Vladimír Kampf

Klaudia Šikulová je naša bývalá kolegyňa zo Života. Na Pílu sa vydala zo susednej Častej. Využil som ju ako spojku na sprostredkovanie stretnutí s&nbsp;ľuďmi v&nbsp;úzkej horskej doline pod hradom Červený Kameň. Obec Píla miestni volajú v&nbsp;množnom čísle: Píly. V&nbsp;minulosti tam bolo niekoľko píl. Už dávno žiadna z&nbsp;nich nefunguje. Dlho som žil v&nbsp;presvedčení –&nbsp;a&nbsp;nebol som sám&nbsp;–, že Píla je súčasťou Častej. Bola ňou v&nbsp;polovici minulého storočia, ale iba veľmi krátko. Súčasťou Častej je až lokalita Papiernička hlbšie do doliny za Pílou. Papiernička je známe sídlo papalášov, do ktorého sa im už ani veľmi nechce chodiť, pretože to tam na dnešnú dobu nie je ktovieako moderné.

Na starostu sme si počkali v&nbsp;krčme. Vraj to je obecná základňa, v&nbsp;ktorej sa dá vybaviť prakticky všetko, a&nbsp;keď chcem vedieť, ako si ľudia žijú, nemôžem ju obísť. Dozvedel som sa, že keď niekto sedí za stolom, býva zvyčajne hosťom obetavca, ktorý si v&nbsp;ten deň hostí v&nbsp;krčme adoptuje, objednáva a&nbsp;platí. Nabudúce je na rade niekto ďalší. Tak som to od štamgastov pochopil.

Prvé vodné píly a domy pre piliarov boli základom osady s pôvodným názvom Nová Ves pod hradom Červený Kameň. Červenokamenské píly spracovávali najmä jedľové drevo. V roku 1948 ich začali postupne rušiť pre neefektívnosť. Poslednú rozobrali v roku 1950 a tým sa tam skončil drevársky priemysel.
&nbsp;
Poloha: podhorská obec v okrese Pezinok v Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1602. Fuggerovci, majitelia hradu Červený Kameň v 16.&nbsp;storočí, tam v prvých rokoch vlastnili dve píly, ktoré dali postaviť pod hradom v doline rieky Gidry.
Počet obyvateľov: 363 (k 31. 12. 2022)
&nbsp;
Miera evidovanej nezamestnanosti v okrese Pezinok za január 2024: 2,64 %

Píla

Starosta Radovan Mičunek ťahá už štvrté volebné obdobie a&nbsp;stále ho to baví. „Ešte je čo robiť,“ vysvetľuje. „Sú predo mnou stále nejaké výzvy a&nbsp;plány.“ Je toho dosť. Tento rok v&nbsp;dedine pribudne detské ihrisko. „Veľký projekt je pre nás rekonštrukcia obecného úradu a&nbsp;čaká nás rekonštrukcia osvetovej besedy, čo je čosi ako kultúrny dom. Postavili ho občania ešte v&nbsp;šesťdesiatych rokoch minulého storočia v&nbsp;akcii&nbsp;Z&nbsp;–&nbsp;zadarmo. Je to pekný priestor zatiaľ bez sociálneho zázemia a&nbsp;kuchyne.“ K&nbsp;ihrisku pribudne park s&nbsp;amfiteátrom, jazierkom a&nbsp;malým mokraďovým biotopom, ktorý bude dočisťovať vodu z&nbsp;čistiarne. „Na parkovisko pred cintorínom nám nikto peniaze nedá. Budeme si musieť nejako poradiť sami,“ zamýšľa sa starosta.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z OBCE POD HRADOM ČERVENÝ KAMEŇ NÁJDETE V GALÉRII

