Peter Ličák

Čas nemá s&nbsp;ľudskou pamäťou zľutovanie, ako pribúdajú roky, blednú nám spomienky. Ubúdajú aj tie na odvahu a&nbsp;mená ľudí, ktorí sa vtedy vo svojich mestách a&nbsp;regiónoch nebáli postaviť na preplnených námestiach na revolučné tribúny.

Keď som na Spiši začal pátrať po ľuďoch, ktorí pred 35&nbsp;rokmi prispeli svojím dielom k&nbsp;pádu režimu, zarezonovali tam najčastejšie štyri mená. V&nbsp;Levoči podľa pamätníkov oných dní k&nbsp;popredným osobnostiam patril historik Gabriel Lukáč, ktorý v&nbsp;meste založil hnutie Verejnosť proti násiliu&nbsp;(VPN). Levočania s&nbsp;úctou spomínajú aj na nebohého archivára Ivana Chalupeckého, ktorý bol spolu s&nbsp;Gabrielom Lukáčom hovorcom levočskej Verejnosti proti násiliu. V&nbsp;Spišskej Novej Vsi bol jedným z&nbsp;iniciátorov vzniku a&nbsp;založenia VPN aj ekonóm podniku Železorudné bane, po revolúcii poslanec Slovenskej národnej rady za VPN inžinier Jozef Hübel, ktorý zomrel v&nbsp;roku 2014 vo veku 82&nbsp;rokov. 

„Moderátorom novembrových demonštrácií a&nbsp;spoluzakladateľ VPN bol v&nbsp;našom meste režisér Miroslav Košický, o&nbsp;ktorom bolo známe, že sa za minulého režimu odmietol podriadiť nielen komunistickej moci, ale aj spoločenským zvyklostiam. O&nbsp;pár mesiacov neskôr, už ako poslanec Slovenskej národnej rady, sa zaslúžil o&nbsp;to, aby v&nbsp;meste opäť vzniklo samostatné Spišské divadlo,“ spomína na jednu z&nbsp;hlavných osobností novembra ’89 na Spiši filmár Juraj Baláž&nbsp;(58).

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z PRELOMOVÝCH DNÍ, NAŠEJ KRAJINY NÁJDETE V GALÉRII

V&nbsp;tom čase ako absolvent známej geologickej priemyslovky pracoval v&nbsp;štátnom Geologickom prieskume, jeho pracoviskom boli rudné bane, ktorých bolo vtedy na Spiši neúrekom. Ale pred tridsiatimi rokmi geofyzikálne merania hlboko pod zemou vymenil za tvorbu audiovizuálnych diel. Ako producent získal vlani na medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov z&nbsp;krajín Vyšehradskej štvorky v&nbsp;Jihlave cenu za najlepší film, toto ocenenie prisúdila porota filmu Tretí koniec palice o&nbsp;živote v&nbsp;rómskych osadách. S&nbsp;kolegom Tomášom Slebodníkom zabezpečil nielen celý proces produkcie filmu, ale aj jeho financovanie, čo je v&nbsp;súčasnosti úloha nad ľudské sily.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Prvé správy o&nbsp;udalostiach v&nbsp;Prahe ho zastihli na návšteve u&nbsp;kamaráta v&nbsp;Novom Meste nad Váhom. „Ako rebel proti vtedajšej vládnej moci som zrazu videl svetielko na konci nekonečne dlhého tunela, črtala sa veľká nádej na koniec režimu, ktorý nám devastoval dušu 40&nbsp;rokov. S&nbsp;kamarátmi sme mali kapelu Alnagon blues, na štátne budovy sme po nociach sprejovali protikomunistické nápisy, nosili sme dlhé vlasy, farebne sme sa obliekali, často nás vyšetrovali policajti, ale aj Štátna bezpečnosť. Bol som na druhom proteste na bratislavskom námestí, zažil som v&nbsp;tom niekoľkotisícovom dave užasnú atmosféru spolupatričnosti, žičlivosti, dobroty, dokonca aj citoví mrzáci sa tam ako zázrakom prerodili na dobrých ľudí. Mám krásne spomienky na stretnutie s&nbsp;chalanmi z&nbsp;Tublatanky, domov som si doniesol kazetu zo stretu vysokoškolákov s&nbsp;policajtmi, po zuby ozbrojenými, na Národnej triede v&nbsp;Prahe aj plagáty, ktoré sme lepili po meste,“ spomína na novembrové udalosti Juraj Baláž.

