Mária Mišovičová

Do jeho smrti to bolo 350 miliónov dolárov, čo by dnes v&nbsp;prepočte bolo 5,2&nbsp;miliardy, teda 90&nbsp;percent jeho majetku. „Človek, ktorý zomrie bohatý, zomrie bez úcty,“ tvrdil. Manželke v&nbsp;závete odkázal menšiu hotovosť, osobné veci a&nbsp;nehnuteľnosti na Manhattane a&nbsp;v&nbsp;Škótsku. Jedinej dcére Margaret malý depozit, ktorý zveril banke a&nbsp;tá ho spravovala. Zabezpečil jej tak pohodlný život, ale žiadny veľký majetok žene ani dcére nezanechal. Preto sa dnes meno Carnegieovcov neobjavuje v&nbsp;zoznamoch najbohatších ľudí planéty. Keď pred pár rokmi americký časopis Forbes o&nbsp;nich písal, článok mal titulok: Rodina zo zlatej éry, ktorá všetko rozdala.

Život Andrewa Carnegieho pripomína gýčovú rozprávku, ako sa z&nbsp;chudobného chlapca stal milionár. Narodil sa v&nbsp;baníckom meste Dunfermline v&nbsp;Škótsku. V&nbsp;dome, kde vyrastal, bývali dve rodiny so samostatným vchodom. Každá žila v&nbsp;jednej miestnosti, ktorá bola súčasne kuchyňa, obývačka i&nbsp;spálňa. Dnes je toto obydlie sprístupnené turistom a&nbsp;návštevníci sú prekvapení, z&nbsp;akých úbohých podmienok oceliarsky magnát pochádzal. Otec William bol tkáč, no v&nbsp;baníckom prostredí mal o&nbsp;prácu núdzu. Preto sa rozhodol, že so ženou Margaret i&nbsp;s&nbsp;deťmi skúsia šťastie v&nbsp;Amerike. Andrew mal trinásť, keď sa usadili v&nbsp;pensylvánskom meste Allegheny, ktoré je dnes súčasťou Pittsburghu. Ale ani tam sa ako tkáč nedokázal zamestnať. Nastúpil do pradiarne bavlny a&nbsp;s&nbsp;ním aj Andrew. Chlapec nosil pradiarkam cievky na navíjanie bavlny a&nbsp;robil to denne dvanásť hodín šesť dní v&nbsp;týždni. Za týždeň zarobil dolár a&nbsp;dvadsať centov.

Spočiatku v&nbsp;Amerike do školy nechodil, no nebol úplne bez vzdelania. V&nbsp;rodnom Škótsku bol žiakom základnej školy a&nbsp;venoval sa mu aj strýko, milovník histórie, ktorý mu priblížil dejiny Škótov a&nbsp;obdivovaného národného hrdinu v&nbsp;boji za nezávislosť Williama Wallacea, z&nbsp;filmov známeho ako Statočné srdce. Malý Andrew sa vďaka strýkovmu rozprávaniu dejinami nadchol a&nbsp;v&nbsp;dospelosti, keď mal o&nbsp;niečom rozhodnúť a&nbsp;nebol si istý alebo sa potreboval povzbudiť, položil si otázku, čo by na jeho mieste spravil William Wallace. 

