Mária Mišovičová

Pochádzal z&nbsp;rodiny, v&nbsp;ktorej sa rozhodne nenudil. Starý otec Nicolás Ricardo Márquez Mejía bol vážený plukovník, považovaný za hrdinu v&nbsp;občianskej tisícdňovej vojne, otec troch manželských a&nbsp;deviatich nemanželských detí. Mal mimoriadny rozprávačský talent, cez príbehy vnukovi priblížil dejiny i&nbsp;súčasnosť krajiny. Ich blízky vzťah výrazne formoval Gabov raný vývoj. Vplyv na chlapcovu vnímavosť však mala najskôr poverčivá stará mama doňa Tranquilina Iguaránová Cotesová, rád počúval jej príbehy o&nbsp;nadprirodzených bytostiach a&nbsp;ich živote. Aj tie najneuveriteľnejšie príhody dokázala rozprávať ako obyčajné veci a&nbsp;tým v&nbsp;ňom vzbudila záujem písať o&nbsp;magickom svete. Práve jej štýl rozprávania potom použil v&nbsp;oceňovanom románe Sto rokov samoty.

Šťastné detstvo u&nbsp;starých rodičov si Gabriel užíval do svojich ôsmich rokov, rodičov ani súrodencov dovtedy nepoznal. V&nbsp;tom čase starý otec ochorel, zostal nevládny a&nbsp;o&nbsp;krátky čas zomrel. Stará mama už dávnejšie prišla o&nbsp;zrak, bola slepá a&nbsp;o&nbsp;vnuka sa sama starať nedokázala. Rodičia si ho vzali k&nbsp;sebe a&nbsp;začal vyrastať so súrodencami. Žili vo viacerých kolumbijských mestách, jeho otec sa snažil zarobiť na homeo­patii. Obaja prarodičia však mali na malého Gaba, ako ho volali blízki priatelia, celoživotný vplyv. 

Vplývať sa snažili aj na svoju dcéru Louisu, aby sa nevydala za Gabovho otca Gabriela Eligia. Nechceli do rodiny obyčajného telegrafistu a&nbsp;známeho miestneho sukničkára, syna slobodnej matky. Nakoniec pred láskou mladých kapitulovali a&nbsp;tým sa postupne narodilo dvanásť detí. Gabo bol najstarší. Na svet prišiel na severe Kolumbie neďaleko Karibského mora v&nbsp;malom meste Aracataca, známom pestovaním banánov. Krátko po jeho narodení sa rodičia presťahovali do Barranquilly, otec si tam našiel prácu v&nbsp;lekárni a&nbsp;jeho nechali u&nbsp;starých rodičov.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K PRÍBEHU VEĽKÉHO KOLUMBIJSKÉHO LITERÁTA NÁJDETE V GALÉRII

Gabriel bol bystré a&nbsp;nadané dieťa, hoci najmä na základnej škole pôsobil ako bojazlivý chlapec, ktorý nemá rád šport. Preto ho spolužiaci prezývali Starec. Bolo to len zdanie, na štátnej internátnej strednej škole, ktorú navštevoval v&nbsp;Bogote, vynikal vo futbale, v&nbsp;atletike a&nbsp;bejzbale a&nbsp;stal sa kapitánom tímov týchto troch športových disciplín. V&nbsp;škole sa chlapec z&nbsp;pobrežia zmenil na vynikajúceho študenta, knihomoľa, písal vtipné básne a&nbsp;komiksy. Strednú školu v&nbsp;hlavnom meste mohol navštevovať aj ju úspešne ukončiť vďaka štipendiu, ktoré získal. Inak by ho nemajetní rodičia nemali z&nbsp;čoho podporovať. Po príchode do Bogoty prvé dni budúceho stredoškoláka poriadne vystrašili. Bál sa masy ľudí v&nbsp;uliciach a&nbsp;nemohol si zvyknúť na šedivosť domov.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Na otcovo želanie začal po maturite študovať právo v&nbsp;Bogote a&nbsp;neskôr v&nbsp;Cartagene, rodičia videli svojho najstaršieho syna vo váženom povolaní. No popritom sa čoraz viac venoval písaniu, lákala ho žurnalistika, prispieval do časopisu El Heraldo. Pre občianske nepokoje v&nbsp;rokoch 1947 a&nbsp;1948 univerzitu zatvorili, právo nedokončil, vrátil sa na sever s&nbsp;istotou, že chce byť spisovateľom. Dvadsaťročný Gabriel sa usadil v&nbsp;meste Barranquilla a&nbsp;článkami prispieval do viacerých novín, čím si len tak-tak zarábal na živobytie. 