Jeho meno si dnes v&nbsp;Spišskej Novej Vsi ľudia spájajú nielen s&nbsp;filmovou tvorbou, ale aj s&nbsp;organizovaním súčasných protivládnych občianskych protestov. Už tradične sa na nich pred Spišským divadlom prihovára ľuďom herec Mikuláš Macala, Peter Čižmár, Ondrej Pavlanský, Marek Brezovský. „Aj tu na Spiši pociťuje mnoho ľudí veľkú frustráciu z&nbsp;krokov vládnej koalície, občianske protesty sú jeden zo spôsobov, akým môžeme vyjadriť svoje názory. Protesty, ktoré organizujeme ako happeningy, sú nástrojom na budovanie občianskej spoločnosti, ktorú neprevalcujú politici ani žiadne represie, inšpirovali sme sa protestmi z&nbsp;novembra ’89. Aj my teraz chceme dať slušným ľuďom nádej, že bojovať za pravdu a&nbsp;spravodlivosť je naše nespochybniteľné právo,“ konštatuje Juraj Baláž.

Chirurgovi Karolovi Kyslanovi, ktorý roky viedol ako primár chirurgické oddelenie prešovskej fakultnej nemocnice, prešlo za pol storočia cez ruky v&nbsp;operačných sálach, v&nbsp;chirurgickej ambulancii, počas pohotovostných služieb viac ako 40-tisíc ľudí s&nbsp;menšími, väčšími aj fatálnymi zdravotnými problémami. Ale toľko krvi ako medzi Vianocami a&nbsp;Silvestrom 1989 videl v&nbsp;Rumunsku, na to nikdy nezabudne. 

„V&nbsp;čase novembrových demonštrácií proti režimu som pracoval na chirurgii v&nbsp;prešovskom špitáli ako starší sekundár. Chirurgia sídlila vtedy v&nbsp;starom areáli bývalej vojenskej nemocnice, keď sa na prešovskom námestí začali prvé demonštrácie so štrnganím kľúčov, mali sme plno starosti so sťahovaním do práve dokončeného chirurgického monobloku v&nbsp;areáli okresnej nemocnice. V&nbsp;priestoroch psychiatrického pavilónu sa u&nbsp;lekárnika Antona Bartuneka začali schádzať prví členovia Verejnosti proti násiliu, ktorá bola na Slovensku zakladaná podľa vzoru českého Občianskeho fóra založeného Václavom Havlom,“ spomína doktor Kyslan na čas, keď sa zo štyridsaťročnej letargie začala prebúdzať aj metropola Šariša.

V&nbsp;meste to v&nbsp;novembrových a&nbsp;decembrových dňoch vrelo na viacerých miestach. Na námestí pred historickou budovou Divadla Jonáša Záborského sa schádzali za prvého sneženia tisícky Prešovčanov, ktorí mali vlády komunistov plné zuby, prvé malé skupinky budúcich členov Verejnosti proti násiliu sa stretávali na psychiatrii v&nbsp;kancelárii lekárnika Antona Bartuneka, v&nbsp;Ruskom dome na Hlavnej ulici, na prvom poschodí historického Čierneho orla, kde sídlil park oddychu. Ak ma pamäť neklame –&nbsp;a&nbsp;nazdávam sa, že ešte nie&nbsp;–, moderátorom prvej demonštrácie Prešovčanov bol vysokoškolák Peter Himič, dnes dramaturg Národného divadla v&nbsp;Košiciach, ktorý sa prihováral ľuďom stojac na kamennom smetnom koši. 

Ďalšie demonštrácie už –&nbsp;aj tú v&nbsp;mestskej hale, na ktorej sa zúčastnil aj Václav Havel&nbsp;– moderoval rusínsky herec Mikuláš Ľaš. V&nbsp;koordinačnom centre Verejnosti proti násiliu sa Prešovčania obracali so svojimi problémami, ktoré odchádzajúca moc roky ignorovala, na politológa Petra Lieskovského, na Ivana Benka, ktorý sa v&nbsp;prvých slobodných komunálnych voľbách stal predsedom Mestského národného výboru v&nbsp;Prešove, na Jána Kravca, prokurátora Antona Bidovského, na členov koordinačného centra Štefana Poliaka, Petra Burdu, Martu Sedlákovú.

