Mária Mišovičová

Narodila sa do rodiny, ktorá patrila k&nbsp;najbohatším a&nbsp;najvýznamnejším v&nbsp;New Yorku. Jej otec Elliot Roosevelt bol mladší brat 26.&nbsp;prezidenta USA Theodora Roosevelta. Matka Anna pochádzala z&nbsp;význačnej a&nbsp;majetnej rodiny Hallovcov a&nbsp;bola neobyčajne krásna –&nbsp;ozdoba každej newyorskej recepcie. Eleanor bola najstaršia z&nbsp;troch súrodencov, po nej sa narodili ešte bratia Elliot junior a&nbsp;Gracie Hall. Jej detstvo nebolo šťastné, nezažila pokojné rodinné zázemie. Naopak, bolo plné neistôt a&nbsp;nedorozumení medzi rodičmi. Otec, ktorého dcéra milovala, bol alkoholik a&nbsp;závislý od drog. V&nbsp;spoločnosti sršal humorom, miloval šport, mal rád poľovačky a&nbsp;ľahkovážne utrácal peniaze z&nbsp;dedičstva. S&nbsp;manželkou i&nbsp;deťmi trávil čo najmenej času, utekal pred problémami a&nbsp;útechu hľadal v&nbsp;náručí iných žien. Pre alkoholizmus sa často liečil v&nbsp;sanatóriách.

Rodina trpela a&nbsp;Anna to vyriešila odchodom zo spoločnej domácnosti k&nbsp;rodičom, deti vzala so sebou. Ale ani tam im nedokázala vytvoriť láskyplné ovzdušie. Najmä dcéra trpela nedostatkom jej lásky a&nbsp;citu, no najmä nevyberaným správaním k&nbsp;nej. Matka jej vyčítala, že po nej nezdedila krásu, volala ju starenka alebo babička, čo v&nbsp;hanblivom a&nbsp;zakríknutom dievčatku vyvolávalo pocity úzkosti. Eleanor si uvedomovala, že nie je pekná, a&nbsp;trápilo ju, že matku sklamala. Jej otca sa v&nbsp;tom čase na popud brata Theodora jeho rodina zriekla, kým sa opäť nepôjde liečiť zo závislostí. Pomoc sa vybral hľadať do Európy. Eleanor veľmi chýbal, najmä po tom, ako prišla o&nbsp;mamu. Mala len osem rokov, keď Anna zomrela na záškrt.

Za 18 mesiacov stratila rodičov aj brata

Súrodencov si vzala babička z&nbsp;matkinej strany. Chladná stará dáma so strojeným správaním nebola schopná zaistiť trom deťom dostatočnú výchovu. Ich detské šarvátky ju znervózňovali, súrodencov nechávala na starosť domácemu personálu. Eleanor dúfala, že otec sa vráti a&nbsp;budú spolu tráviť čas. Nestalo sa to, zostával v&nbsp;Európe a&nbsp;ani manželkina smrť ho nepriviedla nazad k&nbsp;deťom. 

Necelý rok po matkinom úmrtí Eleanor zažila ďalšiu smutnú udalosť. Zomrel starší z&nbsp;bratov, štvorročný Elliot junior. Podobne ako mama, aj on podľahol záškrtu. Vtedy bola presvedčená, že otec po ňu i&nbsp;brata príde, že budú opäť spolu: „Verila som, že stojím v&nbsp;jeho živote na prvom mieste.“ Ale nebolo to tak, keď stratil aj syna, jeho závislosť od alkoholu a&nbsp;drog sa ešte zhoršila a&nbsp;rok po skone Elliota juniora zomrel aj on. Eleanor mala desať rokov a&nbsp;počas osemnástich mesiacov prišla o&nbsp;rodičov i&nbsp;brata.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

S&nbsp;mladším Graciem žili u&nbsp;starých rodičov, no nebola šťastná. Babička z&nbsp;nej chcela vychovať dámu vo viktoriánskom štýle. V&nbsp;lete i&nbsp;v&nbsp;zime ju nútila kúpať sa v&nbsp;studenej vode, nosiť dlhé šaty a&nbsp;v&nbsp;nedeľu čítať len náboženskú literatúru. Pokiaľ šlo o&nbsp;vzdelávanie, Eleanor sa učila iba doma, od útleho detstva mala francúzsku vychovávateľku a&nbsp;skôr vedela rozprávať po francúzsky než po anglicky. Na krátky čas ju v&nbsp;roku 1891 poslali do kláštornej školy vo Francúzsku, ale to bola len malá epizóda v&nbsp;jej štúdiu. Formálne sa začala učiť, až keď mala pätnásť rokov. Vtedy ju stará mama zapísala do francúzskej internátnej školy Allenswood v&nbsp;Londýne.

