal dovtedajší viceprezident Gerald Ford. Impeachmentu by sa Nixon aj tak nebol vyhol, no jeho nástupca mu po mesiaci vo funkcii udelil milosť. Richard Nixon bol v&nbsp;druhom volebnom období prezidentom 2&nbsp;026 dní a&nbsp;odišiel o&nbsp;dva a&nbsp;pol roka skôr, než mal v&nbsp;pláne.

Biely dom opustil 9.&nbsp;augusta, na druhý deň po abdikácii. Na trávniku pred rezidenciou sa zhromaždil dav i&nbsp;novinári, pretože chceli byť svedkami historickej chvíle, ako navždy odchádza zo sídla amerických prezidentov. Po jeho boku kráčali Gerald Ford s&nbsp;manželkou i&nbsp;dovtedajšia prvá dáma. Po červenom koberci mierili k&nbsp;pripravenej helikoptére. Keď bol už bývalý prezident na najvyššom schode, otočil sa k&nbsp;prizerajúcim a&nbsp;na prekvapenie všetkých zúčastnených sa zoširoka usmial, roztiahol ruky do výšky a&nbsp;na prstoch ukázal víťazné V. Potom sa otočil a&nbsp;vošiel do vrtuľníka. Keď stroj vzlietol, manželka Pat sa rozplakala a&nbsp;niekoľkokrát zopakovala: „Je to smutné, je to také smutné.“ Za úsmevom, ktorý poslal prizerajúcim, vreli emócie, hoci sa ich snažil potlačiť.

Deň predtým, v&nbsp;deň abdikácie, svoj odchod oznámil národu v&nbsp;televíznom prejave: „Nikdy som od ničoho neutekal a&nbsp;aj teraz sa v&nbsp;mojom tele proti odchodu búria všetky zmysly. Ale Amerika potrebuje prezidenta, ktorý bude pracovať na plný úväzok a&nbsp;nie sa v&nbsp;nasledujúcich mesiacoch osobne ospravedlňovať kongresu, Republikánskej strane, to by mi zabralo všetok čas. Nemohol by som riešiť dôležitejšie otázky, napríklad mier vo svete či infláciu doma.“ Pred rezignačným prejavom v&nbsp;televízii sa stretol v&nbsp;sídle strany s&nbsp;republikánskymi zákonodarcami a&nbsp;pred nimi nedokázal ovládať svoje emócie. Napätú atmosféru opísal senátor Barry Goldwater: „Povedal nám, že naša krajina nemôže mať polovičného prezidenta. Potom sa rozplakal a&nbsp;vyšiel z&nbsp;miestnosti. Na to sme sa rozplakali aj my.“

Napriek tomu, že Richard Nixon nebol u&nbsp;väčšiny ľudí obľúbený prezident, nedá sa mu uprieť, že počas jeho pôsobenia v&nbsp;Bielom dome došlo k&nbsp;normalizácii vzťahov so Sovietskym zväzom a&nbsp;s&nbsp;Čínou, začal so sťahovaním amerických vojsk z&nbsp;Vietnamu, no zároveň rozšíril bombardovanie na Kambodžu a&nbsp;Laos. Stál za dohodou o&nbsp;znížení počtu strategických atómových zbraní SALT I. Nemožno zabudnúť ani na obrovský úspech posádky Apollo&nbsp;11 na Mesiaci.

Po odchode z&nbsp;vysokej politiky sa stiahol do ústrania. Žil vo svojom kalifornskom sídle San Clemente. Venoval sa písaniu kníh o&nbsp;americkej zahraničnej politike a&nbsp;o&nbsp;medzinárodných vzťahoch. Svet opustil po mozgovej príhode na jar 1994, desať mesiacov po skone manželky Pat. Pochovali ho vedľa nej v&nbsp;jeho rodnom meste Yorba Linda. Na pohrebe sa s&nbsp;ním rozlúčil aj vtedajší prezident Bill Clinton.

Potupný odchod: Richard Nixon je v dejinách USA prvým prezidentom, ktorý dobrovoľne abdikoval

Výber pre vás

Potupný odchod: Richard Nixon je v dejinách USA prvým prezidentom, ktorý dobrovoľne abdikoval

Súvisiace články

Vnútený dar-nedar: Poliaci dodnes diskutujú, či Palác kultúry a vedy zachovať alebo zbúrať

Incident z Goldsboro: Deň, keď nad USA takmer vybuchla jadrová bomba

Najlepšia baletka: Marie Tallchiefová to z indiánskej rezervácie dotiahla až na vrchol

Výber pre vás