Zakladateľ Verejnosti proti násiliu lekárnik Anton Bartunek zorganizoval v&nbsp;Prešove aj zbierku potravín a&nbsp;liekov pre Rumunsko. V&nbsp;sanitnom vozidle, ktoré sprevádzalo šesť kamiónov vrchovato naložených liekmi, obväzmi a&nbsp;ďalším zdravotníckym materiálom, sa viezol aj chirurg Karol Kyslan. „Do konvoja s&nbsp;pomocou pre Rumunov potrebovali aj lekára, tak ma od riaditeľa okresného ústavu národného zdravia prišli vypýtať členovia koordinačného centra VPN Peter Lieskovský a&nbsp;Ivan Benko. Do nemocnice v&nbsp;meste Oradea sme doviezli lieky a&nbsp;zdravotnícky materiál v&nbsp;hodnote 200-tisíc korún. Na cestu sme vyrazili na Druhý sviatok vianočný, v&nbsp;kolóne sme prezieravo mali aj cisternové vozidlo s&nbsp;naftou, vedeli sme, že v&nbsp;Rumunsku bol veľký nedostatok benzínu i&nbsp;nafty, nechceli sme uviaznuť s&nbsp;prázdnymi nádržami niekde na horských cestách v&nbsp;Karpatoch. Keď sme prišli do Oradey, mesta neďaleko maďarsko-rumunskej hranice, stretli sme tam už maltézskych rytierov z&nbsp;Nemecka, ktorí takisto prišli na pomoc Rumunom. Ubytovali nás v&nbsp;kvalitnom hoteli, po zotmení bol zákaz svietiť, celé dni a&nbsp;noci sa mestom ozývala streľba. Potraviny a&nbsp;niektoré druhy liekov sme rozdávali z&nbsp;kamiónov na námestí, keď ľudia po omši vychádzali z&nbsp;kostola. Tešili sa z&nbsp;každej konzervy, z&nbsp;múky, cukru, základné potraviny boli pre Rumunov už celé mesiace luxusným artiklom,“ hovorí o&nbsp;atmosfére revolučných dní v&nbsp;rumunskej Oradei MUDr. Karol Kyslan.

Chirurgia je invazívny odbor medicíny, pohľad na krv nerozlučne patrí každý deň k&nbsp;práci chirurgov. Ale to, čo doktor Kyslan zažil v&nbsp;špitáli v&nbsp;Oradei, ho máta v&nbsp;snoch aj po tridsiatich rokoch. „Ešte sme len prekročili rumunské hranice, už sa ozývala streľba. A&nbsp;to som netušil, aké hrozné výjavy, doslova apokalypsa, ma čakajú v&nbsp;nemocnici. Mestský špitál po Vianociach už nestačil prijímať ľudí so strelnými poraneniami, tak v&nbsp;meste zriadili v&nbsp;jednej školskej telocvični v&nbsp;troch triedach doslova vojnový lazaret. Toľko krvi ako v&nbsp;tejto provizórnej nemocnici som nevidel za celý život. Ťažko ranení ľudia ležali na zemi, živí vedľa umierajúcich, umierajúci vedľa mŕtvych, telá nešťastníkov bez nôh, bez rúk, otvorené bruchá s&nbsp;vyliezajúcimi črevami. Des a&nbsp;hrôza aj pre oči doktora. Personál nemal žiadne obväzy, doktori si trhali košele a&nbsp;tielka, aby mali čím obviazať krvácajúce rany. Potom ma jeden lekár požiadal, aby som vybral ranených, ktorí majú šancu prežiť, a&nbsp;tých, ktorým je zbytočné pomáhať. Spomienky na ten rozhovor ma strašia dodnes,“ hovorí o&nbsp;svojej účasti na pomoci Rumunom v&nbsp;čase ich boja proti Ceaușescovmu režimu chirurg Karol Kyslan.

Sabinovčan Vlado Kormoš&nbsp;(67) od skončenia gymnázia po ničom tak netúžil ako po živote v&nbsp;slobodnom svete, kde by sa mohol naplno, bez akýchkoľvek obmedzení venovať hudbe. „Ale nemohol som zbaliť pár vecí do kufra a&nbsp;zdupkať z&nbsp;republiky s&nbsp;nejakým zájazdom do Juhoslávie, lebo by som bol narobil obrovské problémy rodičom. Otec učil na miestnom gymnáziu, niet pochýb, že keby som bol emigroval na Západ, do hodiny by bol prepustený, bol by skončil, ako bývalo za vlády komunistov zvykom, ako kurič v&nbsp;niektorej sabinovskej kotolni. Ale po celé tie roky som žil v&nbsp;nádeji, že raz nadíde deň, keď ľudia pošlú komunistov do horúceho pekla, a&nbsp;ja si pohodlne, bez strachu s&nbsp;pasom v&nbsp;ruke sadnem do lietadla, ktoré ma odvezie kdesi do ďalekého sveta,“ hovorí o&nbsp;svojich prednovembrových snoch hudobník Vlado Kormoš.

Keď aj do malého mesta presláveného oscarovým filmom Obchod na korze dorazili kusé správy o&nbsp;mlátení vysokoškolákov na pražskej Národnej triede, vedel, že prichádza jeho chvíľa. „Teraz alebo nikdy, povedal som si a&nbsp;spolu s&nbsp;Jožkom Capekom z&nbsp;domu kultúry, ktorý mal v&nbsp;meste na starosti mestského spravodajcu, sme sa okamžite naladili na revolučnú vlnu. Začali sme chodiť po sabinovských fabrikách, boli sme v&nbsp;závodoch ťažkého strojárstva, v&nbsp;nábytkárskom závode aj v&nbsp;hoteli Javorná v&nbsp;prímestskej rekreačnej oblasti Drienica, aby sme pozvali ľudí na protestné zhromaždenia. Niekde nás vítali s&nbsp;nadšením, niekde so strachom, kde ako. Na protestoch sme sa schádzali na parkovisku pred kultúrnym domom, boli to veľmi podnetné a&nbsp;spontánne stretnutia. Dodnes ma mrzí, že ich atmosféru kazilo aj niekoľko známych vagabundov a&nbsp;notorických opilcov, ktorí zo seba chrlili samé vulgárnosti,“ loví z&nbsp;pamäte spomienky na sabinovské demonštrácie ich organizátor.