Pre Eleanor to bolo to najlepšie rozhodnutie, túto etapu života vždy považovala za pozitívnu skúsenosť. Prišla do príjemného prostredia, kde na výchovu mladých dievčat dohliadala riaditeľka Marie Souvestrová. Túto mimoriadne pokrokovú dámu zakríknutá Eleanor hneď po príchode zaujala. Stala sa jej patrónkou a&nbsp;vychovávateľkou v&nbsp;jednej osobe, podporovala ju, viedla s&nbsp;ňou rozhovory a&nbsp;pod jej vplyvom sa z&nbsp;plachého dievčaťa stala sebavedomá študentka –&nbsp;získala celoživotnú dôveru vo vlastné schopnosti.

V&nbsp;škole strávila tri roky, študovala históriu, literatúru a&nbsp;cudzie jazyky. Mademoiselle Marie jej umožnila spoznať Európu. Táto 70-ročná dáma ju vzala do Talianska, spolu precestovali Francúzsko, Belgicko i&nbsp;Nemecko. Dievčinu všade zaujímali sociálne otázky, postavenie žien, ich nezávislosť a&nbsp;história krajiny. Príjemné školské roky sa pre Eleanor skončili dovŕšením plnoletosti. Osemnásťročná sa na babičkinu žiadosť vrátila do New Yorku, aby debutovala vo vysokej spoločnosti. Hoci mala pred sebou ešte rok štúdia, podvolila sa želaniu starej mamy a&nbsp;v&nbsp;roku 1902 definitívne opustila milovanú školu. 

Na rozdiel od bohatých rovesníkov ju honosné večierky, stretnutia vybranej spoločnosti nelákali. Táto inteligentná mladá žena si uvedomovala svoj vzhľad a&nbsp;netúžila po plytkom pochlebovaní pre majetok svojej rodiny. Unikala zo spoločnosti zámožných a&nbsp;pracovala ako dobrovoľníčka v&nbsp;mestskom zaopatrovacom dome pre chudobných. Učila aj deti nemajetných, ktorí žili vo veľkej biede. Práca s&nbsp;ľuďmi v&nbsp;núdzi jej dala nazrieť do ťažkých podmienok, s&nbsp;ktorými sa denne borili mnohí Američania. Tam nadobudla celoživotnú snahu pomôcť im zmeniť ich neľahké postavenie na okraji spoločnosti.

Eleanor mala devätnásť, keď sa na jednom večierku stretla so svojím vzdialeným príbuzným Franklinom Delanom Rooseveltom. Poznali sa odmalička, pretože sa vídali na rodinných oslavách, dokonca mali rovnaké priezvisko. Na nejaký čas sa jeden druhému stratili a&nbsp;stretli sa opäť po jej návrate z&nbsp;Londýna. Z&nbsp;príbuzného bol sebavedomý mladý muž s&nbsp;odmeraným správaním. Ako sa však postupne ukázalo –&nbsp;a&nbsp;jej to imponovalo&nbsp;–, mal vlastný názor a&nbsp;bol dosť podnikavý. Franklin si pri Eleanor uvedomoval, že krása a&nbsp;ženskosť nie sú jej silné stránky, ale zaujal ho jej intelekt, pri rozhovoroch vynikala vo všeobecnom prehľade a&nbsp;bola inteligentná.

Po roku stretávania sa tajne zasnúbili, z&nbsp;čoho nemala radosť jeho matka Sarah Delanová. Vysokej a&nbsp;plachej dievčine podľa nej chýbala ženskosť a&nbsp;nežnosť. Aj jej prekážalo, že nie je pekná, čo bolo dosť výrazné pri jej neobyčajne fešnom synovi Franklinovi. Bol jedináčik a&nbsp;matka ho zbožňovala. Na jeho život mala najmä v&nbsp;detskom a&nbsp;dospievajúcom veku dominantný vplyv a&nbsp;raz vyhlásila: „Môj Franklin je Delano a&nbsp;žiadny Roosevelt.“

