Vladimír Kampf

Nebudem menovať. V&nbsp;mojich mladších časoch nám bývalá šéfredaktorka vtĺkala do hlavy, že máme písať tak, aby tomu rozumela aj babička v&nbsp;Snine. Často som sa nad takou tetou zamýšľal, či by naozaj mala s&nbsp;niečím problém a&nbsp;čomu by vlastne nerozumela. Jedného dňa dozrel čas, aby som sa opäť raz vybral do severovýchodného cípu Slovenska. Tentoraz za babičkami, aby som sa ich spýtal, čomu nerozumejú. Stačila by mi jedna, ale moja východná spojka Jana Karľová vybavila hneď dve v&nbsp;Dlhom nad Cirochou.

Pavlína Kriviančinová je riadna nezastaviteľná raketa. Jej kamarátka Anna Hančariková je miernejšia a&nbsp;tichšia. Vraj keď nerozumiem, čomu tetušky na východe nerozumejú, musím najprv „kus“ pálenky vypiť, aby mi to lepšie liezlo do hlavy. Skúsil som naozaj rázne odmietnuť, ale akoby ma nikto nepočul. „V&nbsp;prvom rade na východe síce nič nie je, ale my máme všetko, čo treba,“ začala zhovorčivejšia Pavlína. „Ešte aj kombajn máme na bandurky!“ dozvedel som sa. „Druhý kombajn na pšenicu kúpili teraz naši a&nbsp;opravujú ho. Máme všetko, aj sadzače. My tu riadne gazdujeme,“ pochválila sa dáma, ktorá na netaktnú otázku, koľko má rokov, bohorovne odpovedá: „Dvadsaťpäť!“ Po chvíli sa Pavlínka predsa len pochválila, že v&nbsp;apríli sa dožije 87&nbsp;rokov. „Tak sa mi zdá, že si musíme dať ešte po jednom, lebo máš ťažké otázky,“ skonštatovala.

„Robím od dvanástich rokov. Všetko na poli a&nbsp;okolo hospodárstva. Mamu som mala doma. Po vojne zostala chorá. Mala zápal srdca. Nemohla sa veľmi namáhať. Chodila som s&nbsp;otcom. Bolo to donekonečna. Keď združstevňovali, bolo nám zrazu ľahšie. To sme už nemuseli tak ťažko robiť. Na veľa prác boli stroje.“ Zeme vraj mali až do bieleho sveta, ani dovidieť na koniec nebolo. „Otec bol dvanásť rokov v&nbsp;Amerike. Jeden z&nbsp;domov si dal postaviť na kľúč. Vtedy nakúpil aj zem. Bol maličký ako ja a&nbsp;robil najťažšiu robotu pri plechoch v&nbsp;železiarňach. Tí, čo mali zeme menej, to mali ľahšie. Keď už mali hotovo, my sme ešte dreli.“

Keď Pavlínka pracovala na družstve, dojila kravy, starala sa o&nbsp;hydinu a&nbsp;trinásť rokov vyvážala hnoj spolu s&nbsp;Aničkou. „Vykladali sme a&nbsp;nakladali ručne. Šofér nám pomohol, len keď sa mu chcelo. Až mi z&nbsp;toho dodnes ruky tŕpnu, ale to nič. Chodím k&nbsp;doktorovi, dáva mi injekcie, ale aj tak je na to najlepšia pálenka,“ odporúča nejedna babička z&nbsp;východu. „Pohárik-dva nikomu neuškodia.“ A&nbsp;naliala tretí. „Opiť sa, to nie! To božechráň!“

Vraj Pavlínke mladí povedali, že jej starý sekretár nepasuje do hosťovskej izby. Nedala sa odradiť. Prišla k&nbsp;historickému kusu nábytku, otvorila skrinku a&nbsp;začala sa smiať. S&nbsp;vyvalenými očami som sa díval na priestor plný fľašiek s&nbsp;poctivou pálenkou. Ani som ich nerátal. „To mám pripravené na kar. Predsa mi na ňom nebudú piť nejaké hnusoby,“ vysvetlila.

Pavlínka je s&nbsp;Aničkou odmala. Aj po chlapoch pozerali spolu. „Aj sme sa tu vydali. Môj chlap je už devätnásť rokov po smrti,“ dostala sa k&nbsp;slovu Anička. „Raz sme išli na súťaž s&nbsp;našou folklórnou skupinou Kúdzel do Zvolena,“ prerušila Aničku Pavlínka. „Povedala som môjmu Ferimu, že odchádzam na tri dni. Povedal, že keď mu kúpim televízor, tak môžem. Vtedy sa televízory často kazili. Dlho hrať nevydržali. Chcel pozerať hokej. Povedala som mu: Jáj, keď len toto... A&nbsp;išla som mu ho kúpiť. Keby nemal funkčný televízor, tak by ma nepustil.“ „Naši muži mali radi futbal a&nbsp;hokej. Len za tým sa ťahali,“ dodala Anička.

