Vladimír Kampf

Už je to viac než tri desaťročia, čo som prvý raz prišiel do hôr na severovýchode Rumunska na Bihor do dediniek a&nbsp;na samoty v&nbsp;kopcoch medzi Slovákov. V&nbsp;Rumunsku žijú dve zhruba rovnako veľké niekoľkotisícové skupiny našich krajanov. Jedna na rovine okolo Nadlaku a&nbsp;druhá v&nbsp;bihorských kopcoch pri Oradei. Vždy som začínal na fare u&nbsp;dekana Petra Kubaľáka v&nbsp;mestečku Alesd. Vlani pred Vianocami som tam z&nbsp;nostalgie zašiel opäť.

Bývalo obdobie, keď sa tam ľuďom žilo ťažko. Tí v&nbsp;kopcoch mali často iba to, čo si sami dopestovali a&nbsp;predali. Vozili sme tam pomoc s&nbsp;niekoľkými organizáciami. Neboli to len knihy, lieky či kotol do školy, ale aj počítače do slovenského Teoretického lýcea Petra Kozáčeka v&nbsp;Bodonoši (po rumunsky Budoi). Podarilo sa nám pomôcť konkrétnym ľudkom, ktorí to veľmi potrebovali, a&nbsp;odľahčiť slovenským farárom. Tí boli svojho času spásou slovenských duší. Kto niečo súrne potreboval, išiel za nimi… To všetko je preč. Všetko je inak. Našťastie.

Naposledy sme spolu s&nbsp;občianskym združením Berkat z&nbsp;Prievidze pomohli peniazmi zo zbierky dobudovať sprchy a&nbsp;toalety v&nbsp;malom internáte, ktorý si „vymyslel“ práve Peter Kubaľák. Oproti jeho fare stála nevyužívaná budova, tak z&nbsp;nej urobil internát pre deti z&nbsp;tých najodľahlejších chalúp na odľahlých samotách. Ešte pred pár rokmi tam bývalo plno. Pred Vianocami bývali v&nbsp;internáte už len dve deti. „Ľudia majú dosť peňazí, aby svojim deťom zaplatili prenájom v&nbsp;meste,“ vysvetlil Peter.

Všetko je inak, ale niečo predsa len zostalo po starom. Vždy, keď som prišiel k&nbsp;Petrovi, mal pripravený nejaký program. „Ideme do Horného Lugoša (po rumunsky Lugoj de Sus) pomodliť sa za zomrelého,“ povedal a&nbsp;žartom mi ponúkol reverendu. A&nbsp;možno nežartoval. Už som tu v&nbsp;pohrebných sprievodoch robil všeličo: nosil som zástavy v&nbsp;smútočnom sprievode, podával kňazovi obradné predmety, podržal, čo bolo treba.

Po modlitbe sme zašli na návštevu k&nbsp;pánovi farárovi Jaroslavovi Frnkovi do Bodonoša. Obec je centrom Slovákov na Bihore a&nbsp;je v&nbsp;nej naše lýceum. Je to vlastne jediná nerozťahaná slovenská dedina bez kopy samôt. Prišli sme neohlásení. Ušlo sa nám výdatného pohostenia aj posilnenia pálenkou. Peter nepil. Šoféroval. Takú zabíjačkovú kapustu, akú robia naši na Bihore, nedokáže nikto. Skvelé sú aj holúbky, mäsová zmes zabalená v&nbsp;kvasenom kapustnom liste. Tam to volajú zakrúcaná kapusta.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Bodonoš je vzdelávacie a&nbsp;kultúrne centrum našich krajanov, ale najfrekventovanejšou obcou, v&nbsp;ktorej žijú takmer iba Slováci, je Nová Huta (po rumunsky Huta Sinteu). Správcom tamojšej farnosti je Augustín Albert. Kedysi bol niekoľko volebných období aj starostom. Za jeho duchovnej a&nbsp;svetskej „vlády“ sa stala z&nbsp;rozťahanej obce s&nbsp;kopou kopaníc s&nbsp;prašnými cestičkami dedina s&nbsp;asfaltkami.

Domy, v&nbsp;ktorých bývajú ľudia, sú obnovené, pred nimi stoja moderné hospodárske stroje. Kedysi boli radi, že majú aspoň maličký kultúrny dom a&nbsp;v&nbsp;ňom spoločenské akcie. Dnes dolu z&nbsp;kopca pod ním stojí penzión s&nbsp;vychýrenou reštauráciou Slávia a&nbsp;pri ňom náučný chodník osídľovania Novej Huty. Areál dal vybudovať náš honorárny konzul Miroslav Iabloncsik zo Salonty.

