Peter Ličák

Rady remeselníkov rôznych profesií sa dramaticky preriedili, ale kultúra si v&nbsp;živote mesta dodnes zachovala silné pozície. Vidieť to aj teraz počas adventu, ktorý oznamuje, že sa blížia Vianoce. V&nbsp;prvú adventnú nedeľu po večernej svätej omši v&nbsp;rímskokatolíckom Kostole svätého Jána Krstiteľa, ktorú ozvláštnil miestny chrámový spevácky zbor Benedicat, posvätili na kruhovom objazde na námestí adventné vence Spišskovlašanov a&nbsp;na mestskom adventnom venci rozsvietili prvú sviecu. O&nbsp;päť dní neskôr, na sviatok svätého Mikuláša pripravilo mestské ochotnícke divadlo v&nbsp;divadelnej sále kultúrneho domu hru pre deti Kráľ cumlíkov, ktorú napísala kultúrna referentka mestského úradu a&nbsp;vedúca ochotníckeho divadla Barbora Bogačevič Ilečková (31). A&nbsp;po vystúpení deťúreniec z&nbsp;miestnej materskej školy, ktoré s&nbsp;nadšením obohatili program, sa aj v&nbsp;Spišských Vlachoch rozžiaril do decembrového večera vianočný stromček.

Poloha: Košický samosprávny kraj, okres Spišská Nová Ves, región Spiš
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1243
&nbsp;
Počet obyvateľov: 3 300
&nbsp;
Nadmorská výška: 389 m
&nbsp;
Vodné toky: Hornád, Branisko

Spišské Vlachy

Existencia a&nbsp;bohatstvo Spišských Vlách boli v&nbsp;stredoveku závislé od činnosti a&nbsp;prosperity cechov remeselníkov. „Ako stojí čierne na bielom v&nbsp;archívnych listinách, najstarší cech si v&nbsp;našom meste už v&nbsp;roku 1526 založili majstri kamenári, ich príklad o&nbsp;20&nbsp;rokov neskôr nasledovali šustri. Až o&nbsp;pol storočia sa začali združovať v&nbsp;cechoch aj hrnčiari, kováči, krajčíri. Mäsiarski majstri boli dokonca v&nbsp;profesijnom združení s&nbsp;cechmi svojich kolegov zo Spišského Podhradia, Spišskej Novej Vsi, z&nbsp;Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice, Kremnice. Do histórie mesta sa výrazne zapísalo aj baníctvo, Vlašania však márne žiadali od eráru peniaze na podporu baníctva a&nbsp;opravu baní. V&nbsp;polovici 18.&nbsp;storočia žilo v&nbsp;meste okolo 90&nbsp;baníkov a&nbsp;osem majiteľov baní. V&nbsp;baniach sa dolovala železná ruda, meď, mangán a&nbsp;striebro. Železo a&nbsp;meď sa vozili hlavne do Viedne,“ načrel do histórie remesiel primátor Spišských Vlách Vladimír Baloga (45).

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z MESTA, KTORÉ CHCE ZVÝŠIŤ POPULÁCIU A OŽIVIŤ TRADÍCIE, NÁJDETE V GALÉRII

Tento týždeň na sviatok Lucie to budú dva roky, čo po vyhratých voľbách prevzal primátorské insígnie. Na radnicu prišiel zo Správy ciest Košického samosprávneho kraja, ako vedúci spišskonoveského strediska mal trinásť rokov na starosti údržbu ciest druhej a&nbsp;tretej triedy v&nbsp;okresoch Spišská Nová Ves a&nbsp;Gelnica. 