Keď si v&nbsp;Amerike zvykol na prácu v&nbsp;pradiarni, po skončení zmeny navštevoval večernú školu. Bol neobyčajne bystrý, učenie mu šlo a&nbsp;šikovný bol aj v&nbsp;továrni. Tam si ho všimol výrobca cievok škótsky podnikateľ John Hay a&nbsp;ponúkol mu prácu u&nbsp;seba. Zlákala ho mzda dva doláre týždenne, no vo svojej autobiografii napísal, že vyššia mzda mu priniesla aj omnoho viac stresu než v&nbsp;pradiarni: „Mal som na starosti parný kotol, celý v&nbsp;strachu som sledoval ručičku na manometri, len aby nevybuchol.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Z&nbsp;kotolne ho opäť dostal John Hay. Zbadal, že Andrew veľmi dobre číta, píše, počíta, tak ho preradil do učtárne. Zamestnanie zmenil ešte niekoľkokrát a&nbsp;všade ho považovali za šikovného. Uplatnil sa aj v&nbsp;pittsburskej telegrafnej spoločnosti, aj tam rýchlo postupoval vyššie. Polepšil si i&nbsp;na plate, bolo to 2,5&nbsp;dolára týždenne. Spočiatku obsluhoval telegraf, zakrátko sa opäť prejavila jeho bystrosť, dokázal rozoznať drobné rozdiely vo zvukoch prístroja, a&nbsp;tak ho po roku povýšili na operátora. V&nbsp;súkromí mu v&nbsp;tom čase robili radosť knihy.James Anderson, majiteľ miestnych železiarní, každú sobotu požičiaval knihy chudobným deťom z&nbsp;okolia zo svojej knižnice so štyristo titulmi. Chodil k&nbsp;nemu i&nbsp;Andrew. Bolo to gesto, ktoré sa mu vrylo do pamäti, a&nbsp;vtedy si dal predsavzatie, že ak zbohatne, bude rovnako štedro podporovať knižnice a&nbsp;čítanie. Sľub dodržal.

Kľúčovou pre podnikateľskú kariéru Andrewa Carnegieho sa stala práca pre železničnú spoločnosť. V&nbsp;pensylvánskych železniciach sa zamestnal ako 18-ročný, po šiestich rokoch mu majiteľ Thomas A.&nbsp;Scott ponúkol funkciu riaditeľa jednej z&nbsp;divízií. Iba 24-ročný ju prijal a&nbsp;vzápätí vo svojom kolektíve zamestnal aj 16-ročného brata Thomasa a&nbsp;sesternici Marie Hoganovej dal miesto pri telegrafe. Stala sa tak prvou ženou v&nbsp;histórii USA, ktorá obsluhovala „internet 19.&nbsp;storočia“, ako telegraf neskôr nazývali. 

Majiteľ železničnej spoločnosti Scott stál aj na začiatku cesty, ktorá doviedla Carnegieho k&nbsp;bohatstvu. Obľúbil si ho, vážil si jeho zanietenosť v&nbsp;práci, v&nbsp;ktorej dosahoval vynikajúce výsledky, tak mu dal možnosť investovať v&nbsp;železničnom odvetví. Bolo to rozvíjajúce sa moderné a&nbsp;elitárske odvetvie, viac-menej iba pre vyvolených, a&nbsp;podľa toho vyzerala aj vstupná investícia. Andrew potreboval päťsto dolárov, ktoré nemal. Rodičia preto založili svoju strechu nad hlavou, jediný majetok, ktorý mali. Transakcia sa vyplatila, výnosy z&nbsp;nej boli v&nbsp;takej výške, že Andrew mohol okamžite vyplatiť hypotéku na ich dom. Zarobené peniaze ihneď investoval aj do železničnej spoločnosti prevádzkujúcej spacie vozne a&nbsp;do príbuzných priemyselných odvetví vyrábajúcich železo a&nbsp;oceľ.

Hoci stále pracoval pre Thomasa Scotta a&nbsp;pomáhal zvyšovať zisky jeho spoločnosti, vo svojich aktivitách sa začínal orientovať na oceľ. Videl v&nbsp;nej budúcnosť, čo sa mu aj potvrdilo. Vďaka nej si nazhromaždil kapitál pre svoje oceliarske impérium. Aby sa mohol pri podnikaní slobodne rozhodovať, potreboval sa osamostatniť. Spravil to po americkej občianskej vojne, v&nbsp;ktorej nebojoval, ale pomáhal štátom Únie zabezpečovať telegrafické pripojenie a&nbsp;prevoz vojakov po železnici. 

Vojna sa ešte ani poriadne neskončila a&nbsp;on sa už zaujímal o&nbsp;nové prevratné technológie na spracovanie železa, do ktorých investoval. V&nbsp;roku 1884 vložil 40-tisíc dolárov aj do ropných polí v&nbsp;Pensylvánii. O&nbsp;rok mu táto investícia vyniesla milión dolárov. Zarobil aj počas občianskej vojny. Zvýšil sa dopyt po vojnových lodiach, zbraniach, nábojoch a&nbsp;ďalšom priemyselnom tovare zo železa. Andrew Carnegie následne svoje miesto v&nbsp;železničnej spoločnosti opustil. S&nbsp;majiteľom Thomasom Scotom sa však rozišli korektne, naďalej boli v&nbsp;kontakte, a&nbsp;keď Andrew v&nbsp;roku 1872 vybudoval svoju prvú oceliareň Edgar Thomson Steel Works v&nbsp;meste Braddock, svoje výrobky prepravoval po železnici a&nbsp;bývalý šéf mu vychádzal maximálne v&nbsp;ústrety.

