Mária Mišovičová

Jej domorodé meno bolo Ki He Kah Stah Tsa, o&nbsp;čom málokto vedel. Pritom k&nbsp;svojmu kmeňu mala veľmi silný vzťah, hrdo sa k&nbsp;nemu po celý život hlásila a&nbsp;Osagov preslávila viac než všetci príslušníci dohromady. Predkovia jej rodiny v&nbsp;rezervácii vo Fairfaxe v&nbsp;Oklahome niečo znamenali. Starý otec Peter Bigheart sa zúčastňoval na rokovaniach, na ktorých vypracovali zmluvu o&nbsp;založení rezervácie. Zakomponovali do nej dôležitý bod, podľa ktorého vzácne nerasty nájdené na území pôvodných obyvateľov Ameriky budú ich vlastníctvom. Keď v&nbsp;rezervácii objavili ropu, Osagovia sa stali najbohatším kmeňom v&nbsp;krajine.

Slávna primabalerína sa narodila ako Elizabeth Marie Tall Chief. Rodina i&nbsp;priatelia ju volali Betty Marie, potom iba Marie a&nbsp;tak sa preslávila aj vo svete baletu. Neskôr si ona i&nbsp;jej sestra zmenili priezvisko na Tallchiefová a&nbsp;Marie odmietla návrh, aby si zvolila taký tvar, ktorý bude znieť rusky, napríklad Tallchieva. Bolo to v&nbsp;čase, keď sa úspešne rozbiehala jej kariéra a&nbsp;medzi baletkami to bolo bežné, ruský balet bol v&nbsp;tom období na vrchole. Pre ňu to bola citlivá téma. „Tall Chief je moje meno a&nbsp;som naň hrdá.“ Prijateľnejšie pre ňu bolo používať mierne upravenú verziu svojho priezviska spojením do jedného –&nbsp;Tallchiefová.

Marie prišla na svet do bohatej rodiny. Otec Alexander Joseph Tall Chief bol pôvodný Američan, dvojmetrový muž, ženy ho považovali za nápadne pekného a&nbsp;Marie i&nbsp;jej mladšia sestra Marjorie ho zbožňovali. Ich matka Ruth mala škótsko-írsky pôvod. S&nbsp;manželom Alexandrom, v&nbsp;tom čase vdovcom, sa zoznámila na návšteve u&nbsp;svojej sestry. Tá pracovala ako kuchárka a&nbsp;gazdiná u&nbsp;jeho matky. Alexandrova prvá manželka pochádzala z&nbsp;Nemecka a&nbsp;mali dvoch synov a&nbsp;dcéru. Po jej smrti sa jeho druhou ženou stala Ruth. Okrem dvoch dcér sa ich rodina rozrástla o&nbsp;syna Geralda. Toho v&nbsp;detstve postihlo nešťastie. Do hlavy ho kopol kôň, čo malo celoživotné následky. Mal poškodený mozog a&nbsp;nikdy sa mu nevrátili základné kognitívne funkcie.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

V&nbsp;autobiografii America’s&nbsp;Prima Ballerina, ktorú Marie v&nbsp;roku 1997 napísala s&nbsp;Larrym Kaplanom, si spomínala na detstvo takto: „Keď bol otec malý, v&nbsp;oblasti, kde žili Osagovia, objavili ropu a&nbsp;jeho rodina zo dňa na deň zbohatla. Vyrastala som na území rezervácie vo Fairfaxe a&nbsp;mala som pocit, že otcovi patrí celé mesto. Majetok mal všade. Na hlavnej ulici mu patrilo kino, biliardová hala a&nbsp;ďalšie nehnuteľnosti. Náš 10-izbový dom z&nbsp;terakotových tehál stál vysoko na kopci s&nbsp;výhľadom na rezerváciu.“ Jej otec skutočne vlastnil takmer celé mesto. No na rozdiel od jeho predkov bol jeho prínos pre Osagov minimálny. Obmedzil sa iba na bohaté financovanie tamojších lokálov. Bohatstvo si však vedel užívať a&nbsp;doprial aj blízkym. Letá trávili v&nbsp;rodinnom sídle v&nbsp;Colorado Springs, aby unikli pred oklahomskými horúčavami. Chutil mu i&nbsp;alkohol, nevedel sa ho vzdať. Bol náruživý pijan a&nbsp;pre popíjanie v&nbsp;baroch boli medzi manželmi neustále zvady. Takže život Tallchiefovcov nebol napriek bohatstvu zďaleka dokonalý.