„Zabrať sme dostávali predovšetkým v&nbsp;zimných mesiacoch, pri bohatej snehovej nádielke udržať horské cesty v&nbsp;týchto okresoch bolo niekedy až na hranici ľudských síl a&nbsp;možností technického vybavenia cestárov. Náročné bolo udržať zjazdnosť cesty druhej triedy na vrch Grajnár, ktorý leží na nadmorskej výške 1&nbsp;029&nbsp;metrov. Na sedlo Súľová, kadiaľ vedie cesta spájajúca Spiš s&nbsp;Gemerom, vedie dvadsiatka ostrých zákrut, sú to v&nbsp;zime naozaj náročné serpentíny, mali ich na starosti najskúsenejší vodiči pluhovacích a&nbsp;posypových vozidiel,“ hovorí o&nbsp;svojom predchádzajúcom pracovisku primátor.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Vraví, že jeho hlavným motívom, pre ktorý sa rozhodol uchádzať vo voľbách o&nbsp;post primátora, bola túžba, aby manažérskym spôsobom mohol ovplyvňovať chod mesta. Lebo to sa podľa neho neuberalo v&nbsp;posledných rokoch dobrým smerom. Svedčí o&nbsp;tom aj to, že mestu z&nbsp;roka na roku ubúdali obyvatelia, mladé rodiny dávali pred rodným mestom prednosť okolitým mestám či dedinám. 

„Mesto za posledných 20&nbsp;rokov nedokázalo mladým ľuďom ponúknuť stavebné parcely, nečudo, že namiesto prírastku sa rady našich obyvateľov preriedili o&nbsp;tristo ľudí. A&nbsp;preto nám klesol aj príjem peňazí do mestskej pokladnice z&nbsp;podielových daní. Pre tých, čo sa chcú vrátiť domov, alebo aj pre rodiny z&nbsp;okolia mám konečne dobrú správu: vo finálnej fáze je projekt individuálnej bytovej výstavby v&nbsp;lokalite Malé pole. Už čoskoro tam bude na predaj asi 30&nbsp;pozemkov, už teraz máme na mestskom úrade toľko záujemcov, že tieto parcely predáme šmahom ruky. O&nbsp;tom, či sa budú pozemky predávať aj s&nbsp;vybudovanými inžinierskymi sieťami, ešte musia rozhodnúť poslanci mestského zastupiteľstva. To je prvý krok k&nbsp;tomu, aby sme konečne zastavili dlhoročný úbytok obyvateľov nášho mesta,“ konštatuje primátor Spišských Vlách.

Chronickým problémom mesta je dlhé roky nedokončená kanalizácia a&nbsp;chýbajúca čistiareň odpadových vôd. Po dlhej stagnácii sa primátorovi podarilo oživiť tento ekologický projekt, ktorému už narástla brada. Do záverečnej fázy sa dostala jeho projektová príprava, po dokončení projektových prác sa mesto bude uchádzať o&nbsp;nenávratný finančný príspevok na realizáciu projektu. 

„Služobne starší spišskí primátori a&nbsp;starostovia tvrdia, že mestá ani dediny ešte od vzniku Slovenskej republiky nikdy neboli v&nbsp;takej zlej finančnej situácii, v&nbsp;akej sme sa teraz ocitli bez vlastného pričinenia. A&nbsp;ja po svojich dvojročných skúsenostiach s&nbsp;vedením mesta dávam pod ich názor svoj podpis. Sme dva týždne pred koncom roka, štát nám stále dlhuje na podielových daniach polovicu tohtoročnej sumy, vysoký výpadok vo výške 80-tisíc eur ťažko nahradiť inými príjmami. A&nbsp;ceny energií stále stúpajú, je vo hviezdach, aké vysoké budú v&nbsp;budúcom roku. Čo politik, to iná predpoveď. V&nbsp;roku 2022 mesto zaplatilo za energie 120-tisíc eur, napriek ich zníženej spotrebe sme tento rok zaplatili 280-tisíc eur. Akoby to nebolo málo, financovanie všetkých rozbehnutých projektov sa tento rok zvýšilo priemerne o&nbsp;20&nbsp;percent. Kedy sa zdražovanie skončí, to by si dnes netrúfol predpovedať ani Nostradamus,“ vykreslil finančnú situáciu Vladimír Baloga.