Býval nad nevestincom a&nbsp;prostitútky a&nbsp;sexuálne príhody boli významnými motívmi v&nbsp;jeho neskoršej tvorbe. V&nbsp;roku 1948 získal stálejšiu prácu, stal sa spravodajcom denníka El Espectador a&nbsp;neskôr pôsobil na Kube aj v&nbsp;Európe. Málokto vie, že v&nbsp;50.&nbsp;rokoch sa ako neznámy novinár dostal na svetový festival mládeže v&nbsp;Moskve a&nbsp;cestou odtiaľ navštívil východné Nemecko, Československo, Poľsko a&nbsp;Maďarsko. 

Zaujímavé sú jeho originálne postrehy z&nbsp;týchto krajín. V&nbsp;Moskve ho prekvapilo, že nikde nevidel reklamy na Coca-Colu. Reálne sa pozeral aj na stretnutie mladých z&nbsp;celého sveta. Pre komunistický štát to bola podľa neho príležitosť na propagandu, pre Západ možnosť vyslať zopár agentov do ZSSR. Podobne sa vyjadril o&nbsp;Berlíne, vtedy ešte nestál Berlínsky múr. Videl ho ako jednu obrovskú propagandistickú agentúru. V&nbsp;Československu hodnotil ľudí, že sú dobre oblečení, do Budapešti sa dostal krátko po krvavom potlačení povstania v&nbsp;roku 1956 a&nbsp;bol jedným z&nbsp;mála ľudí, ktorí mesto v&nbsp;tom čase navštívili. Z&nbsp;týchto ciest napísal kritické eseje. Do Československa prišiel ešte v&nbsp;roku 1968, keď krajinu okupovali vojská Varšavskej zmluvy. S&nbsp;priateľmi sa zastavil na pár dní v&nbsp;Prahe a&nbsp;videl, on –&nbsp;ľavicovo orientovaný pod vplyvom 10-ročnej občianskej vojny a&nbsp;utláčania v&nbsp;Kolumbii, ako sa zrazili komunistické ideály s&nbsp;realitou.

Päťdesiate roky boli pre Gabriela Garcíu Márqueza nástupom do sveta žurnalistiky i&nbsp;literatúry. S&nbsp;prvými poviedkovými prózami nebol veľmi spokojný, začal preto písať filmové kritiky, v&nbsp;Ríme dokonca vyštudoval réžiu. Neskôr pracoval pre kubánske správy Prensa Latina a&nbsp;stal sa ich newyorským reportérom. V&nbsp;roku 1955 mu vyšla prvá novela Opadané lístie. Vydali ju v&nbsp;malom bogotskom vydavateľstve po tom, ako ho v&nbsp;prvom odmietli. V&nbsp;tom istom roku napísal sériu článkov o&nbsp;námorníkovi, ktorého z&nbsp;paluby lode, preťaženej pašovaným tovarom, zmietla vlna do mora. Odporovali oficiálnej verzii, preto musel opustiť Kolumbiu a&nbsp;hľadať útočisko v&nbsp;Európe. Odcestoval do Londýna, pokračoval do Paríža a&nbsp;Ríma. Odtiaľ sa vrátil do Venezuely a&nbsp;domov do Kolumbie prišiel v&nbsp;roku 1958.

V&nbsp;tomto období nastala zmena aj v&nbsp;jeho súkromnom živote. Oženil sa s&nbsp;láskou zo stredoškolských čias, jeho manželkou sa stala Mercedes Barchová Pardová. Prežili spolu vzostupy i&nbsp;pády a&nbsp;ich manželstvo vydržalo až do smrti. Po svadbe sa vybrali po stopách Gabrielovho obľúbeného spisovateľa Williama Faulknera, ktorého Márquez obdivoval pre vykreslenie južnej časti Spojených štátov. Podobne ako on prešli južné štáty Ameriky. Po návrate domov sa im narodili synovia Rodrigo a&nbsp;Gonzalo, zakrátko opustili Kolumbiu a&nbsp;usadili sa v&nbsp;Barcelone, kde sa Gabriel García Márquez venoval najmä písaniu filmových scenárov, no vzniklo tam aj niekoľko kníh: Pohreb Veľkej matky, Oči modrého psa... V&nbsp;Španielsku pobudli do roku 1961, odtiaľ sa presťahovali do hlavného mesta Mexika a&nbsp;táto krajina sa na desiatky rokov stala jeho adoptívnym domovom, tam dosiahol aj najväčšie literárne úspechy.

