Peter Ličák

Povedané športovou terminológiou, Vavro Šrobár nebol na politickej scéne druho- či treťoligovým hráčom, bol prvoligista, dlhé roky patril k&nbsp;jej najvýraznejším osobnostiam. Rodák z&nbsp;Liskovej pri Ružomberku sa intenzívne venoval politike od konca 19.&nbsp;storočia až do svojej smrti v&nbsp;roku 1950. Pre šírenie panslavistických myšlienok musel opustiť gymnázium v&nbsp;Levoči, úrady mu dokonca zakázali študovať na všetkých školách v&nbsp;Uhorsku, preto stredoškolské štúdium dokončil na gymnáziu v&nbsp;Přerove. 

Pod vplyvom neskoršieho prezidenta T.&nbsp;G.&nbsp;Masaryka sa počas štúdia medicíny v&nbsp;Prahe stal ako predseda pražského spolku slovenských študentov presvedčeným čechoslovakistom. Počas prvej svetovej vojny patril mladý ružomberský lekár k&nbsp;nadšeným stúpencom čo najužšej spolupráce Čechov a&nbsp;Slovákov. V&nbsp;októbri 1918 dokonca podpísal za Slovákov zákon, ktorým sa zriadil samostatný československý štát, o&nbsp;mesiac neskôr sa stal nielen prvým československým ministrom verejného zdravotníctva a&nbsp;telesnej výchovy, ale aj ministrom s&nbsp;plnou mocou pre správu Slovenska. Jeho hlavnou úlohou na tomto významnom poste bolo zaistiť politické a&nbsp;právne začlenenie Slovenska do novej republiky.

Po rozpade Československa a&nbsp;vzniku klérofašistického slovenského štátu sa Vavro Šrobár postavil na čelo neveľkej skupiny slovenských antifašistov spolupracujúcich s&nbsp;exilovou Benešovou vládou v&nbsp;Londýne. Povstanie zastihlo Šrobára na Donovaloch, s&nbsp;komunistickým funkcionárom Karolom Šmidkem sa delili o&nbsp;funkciu predsedu povstaleckej Slovenskej národnej rady. Po potlačení Povstania utiekol do Sovietskeho zväzu, vyhol sa tak doživotnému trestu väzenia, ktorý mu v&nbsp;decembri 1944 uložil Krajský súd v&nbsp;Bratislave. 

Po oslobodení sa Šrobár vrátil do vysokej politiky a&nbsp;vysokých vládnych funkcií, stal sa ministrom financií aj poslancom národného zhromaždenia. Krátko pred prvými povojnovými parlamentnými voľbami opustil Demokratickú stranu a&nbsp;založil Stranu slobody. Ako ukázali voľby, bol to veľmi zlý krok, jeho strana zažila vo voľbách debakel. Po februárovom komunistickom puči prijal ponuku predsedu vlády Klementa Gottwalda a&nbsp;ako osemdesiatnik sa ujal vedenia ministerstva pre zjednotenie zákonov, ktorému šéfoval až do smrti v&nbsp;decembri 1950. 

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K PRÍBEHU OBRAZOV, V POZADÍ KTORÝCH VYPUKOL VEĽKÝ ŠKANDÁL, NÁJDETE V GALÉRII

Tridsiate roky sa nezačali pre Vavra Šrobára najlepšie, toto obdobie poznačené svetovou hospodárskou krízou ho dostalo do veľkých finančných problémov. Politik sa z&nbsp;nich pokúsil dostať nezvyčajným spôsobom –&nbsp;pomocou zbierky obrazov starých európskych majstrov 16.&nbsp;až 19.&nbsp;storočia. Tento jeho neúspešný pokus zmapovala historička PhDr. Jaroslava Roguľová z&nbsp;Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, ktorá sa zaoberá spoločensko-politickými dejinami prvej polovice 20.&nbsp;storočia. 