Obecné zastupiteľstvo dbá na zachovanie dedinského rázu obce. Pár domov, ktoré ho narúšajú, už musia tolerovať, ale sľubujú, že v&nbsp;budúcnosti si dajú pozor. „Za socializmu to povolili –&nbsp;stavať takzvané kocky bez sedlových striech. Radi by sme zachovali osobitý ráz. Sme podhradím napriek tomu, že Červený Kameň nie je náš a&nbsp;dane z&nbsp;neho nemáme. Z&nbsp;Častej ho ani nevi­dno, musíte zájsť kúsok za dedinu.“ Približne štvrtinu domov v&nbsp;Píle tvoria rekreačné chaty. Niektorým chalupárom sa nechce platiť za odvoz odpadu. „Občas sa s&nbsp;neplatičmi doťahujeme, ale inak žiadne problémy nemáme,“ vysvetľuje prvý muž obce.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Starosta Mičunek je Píľan. Na obecný úrad sa dostal cez vedu. Študoval fyziku plazmy, elektrotechniku a&nbsp;politológiu, má doktorát z&nbsp;fyziky tuhých látok a&nbsp;fušuje do žurnalistiky. Obecný Píľanský občasník píše takmer celý sám. „Mám štyri tituly. Promócií som mal päť, lebo som si najprv robil z&nbsp;fyziky malý doktorát. Vedu mám rád, ale v&nbsp;rámci Slovenska sa s&nbsp;ňou nejaká veľká diera do sveta nedala urobiť. Nemohol som očakávať vážny profesijný osobnostný rozvoj.“ Keby ho chcel dosiahnuť, musel by z&nbsp;Píly odísť do zahraničia. „Nikdy som netúžil žiť v&nbsp;zahraničí, som skôr domased. Keď som si chcel založiť rodinu, neťahalo ma to preč. Stačila mi polročná stáž v&nbsp;Rakúsku. Aj počas nej som bol viac doma ako tam,“ vysvetľuje. „Mne stačí odtiaľto cestovať do Bratislavy, aby som pocítil, aké je to úmorné.“

Do kresla starostu ho priviedla rodinná anamnéza. Dvadsaťdva rokov bol na Píle starostom –&nbsp;predsedom MNV, jeho dedo. „Mal som úprimný záujem niečo v&nbsp;obci zlepšiť. Mám to tu rád. Videl som príležitosti a&nbsp;bol som presvedčený, že niektoré veci by som vedel urobiť lepšie.“ Nepríjemnú situáciu, šok na začiatok, zažil krátko po nástupe do funkcie, keď časť dediny zaplavila voda z&nbsp;rozvodneného potoka Gidra. Povodeň poškodila mosty, lávky, zastávku a&nbsp;cesty, zaplavila domy. „Po nej sa nám podarilo postaviť chodník cez celú obec, čo je v&nbsp;rámci bezpečnosti veľmi dôležité. Chodník je náučný so štrnástimi zastaveniami s&nbsp;trojjazyčnými textami na informačných tabuliach. Znovuotvorili sme materskú školu. V&nbsp;súčasnosti v&nbsp;nej máme necelé dve desiatky detí. Okrem materskej školy na Píle ožili aj dobrovoľní hasiči.“

Raj na zemi na Píle našiel aj ďalší kolega Emil Babín, editor z&nbsp;Báječnej ženy a&nbsp;hĺbavý poet. Na Pílu ho priviedol inzerát: Predám chalupu pod hradom Červený Kameň. „Keď som sem prišiel po prvý raz, z&nbsp;každého tretieho dvora zvonili cirkulárky. Ľudia pílili drevo. Z&nbsp;každej strany žiarila zeleň v&nbsp;prekrásnej úzkej doline. Chalupu sme okamžite kúpili,“ spomína.

Emil je rodák z&nbsp;Radavy pri Nových Zámkoch. „Tu ma zaujal výhľad na hrad z&nbsp;jednej strany a&nbsp;z&nbsp;druhej výhľad na kostolík navštívenia Panny Márie a&nbsp;na potok.“ Kolegovia mi rozprávali, že Emilove večery pri čítaní poézie a&nbsp;poháriku vína sú v&nbsp;jeho dvore jedinečné. Pochvaľujú si aj susedia. „My tu len chalupárčime, máme tu kúsok záhradky, pergolu... A&nbsp;potok, ktorý nás už niekoľkokrát vytopil. Pri najväčšej povodni sme mali meter dvadsať vody v&nbsp;chalupe. Napriek tomu to pre nás zostáva oáza odpočinku a&nbsp;relaxu. Odtiaľto vyrážame na turistiku do kopcov, na huby... Máme tu všetko, čo potrebujeme,“ pochvaľuje si. Rodák z&nbsp;miesta, kde veľké kopce nie sú, je spokojný. „U&nbsp;nás sa hovorilo, že najvyšší strom je kukurica, ale nebolo to až také zlé. Radava je pri Podhájskej a&nbsp;tam už lesy sú,“ vystríha.