Prvé pozitívne ohlasy na literárnom poli mu priniesol román Plukovníkovi nemá kto písať. Je to príbeh chudobného dôstojníka, ktorý sa do istej miery podobal životu jeho starého otca. Nasledovali ďalšie diela, no nie všetky si našli čitateľov, a&nbsp;tak po úspechoch nasledovali aj roky chudoby, keď rodina bola nútená založiť svoj majetok, aby prežila. Rok 1967 všetko zmenil. Vzniklo slávne a&nbsp;oceňované dielo Sto rokov samoty. Márquez bol vorkoholik, písal ho osemnásť mesiacov, dokončil ho v&nbsp;auguste 1966, vyšiel v&nbsp;nasledujúcom roku. Ako sám povedal, celých osemnásť mesiacov nevstal zo stoličky a&nbsp;ako silný fajčiar spotreboval množstvo krabičiek cigariet denne. 

Prvé vydanie ôsmich tisícov výtlačkov sa vypredalo za pár týždňov bez akejkoľvek reklamy. Rodine sa uľavilo, konečne mohla zaplatiť dlh za ročné nájomné. Nasledovali ďalšie dotlače, za tri roky sa predalo viac ako pol milióna výtlačkov a&nbsp;knihu preložili do desiatok jazykov. Nechýbalo veľa a&nbsp;román by sa nebol dostal k&nbsp;argentínskemu vydavateľovi. Marquézovci boli v&nbsp;tom čase poriadne zadlžení a&nbsp;na pošte zistili, že nemajú dosť peňazí na odoslanie rukopisu. Za rok a&nbsp;pol, čo bol Márquez zavretý v&nbsp;pracovni a&nbsp;písal tento svoj štvrtý román, na rodinný účet neprichádzali žiadne peniaze. Žili na dlh, neplatili nájomné a&nbsp;v&nbsp;obchode dokázala šarmantná Mercedes presvedčiť majiteľov, aby jej aj tentoraz dali nákup „na sekeru“. 

Keď prišli so 700-stranovým rukopisom na poštu, nemali na poštovné. Preto sa rozhodli, že pošlú len toľko strán, na koľko im budú stačiť posledné peniaze. Stačilo to približne na polovicu. Potom odniesli do záložne fén na vlasy, radiátor a&nbsp;mixér, za čo dostali 50 pesos, a&nbsp;šli odoslať zvyšné strany. Pracovníčka za priehradkou im vydala dve pesos. Spisovateľ neskôr túto príhodu rozprával ako anekdotu a&nbsp;tvrdil, že manželka bola zelená od zlosti a&nbsp;jemu povedala: „Už nám chýba iba jediné, aby to bol zlý román.“

Mýlila sa, nebol. Kniha Sto rokov samoty priniesla Marquézovi slávu i&nbsp;peniaze, v&nbsp;roku 1982 Nobelovu cenu a&nbsp;konečne sa mohol venovať iba písaniu. Získané financie použil aj na založenie vlastného denníka El Otro. Prestížnu cenu si spisovateľ v&nbsp;Kráľovskej švédskej akadémii prevzal v&nbsp;bielom obleku so žltou ružou v&nbsp;ruke. Na slávnostnej ceremónii okrem iného povedal: „Je pravda, že v&nbsp;mojej tvorbe nenájdete jedinú vetu, ktorá nie je založená na skutočnosti. Problém je, že realita Karibiku pripomína tie najdivokejšie predstavy.“

Po tejto významnej pocte sa autor obával, či aj jeho ďalšie knihy budú úspešné. Boli. Romány Patriarchova jeseň, Kronika vopred ohlásenej smrti či Láska v&nbsp;čase cholery sa stali bestsellermi. Úspešne tvoril až do neskorého veku, mal sedemdesiatosem, keď vyšli jeho memoáre Román môjho života a&nbsp;o&nbsp;dva roky neskôr posledné dielo Spomienka na moje smutné pobehlice. Napísal sedemnásť románov a&nbsp;zbierok poviedok, osem kníh literatúry faktu a&nbsp;scenáre pre vyše dvadsať filmov. 