V&nbsp;tom čase mal 32&nbsp;rokov, bol vedúcim klubu strojárskej fabriky, mladí Sabinovčania ho poznali predovšetkým ako rockera z&nbsp;hudobného zoskupenia Arkus. K&nbsp;rockerstvu odjakživa patrila revolta, Vlado Kormoš sa v&nbsp;revolučných dňoch cítil doslova ako ryba vo vode. „Na prvý protest prišlo v&nbsp;našom meste len zo tridsať odvážlivcov. Imrich Miko, ktorý prišiel na protest s&nbsp;československou zástavou, strhol z&nbsp;priečelia mestského národného výboru akési komunistické heslo. V&nbsp;tom čase tam zasadali komunisti a&nbsp;radili sa, čo robiť, ale tvárili sa, že o&nbsp;protestoch pred kultúrnym domom nevedia. Hlavy v&nbsp;piesku ako pštrosy vo chvíľach ohrozenia. Keď som sa vracal domov po prvom proteste, videl som v&nbsp;domoch na námestí, ako ustráchaní ľudia sledujú spoza záclon, čo sa vonku deje. Ale neodsudzoval som ich, veď sme žili dni s&nbsp;veľkými otáznikmi, netušili sme, ako zareaguje vládna moc,“ hovorí na margo prvého sabinovského protestu jeho organizátor.

Vlado Kormoš sa deväť mesiacov po Nežnej revolúcii usadil na devätnásť rokov v&nbsp;New Yorku. Pracoval tam ako čašník v&nbsp;reštaurácii, hrával v&nbsp;nočných baroch, popritom zložil rockovú operu Rex Sabinas o&nbsp;pôvode názvu rodného mesta. Operu sa snaží dostať aj na pódium niektorého divadla, kvôli financovaniu oslovil aj niekoľko kráľovských dvorov v&nbsp;Európe. Zatiaľ bezúspešne, mecenáši sú už asi vyhynutý druh Homo Sapiens. 

V&nbsp;tých zlomových dňoch, keď sa rozhodovalo o&nbsp;osude republiky, sa stretol s&nbsp;viacerými predstaviteľmi VPN. „Boli medzi nimi aj takí, ktorí vôbec nemali vlastný názor, iba papagájovali naučené frázy prehustené cudzími slovami. Spomedzi protagonistov revolučných zmien som za najmúdrejšieho považoval inžiniera Slavomíra Stračára, najprv ministra hutníctva, strojárstva a&nbsp;elektrotechniky, neskôr ministra zahraničného obchodu federálnej vlády vedenej Mariánom Čalfom, rodákom zo Zemplína. Bol to veľmi inteligentný človek, ktorý na rozdiel od mnohých iných politikov mal jasné predstavy o&nbsp;hospodárstve a&nbsp;ekonomike, na stretnutie s&nbsp;ním pri­šlo v&nbsp;Sabinove viac ako dvesto ľudí. Stračár bol za privatizáciu malých a&nbsp;veľkých podnikov, ale predvídavo varoval, že sa na ňu prisaje aj mnoho podvodníkov a&nbsp;bosov rodiacej sa slovenskej mafie, ak to politici neustrážia, stane sa z&nbsp;privatizácie rozkrádačka storočia. Ako ukázali nasledujúce mesiace a&nbsp;roky, nemýlil sa. Som presvedčený, že keby bol Stračár predsedom slovenskej vlády namiesto Mečiara, Slovensko by bolo nabralo iný smer,“ konštatuje Vlado Kormoš.

November 1989: Nikto vtedy nevedel, aké rozkazy dostala Štátna bezpečnosť

Výber pre vás

November 1989: Nikto vtedy nevedel, aké rozkazy dostala Štátna bezpečnosť

Súvisiace články

Slovákom priniesol revolučný rok 1989 zmeny: Môžeme si z výplat dovoliť nakúpiť viac či menej?

Čo viete o Nežnej revolúcii? OTESTUJTE sa, či poznáte, ako to v roku 1989 v skutočnosti bolo

Podnikateľka Slávka porovnáva súčasnosť a socializmus: Vtedy sa tak kradnúť nedalo!

Výber pre vás