Matka Ruth ako dieťa snívala o&nbsp;tom, že sa stane umelkyňou, lenže jej rodina nemala financie, aby jej mohla platiť hodiny hudby či tanca. Preto bola rozhodnutá, že jej dcéry nepostihne rovnaký osud. Osagovia mali radi tanec a&nbsp;ani Marie nebola iná. Mala iba tri roky, keď začala chodiť na hodiny baletu aj na lekcie hry na klavíri. Mala dokonalý sluch a&nbsp;matka ju videla na pódiách ako koncertnú klaviristku. Prvé baletné kroky skúšala na letných kurzoch v&nbsp;Colorado Springs. Pokračovala doma vo Fairfaxe, kde sa spolu so sestrou Marjorie stali žiačkami miestnej učiteľky. Tá o&nbsp;profesionálnom tanci veľa nevedela, baletná technika jej bola cudzia a&nbsp;viac študentom uškodila, než by ich niečo naučila. „Je zázrak, že som jej metódy prežila bez zranení,“ komentovala neskôr svoju prvú baletnú prípravu Marie.

Stará mama z&nbsp;otcovej strany obe vnučky brávala na slávnostné kmeňové tance a&nbsp;Marie i&nbsp;Marjorie vystupovali na podujatiach rôznych občianskych organizácií v&nbsp;okrese, dokonca i&nbsp;na farmárskych trhoch. Na tieto chvíle Marie nemala najlepšie spomienky. Opísala vystúpenia, ktoré so sestrou predvádzali: „Neboli to žiadne autentické indiánske tance, na kmeňových obradoch ženy netancovali. Obuté sme mali mokasíny, na nohaviciach a&nbsp;tunike z&nbsp;kože boli strapce, na hlavách sme mali čelenky s&nbsp;pierkami a&nbsp;na nohách nesmeli chýbať zvonce prichytené o&nbsp;odev. Pohybovali sme sa v&nbsp;rytme bez akejkoľvek choreografie a&nbsp;predstavenie ukončila Marjorie saltom vzad bez pomoci rúk. Uľavilo sa mi, keď sme vyrástli z&nbsp;kostýmov a&nbsp;prestali vystupovať. A&nbsp;nadobro sme odložili zvonce.“

Základné vzdelanie Marie získala v&nbsp;katolíckej škole. Ako päťročná vedela čítať i&nbsp;písať, a&nbsp;tak ju zaradili hneď do tretej triedy. Popri vyučovaní, hodinách baletu i&nbsp;klavíra nemala veľa voľného času. Ak jej zvýšil, utekala do prírody. „Túlala som sa po našich veľkých záhradách a&nbsp;po pozemku okolo našej letnej chaty. V&nbsp;tráve som hľadala hroty zo šípov.“ Keď rodičia videli jej talent na tanec i&nbsp;hudbu, presťahovali sa do Los Angeles. Chceli, aby získala čo najlepšie tanečné vzdelanie.

Pomohla náhoda a&nbsp;dostala sa k&nbsp;najlepšiemu učiteľovi. Hneď prvý deň po príchode do mesta Ruth Tallchiefová zobrala dcéry na limonádu. Pri čakaní na objednávku sa majiteľa bufetu spýtala, či nevie o&nbsp;dobrom učiteľovi tanca. Dal im meno Ernesta Belchera. „Tak anonymný majiteľ lokálu rozhodol o&nbsp;mojom osude,“ spomínala Marie v&nbsp;autobiografii. Bol to ten najlepší učiteľ, k&nbsp;akému sa mohla dostať. Ernest Belcher, hollywoodsky choreograf, ju naučil všetko, čo sám vedel, no o&nbsp;pár rokov zázračná žiačka prerástla učiteľa a&nbsp;on jej už nestačil.