Do Braddocku aj neďalekého Homesteadu, ktoré dnes patria k&nbsp;Pittsburghu, prišlo v&nbsp;čase, keď Carnegie budoval svoje oceliarne, asi stotisíc Slovákov. Prácu si zväčša našli práve v&nbsp;železiarňach, no nebolo to ľahké. Predákmi v&nbsp;nich boli najmä Íri, ktorí sa tam usadili z&nbsp;predchádzajúcich emigračných vĺn. Aby v&nbsp;nich získali miesto, podplácali ich drahou írskou whisky a&nbsp;cigarami a&nbsp;do vrecka im dali ešte aj doláre. Pri vysokých peciach pracovali v&nbsp;pekelných podmienkach. Robili sedem dní v&nbsp;týždni dvanásť hodín, od šiestej do šiestej. V&nbsp;takejto situácii často prichádzalo k&nbsp;smrteľným úrazom, preto sa odbory začínali aktivizovať a&nbsp;žiadali lepšie pracovné podmienky. V&nbsp;odboroch boli najmä nemeckí a&nbsp;írski predáci a&nbsp;robotníci a&nbsp;„hunkies“, ako posmešne volali imigrantov z&nbsp;Uhorska, aj Slovákov, boli nekvalifikovaní robotníci a&nbsp;stáli mimo diania.

S&nbsp;Carnegiem začali odbory rokovať už v&nbsp;80. rokoch 19.&nbsp;storočia, ale vždy ťahali za kratší koniec. Ak aj pohrozili štrajkom, zväčša sa neuskutočnil, pretože robotníci sa báli, že viac dní bez práce a&nbsp;mzdy by ohrozilo ich rodiny. Tie žili zo dňa na deň a&nbsp;toto by nemuseli prežiť. V&nbsp;90.&nbsp;rokoch sa však situácia robotníkov zmenila. Boli lepšie organizovaní, do odborov vzali aj „hunkies“, no najmä boli odvážnejší pri stretnutiach s&nbsp;vedením oceliarní aj finančne lepšie pripravení. Potvrdzujú to aj slová viacerých z&nbsp;nich v&nbsp;roku 1892: „Carnegie si nemôže dovoliť mať oceliarne dlho zatvorené. My síce stratíme dolár, ale on príde o&nbsp;tisíce. A&nbsp;títo milionári majú svoje doláre radi viac ako my.“

V&nbsp;tom čase sa všetky jeho oceliarne spojili pod značku Carnegie Steel Company a&nbsp;v&nbsp;železiarňach v&nbsp;Homesteade sa skončila trojročná zmluva medzi vedením a&nbsp;odbormi. Pri rozhovoroch s&nbsp;Carnegiem o&nbsp;novej dohode a&nbsp;lepších pracovných podmienkach odborári zistili, že majiteľ im neustúpi. Koncom júna preto vyhlásili štrajk. Dejiny USA ho označujú za prelomový. Odborári dovtedy nikdy neboli takí odhodlaní a&nbsp;tak dobre zorganizovaní. Vedenie najprv poslalo proti nim štrajkokazov a&nbsp;nových robotníkov, ktorých hľadalo inzerátmi nielen v&nbsp;Amerike, ale aj v&nbsp;Európe. Nikto z&nbsp;nich sa do oceliarne nedostal, pretože ju strážili stovky štrajkujúcich a&nbsp;pravidelne sa striedali.

