Vladimír Kampf

Keď rodila, najprv sa jej sestričky pýtali, či si myslí, že rodí. Prvorodička nevedela odpovedať, len im povedala, že si myslí, že áno. Asi to bolo v&nbsp;nevhodnej chvíli v&nbsp;nedeľu večer... V&nbsp;pondelok ráno začal zástupca primára okolo nej robiť krik. Vraj: „Ty kokso, veď ona rodí! Je otvorená na osem centimetrov. Okamžite do sály!“ V&nbsp;takejto atmosfére prišla na svet Izabelka.

Aj keď majú postihnuté dievčatko, nevzdávajú sa. Igor a&nbsp;Frederika Dopirákovci nemajú príjemné skúsenosti so systémom, ktorý funguje a&nbsp;nefunguje, panuje a&nbsp;banuje v&nbsp;slovenskom zdravotníctve. Spočiatku nemali veľa šťastia na ľudí na správnom mieste. „Deti po narodení berú na ultrazvukové vyšetrenie bedrových kĺbov, lebo je to tak nastavené, aj keď dieťatko nevyzerá, že by mohlo mať problémy. Bolo by fajn, keby predčasne narodené deti mali niektoré vyšetrenia povinné. Aby absolvovali balík nutných prehliadok bez ohľadu na to, či vyzerajú problematicky alebo nie. Napríklad jedno z&nbsp;vyšetrení by malo byť u&nbsp;logopéda. Aby do prvého roka života videl, či dieťa vie dobre piť, jesť,“ hovorí dnes už na vlastnej koži skúsená Frederika.

U logopéda nejde len o&nbsp;výslovnosť či račkovanie. Logopéd dokáže posúdiť fungovanie úst. „Ak dieťa nevie primerane veku piť, je pravdepodobné, že nebude vedieť ani poriadne rozprávať,“ objasňuje zo skúseností. „Aj my sme si kedysi mysleli, že logopéd rieši l&nbsp;a&nbsp;r. To si myslia takmer všetci. Špe­ciálni logopédi riešia, prečo dieťa nevie poriadne hltať, prečo nevie žuť, prečo sa povracia, keď narazí na pevnejší kúsok v&nbsp;jedle. Keď má slabé svaly v&nbsp;ústach, je predpoklad, že nebude dobre rozprávať.“

O&nbsp;špeciálnych logopédoch sa Dopirákovci dozvedeli až v&nbsp;piešťanskom medicínskom centre Adeli. „Dovtedy nikto ani veľmi neriešil, že sa Izabelka nevedela poriadne napiť z&nbsp;fľaše. Až tu sme sa dozvedeli, kto to má naozaj riešiť. Samozrejme, pomoc sme hľadali skôr, ale nikto nám o&nbsp;tom nepovedal a&nbsp;lekári nás k&nbsp;logopédovi neposlali. Tu je to štandard. Boli sme prekvapení, čo všetko dokáže logopéd. Ľudia by o&nbsp;tom mali vedieť,“ mieni Izabelkina mama.

Otec dodáva: „V&nbsp;Adeli sa nás hneď pýtali, prečo sme nechodili k&nbsp;logopédovi. My sme sa len čudovali. To bola jedna z&nbsp;najdôležitejších vecí, ktoré sme sa dozvedeli.“

Igor a&nbsp;Frederika sa našli na vysokej škole. „Obaja sme z&nbsp;východu, ja zo Starej Ľubovne a&nbsp;manželka z&nbsp;Bardejova. Po strednej škole som si povedal, že už mám dosť východniarov a&nbsp;rusínčiny, a&nbsp;išiel som na vysokú školu do Ružomberka. Tam som sa hneď na začiatku na diskotéke zahľadel do jednej dievčiny východniarky,“ spomína s&nbsp;úsmevom. „Tento rok budeme spolu desiaty rok.“

Izabelka je ich jediné dieťa. „Obaja sme rodinne založení a&nbsp;plánovali sme mať veľa potomstva. Po tom, ako sa narodila Izabelka, sme opatrní a&nbsp;čakáme, čo bude ďalej.“

Frederika mala prvý problém už v&nbsp;osemnástom týždni tehotenstva. „Boli sme spolu na jednej malej svadbe počas pandémie. Tam som začala po prvý raz krvácať. Manžel ma odviezol do nemocnice. Krvácanie ustúpilo. Bola som aj na ultrazvuku, ktorý nič zlé neveštil. Všetko bolo v&nbsp;poriadku. Po čase som začala krvácať opäť –&nbsp;masívne. To už som nemusela prežiť ani ja, ani Izabelka. Bolo to v&nbsp;23.&nbsp;týždni tehotenstva,“ spomína na ťažké chvíle. „Hranica prežitia predčasne narodených detí je až 24.&nbsp;týždeň.“

Frederike povedali, že ak jej urobia sekciu, nebudú to ani považovať za pôrod, ale za potrat. „V&nbsp;Bardejove nemáme také inkubátory a&nbsp;odborníkov, ktorí by vedeli zabezpečiť také malé detičky, ktoré majú v&nbsp;čase, keď prídu na svet, približne pol kilogramu.“