Keď začal Franklin pred matkou opatrne spomínať svadbu s&nbsp;Eleanor, zostala šokovaná a&nbsp;na budúci nevestu začala žiarliť. Snúbencov považovala za deti, ktoré nevedia, čo chcú. Sobášu sa snažila zabrániť všetkými prostriedkami. Synovi vyčítala, že si mal najprv vytvoriť zázemie a&nbsp;až potom založiť rodinu. Iniciatívy sa chopila nesmelá Eleanor a&nbsp;Franklinovej matke napísala list: „Najdrahšia teta Sally! Viem, aké to musí byť pre vás ťažké, ale veľmi si želám, aby ste sa ma na­učili mať aspoň trochu rada. Nedokážem pred vami ani vyjadriť, čo cítim k&nbsp;Franklinovi.“

Eleanor a&nbsp;Franklin sa vzali v&nbsp;roku 1905, k&nbsp;oltáru svoju obľúbenú neter viedol jej strýko prezident Theo­dore Roosevelt. Mladý pár sa presťahoval do domu, ktorý im kúpila Franklinova matka, no Eleanor sa v&nbsp;ňom nikdy necítila doma. Sarah Delanová si vedľa nich dala postaviť dom pre seba, čo pre nevestu nebolo práve ideálne. Svokra ich navštevovala bez ohlásenia, pozorovala denný kolobeh v&nbsp;synovej rodine. Eleanor bola popri sebavedomom mužovi stále plachá, nemala rada spoločenský život. Počas piatich rokov porodila štyri deti, tretie v&nbsp;poradízomrelo krátko po narodení. Potom prišli na svet ešte ďalší dvaja synovia. Manžel starostlivosť o&nbsp;ne prenechal úplne na ňu. 

Neskôr priznala, že vôbec nevedela, ako zaobchádzať s&nbsp;deťmi, ako ich napríklad kŕmiť. Mala problém s&nbsp;materstvom, s&nbsp;prirodzenou láskou k&nbsp;vlastným deťom. S&nbsp;odstupom času o&nbsp;tom napísala: „Nebolo mi dané chápať malé deti alebo si užívať ich prítomnosť.“ Na margo jej citov sa v&nbsp;dospelosti vyjadril aj najstarší syn James: „Výchova jej matky ju nepripravila na úlohu manželky a&nbsp;mamy.“ Preto sa im väčšinu času venovali opatrovateľky.

Prvé roky v&nbsp;manželstve sa Eleanor starala o&nbsp;domácnosť, deti, vytvárala zázemie manželovi. Nemala žiadny vlastný život na rozdiel od Franklina, ktorý začal stúpať po politickom rebríčku. V&nbsp;roku 1910 sa stal senátorom za štát New York, o&nbsp;tri roky neskôr námestníkom ministra námorníctva. To sa už s&nbsp;celou rodinou sťahoval do Washingtonu. Eleanor sa na novom mieste začala viac zaujímať o&nbsp;manželovu prácu, sprevádzala ho na recepcie či spoločenské akcie. To boli miesta, kde sa stretávala s&nbsp;významnými osobnosťami, politickou elitou a&nbsp;mohla sa s&nbsp;nimi zhovárať o&nbsp;témach, ktoré jej boli blízke. 

Začala sa viac zaujímať o&nbsp;politiku a&nbsp;so­ciálne veci, viac sa v&nbsp;týchto oblastiach angažovala. Jej veľkou devízou bola znalosť cudzích jazykov a&nbsp;schopnosť nadviazať rozhovor s&nbsp;rôznymi ľuďmi. Cenné to bolo najmä pri diplomatických podujatiach. Keď Spojené štáty vstúpili do prvej svetovej vojny, venovala sa rôznym povinnostiam vyplývajúcim z&nbsp;manželovho postavenia. Pracovala v&nbsp;Medzinárodnom výbore Červeného kríža aj ako dobrovoľníčka v&nbsp;nemocniciach námorníctva. Netušila, aký šok ju po skončení vojny čaká v&nbsp;súkromí.

Aby čoraz emancipovanejšia Eleanor všetko zvládala, zamestnala mladú atraktívnu sekretárku Lucy Mercerovú. Tá s&nbsp;administratívou vypomáhala aj Franklinovi a&nbsp;nezostalo len pri tom. Ich pracovný vzťah prerástol do intímneho a&nbsp;Eleanor na to prišla po štyroch rokoch, keď v&nbsp;roku 1918 našla manželove milostné listy adresované sekretárke. Jasne z&nbsp;nich vyplynulo, že milostný pomer udržujú už dlhší čas. „Vtedy sa mi zrútil celý svet,“ priznala po rokoch.