Andrew Carnegie v&nbsp;tom čase v&nbsp;továrni nebol, riadil ju jeho spoločník Henry Clay Frick. Bol to obávaný nepriateľ odborárov a&nbsp;aj teraz sa prejavil ako nepriateľ. Nezvolil vyčkávaciu taktiku, ktorá bola v&nbsp;takýchto prípadoch bežná, ale začal konať. Na jeho príkaz v&nbsp;noci z&nbsp;5.&nbsp;na 6.&nbsp;júna 1892 napochodovalo do oceliarní tristo príslušníkov súkromnej bezpečnostnej služby Pinkerton. Ich úlohou bolo prelomiť obranu robotníkov. Vznikla prestrelka, pri ktorej zomrelo desať ľudí –&nbsp;sedem robotníkov a&nbsp;traja od Pinkertona. Zranených bolo omnoho viac. Jeden z&nbsp;robotníkov, ktorého zastrelili, bol Slovák. S&nbsp;pecňom v&nbsp;rukách vychádzal z&nbsp;pekárne a&nbsp;smeroval na barikády. Vtedy ho zasiahla guľka od pinkertonovcov. Keď sa americké médiá vracajú k&nbsp;tejto udalosti, často citujú jeho posledný výkrik: „Nikdy nám ho od úst neodtrhnete!“ Po neúspechu žoldnierov od Pinkertona zasiahol guvernér Pensylvánie. Do Homesteadu poslal šesťtisíc vojakov a&nbsp;tí štrajk potlačili. Skončil sa veľkou porážkou odborov, medzi prvými sa k&nbsp;peciam vrátili tí najchudobnejší.

Kde bol v&nbsp;čase štrajku Andrew Carnegie a&nbsp;prečo nejako nezareagoval? To bola častá otázka po potlačení robotníkov v&nbsp;jeho oceliarni. Odpoveď dal vo svojej autobiografii, venoval jej jednu celú kapitolu: „Práve som cestoval po Škótsku a&nbsp;o&nbsp;udalosti som sa dozvedel až o&nbsp;dva dni. Bola to tá najhoršia správa počas môjho života. Pred ňou ani potom ma nič tak hlboko nezranilo. Bolo to zbytočné, pretože vďaka novej technike by zárobky robotníkov stúpli o&nbsp;30&nbsp;percent. No odborári to nechceli pochopiť.“ Ďalej vysvetľoval, že jeho spoločník Frick konal na vlastnú päsť, v&nbsp;rozpore s&nbsp;jeho pokynmi. Podľa nich sa mal držať osvedčenej stratégie vyčkávania.

V&nbsp;knihe ďalej vysvetľoval: „Verejnosť, pochopiteľne, nevedela, že som v&nbsp;Škótsku, počula len, že u&nbsp;Carniegeho postrieľali robotníkov. A&nbsp;to sa potom so mnou ťahalo celé roky.“ No jeho povesť to nezničilo, história ho neodsúdila. Skôr ako štrajk sa aj v&nbsp;súčasnosti spomína jeho text uverejnený v&nbsp;literárnom časopise The North American Review, v&nbsp;ktorom sa obracia na boháčov krajiny, aby zo svojho majetku venovali prostriedky na dobročinné ciele. Dodnes tento text volajú aj bibliou filantropie.

Andrew Carnegie v roku 1901 predal oceliarne za 480 miliónov dolárov bankárovi Johnovi Pierpontovi Morganovi a vznikla spoločnosť U.&nbsp; S.&nbsp; Steel, ktorá mala trhovú hodnotu viac ako jednu miliardu amerických dolárov. Týmto predajom sa stal v&nbsp;tom čase najbohatším Američanom a&nbsp;vytvoril si dostatočné zdroje na filantropiu, na dobročinné projekty.

Tým sa skutočne ušla väčšina z&nbsp;jeho majetku. Mal 37&nbsp;rokov, keď ho začal rozdávať. Carnegieho majetok mal hodnotu dvoch tretín peňazí, ktoré boli vtedy v&nbsp;obehu. Považoval za svoju povinnosť postupne ho venovať dobročinným inštitúciám. Prvý príspevok dal športovému klubu v&nbsp;rodnom Dun­fermline v&nbsp;Škótsku. Dodržal aj svoje chlapčenské predsavzatie a&nbsp;založil spolu 2&nbsp;800 knižníc vo svete –&nbsp;na Novom Zélande, v&nbsp;USA, Kanade, v&nbsp;Spojenom kráľovstve a&nbsp;ďalších krajinách. Väčšinu peňazí venoval na vybudovanie škôl, technických univerzít, dva technické inštitúty fungujú dodnes, v&nbsp;roku 1891 financoval aj stavbu slávnej newyorskej koncertnej sály Carnegie Hall. Nezabudol ani na bývalých zamestnancov, otvoril im penzijné fondy, do ktorých prispieval. Na srdci mu ležal aj osud učiteľov, vytvoril fond na zvýšenie ich platov. Rôznych aktivít, inštitúcií a&nbsp;stavieb, ktoré financoval, sú na svete stovky.