Na jeho miesto nastúpila slávna choreografka rusko-poľského pôvodu Bronislava Nižinská. Keď pred ňou Marie stála a&nbsp;pozrela sa na ňu, vedela, čomu sa chce venovať. Že baletu chce zasvätiť svoj život. Okrem baletnej techniky jej Nižinská vštepila zmysel pre disciplínu. Jej krédo bolo, že balet je práca na plný úväzok. „Baletu sme sa nevenovali len hodinu a&nbsp;pol denne, my sme ním žili,“ povedala Marie Tallchiefová. „Pred Nižinskou som mala balet rada, no myslela som si –&nbsp;aj pod vplyvom matky, že som predurčená stať sa koncertnou klaviristkou. Teraz som pochopila, že mojím osudom je balet.“

Keď Nižinská videla jej obrovský záujem, veľa sa jej venovala, povzbudzovala ju. Preto zostala 15-ročná Marie prekvapená, keď táto vynikajúca choreografka naštudovala pre amfiteáter Hollywood Bowl tri baletné predstavenia a&nbsp;ona v&nbsp;nich dostala len malé úlohy v&nbsp;zbore. Zaskočilo ju to: „Bola som zničená, ponížená, čakala som aspoň jednu hlavnú úlohu. Nechápala som, čo sa deje.“

Nižinská však veľmi dobre vedela, čo robí, že čas na hlavné úlohy pre jej mladučkú študentku ešte len príde. V&nbsp;rovnakom duchu ju upokojovala matka. Tá jej pripomenula, že má pred sebou aj štúdium na strednej škole v&nbsp;Beverly Hills. Obe mali pravdu. Zakrátko Marie tancovala hlavnú úlohu na koncertnú skladbu Fryderyka Chopina a&nbsp;v&nbsp;roku 1942 ukončila strednú školu. Po nej sa chcela vzdelávať na univerzite, ale otec bol proti: „Celý život som ti platil hodiny, teraz prišiel čas, aby si si našla prácu.“ Sklamaná Marie sa zdôverila rodinnej priateľke Tatiane Rjabušinskej a&nbsp;tá jej navrhla, aby odišla do New Yorku, ona ju tam bude sprevádzať. Sedemnásťročná Marie Tallchiefová opustila rodinu a&nbsp;presťahovala sa do najľudnatejšieho mesta v&nbsp;Amerike.

V&nbsp;New Yorku sa chcela dostať do prestížneho súboru Ballet Russe. Prvýkrát ju sekretárka odbila, že novú baletku nepotrebujú. O&nbsp;niekoľko dní jej však oznámili, že súbor odchádza na kanadské turné a&nbsp;ona môže ísť ako alternantka. Nakoniec vystúpila vo viacerých baletných inscenáciách, a&nbsp;keď po skončení turné jedna z&nbsp;baletiek súbor opustila, ponúkli jej stále miesto. Pár dní po návrate z&nbsp;turné prišla do New Yorku Bronislava Nižinská a&nbsp;nezávisle od nej pricestovali aj Marini rodičia. Choreografka ju obsadila ako náhradníčku prvej baleríny v&nbsp;Chopinovom koncertnom diele, čím sa stala hlavným terčom nevraživosti najmä zo strany ruských baletiek. Tie mali často spory s&nbsp;americkými balerínami, ktoré považovali za menejcenné. 

Marie sa stretla aj s&nbsp;rodičmi. Keď matka videla, ako veľmi schudla, presviedčala ju, aby nechala balet a&nbsp;venovala sa hre na klavíri. Jej krehkosť pripisovala stresu a&nbsp;zlému stravovaniu. Zmenila názor, až keď jej šéf baletu ukázal článok o&nbsp;Marie od najlepšieho amerického kritika, ktorý jej dcéru považoval za ne­smierne talentovanú vychádzajúcu hviezdu. Jeho slová sa splnili. Pribúdali veľké úlohy, prichádzalo uznanie kritikov i&nbsp;divákov.