Lekárom sa opäť podarilo krvácanie zastaviť. „Previezli ma do Prešova. Rodiť som začala v&nbsp;27.&nbsp;týždni, keď mala Izinka sedemsto gramov.“

Príčinou Frederikiných komplikácií bol problém s&nbsp;placentou. „Jeden lekár ma tesne pred sekciou upozornil, že sa mám nastaviť na najhoršie a&nbsp;že takéto deti nemusia prežiť. A&nbsp;ak aj také prežijú, je výhra, ak prejdú samy na záchod. Nebolo to od neho citlivé. Myslím, že v&nbsp;tej chvíli bolo lepšie mlčať. Bola som v&nbsp;strese aj bez toho.“

Igor hovorí, že to bol aj pre neho šok. „V&nbsp;rodine takéto skúsenosti nemáme. Žili sme v&nbsp;bubline ľudí, ktorí majú zdravé deti. Sme prví.“

Väčšina rodiny reagovala zľahčujúco: Narodila sa maličká? No a&nbsp;čo? Dorastie. „Ešte štyri mesiace mala byť v&nbsp;brušku. Všetko za ňu zrazu robili stroje, akurát srdiečko jej pracovalo samo. Boli sme naivní, že dorastie, dospeje, veď má našu starostlivosť. Dôverovali sme lekárom. Ani ja sama som si nepripúšťala, že by sme s&nbsp;naším dieťaťom mohli mať nejaké vážnejšie problémy, že by časom nedobehla ostatné deti. Nech nechodí ročná, nech chodí dvojročná... Ale teraz už má tri a&nbsp;stále nesedí. Je veľmi oneskorená,“ povzdychla si mama.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Prognóza? Nikto nevie. „Izabelka nemá diagnózu. Nikto nám nepovedal, čo bude. Vraj môže byť všelijako. Môže sa stať, že cvičením ju dostaneme do stavu, aby bola samostatná. A&nbsp;možno to tak nebude.“

Igor cíti, že lekári im naznačujú aj možnosť, že Izabelka bude ako bábätko po celý život. „My sme vždy nastavení úplne inak,“ usmieva sa mama. „Veľké bábätko nie. Niežeby som to nechcela pripustiť, ale keby som sa nastavila na to, že moje dieťa bude veľké bábo, načo budem pre ňu niečo robiť? Veď si nepomôžem. To nechcem. Nebude to tak!“ dodáva rázne. „Všetko, čo pre ňu robíme, bude mať pozitívny efekt. Nepotrebujem, aby bola atómový fyzik. Nech sa vie najesť a&nbsp;nech je samostatná, nech chodí do školy a&nbsp;nech je spokojná. Zatiaľ nerozpráva. Neviem, či mi rozumie, ale my jej rozumieme a&nbsp;vieme, že nás pozná. Vidíme, že sa posúva a&nbsp;nestagnuje.“

Starostlivosť o&nbsp;postihnuté dieťa je rehoľa. „Žiaľ, v&nbsp;Bardejove nemáme škôlku pre takéto detičky. Manžel je na materskej, ja som sa vrátila do práce. Zo zákona musíme dieťaťu zabezpečiť vzdelanie. To, že nemáme kde, je iná vec.“

Keď Frederiku kdesi v&nbsp;obchode stretla kamarátka s&nbsp;podobne malým dieťaťom a&nbsp;videla Izabelku v&nbsp;kočíku, skonštatovala, ako krásne leží, lebo tá jej by všade behala... „Nemám na čele nalepené, že mám postihnuté dieťa, ale takéto vtipné momenty mi nie sú príjemné,“ konštatuje Frederika.

Igora zasa na futbale stretla kamarátka. „Keď jej povedal o&nbsp;Izabelke, len skonštatovala, že aj oni majú svoj údel. Ich syn sa narodil s&nbsp;pokriveným uškom a&nbsp;má za sebou dve plastické operácie. Ľudia majú všelijako nastavené hranice,“ mieni mama.

Frederika mala spočiatku odpor k&nbsp;detským ihriskám. „Načo sa budem chodiť pozerať na zdravé deti? Teraz si hovorím: chvalabohu, že sú zdravé. Nikdy sme sa neuspokojovali konštatovaním, že iní sú na tom horšie, aj keď vieme, že to mohlo byť horšie.“

Frederika má ťažké srdce na prvú rehabilitačnú lekárku. „Rozumiem, keď niekto niečomu nerozumie a&nbsp;prizná to. Detí, ako Izabelka je málo. Začali sme chodiť na rehabilitácie a&nbsp;mysleli sme si, že k&nbsp;odborníčke. Rok sme cvičili zlé cviky, ktoré ubíjali nielen Izabelku, ale aj mňa. Nikam sme sa neposunuli. Dlho sme sa snažili bez efektu. Keď sme zmenili rehabilitačnú, naše dieťa sa už po mesiaci začalo samo otáčať na bruško. Človek by si myslel, že všetci odborníci fungujú na rovnakom princípe. Lenže to tak nie je. Keď sme ukazovali tej druhej, ako nás učila cvičiť prvá, len sa držala za hlavu. Jednou rukou sme blokovali to, čo sme robili druhou. To nemalo žiadny zmysel.“