Pohľad verejnosti na jeho osobu bol rozpoltený. Jedni oceľového magnáta ospevovali za jeho štedrosť, iní ho kritizovali. Najmä ľavicoví politici o&nbsp;ňom vyhlasovali, že rozdáva peniaze, o&nbsp;ktoré pripravil vlastných robotníkov. Ale ani jedna strana ho nespojovala s&nbsp;drsnými podnikateľskými praktikami. Historici ho opisujú ako muža, ktorý sa vždy nadchol pre to, čo práve robil. Nebol chladný, vypočítavý, svojim podriadeným nikdy nič neprikazoval, iba im radil: „Ráno si prečítam hlásenia, v&nbsp;priebehu hodiny rozdám odporúčania a&nbsp;potom môžem odísť a&nbsp;užívať si život.“

Typická pre neho bola mimoriadna schopnosť predvídať, pevná vôľa a&nbsp;sebadisciplína, aby splnil všetko, čo si predsavzal. V&nbsp;profesijnom živote mu oceliarne, ktorým sa s&nbsp;pribúdajúcim vekom venoval menej a&nbsp;menej, prinášali čoraz viac peňazí. Život úspešného a&nbsp;bohatého priemyselníka ho najmä po 35.&nbsp;roku veku napĺňal čoraz menej. Aj s&nbsp;rodinou sa presťahoval do New Yorku, venoval sa sebavzdelávaniu, literatúre, uvažoval o&nbsp;písaní kníh. Chcel sa stať súčasťou newyorských privilegovaných literárnych kruhov. 

Stretával sa s prezidentmi aj štátnikmi

Podľa svojich životopiscov bol veľmi spoločenský, s&nbsp;úspechom rozprával rôzne príbehy, vždy mal okolo seba hodne poslucháčov. Ani v&nbsp;New Yorku však nemohol ignorovať svoje oceliarne, a&nbsp;tak sa až do ich predaja do Pittsburghu pravidelne vracal. Medzi jeho priateľov patril filozof Herbert Spencer, spisovateľ Mark Twain a&nbsp;ďalší významní literáti, osobne sa poznal a&nbsp;stretával s&nbsp;americkými prezidentmi a&nbsp;štátnikmi. Nesúhlasil s&nbsp;americkým imperializmom a&nbsp;získavaním kolónií. Keď Spojené štáty pred koncom americko-španielskej vojny kúpili od Španielska za 20&nbsp;miliónov dolárov Filipíny, oceliarsky magnát ponúkol dvojnásobok, aby krajina získala nezávislosť. Jeho štedrú ponuku po politickom tlaku neprijali.

Nesmierne si vážil svoju matku, obdivoval ju a&nbsp;prípadnú adeptku na manželku porovnával s&nbsp;ňou. Možno preto sa oženil, až keď mal 51&nbsp;rokov. Jeho vyvolenou sa stala dcéra newyorského podnikateľa Louise Whitfieldová, s&nbsp;ktorou mal dcéru Margaret. Po jeho smrti obe pokračovali v&nbsp;charitatívnej činnosti. Andrew Carnegie zomrel na zápal pľúc, mal 83 rokov.

Nechcel zomrieť bez úcty: Najbohatší Američan Andrew Carnegie rodine veľký majetok nezanechal

Výber pre vás

Nechcel zomrieť bez úcty: Najbohatší Američan Andrew Carnegie rodine veľký majetok nezanechal

Súvisiace články

Stelesnenie zla: Nik neveril, že taký inteligentný a pekný muž ako Ted Bundy môže byť vrah

Smutný elegán: Doma i vo svete preslávila Otta Šimánka jediná úloha

Priznanie na smrteľnej posteli: Slávna cesta Marca Pola do Číny bola špionážnou misiou

Výber pre vás