Štefan Seman (38) si od detských rokov pestuje dve záľuby: rezbárstvo a&nbsp;starostlivosť o&nbsp;malé zvieratá. „Naštartoval ma môj starý otec, ktorý bol stolárom. V&nbsp;jeho dielni voňajúcej drevom som prežil v&nbsp;detstve každú voľnú chvíľu. Bol som fascinovaný tým, ako pod jeho rukami mení drevo svoju podobu. Dedko vyrábal krovy, korytá, nám chlapcom drevené pušky, keď sme sa hrali na žandárov a&nbsp;zbojníkov, fašistov a&nbsp;partizánov. Starý otec mi vštepil do duše aj lásku k&nbsp;domácim zvieratám, doma som choval zajace a&nbsp;prepelice. A&nbsp;ostalo mi to do dospelosti,“ hovorí o&nbsp;svojich koníčkoch Štefan.

Bolo celkom prirodzené, že drevu ostal verný aj na strednej škole, na drevárskej priemyslovke v&nbsp;Spišskej Novej Vsi sa venoval štyri roky štúdiu dizajnu a&nbsp;tvarovania dreva. Tento prírodný materiál je pre neho nielen koníčkom, venuje sa mu profesionálne aj v&nbsp;neziskovej organizácii, ktorá poskytuje prácu ľuďom postihnutým sklerózou multiplex.

„Ako pracovný asistent učím v&nbsp;Prešove našich klientov pracovať práve s&nbsp;drevom. Pred príchodom zimy sme vyrábali vtáčie búdky a&nbsp;kŕmidlá, ktoré sme rozvešali v&nbsp;prírode v&nbsp;okolí obce Haniska. V&nbsp;týchto dňoch už žijeme adventom a&nbsp;Vianocami, pre deti vyrábame drevené koníky, na stromčeky anjeliky, pod stromčeky drevené betlehemy. Pracuje tam aj manželka, ktorá teraz s&nbsp;klientmi vyrába na vianočné stromčeky háčkované ozdoby.“

Kým boli dve deti manželov Semanovcov malé, vyrábal drevené hračky, koníky, autíčka, vláčiky, dnes sa orientuje na srdiečka. „Je to vďačný symbol lásky, ktorý ponúka nekonečné možnosti stvárnenia. Čím viac robím, tým viac nápadov mám. Najčastejšie pracujem s&nbsp;lipovým drevom, je mäkké, poddajné, také ústretové, neprieči sa rukám rezbára. V&nbsp;týchto dňoch však pracujem s&nbsp;orechovým drevom, je s&nbsp;ním náročnejšia robota, ale za tú námahu sa odvďačí peknou kresbou. Len tak ľahko sa nepoddá, do dláta musím poriadne mlátiť dreveným kladivom,“ zasvätil nás do svojej tvorby Štefan Seman.

Svoju tvorbu ponúka predovšetkým na jarmokoch a&nbsp;remeselníckych trhoch, prvé jarmoky bývajú v&nbsp;máji, posledné pred Vianocami. „Na ten posledný tohtoročný sa chystám budúci týždeň v&nbsp;sobotu do Levoče. Mám to tam rád, na historickom námestí býva pred Vianocami magická atmosféra, dúfam, že moje srdiečka potešia pod stromčekom mnoho ľudí.“

V&nbsp;ateliéri na poschodí domu má nielen drevo, dláta, brúsku, ale v&nbsp;troch voliérach mu robia spoločnosť papagáje. „Ľúbim ťa,“ prihovoril sa nám zreteľne ten najzhovorčivejší z&nbsp;chovancov pani Veroniky (37), manželky umeleckého rezbára. „Tak ako manžel, aj ja mám rada zvieratká. S&nbsp;chovom papagájov sme začali, keď syn zatúžil po modrom papagájovi. Mláďatka sa vyliahnu slepé, kŕmime ich cez injekčné striekačky krupicovou kašou zo zmesi pomletých semienok a&nbsp;probiotík. Život bez papagájov si už ani nevieme predstaviť,“ vyznala sa nám pani Veronika.