Do tohto miesta so silným geniom loci sa zamiloval na prvý pohľad. „Občas potrebujem vyventilovať hlavu. Ako pre básnika sú pre mňa dôležité všetky tie vnemy a&nbsp;sugescie naokolo. Veci, ktoré sa pohybujú medzi nebom a&nbsp;zemou a&nbsp;sú pre ostatných nepostrehnuteľné, tu vnímam naplno. Môžem ich preciťovať inak ako v&nbsp;bytovke v&nbsp;bratislavskom činžiaku.“ Na Pílu chodieva už 29&nbsp;rokov. „Ktosi mi povedal, že keď mi domáci začnú tykať, berú ma za svojho. Ako prví s&nbsp;tým začali chlapi, ktorí mali vypité. To bol ten zlom.“

Emil Babín má rád futbal. Na Pílach mu chýba ihrisko a&nbsp;mužstvo. „Takáto malá dedina nemá šancu zostaviť jedenástku. Inak mi nechýba vôbec nič. Všetko, čo som tu doteraz zažil, bolo viac-menej príjemné. Zaujímavé je sledovať ľudské osudy a&nbsp;príbehy. Som v&nbsp;nich zamotaný viac ako tí, ktorí sem chodili do školy a&nbsp;potom sa odsťahovali.“ To mu prináša pocit, že je tam doma. „Chalupu sme prerábali spolu s&nbsp;mojím otcom. Keď sme raz uťahaní išli do krčmy na pivo, povedal som mu, aby sa na mňa nehneval, ale že som sa do tohto miesta zaľúbil a&nbsp;mám pocit, že som sa tu aj narodil. Pri všetkej úcte k&nbsp;mojej rodnej obci. Aj tú mám rád. Jednu mám v&nbsp;jednej komore srdca a&nbsp;druhú v&nbsp;druhej. Ja chodievam do bytovky v&nbsp;Bratislave iba na týždňovky.“

Jedným z&nbsp;Emilových na skok vzdialených susedov je pán František Peško. V&nbsp;minulosti dostal najvyššie štátne vyznamenanie za statočnú prácu. Po lesoch jazdil s&nbsp;ťažkými strojmi. Bol to veľký pracant. Ľudia okolo neho s&nbsp;ním nestíhali. „Do hôr už nechodím, ani neviem, čo sa tam deje, ale za politikov sa hanbím. Že sa nehanbia toto robiť za tie peniaze, ktoré berú. Hrabú tisíce a&nbsp;robotník dostane pár stoviek. Tí za tie tisíce sa len vadia a&nbsp;vadia. Za čo toľko majú? Ja keď som nenarobil kubíky dreva, nedostal som nič. Oni tam smrdia ako kvargle a&nbsp;peniaze dostanú. No kde je tu spravodlivosť?!“

Pán Peško sa na Pílu priženil. „Pred vojenčinou som si kúpil mladé žrebce. Kým som sa vrátil, vychovávali mi ich rodičia. Začal som furmančiť. Vedel som, ako na to. Ešte pred tým som robieval kočišom závozníka. Keď do hôr prišla ťažká technika, kone som predal. Urobil som si šoférsky kurz a&nbsp;presedlal som na pásový traktor,“ spomína. „Práca v&nbsp;horách je ťažká ešte aj dnes, ale kedysi bola ešte ťažšia. Zažil som aj smrteľné úrazy. Človek môže byť opatrný, ako chce... Keď drevorubač zhadzuje strom, musí sa pozrieť, či na ňom nie je zavesená nejaká haluz. Stáva sa, že sa vrch stromu pri zhadzovaní zlomí a&nbsp;potom akoby letel naspäť. Vtedy treba utekať správnym smerom,“ vystríha. „Bojovali sme za to, aby drevorubačov zaradili do platovej kategórie, v&nbsp;ktorej boli aj baníci, ale nepočúvali nás.“

Vrátil som sa na kus reči do krčmy. Píly v&nbsp;dedine už síce nie sú, ale dobrého pilčíka stále potrebujú. Každý vychytený slovenský drevorubač má okrem motorovej píly aj Pragu V3S, legendárnu vétriesku, aby na nej mohol furmančiť. Má ju aj rodák z&nbsp;Píly Peter Zimmerman. „Sestra, brat aj otec majú na konci po dve enká a&nbsp;ja mám len jedno, lebo na matrike ma tak zapísali,“ vysvetľuje. Peter robí kuriča na bratislavských Kramároch a&nbsp;vo voľnom čase chystá a&nbsp;vozí ľuďom drevo. Vraj sa na Píle žije dobre, len cena dreva je pre miestnych vysoká. „Chýba nám tu obchod. Starostov otec, ktorý ho donedávna prevádzkoval, s&nbsp;ním skončil zo zdravotných dôvodov.“ Na Píle je vraj to najvzácnejšie svätý pokoj, ale ten občas niekto naruší.

