Správy o tom, že vo vyspelých demokraciách sú vyšetrovaní aj najvyššie postavení politici, sa pri pohľade na našu realitu javia ako sci-fi a možno trochu aj závidíme. U nás, a takisto v mnohých postkomunistických štátoch, sú politická kultúra i etika stále na oveľa nižšej úrovni. Koľko káuz a vyšetrovaní máme na našej politickej scéne za sebou takmer s mizivým výsledkom – skutok sa buď nestal, alebo sa stal inak, alebo jednoducho to, čo na prvý pohľad vyzeralo ako jasný podvod, bolo v súlade so zákonom. Dobrým príkladom je aj Rusko, ktorého najvyšší predstavitelia klamú „priam profesionálne“, či už je to v súvislosti s Krymom, Ukrajinou, zostrelením malajzijského lietadla, či najnovšie vojenským zasahovaním v Sýrii. Pravdu sa pravdepodobne nikdy nedozvieme. Ruské štátne archívy sa otvárajú len veľmi zriedka a otvorená kritika či pátranie po faktoch, ktoré by neboli po chuti terajšej ruskej moci, sú životu nebezpečná činnosť.

Možno práve v tom je zásadný rozdiel medzi vyspelými demokraciami a krajinami, ako je aj naša, kde sa slobodné a sebavedomé štruktúry štátu ešte stále len budujú. Pravdu o podvodoch a klamstvách vysokopostavených ľudí vo fungujúcich demokraciách sa ich obyvatelia skôr či neskôr dozvedia. Tak, ako sa dozvedajú čoraz viac podrobností, napríklad, o pozadí invázie do Iraku.

Ani najdlhšie pôsobiaci britský labouristický premiér Tony Blair nekonal vždy tak, ako verejne vyhlasoval. Od roku 2009 sa v Británii vedie vyšetrovanie špeciálnej komisie, ktorá sa snaží zistiť skutočné pozadie vstupu Veľkej Británie do vojny v Iraku v roku 2003. Vyšetrovanie spornej elektronickej komunikácie exministerky zahraničných vecí Spojených štátov a terajšej kandidátky na prezidentku Hillary Clintonovej nedávno odhalilo pravú úlohu Tonyho Blaira v projekte s názvom Invázia do Iraku.

Po teroristických útokoch v roku 2001 bol vtedajší americký prezident Bush mladší pevne rozhodnutý, že uskutoční inváziu do Iraku a zlikviduje tamojšieho diktátora Saddáma Husajna. Keďže sa nepodarilo dokázať, že má Irak napojenie na amerického nepriateľa číslo jeden – al-Káidu, bolo treba nájsť iné zdôvodnenie pre Američanov i celý svet. Vtedy sa iniciatívy ujal práve Tony Blair, ktorý sa americkému prezidentovi ponúkol, že urobí invázii do Iraku takpovediac marketing, že sa „postará o predanie chystaného útoku, ktorý bolo stále ťažké presadiť a zdôvodniť“. Dokazujú to výpovede vtedajšieho ministra obrany USA Colina Powella, ktorý „svojho“ prezidenta uistil, že Tony Blair to „zariadi“. Veľká Británia bola verným spojencom Spojených štátov a už rok pred inváziou Tony Blair sľúbil, že to urobí. A aj urobil a napokon aj britské vojská pred dvanástimi rokmi bojovali v Iraku. Dôsledky tejto vojny pociťuje celý svet dodnes. Nič na tom nezmení ani fakt, že sa Tony Blair za túto svoju úlohu ospravedlnil.

Rozhodujúcu úlohu zohralo vedomé klamstvo, Blairov „výmysel“ o tom, že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia. Také zbrane sa však v Iraku nikdy nenašli. Skutočný podiel Tonyho Blaira pri zatiahnutí Veľkej Británie do tejto neopodstatnenej vojny teraz skúma tzv. Chilcotova komisia. No už šesť rokov sa nedopracovala prakticky k žiadnemu výsledku. Nemá totiž žiadne kompetencie, aby mohla určiť, či bola, alebo nebola vojna legálna. Môže však rozhodnúť o obžalovaní Blaira z klamstva. Expremiér už pred komisiou vypovedal a poprel, že by existovala nejaká tajná dohoda s americkým prezidentom. Najnovšie dôkazy môžu však celý proces vyšetrovania urýchliť.

Chcú to najmä rodiny zabitých britských vojakov a žiadajú, aby sa komisia vyjadrila najneskôr do konca tohto roka. Inak podajú žalobu. Zdá sa, že Tony Blair si možno nebude môcť užívať svoj pokojný a bohatý politický dôchodok. Po skončení politickej kariéry si spolu s manželkou založil výnosnú lobistickú živnosť a v rámci svojej firmy Tony Blair Associates poskytuje svoje PR služby napríklad kontroverznému kazašskému diktátorovi Nursultanovi Nazarbajevovi, no pomáha aj v Srbsku, Abú Zabí alebo firme JP Morgan, na Blízkom východe či v Barme. Že by ho práve jeho „klamstvo“ v súvislosti s vojnou v Iraku priviedlo na myšlienku pôsobiť ako PR poradca pre svet? Už raz to dokázal.