„V&nbsp;roku 2000, keď som bola ako začínajúca historička na jednom zo svojich prvých výskumných pobytov v&nbsp;Prahe, zašla som aj do Archívu Kancelárie prezidenta republiky na Hradčanoch. Zaujímal ma slovenský politik a&nbsp;lekár s&nbsp;veľmi pestrým politickým a&nbsp;spoločenským životopisom Vavro Šrobár. Našla som zložku s&nbsp;príbehom obrazovej zbierky, ktorú Šrobár kúpil na prelome dvadsiatych a&nbsp;tridsiatych rokov 20.&nbsp;storočia. Obsahovala zhruba 189&nbsp;diel starých majstrov, Šrobár ich kúpil, aby na transakcii zarobil. Obchod ho však dostal do finančných problémov a&nbsp;v&nbsp;úsilí zabrániť škandálu ho zo šlamastiky ťahali československé politické špičky vrátane prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka či ministra zahraničia Edvarda Beneša,“ konštatuje Jaroslava Roguľová, ktorá zmapovala osud Šrobárovej zbierky do roku 1934, keď sa stopy Šrobára ako majiteľa umeleckej zbierky stratili.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Pôvod tejto umeleckej zbierky je stále neznámy, hoci od jej kúpy čo nevidieť uplynie sto rokov. O&nbsp;jej pôvode nevedeli nič bližšie ani informátori, ktorí o&nbsp;tomto prípade podávali správy kancelárii prezidenta Masaryka. Tieto informácie boli uložené v&nbsp;Archíve Kancelárie prezidenta republiky ako tajné. Verzií o&nbsp;pôvode zbierky bolo niekoľko, jedna napríklad tvrdila, že pochádza z&nbsp;pozostalosti francúzskeho grófa z&nbsp;panstva Saint-Cloud. Podľa inej verzie zbierku obrazov dali dohromady viedenskí obchodníci, hovorilo sa aj to, že obrazy patrili uhorskému šľachtickému rodu Pálffyovcov. 

„Teória o&nbsp;Pálffyovcoch ako pôvodných majiteľoch zbierky je však málo pravdepodobná. Mohla vzniknúť na základe zmienky, že obrazy zo Šrobárovej zbierky boli istý čas v&nbsp;roku 1930 po prevoze z&nbsp;cudziny umiestnené v&nbsp;Bratislave práve v&nbsp;jednom z&nbsp;palácov Pálffyovcov,“ vysvetľuje Jaroslava Roguľová. Svetlo sveta uzrela aj verzia, že niektoré obrazy patrili do zbierky predstaviteľa jedného z&nbsp;najbohatších uhorských šľachtických rodov Cyrila Coburga. Pátranie týmto smerom však neprinieslo výsledky, ktoré by bolo možné považovať za nespochybniteľné.

Isté je iba to, že v&nbsp;čase predaja patrila zbierka Viedenčanovi Sátorymu, obchodníkovi so starožitnosťami. Ako zistila Jaroslava Roguľová, starožitník túto zbierku vystavoval v&nbsp;rokoch 1929 až 1931 vo viacerých nemeckých mestách, aby našiel solventného kupca. „Ponuka nakoniec oslovila skupinu podnikavcov v&nbsp;Bratislave, ktorí si v&nbsp;roku 1931 založili konzorcium a&nbsp;za údajne veľmi výhodnú cenu kúpili asi 189&nbsp;obrazov. Vzťahy v&nbsp;tomto konzorciu nie sú celkom jasné, no obchod sprostredkoval Zdenko Šafařík-Pštross, podpredseda Slovenského cudzineckého zväzu v&nbsp;Bratislave. Sumu tri milióny 450-tisíc korún zaplatil Vavro Šrobár a&nbsp;bratislavský advokát Gabriel Kuchta, ktorí sa stali jej majiteľmi. Šrobár si peniaze požičal na zmenky, Kuchta zaplatil čiastočne vlastnými peniazmi v&nbsp;hotovosti a&nbsp;čiastočne na zmenky. Odhadovali, že zbierka by sa mohla predať za štyri až šesť miliónov korún,“ uvádza o&nbsp;predaji zbierky Jarmila Roguľová.

Známe fakty nasvedčujú, že spolumajiteľ zbierky advokát Gabriel Kuchta bol slušný človek. Jeho chybou bolo, že sa ľahkomyseľne zaplietol so Šrobárom do obchodu s&nbsp;obrazmi. Bol to profesionálny úradník, ktorý sa zrejme osvedčil na viacerých postoch. Na Šrobárovom ministerstve s&nbsp;plnou mocou bol šéfom prezídia, v&nbsp;Bratislave viedol ako prednosta bytový úrad, mal aj funkciu hlavného župného notára, spolu so Šrobárom bol funkcionárom agrárnej strany. 

Noví majitelia zbierky obrazov kúpenej vo Viedni pri pozemkovej reforme získali pozemky zrekvírované šľachte. Štátny pozemkový úrad pridelil Šrobárovi statok pri Dolnej Krupej, Kuchta prišiel k&nbsp;statku pri Dunajskej Strede. Práve ľahko získaný statok spôsobil podľa dobových zdrojov Šrobárovi veľké finančné problémy, ktoré chcel vyriešiť kúpou a&nbsp;následným rozpredajom obrazov starých európskych majstrov. 

„Tak ako sa líšili názory na pôvod zbierky, rozchádzali sa aj názory na jej hodnotu. Iste, pohľady na hodnotu diel sa časom menia a&nbsp;závisia od mnohých faktorov. No tu som narazila na rozličné posudky zbierky v&nbsp;rovnakom čase, čo mohla byť pre nových majiteľov obrazovej galérie naozaj nepríjemná vec značne komplikujúca priebeh obchodu,“ uvádza na margo kúpy a&nbsp;predaja Šrobárovej zbierky Jarmila Roguľová z&nbsp;Historického ústavu SAV.