Prehľad o&nbsp;dianí v&nbsp;dedine má muž, ktorého volajú Domino. Býva pri centrálnej autobusovej zastávke kúsok od obecného úradu. Najprv sa zdal zhovorčivý, ale keď mu došlo, že ide naozaj do tuhého a&nbsp;že som fakt zo Života, začal byť opatrný. Napriek tomu z&nbsp;neho predsa len nejaké klebety vyšli. Vraj s&nbsp;posledným grófom Pálffym z&nbsp;Červeného Kameňa si ešte stihli ruky podať, kým musel odísť. „Gróf chodil po chotári a&nbsp;pozeral po ženách. Bol to starý kocúr,“ spomína.

„Pozerám, ako ľudia vystupujú a&nbsp;nastupujú a&nbsp;kto nevystúpi, pretože ma poriadne nakúpené. Autobusy chodia pravidelne, ale či podľa cestovného poriadku, nedokážem posúdiť. Jeden podgurážený pán mi raz vbehol omylom z&nbsp;autobusu rovno do dvora, ale zistil, že tam nebýva. Otočil som ho správnym smerom,“ vysvetlil muž zvaný Domino. Cez dedinu sa hore do rekreačného zariadenia v&nbsp;Papierničke vozí politická špička tejto krajiny. V&nbsp;krčme sa nezastavujú, len naozaj ojedinele sem-tam niekto. Mihol sa tam Richard Sulík a&nbsp;nadlhšie Jozef Banáš. Zahral si aj na gitare. Do kostola chodieval Pavol Hrušovský. Občas sa objavia aj nejaké celebrity z&nbsp;kultúrno-spoločenského života.

Konečne som sa dostal na koniec svojej cesty do pivničky Šikulovcov. Ochutnávka Petrovho vína stála za to. Priznávam, nie som fanúšik slovenských vín, a&nbsp;keď mi mladý pán domáci povedal, že má vlastné víno, akosi sa mi do ochutnávky nechcelo. Veď aké môže byť víno od sladovníka v&nbsp;trnavskom pivovare? Na počudovanie veľmi dobré. Spozornel som po prvom dúšku. Netušil som, že tvorca lahodného moku má vinársku školu. Ďalej rozprávala už len Klaudia. Málokedy sa jej ústa zastavia. Naša bývalá kolegyňa okrem toho trpí vášňou k&nbsp;jednej sociálnej sieti, na ktorej zdieľa takmer všetko. Keď nám robila v&nbsp;Živote asistentku, presne vedela, kto jej po každom novom vydaní zavolá. „Vždy sa mi pár ľudí vyrozprávalo,“ spomína.

„V&nbsp;rámci rubriky Tak si tu žijeme sa jedna pani dokázala neustále ponosovať, že sme vybrali úplne inú obec, ako by vybrala ona. Potom som sa dozvedela trebárs to, že parkovisko v&nbsp;podzemí pod Hradom je nehoráznosť, pretože už bude podkopaná celá Bratislava, a&nbsp;všeličo iné. Práca v&nbsp;Živote bola pre mňa doteraz najlepší džob,“ hovorí s&nbsp;úsmevom súčasná pedagogická asistentka a&nbsp;vychovávateľka na Základnej škole vo Svätom Jure.

Aj táto práca ju baví napriek tomu, že cíti, ako ju deti žmýkajú z&nbsp;energie. „S&nbsp;Petrom sme spolužiaci zo základnej školy. Keď sme boli na stredných školách, žil si každý svoj život. Počas cestovania na vysoké školy sme sa začali stretávať v&nbsp;autobuse a&nbsp;dali sme sa dokopy. Už sme spolu trinásť rokov, manželia tri.“ Ako školáčka sa rada vozila autobusom, ktorý z&nbsp;Častej na Bratislavu zachádzal cez Pílu. „Zdala sa mi to tu taká malebná divoká dedinka,“ vysvetľuje. „Hovorila som si, že tu by sa dobre bývalo.“ V&nbsp;novopostavenom domčeku mladým nič nechýba. „Spočiatku som si musela zvyknúť na miestny krčmový systém platenia ‚na striedačku‘ jedného za všetkých, ale zvykla som si,“ dodáva.

Milá Píla: V obci, ktorú vedie starosta so štyrmi vysokými školami

Výber pre vás

Milá Píla: V obci, ktorú vedie starosta so štyrmi vysokými školami

Súvisiace články

Idyla pod Kohútom: Desiatky rokov sú pýchou voľanov divadelníci a folkloristi

Biela tma v lavíne: Kto sú ľudia, ktorí zachraňujú životy turistov v horách?

Kolíska slávnych: V Leštinách dokazujú, že spoločnými silami sa dá dosiahnuť veľa

Výber pre vás