Gustova fara a&nbsp;náučný chodník sú obklopené drevenými sochami. Aj nimi robí Stará Huta dieru do sveta. Prišiel som v&nbsp;najlepšom. Na fare práve zabíjali. Sviňu. Zišla sa tam jedinečná zostava miestnych Slovákov, našich krajanov zo srbskej Vojvodiny a&nbsp;od nás z&nbsp;Horehronia. U&nbsp;Gusta je takmer vždy rušno. Horehronci z&nbsp;Pohorelej sa starali nielen o&nbsp;receptúru, ku ktorej sa mohol vyjadriť ktokoľvek, pričom definitívne rozhodol poverený majster, ale mali v&nbsp;merku aj muziku. A&nbsp;keby len!

Martin Kalman je nielen muzikant, folklorista a&nbsp;spevák, ale aj rezbár. Niekoľko veľkých sôch v&nbsp;Novej Hute je od neho. Ako sa dostal na Bihor? „Roky spolupracujem so starostom obce Ratka pri Fiľakove, ktorý pomáhal zahraničným Slovákom na Dolnej zemi a&nbsp;v&nbsp;Rumunsku. Začal som chodiť do Ratky na deň Slovákov vyrezávať sochy. Raz tam bol súbor zo Srbska. Dohodli sme sa a&nbsp;pred deviatimi rokmi som im v&nbsp;Báčskom Petrovci vyrezal počas národných dní prvého Slováka. Pred šiestimi rokmi ma zaviedli sem do Rumunska k&nbsp;pánovi farárovi, aby som aj tu niečo vyrezal. Na prelome júna a&nbsp;júla býva na Novej Hute odpust. Prichádzajú ľudia z&nbsp;okolia. Urobil som im prvú sochu svätého Antona Paduánskeho.“

Potom ho oslovil majiteľ koliby Slávia. „Mám tu už viac ako pätnásť sôch. Ďalšie stoja v&nbsp;Madarase,“ hovorí majster, ktorý sa zúčastnil aj na súťaži Zem spieva. Neskôr priviedol miestny rodák Jaro Slovák, ktorý žije na Slovensku, celú partiu akademických sochárov, ktorí k&nbsp;Martinovým naturistickým dielam pridali ďalšie.

Aby toho nebolo málo, Martin je aj chovateľ ťažných koní. A&nbsp;hoci ho živí rezbárčina, vyštudoval operný spev. „Som aj vyučený kuchár, pretože som večne hladný,“ smeje sa. „Pažravosť pri výbere školy zvíťazila. Žral som ako kyselina. Pribral som, až keď som sa oženil. Výtvarný talent som zdedil po rodičoch,“ vysvetľuje operný tenorista.

K&nbsp;opernému spevu sa zasa dostal cez folklórny súbor. Od začiatku dokázal prespievať všetkých. V&nbsp;puberte bol okamžite sólistom. Žiaľ, opera mu nebola súdená. Hlas má jedinečný, ale… „Dostala ma tréma. Folklór som zvládal v&nbsp;pohode. Možno preto, že folkloristi majú na trému liek. Pri vystúpeniach som bol rozklepaný s&nbsp;obrovskou hrčou v&nbsp;hrdle. Vykašlal som sa na to a&nbsp;dal som sa na rezbárstvo. Už sa mu venujem pätnásť rokov,“ konštatuje.

„Ak nám dá Pán Boh zdravie a&nbsp;Slovensko nás podporí, urobíme náučný chodník Príchod Slovákov na Novú Hutu. Využijeme pri tom Martinovu zručnosť. Pribudnú ďalšie sochy,“ dodáva farár Albert. „Bude medzi nimi aj svätý František, pretože prví kňazi, ktorí sem prišli, boli františkáni. Potrebujeme na to len priazeň Fondu zahraničných Slovákov.“

Odľahlou a&nbsp;ťažko dostupnou bývala ďalšia slovenská rozťahaná osada Gemelčička (po rumunsky Fagetu) s&nbsp;kopou samôt po zvlnenej krajine. Tam sa našiel kňaz Martin Roľník. Nová Huta a&nbsp;Gemelčička sú zemiakové veľmoci. Aj z&nbsp;Gemelčičky mladí odchádzajú za lepším životom dolu pod kopcami alebo kdesi do zahraničia. „Žije tu ešte 750&nbsp;Slovákov. Vyrastie tu aj žitko, kukurička, ovos... Všetko vyžaduje prácu. Ľudia chovajú hospodárske zvieratá, ale veľkú farmu tu ešte nemáme,“ vysvetľuje Martin.

Našich krajanov v&nbsp;Rumunsku učil okrem iných učiteľov zo Slovenska aj otec herca Michala Dočolomanského. Bol aj v&nbsp;Gemelčičke, ale to už bolo dávno. V&nbsp;časoch po páde komunistických režimov v&nbsp;bývalých socialistických krajinách tam Slovensko posielalo učiteľov na misie. V&nbsp;školách po kopcoch najdlhšie pôsobil Juraj Cigáň. Keď už učiteľov zo Slovenska nebolo treba, pretože vyrástla generácia domácich, Juraj si nedal pokoj a&nbsp;prišiel znova. Učí slovenčinu na univerzite a&nbsp;na lýceu v&nbsp;meste Oradea a&nbsp;neodmietne ani hodiny a&nbsp;lekcie pre každého, kto má o&nbsp;slovenčinu či zdokonalenie sa v&nbsp;nej záujem.