Sláva ani peniaze ho nezmenili. V&nbsp;súkromí to bol aj naďalej sympatický muž s&nbsp;plachým úsmevom, večer rád chodieval do spoločnosti a&nbsp;neraz s&nbsp;priateľmi diskutoval až do rána. Jeho obľúbeným tvrdením bolo, že všetky ľudské bytosti majú tri životy: verejný, súkromný a&nbsp;tajný. Gabriel García Márquez je jeden z&nbsp;najvýznamnejších predstaviteľov magického realizmu, ktorý je založený na mytologickom opise skutočnosti. Nevynašiel ho on, no jeho diela inšpirovali spisovateľov po celom svete. Ovplyvnili Isabel Allendovú v&nbsp;Čile či Salmana Rushdieho v&nbsp;Spojenom kráľovstve.

Po získaní Nobelovej ceny bol Marquéz najznámejším Kolumbijčanom na svete, ale pre rodnú krajinu bol nepohodlnou osobou a&nbsp;žil v&nbsp;cudzine ako exulant. Podobný postoj k&nbsp;nemu zaujali Spojené štáty pre jeho politické názory. Zakázali mu vstup do USA, bol pre nich podvratná bytosť, sledovala ho CIA. Začiatkom 90. rokov, po troch desaťročiach, to po nástupe do Bieleho domu zmenil až Bill Clinton, veľký obdivovateľ Márqueza a jeho literárneho diela.

Popri tvorbe sa spisovateľ skutočne aktívne zapájal aj do politického diania. V&nbsp;Latinskej Amerike bola v&nbsp;70. a&nbsp;80. rokoch skoro vo všetkých krajinách vojenská diktatúra, vládli oligarchovia a&nbsp;ich protipólom bolo ľavicové revolučné hnutie. V&nbsp;Kolumbii sa rozpútal ozbrojený konflikt medzi polovojenskými skupinami a&nbsp;partizánmi, do toho sa prudko rozmohol obchod s&nbsp;drogami. Nepokoje boli aj vnútri katolíckej cirkvi.

V&nbsp;tejto situácii literát sympatizoval s&nbsp;ľavicou, priatelil sa s&nbsp;kubánskym politikom a&nbsp;prezidentom Fidelom Castrom. Neraz sa ho preto novinári pýtali, či je komunista. „Samozrejme, že nie,“ znela jeho odpoveď. Podozrievanie z&nbsp;komunistickej činnosti a&nbsp;jeho sledovanie ustúpili až po páde Berlínskeho múra. A&nbsp;práve Gabriel García Márquez stál vedľa Fidela Castra, keď vítal pápeža Jána Pavla&nbsp;II. na jeho historicky prvej návšteve Kuby.

Gabriel García Márquez zomrel vo veku 87 rokov na rakovinu lymfatických uzlín vo svojom dome v&nbsp;hlavnom meste Mexiko. Mnohí sa domnievali, že jeho popol zostane v&nbsp;tejto krajine, ktorá sa stala jeho náhradným domovom. Žil tam desaťročia a&nbsp;v&nbsp;Mexiku mu usporiadali aj štátny pohreb. Jeho spopolnené pozostatky sa však vrátili do Kolumbie. Rodina súhlasila s&nbsp;ich stálym vystavením v&nbsp;koloniálnej budove v&nbsp;historickom centre Cartageny. V&nbsp;dome v&nbsp;Aracatace, kde spisovateľ vyrastal a&nbsp;počúval príbehy starých rodičov, zasa zriadili múzeum jeho života. Jedným z&nbsp;exponátov je aj jeho písací stroj. Autor počas života neraz tvrdil, že nedokáže písať ani v&nbsp;hoteloch, ani na požičanom stroji.

Nemal ani na poštovné: Slávny spisovateľ Gabriel García Márquez bojoval s chudobou

Výber pre vás

Nemal ani na poštovné: Slávny spisovateľ Gabriel García Márquez bojoval s chudobou

Súvisiace články

Chaplin v sukni: Giulietta Masina bola pôvabná aj v klaunských grimasách, ktorými nešetrila

Semienko, ktoré dobylo svet: Horčicu považovali za korenie, liek i afrodiziakum

Doktor Klavír: Už pri vyslovení mena Jiřího Šlitra sa ľudia usmievali

Výber pre vás