Manželia skloňovali rozvod, no zasiahla svokra a&nbsp;postavila sa na nevestinu stranu. Veľmi dobre si uvedomovala, že škandál v&nbsp;súvislosti s&nbsp;rozchodom by ohrozil sľubne sa začínajúcu politickú kariéru jej syna. Pridali sa jeho politickí poradcovia, až Franklin pod tlakom sľúbil, že pomer s&nbsp;Lucy okamžite ukončí. Nakoniec, keď jej navrhol manželstvo, odmietla jeho ponuku s&nbsp;tým, že sa nevydá za rozvedeného muža s&nbsp;piatimi deťmi. 

Sľub Franklin nedodržal. S&nbsp;Lucy sa stýkal naďalej aj potom, keď sa vydala. Roosevelt mal však aj pred ňou mimomanželské aféry, čo neskôr potvrdili jeho dospelí synovia. Podľa Elliota jeho otec udržiaval dlhoročný pomer s&nbsp;osobnou sekretárkou Marguerite LaHandovou, ďalší syn James uviedol, že medzi nórskou princeznou Märthou a&nbsp;jeho otcom bol romantický vzťah. Počas druhej svetovej vojny bývala v&nbsp;Bielom dome a&nbsp;asistenti o&nbsp;nej hovorili ako o&nbsp;prezidentovej priateľke, bulvár o&nbsp;nej zas písal ako o&nbsp;milenke. 

Jeho životopisci si neraz kládli otázku, prečo si za životnú partnerku vybral práve Eleanor, s&nbsp;ktorou boli takí rozdielni. Spájalo ich azda len to, že obaja boli vysokí a&nbsp;mali spoločných predkov. Nič viac. Franklin Delano Roosevelt mal množstvo záľub: zbieral knihy, miloval prírodu, more, lode, plachtenie, rád si zahral karty. Eleanor z&nbsp;toho neovládala nič. Nehrala tenis ani golf –&nbsp;v&nbsp;tom čase populárne rozptýlenie, nejavila záujem o&nbsp;prírodu, nevedela plávať ani sa lyžovať. Aj keď neskôr sa snažila manželovi vyrovnať. Chýbali jej fyzické pôvaby, tak prečo sa stala tou vyvolenou práve ona? Mala vynikajúci pôvod, bola príbuzná prezidenta USA, ktorý o&nbsp;nej hovorieval ako o&nbsp;svojej najlepšej neteri, a&nbsp;pochádzala z&nbsp;veľmi bohatej rodiny. To boli podľa životopiscov tie najlepšie predpoklady na manželstvo.

Eleanor manželovi aféru s&nbsp;Lucy Mercerovou navonok odpustila, no v&nbsp;skutočnosti sa cez ňu nikdy nepreniesla a&nbsp;z&nbsp;ich manželstva sa stalo politické partnerstvo, spolužitie dvoch samostatných ľudí. V&nbsp;New Yorku si kúpila dom, trávila v&nbsp;ňom veľa času, keď sa venovala spoločenským a&nbsp;sociálnym záležitostiam nezávisle od manžela. Angažovala sa v&nbsp;problematike rasových a&nbsp;etnických menšín, zrovnoprávnenia žien, venovala sa pomoci mládeži a&nbsp;chudobným a&nbsp;stávala sa čoraz sebavedomejšou a&nbsp;nezávislejšou.

V&nbsp;roku 1921 došlo u&nbsp;Rooseveltovcov k&nbsp;tragédii, ktorá takmer zmarila všetky Franklinove politické plány. Rodina trávila leto na kanadskom ostrove Campobello. V&nbsp;jedno augustové ráno sa Franklin zobudil s&nbsp;horúčkou a&nbsp;cítil sa veľmi slabý. Pripisoval to dlhšiemu pobytu v&nbsp;príliš studenej vode. Ale horúčka neustupovala a&nbsp;jemu bolo čoraz horšie. Po niekoľkých dňoch lekári stanovili diagnózu: obrna. Od pása nadol ochrnul a&nbsp;zostal odkázaný na invalidný vozík. Mal iba 39&nbsp;rokov, a&nbsp;hoci sa postupne naučil stáť pomocou bariel, bez asistencie druhých sa neobišiel. 

Vtedy ho Eleanor presvedčila, že jedine práca mu pomôže prekonať traumu. Na rozdiel od svokry, ktorá na syna naliehala, aby ukončil politickú kariéru. Franklin však poslúchol manželku a&nbsp;spravil dobre. Najprv sa stal guvernérom New Yorku a&nbsp;v&nbsp;roku 1932 prezidentom USA. Významnú úlohu v&nbsp;oboch kampaniach zohrala práve Eleanor. Napriek chladným vzťahom v&nbsp;manželstve, pokiaľ šlo o&nbsp;manželovu kariéru, pomáhala mu. Rodina sa presťahovala do Bieleho domu, no jej sa tam nechcelo. Obávala sa, že bude väzňom v&nbsp;pozlátenej klietke, že príde o&nbsp;svoje aktivity.