Adeli nie sú Lurdy. Dopirákovci vidia, že pobyt v&nbsp;centre pomáha, ale nie je to zatiaľ zázrak. „Učíme sa, čo máme robiť a&nbsp;ako cvičiť doma,“ dopĺňa Igor. „Tu to všetko musíme navnímať a&nbsp;preniesť do svojho života.“

Pobyty v&nbsp;súkromných zariadeniach poisťovne buď nepreplácajú, alebo niektoré len zľahka. Pritom Adeli je plné zahraničných pacientov, ktorým ich poisťovne hradia aj celý pobyt. Slovák má možnosť zdĺhavo čakať na rehabilitačné zariadenia akceptované poisťovňami, napríklad v&nbsp;Martine, Dunajskej Lužnej, Kováčovej či v&nbsp;kúpeľných zariadeniach. „Čaká sa celé mesiace, pritom pri takýchto deťoch je dôležitý každý jeden deň,“ vysvetľuje Frederika.

Konateľka už 20-ročného Adeli Medical Center Claudia Poidock sa pripojila k&nbsp;projektu až po jeho vzniku. „Sme tu jedna veľká rodina. Zaoberáme sa najmä neurologickými ochoreniami, ako je cievna mozgová príhoda, detská mozgová obrna, rôzne polytraumy, úrazy mozgu, vrodené genetické vývojové chyby a&nbsp;podobne. Začali sme s&nbsp;jedným pacientom. Dnes ich máme vyše 20-tisíc z&nbsp;rôznych krajín sveta. Venujeme sa najmä intenzívnym rehabilitáciám denne päť až šesť hodín. Je to komplexná terapia šitá na mieru pre každého pacienta a&nbsp;jeho diagnózu,“ približuje.

So zázrakmi je to vždy ošemetné. Isté je, že intenzívna rehabilitácia zaberá. „U&nbsp;každého pacienta je vždy nejaký posun. Závisí od diagnózy. Keď pacient urobí po dvoch týždňoch niečo, čo predtým nedokázal, je to to najkrajšie, čo si môžeme želať. Z&nbsp;medicínskeho hľadiska nemôžeme hovoriť o&nbsp;zázraku, ale mali sme pacientku z&nbsp;Rakúska, ktorá nám po niekoľkých mesiacoch od pobytu u&nbsp;nás poslala fotografiu, ako ide k&nbsp;oltáru ako nevesta sama po vlastných. Malé zázraky sa u&nbsp;nás dejú takmer každý deň. Veľa detí sa tu naučilo chodiť.“

Vodu na víno zatiaľ nepremieňajú. Ale už sú na dobrej ceste. „Žiaľ, slovenských pacientov máme z&nbsp;finančných dôvodov menej. Naša nadácia sa to snaží zmierniť. Dobré kontakty máme s&nbsp;niektorými nemeckými poisťovňami, ktoré našu terapiu akceptujú. Na Slovensku sú čiastočne ústretové len dve poisťovne –&nbsp;Dôvera a&nbsp;Union. Ale žiadny zázrak to nie je. Ministerstvo zdravotníctva doteraz neakceptovalo našu ponuku.“

Claudia si pochvaľuje nielen rodinu Dopirákovú. „Je pre nás radosť vidieť dieťa, ktoré s&nbsp;nami rastie a&nbsp;napreduje. Je krásne vidieť 20-ročných tínedžerov, ktorí boli kedysi našimi malými pacientmi a&nbsp;dnes behajú.“

Fyzioterapeutka Claudia Poidock prišla kedysi zo zahraničia na chvíľu domov a&nbsp;dozvedela sa, že v&nbsp;Adeli potrebujú prekladať z&nbsp;taliančiny. „Mala som čas, tak som prišla pomôcť. Keď som videla pacienta Salvatoreho Oreia, ktorý bol po vážnej autonehode a&nbsp;hadičky z&nbsp;neho trčali odvšadiaľ, keď som videla jeho rodičov šťastných v&nbsp;nešťastí, že s&nbsp;ním bude niekto pracovať, uvedomila som si, že práve toto je to, čo by som chcela robiť. Chcela som byť pri tom, ako majú ľudia nádej. So Salvatorem sme dodnes v&nbsp;kontakte.“

Nemali šťastie na sestričku: Dramatický príchod Izabelky na svet! Jej mamička nevedela, že rodí

Výber pre vás

Nemali šťastie na sestričku: Dramatický príchod Izabelky na svet! Jej mamička nevedela, že rodí

Súvisiace články

Len pre silné žalúdky! Navštívili sme mestečko, v ktorom na VEĽKÚ NOC tečie krv

Spektakulárny svet na východe: Krčma v Osadnom vás poriadne prekvapí

Podvodný fotograf Peter Áč: Mohli ho uloviť, mysleli si, že je sumec!

Výber pre vás