„Za posledné dve desaťročia som strávil štrnásť rokov v&nbsp;Rumunsku. Pôvodne som chcel ísť učiť slovenčinu do Káhiry v&nbsp;Egypte, ale dostal som sa sem. Vymyslel som si podľa svojho priezviska heslo: Gypsies to Egypt (Rómovia do Egypta). Potom som ho musel zmeniť na Romani to Romania. V&nbsp;podstate bolo jedno, kam som išiel,“ spomína so širokým úsmevom.

Svet v&nbsp;kopcoch bol v&nbsp;časoch jeho príchodu zastaraný a&nbsp;chudobný. „Mestá v&nbsp;tom boli oveľa rozvinutejšie. Mal som pocit, že sú tu dva svety, ktoré k&nbsp;sebe vôbec nepatria, pričom sa vyvíjali súčasne a&nbsp;jeden druhý obohacoval a&nbsp;ovplyvňovali sa. Dodnes ten vplyv vidím a&nbsp;stále nerozumiem. Tie dva svety modernej industriálnej Oradey a&nbsp;našich krajanov v&nbsp;horách išli paralelne vedľa seba. Občas sa na chvíľu stretli. Nenašiel som odpoveď, ako je možné, že sú také odlišné,“ zamýšľa sa Juraj Cigáň.

Rozdiely možno prehĺbil komunizmus a&nbsp;postkomunizmus. Juraj sa rád zamýšľa: „Počas budovania socializmu vidiek cielene potláčali, často búrali a&nbsp;stavali sídliská. Bol len zásobárňou pre industriálne aglomerácie. Preto sa tie dva svety neprelínali. Veľa ľudí presťahovali do mesta, aby mali robotníkov do tovární,“ dodáva vyslaný učiteľ.

V&nbsp;čase, keď v&nbsp;Rumunsku začínal, odchádzali takmer všetci jeho študenti za prácou do zahraničia. V&nbsp;Rumunsku v&nbsp;tom čase doslova skapal pes. Juraj budúcnosť nevidí na postupný koniec Slovákov v&nbsp;bihorských horách. „Dnes už neodchádza takmer nikto. Slovenské lýceum v&nbsp;Bodonoši vyprodukovalo kopu vzácnych ľudí. Dokonca mám troch študentov, ktorí vyštudovali slovenčinu kvôli mne. To ma teší. Jeden je dnes školský inšpektor v&nbsp;Bukurešti. Konečne im je doma dobre a&nbsp;nemusia odchádzať za lepším životom.“

Tí, čo zídu z&nbsp;kopcov, už nebudú v&nbsp;prevažne slovenskom prostredí. Z&nbsp;toho vyplýva, že sa asi pomilujú s&nbsp;majoritou a&nbsp;potom asimilujú. „Asimilácia bez pomilovania nefunguje. Asimilácia je prirodzená. Poznám však viaceré zmiešané rodiny, v&nbsp;ktorých rodičia dbajú na to, aby ich dieťa vedelo oba rodičovské jazyky. Je skvelé poznať takých ľudí. Dokonca som stretol starých rodičov Rumunov, ktorí sa učili po slovensky, aby si boli bližšie s&nbsp;vnúčatami a&nbsp;so slovenským zvyškom rodiny.“

Spomenul som si na svoju prvú návštevu Novej Huty. Po týždni túlania rumunskými kopcami, kde sme nepočuli iný jazyk ako slovenčinu, nám chlapi v&nbsp;krčme sľúbili, že nám dovedú čistého Rumuna, vtedy starostu, neskôr riaditeľa slovenskej školy. Dorel Danut bol čistý Rumun. Na Hutu sa priženil. Má zvonivý hlas a&nbsp;po slovensky hovorí veľmi čisto. Nakoniec tam možno budú Slováci aj z&nbsp;ďalších Rumunov...

Naši krajania ďaleko za hranicami: Ako sa žije Slovákom v Rumunsku? Je ich tam niekoľko tisíc

Výber pre vás

Naši krajania ďaleko za hranicami: Ako sa žije Slovákom v Rumunsku? Je ich tam niekoľko tisíc

Súvisiace články

V Rusovciach ani tak, ani onak: Miliónová pokuta za záchranu a oživenie kostolíka

Nenápadné múzeum hračiek: Sú ako živé! Aj zo starcov sú zrazu malé deti

Malý hotel pod Michalskou vežou má svoje čaro: Takto môžu turisti spoznať Bratislavu

Výber pre vás