Zbierka obsahovala obrazy holandských a&nbsp;flámskych maliarov aj francúzskych impresionistov. Skúsení galeristi nabádali pri jej kúpe na opatrnosť. Podľa ich odhadov najcennejšie boli obrazy od starých európskych majstrov Rembrandta, Rubensa, Holbeina, Kupeckého. Jeden z&nbsp;posudkov označil časť zbierky, ktorú tvorili obrazy z&nbsp;19.&nbsp;storočia, dokonca za neaktuálne diela, ktoré sa vďaka romantickým námetom hodili na výzdobu súkromných príbytkov a&nbsp;salónov, ich kúpu štátnej galérii neodporúčal. 

Podľa historičky sa predaj Šrobárovej a&nbsp;Kuchtovej zbierky rozbehol sľubne, holandská spoločnosť za 10-percentnú províziu našla zahraničných kupcov, niektoré obrazy kúpili galérie v&nbsp;Ríme a&nbsp;Londýne. Ale zrazu prišiel veľký šok: zahraniční znalci po preskúmaní obrazov vyhlásili, že ide o&nbsp;falzifikáty. Holandská firma podala na Šrobára a&nbsp;Kuchtu žalobu, súd zbierku zhabal, hrozil medzinárodný škandál.

„Na začiatku roka 1933 bola zbierka s&nbsp;finančnou asistenciou štátu prevezená do Prahy. Hrad začal plánovať, ako naložiť s&nbsp;obrazmi a&nbsp;uspokojiť čoraz nástojčivejších veriteľov Šrobára a&nbsp;Kuchtu, ktorým hrozila exekúcia. Veľkým problémom nebol len blížiaci sa termín splatenia zmeniek, ale aj narastajúce úroky, pre ktoré sa dlh neustále zvyšoval,“ uvádza historička. Šrobár sa netajil tým, že ak sa problém s&nbsp;dlžobou nepodarí vyriešiť, zastrelí sa. Táto informácia sa dostala aj do uší prezidenta Masaryka, ktorý vraj zo svojho fondu poskytol Šrobárovi milión korún.

Ako sa vyjadril, bolo to na likvidáciu trápnej záležitosti. V&nbsp;roku 1935 sa novými majiteľmi zbierky stali Jan Malypetr a&nbsp;Rudolf Beran, ktorí 157&nbsp;obrazov veľkoryso darovali Ústrednému združeniu československých poľnohospodárov. Dnes je domovom zbierky s&nbsp;unikátnym príbehom empírový zámok Kačina pri Kutnej Hore, kde sídli Múzeum českého vidieka ako filiálka Národného poľnohospodárskeho múzea Praha. 

Do konca októbra však možno časť unikátnej zbierky vidieť v&nbsp;Tatranskej galérii v&nbsp;Poprade. „Výstava v&nbsp;našich priestoroch odkrýva príbeh Šrobárovej zbierky, z&nbsp;ktorej sme zo zámku Kačina priviezli 52&nbsp;obrazov. Vybrali sme s&nbsp;kurátorom tejto zbierky z&nbsp;Národného poľnohospodárskeho múzea v&nbsp;Prahe Martinom Vlčekom unikátne maľby realisticky orientovaných maliarov z&nbsp;obdobia od 16.&nbsp;do 19.&nbsp;storočia. Vystavujeme diela Britov, Holanďanov, Belgičanov, Španielov, Talianov, Francúzov, Nemcov, Maďarov. Z&nbsp;hľadiska námetov ide najmä o&nbsp;portrétnu maľbu, figurálne kompozície, krajinomaľbu, žánrové scenérie a&nbsp;zátišia. Tieto diela zo Šrobárovej zbierky sú na Slovensku vystavené prvýkrát. Príprava výstavy trvala päť rokov, dovolím si povedať, že to bola galerijná tortúra, bolo potrebné vyriešiť kopu problémov od prepravy zbierky až po jej poistenie, ale tá dlhodobá príprava za to stála,“ hovorí riaditeľka Tatranskej galérie v&nbsp;Poprade Anna Ondrušeková.

Podvod storočia: Politik Vavro Šrobár sa chcel pre dlžobu zastreliť

Výber pre vás

Podvod storočia: Politik Vavro Šrobár sa chcel pre dlžobu zastreliť

Súvisiace články

Pre krásu aj dezinfekciu: Fascinujúce dejiny žehlenia

Krásna a úžasná: Seriálová rodina na Suzanne Somersovú nezabudla

Nechcel zomrieť bez úcty: Najbohatší Američan Andrew Carnegie rodine veľký majetok nezanechal

Výber pre vás