Hneď na začiatku zmenila dovtedajšiu reprezentatívnu úlohu prvej dámy a&nbsp;aktívne sa podieľala na manželovej práci. Ľudí o&nbsp;tom informovala slovami, aby neočakávali, že nová prvá dáma bude symbolom elegancie, bude skôr „obyčajná pani Rooseveltová“. Rozhodne nebola konvenčná prvá dáma. Neprikladala dôležitosť oblečeniu, za čo ju v&nbsp;novinách neraz kritizovali. Rovnako za to, že v&nbsp;Bielom dome neusporadúvala večierky. Napriek všetkému sa ukázala ako mimoriadne schopná manželka prezidenta. V&nbsp;roku 1933 iniciovala každý týždeň vlastnú tlačovú konferenciu, na ktorú mali prístup iba novinárky. Dovtedy boli z&nbsp;prezidentových tlačoviek vylúčené, stretávali sa s&nbsp;ním iba muži novinári.

Eleanor bojovala proti rasovej diskriminácii, preto keď sa stala prvou dámou, pomocný personál v&nbsp;Bielom dome tvorili Afro­američania. Za obhajovanie práv amerických černochov sa jej už v&nbsp;minulosti vyhrážal aj Ku Klux Klan. Počas Franklinových dvanástich rokov vo funkcii prezidenta sa Eleanor stala jeho poradkyňou a&nbsp;iniciátorkou niektorých jeho rozhodnutí. Volali ju „prezidentove oči, uši a&nbsp;nohy“, pretože mu poskytovala objektívne informácie. Veľa cestovala po USA, svojimi názormi ovplyvňovala politiku v&nbsp;prospech obyvateľov, ktorí potrebovali pomoc, či v&nbsp;prospech rasových menšín. 

Robila prednášky po celej krajine, mala vlastný rozhlasový program aj stĺpček My Day (Môj deň) v&nbsp;novinách New York World-Telegram. Písala ho od roku 1936 až do roku 1962. Často v&nbsp;ňom rozoberala kontroverzné témy, napríklad práva žien či menšín. V&nbsp;čase druhej svetovej vojny navštívila amerických vojakov na základniach v&nbsp;Anglicku i&nbsp;južnom Pacifiku. V&nbsp;každom prípade sa Eleanor úlohy prvej dámy zhostila výborne. Manžela skvele dopĺňala v&nbsp;domácich i&nbsp;zahraničných politických záležitostiach, čo pozitívne ocenilo mnoho svetových štátnikov.

Franklin Delano Roosevelt zomrel v&nbsp;apríli 1945 na silné krvácanie do mozgu v&nbsp;náručí Lucy Mercerovej. Mal 63&nbsp;rokov. Zdalo sa, že Eleanor sa stiahne do ústrania, no ona sa zapojila do politického diania. Koncom roka 1945 ju prezident Harry Truman vymenoval za členku delegácie pri OSN, stala sa predsedníčkou Komisie pre ľudské práva. Bola aj pri zrode Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Po siedmich rokoch na funkciu rezignovala, v&nbsp;roku 1961 ju prezident John Kennedy vymenoval znovu. Tentoraz za predsedníčku komisie pre záležitosti žien. Napísala mnoho kníh a&nbsp;publicistických statí na tému sociálne otázky a&nbsp;medzinárodné vzťahy.

Eleanor Rooseveltová zomrela v&nbsp;New Yorku vo veku 78&nbsp;rokov na tuberkulózu. Až po jej smrti vy­šlo najavo, že manželia žili roky oddelene, že každý mal vlastný život. Eleanor udržiavala minimálne od roku 1934 lesbický vzťah s&nbsp;novinárkou Lorenou Hickokovou a&nbsp;milostné listy si písali až do jej smrti.

Obyčajná pani Rooseveltová: Z nepekného dievčatka sa stala skvelá prvá dáma

Výber pre vás

Obyčajná pani Rooseveltová: Z nepekného dievčatka sa stala skvelá prvá dáma

Súvisiace články

Takmer prvá dáma Marie Háchová: Prezident súhlasil, aby manželku nahradila dcéra

Geniálny novinár: Joseph Pulitzer si splnil chlapčenský sen o dobrodružstve

Kečup ako liek? Obľúbená pochutina nebola vždy z paradajok

Výber pre vás