Prelom v&nbsp;jej kariére nastal po príchode americko-gruzínskeho choreografa Georgea Balanchina. Pripravoval novú inscenáciu s&nbsp;názvom Pieseň o&nbsp;Nórsku. Marie obsadil do hlavnej úlohy. Dával jej ďalšie veľké roly a&nbsp;ona stúpala na výslnie. Spočiatku bol ich vzťah iba profesionálny. Postupne si ho Marie obľúbila, obdivovala ho ako choreografa génia, mala ho rada ako kultivovaného a&nbsp;galantného priateľa. Neuvedomovala si však, že ho priťahuje aj osobne: „Nikdy mi nenapadlo, že by mal na mysli niečo viac ako tanec.“ V&nbsp;lete 1945 ju na jej veľké prekvapenie požiadal o&nbsp;ruku. „Sedeli sme v&nbsp;aute a&nbsp;ja som takmer spadla zo sedadla a&nbsp;nebola som schopná odpovedať,“ spomínala. Namietala, že si nie je istá, či ho miluje, a&nbsp;takmer ho nepozná. Odpovedal, že na tom nezáleží, a&nbsp;ak manželstvo vydrží iba niekoľko rokov a&nbsp;rozídu sa, nebude mu to prekážať. Po dni na rozmyslenie nakoniec Marie ponuku prijala.

Tým však rozzúrila matku. „Väčšiu hlúposť som v&nbsp;živote nepočula,“ kričala na ňu. Keď sa o&nbsp;tejto reakcii dozvedel Balanchin, jej námietok sa nezľakol a&nbsp;len ľahostajne poznamenal, že matka sa nakoniec spamätá. Romantickými gestami sa Marie snažil presvedčiť, že ich sobáš je nevyhnutný. „Nemusel ma presviedčať, bola som doňho zamilovaná,“ povedala. Zobrali sa v&nbsp;auguste 1946, ona mala 21&nbsp;rokov, on 42 a&nbsp;Marie bola jeho tretia manželka. Rodičia sa na obrade nezúčastnili. Marie neskôr vo svojej autobiografii napísala: „Bolo to nezvyčajné manželstvo. Vášeň a&nbsp;romantika nehrali v&nbsp;našom manželskom živote veľkú úlohu. Emócie sme si šetrili na predstavenia. Napriek tomu bol George láskavý, srdečný a&nbsp;milujúci manžel.“

Po sobáši pár vytvoril viaceré ikonické roly, ktoré sa v&nbsp;baletných predstaveniach hrajú dodnes. Či už je to Labutie jazero, Orfeus, Luskáčik, alebo hviezdny Vták ohnivák. V&nbsp;roku 1946 sa George Balanchin spojil s&nbsp;mecenášom umenia Lincolnom Kirsteinom a&nbsp;založili Baletnú spoločnosť, predchodcu významného súboru New York City Ballet (Newyorský mestský balet). Marie do súboru nastúpila o&nbsp;rok neskôr, keď sa jej skončila zmluva v&nbsp;Ballet Russe. George medzitým odcestoval do Paríža, kam ho pozvali ako hosťujúceho choreografa do baletného súboru parížskej opery. Očakávali, že „zachráni“ slávny súbor, no nie všetci jeho prítomnosť ocenili. Vyčítali mu, že nerešpektuje hierarchiu v&nbsp;ansámbli, čím si rozhneval viacerých tanečníkov.

Zhoršilo sa to po Marinom príchode. Tá sa okamžite pustila do práce a&nbsp;dostávala v&nbsp;predstaveniach hlavné úlohy. Francúzsku tlač jej tanec fascinoval, no viac sa zaoberala jej pôvodom než výkonom na javisku. Najmä bulvár nemal zábrany a&nbsp;na prvých stranách sa objavil titulok: „Červená koža tancuje v&nbsp;opere pre švédskeho kráľa“ alebo: „Dcéra veľkého indiánskeho náčelníka tancuje v&nbsp;opere“. Ani kolegovia Marie Tallchiefovú nikdy neocenili, zato publikum ňou bolo fascinované. Marie bola prvá Američanka, ktorá vystupovala so známym parížskym baletom na jeho javisku a&nbsp;rovnako prvá, ktorá s&nbsp;ním tancovala aj vo Veľkom divadle (Boľšoj teatr) v&nbsp;Moskve.