Podľa svedectva mestskej kroniky prvými ochotníckymi hercami boli v&nbsp;Spišských Vlachoch hasiči, ktorí sa prvýkrát predstavili vďačnému obecenstvu už pred prvou svetovou vojnou. Druhý dych chytili v&nbsp;tridsiatych rokoch minulého storočia, keď naštudovali hru s&nbsp;titulom V&nbsp;službe lásky k&nbsp;hasičstvu. Tradíciu ochotníckeho divadla sa pred dvomi rokmi podarilo po 30-ročnej odmlke oživiť Barbore Bogačevič Ilečkovej. „Keď som vypísala konkurz na hercov mestského ochotníckeho divadla, bola som príjemne prekvapená, koľko ľudí sa prihlásilo. Dokonca sa mi pošťastilo zostaviť až dva súbory: mládežnícky a&nbsp;súbor dospelých, je to dohromady takmer 30&nbsp;ochotníkov. Našou prvou premiérou bola moja hra Mestský súd nad Morenou,“ hovorí zakladateľka a&nbsp;režisér­ka divadla.

Na univerzite v&nbsp;Košiciach vyštudovala históriu, nie div, že ako autorka má blízko k&nbsp;historickým témam. „Taká je aj moja ostatná hra Očakávaná návšteva. Naše mesto navštívil v&nbsp;roku 1913 generál Milan Rastislav Štefánik, keď zavítal k&nbsp;sestre Oľge Ľudovíte Hajtšovej. Traduje sa, že práve počas svojho pobytu v&nbsp;Spišských Vlachoch vyriekol prorocké slová: ‚Pracujem teraz na veľkom diele. Všetkým bude dobre na Slovensku.‘ Táto moja hra prináša pohľad na návštevu velikána v&nbsp;rozmere historických faktov okorenených veselosťou a&nbsp;sarkazmom vtedajšej spoločnosti v&nbsp;Spišských Vlachoch.“

V&nbsp;hre o&nbsp;Štefánikovej návšteve mesta si s&nbsp;chuťou zahral jednu z&nbsp;hlavných postáv úsmevného príbehu Michal Pramuk (45). V&nbsp;učilišti v&nbsp;Bijacovciach sa vy­učil za lesníka, ale nikdy sa tejto profesii nevenoval. Otec bol vodár, inštalatér, aj jemu sa dostalo do krvi toto remeslo, dnes je zamestnaný na mestskom úrade ako údržbár, v&nbsp;meste má na starosti aj obsluhu piatich plynových kotolní. 

„K&nbsp;ochotníkom som sa dostal náhodou, ale nič lepšie sa mi nemohlo pritrafiť. Stretol som kamaráta, ktorý akurát smeroval na konkurz do divadla, tak som sa spontánne pridal, že skúsim šťastie aj ja. A&nbsp;čuduj sa svete, Barborka ma vzala, vraj presne taký ‚týpek‘ im v&nbsp;súbore dospelých chýba. Pri svojej premiére na javisku v&nbsp;kultúrnom dome som mal obrovskú trému, navyše Barborka mi zverila ženskú postavu, hral som v&nbsp;sukni a&nbsp;zástere, ale táto rola mi absolútne sadla, pretože to bola komická postava. Mám rád práve komické postavy, tie mi sedia, doslova sa v&nbsp;nich vyžívam, lebo aj mimo javiska rád zabávam ľudí. A&nbsp;keď sa po záverečnej opone diváci pri potlesku postavia, nehanbím sa priznať, že vtedy sa cítim ako v&nbsp;siedmom nebi,“ povedal o&nbsp;svojich pocitoch ochotník Michal Pramuk.

Mesto ovládol advent: Spišské Vlachy navštívil aj generál Milan Rastislav Štefánik

Výber pre vás

Mesto ovládol advent: Spišské Vlachy navštívil aj generál Milan Rastislav Štefánik

Súvisiace články

November 1989: Nikto vtedy nevedel, aké rozkazy dostala Štátna bezpečnosť

Oravská Lesná: V najchladnejšej, ale krásnej obci žijú len tí, čo ju majú naozaj radi

Dedina kúsok od chladiacich veží: Keď sa v Kalnej nad Hronom niečo podarí, je to radosť

Výber pre vás