V prvý májový deň roku 2011 uskutočnilo 23 členov amerického komanda Navy Seal Team Six prísne tajnú operáciu s názvom Neptune Spear. V komplexe budov v meste Abbottabad v Pakistane prepadli a zlikvidovali najúhlavnejšieho amerického nepriateľa Usámu bin Ládina. Do sveta sa rozletela verzia a fotografie, na ktorých vtedajšia najvyššia americká politická garnitúra takmer v priamom prenose z pracovne vo východnom krídle Bieleho domu sleduje celý priebeh akcie. Tá sa napokon podarila a svet spoznal nových hrdinov, ktorí zlikvidovali nenávideného teroristu. Vznikol mýtus, ktorý Barackovi Obamovi pomohol k druhému volebnému víťazstvu.

V nedeľnej prílohe novín New York Times však nedávno vyšiel materiál, ktorý výrazne spochybňuje fakty o celej tejto akcii zorganizovanej a riadenej CIA. Zo zistení amerického investigatívneho novinára Seymoura Hersha vyplýva niekoľko faktov, ktoré majú dokazovať, že nie všetko bolo tak, ako znie ofi­ciálna verzia. Ukázalo sa, že bin Ládin v okamihu prepadu nebol ozbrojený a už vôbec sa nechránil živým štítom zo svojich manželiek.

Prezradilo sa, že známa fotografia z Bieleho domu, pri ktorej americkí lídri sledujú údajný priamy prenos, bola iba „divadlom“. Členovia prepadového komanda totiž nemali na prilbách kamery, aby zachytávali priebeh akcie. Takisto neexistujú ani fotografie z rýchleho pohrebu mŕtveho teroristu. Kuriér, ktorého dlhšie sledovala CIA a ktorý chodil za bin Ládinom, neexistuje. Ukázalo sa, že pakistanské úrady už dlhšie vedeli, kde sa terorista ukrýva, ale nechceli sa nechať zatiahnuť do jeho likvidácie. Prezradil to istý pakistanský vojenský predstaviteľ, ktorý sa prihlásil o odmenu 25 miliónov dolárov vypísanú za dolapenie bin Ládina. Nebol to žiadny kuriér, ale pakistanský vojenský predstaviteľ.

Novinár Hersh takisto pochybuje, že by Obama vyslal 23 členov špeciálnych jednotiek na možno samovražednú misiu. Iba ak by dopredu vedel, že Pakistanci nezasiahnu, objekt nebude chránený stovkami teroristov a nikto si „nevšimne“ dva americké vrtuľníky vo vzdušnom priestore Pakistanu. Ani autori, ktorí napísali knihy a scenáre k filmom o tejto akcii, nikdy nevideli skutočné zábery či fotografie. Dokonca sa nikdy nedostali ani k oficiálnym dokumentom CIA a „tvorili“ na objednávku oficiálnych miest. Seymour Hersh tak dokázal, že celá operácia a jej priebeh boli vykonštruované a v skutočnosti prebiehali inak, než znie oficiálna verzia. Podľa neho Barack Obama oklamal Američanov i celý svet.

Existuje množstvo mýtov a legiend o hrdinských činoch Američanov v boji proti zlu. Mnohé sú pravdivé, nie však všetky. Napríklad legenda o bývalom profesionálnom hráčovi amerického futbalu Patovi Tillmanovi, ktorý sa vzdal svojej úspešnej športovej kariéry a išiel bojovať do Iraku. Tam zahynul v nepriateľskej paľbe počas prestrelky s presilou členov prezidentskej gardy. Ukázalo sa, že zahynul po výstreloch vlastných vojakov.

Alebo príbeh hrdinky Jessicy Lynchovej, ktorá sa dostala v Iraku do zajatia a hrdinsky sa bránila až do posledného výstrelu. V skutočnosti sa jej zbraň zasekla, zahodila ju a schovala sa pod svoje vozidlo. Takisto pompézna likvidácia nadživotnej sochy Saddáma Husajna na hlavnom námestí v Bagdade. Údajne sa jej zúčastnili tisíce nadšených Iračanov. V skutočnosti bolo na námestí veľmi málo ľudí a sochu zhodili pomocou žeriava americkej armády.

Noviny New York Times si položili otázku: „Komu slúži takáto manipulácia so skutočnosťou?“ Zároveň aj načrtli odpovede. Buď je skutočná pravda taká tajná, že je potrebné ju skôr „prifarbiť“, aby sa neprezradila realita, alebo je v čase sociálnych médií oveľa výhodnejšie a z hľadiska vlády efektívnejšie vytvoriť historický obraz, akému sa dá uveriť. Jedno aj druhé sú však klamstvá, nech sa už na to pozeráme z akejkoľvek strany.

Bolo to „trochu“ inak: Obžalujú britského expremiéra Blaira kvôli vojne v Iraku?

Výber pre vás