Po šiestich mesiacoch v&nbsp;Paríži sa manželia vrátili do New Yorku a&nbsp;pripravovali predstavenie v&nbsp;Georgeovom súbore New York City Ballet. Prvú inscenáciu v&nbsp;ňom predstavili v&nbsp;októbri 1948. Marie sa stala jednou z&nbsp;jeho najväčších hviezd a&nbsp;onedlho prvou primabalerínou. Balanchin vytvoril mnoho úloh špeciálne pre ňu a&nbsp;každá zožala úspech. Divákov zdvihla zo sedadiel najmä hlavná úloha vo Vtákovi ohnivákovi a&nbsp;recenzenti na jej výkon spievali ódy: „Táto úloha vyvolala senzáciu a&nbsp;umelkyňu vyniesla na vrchol baletného neba.“

John Martin z&nbsp;denníka New York Times si všimol technickú náročnosť tejto roly: „Marie Tall­chiefová predviedla elektrizujúci výkon, aký sme doteraz nezažili. Okrem točenia na hlave predviedla azda všetky baletné figúry.“ Popularita Newyorského mestského divadla vďaka strhujúcim výkonom stúpala, Marie vystupovala až osemkrát týždenne. Oslňovala svojou rýchlosťou, energiou, spájala precíznu prácu nôh s&nbsp;atletickým štýlom.

V&nbsp;roku 1952 sa Marie a&nbsp;George rozviedli, v&nbsp;spolupráci však pokračovali a&nbsp;svojou nápaditou a&nbsp;precíznou prácou spôsobili v&nbsp;americkom balete revolúciu. Marie sa ešte v&nbsp;tom istom roku vydala za pilota Elmourza Natir­boffa, no manželstvo trvalo iba dva roky. V&nbsp;roku 1955 sa zoznámila so chicagskym obchodníkom Henrym Paschenom. „Bol veselý, spoločenský a&nbsp;nevedel nič o&nbsp;balete, čo bolo veľmi osviežujúce,“ vyjadrila sa o&nbsp;ňom. Zosobášili sa v&nbsp;júni 1956 a&nbsp;medové týždne strávili na baletnom turné po Európe. S&nbsp;Henrym mala Marie svoje jediné dieťa, dcéru Elisu Mariu Paschenovú, z&nbsp;ktorej sa stala oceňovaná poetka.

Marie Tallchiefová po úspechoch na divadelných javiskách v&nbsp;Európe, Južnej Amerike, Japonsku a&nbsp;Rusku odišla v&nbsp;roku 1966 do baletného dôchodku a&nbsp;viac netancovala. Presťahovala sa do Chicaga, kde žil jej manžel Henry, a&nbsp;v&nbsp;rokoch 1973 až 1979 tam pôsobila ako riaditeľka baletu v&nbsp;Lyrickej opere, kde založila aj baletnú školu a&nbsp;vyučovala v&nbsp;nej. V&nbsp;decembri 2012 si zlomila bedrový kĺb a&nbsp;na komplikácie spôsobené týmto zranením v&nbsp;apríli nasledujúceho roka zomrela.

Marie si počas celej skvelej kariéry priala, aby ju hodnotili len na základe jej tanečných kvalít: „Chcela som byť ocenená ako primabalerína, ktorá je zhodou okolností pôvodná Američanka, nikdy nie ako americká indiánska baletka.“ Toto želanie sa jej splnilo, odborníci ju označili za najlepšiu americkú baletku 20.&nbsp;storočia.

Najlepšia baletka: Marie Tallchiefová to z indiánskej rezervácie dotiahla až na vrchol

Výber pre vás

Najlepšia baletka: Marie Tallchiefová to z indiánskej rezervácie dotiahla až na vrchol

Súvisiace články

Dvojica géniov: Desiatky rokov kraľovali Dior a Laurent svetovej móde

Metro za dva roky: František Jozef I. bol z prvej jazdy v luxusnom cisárskom vagóne nadšený

Priznanie na smrteľnej posteli: Slávna cesta Marca Pola do Číny bola špionážnou misiou

Výber pre vás