Pavlínkin Feri bol železničiar, tak si užívala vlaky zadarmo. Chcela vidieť svet. „So sestrou Helenou sme raz išli na výlet. Fú, takí chlapi tam boli! Helena ešte nemala muža. Chodili okolo nás, až sme sa museli zamknúť v&nbsp;izbe,“ spomína. „Raz som bola zasa v&nbsp;Prahe, keď tam môj syn Jožko hral futbal,“ pridáva ďalší príbeh. „Hovorili mi, že nemám nikam chodiť, lebo sa stratím. Akoby som nešla? Stretla som chlapov, ktorí šli práve na štadión, a&nbsp;tak som sa k&nbsp;nim pridala. Ani som si syna nespoznala, pretože tam sú všetci rovnako oblečení.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Nakoniec prišlo aj na otázku, čomu tety na východe nerozumejú. „Aj by som vám to povedala, ale...“ zahlásila Pavlínka a&nbsp;Anička sa zasmiala. „Politiku sledujem, ale nič s&nbsp;tým nemôžem robiť. Namiesto toho, aby naši politici robili politiku, naháňajú sa a&nbsp;navzájom urážajú. To sa tak predsa nemá robiť. Načo sa hádajú na verejnosti. Nech si to vybavia najprv medzi sebou a&nbsp;niečo dobré vymyslia. Jeden sa vyhráža, druhý plače... Hocikedy ma to najeduje.“

„Ty by si im aj poza uši dala,“ pridala sa do debaty Anička. „Z&nbsp;toho nič dobré nebude, len horší svet. Ja tomu nerozumiem.“ A&nbsp;je to! Nerozumie. Pavlínka sa zrazu na chvíľu zháčila, či si to všetko nahrávam a&nbsp;či to popíšem a&nbsp;či tam aj ten Matovič, ako plakal, bude. Len som mávol rukou a&nbsp;siahol po poháriku. „Ja sa ho nebojím. Nikoho sa nebojím. Teraz nám treba prezidenta voliť. Pôjdem. Chodím na každé voľby. Veď ako by to bolo? To, čo treba, predsa musím urobiť,“ ubezpečila Pavlínka. „Na to si ešte musíme dať...“

Konečne došlo chvíľu na Aničku. Aj ona pracovala na rodinných pozemkoch, starala sa o&nbsp;päť detí. „Mali sme kravy aj kone, dom sme postavili. Keď sme boli mladé, veľa sme toho zvládli. Teraz už nevládzeme,“ vzdychla si. Obe sa chodia do kostola modliť aj za mŕtvych a&nbsp;pri mŕtvych. „Všade mám pri tom kopu rečí. Raz mi dokonca povedali, že som dužanská hviezda (hviezda z&nbsp;Dlhého). Pri mŕtvom musí byť sviečka, voda, uterák, mydlo, aby sa mala dušička kde umyť, keď príde. To je teraz naša robota.“

Obe okrem toho spievajú a&nbsp;spievajú a&nbsp;spievajú, kde práve sú. „Na našm mostočku kúpaju ša kačky. Dalam sebe ušc topanky korkačky,“ zaspievali mi obe. „Kedy bolo lepšie? Či teraz alebo keď sme boli mladé? Mne je stále dobre,“ vyznala sa Pavlínka. „A&nbsp;ber si chlebíčky, nech nie si hladný. Nabudúce, keď prídeš, napečiem šišky.“

Folklórna skupina Kúdzel z&nbsp;Dlhého nad Cirochou zachraňuje ľudovú kultúru a&nbsp;tieto dve dámy sú jej pevným základom. „Keď nebudeme piť, tak nám viacej zostane. Páni z&nbsp;Bratislavy toho veľa nezvládnu,“ poznamenala na moju adresu. „Mne už mozog až tak nepracuje ako jej,“ ukázala Anička na Pavlínku. „Jej pracuje až veľmi,“ poznamenala.

Keby mohli vrátiť čas, potešili by sa najmä stretávaniu ľudí po práci. Nech robili čokoľvek, večer bol čas na kus reči. Nie cez sociálne siete, ale naživo. „Posedeli sme si, aj sme si zaspievali a&nbsp;išli sme domov. Bolo veselo. Teraz to už tak nie je. Ľudia majú televízory a&nbsp;všelijaké počítače. Tie chvíle strávené spolu by som vrátila nazad.“

Anička sa nesťažuje. Aj ona má vraj dobrý život. „Chlapa som mala raz dobrého, raz planého. Myslím stále toho istého... Taký je život.“

Viac si nepamätám. Ani to, čo sa mi ešte matne vybavuje, možno ani nebolo. Len stále neviem, čomu tie tetušky na východe okrem politiky nerozumejú. Zájdem tam znova. Nie preto, že mi Pavlínka pri odchode nabalila zavárané uhorky, kapustu a&nbsp;nejakú nakladanú zeleninu, ale pre tú energiu, ktorá srší z&nbsp;tej čipernej a&nbsp;nezastaviteľnej 25-ročnej dámy.

Návšteva u babičiek na východe Slovenska: Kto nerozumie, tomu nalejú

Výber pre vás

Návšteva u babičiek na východe Slovenska: Kto nerozumie, tomu nalejú

Súvisiace články

Cínový svet: Marcel PEKAR má jedinečnú zbierku maličkých figúrok! FOTO

Na návšteve u ľadového muža Ötziho: Vyše 5000 rokov bol zmrznutý na kosť

Život uľahčuje život | RASŤO EKKERT hľadá darcu bicykla, ktorý si vysníval

Výber pre vás