Vladimír Kampf

Prírode sa venuje naplno. Alojz Kaššák je viceprezident a&nbsp;hovorca Slovenskej poľovníckej komory, prezident Slovenského klubu sokoliarov pri Slovenskej poľovníckej komore a&nbsp;jeden z&nbsp;tvorcov televíznej relácie Halali. Počas leta sa na rodinnej farme venuje mládeži v&nbsp;rámci lesnej pedagogiky, poľovníctva a&nbsp;sokoliarstva. Bol vicemajster Európy vo vábení jeleňov. Je aj niekoľkonásobný majster Slovenska vo vábení jeleňov a&nbsp;inej zveri. Z&nbsp;času na čas sa na neho sypú ochranárske výčitky, že sa priveľmi zastáva lesníkov a&nbsp;poľovníkov.

Pamätáš si, kedy si po prvý raz prišiel do lesa? Bolo to niekde v&nbsp;Naháči pri Trnave, kde si strávil detstvo s&nbsp;rodičmi?

V&nbsp;humoristicko-satirickom časopise Roháč raz vyšiel porovnávací článok dedinského a&nbsp;mestského chlapca. Ja som bol ten dedinský. Bol som vtedy školák. Na otázku, čím by som chcel byť, som odpovedal, že riaditeľ zoologickej záhrady. S&nbsp;otcom som chodieval do lesa odmala. Keď som mal šesť rokov, zapadol som na Mikuláša na poľovačke do záveja a&nbsp;zmizol som v&nbsp;ňom. Zrazu biela tma a&nbsp;otec ma musel vyhrabávať. Chodil som s&nbsp;ním napriek tomu, že sa to mame nepáčilo. Otec bol včelár, v&nbsp;Naháči zachraňoval Fándlyho odkaz a&nbsp;jeho jablone.

Volali ho novodobý Fándly. Juraj Fándly bol katolícky kňaz, spisovateľ, vydavateľ a&nbsp;národný buditeľ. Venoval sa aj prírode a&nbsp;bavilo ho šľachtiť ovocné stromy.

Keď sme sa prisťahovali do Naháča, neďaleko nášho školského bytu bola Fándlyho fara. Otec sa kdesi dočítal, že Fándly vyšľachtil slivky bez kôstok a&nbsp;jablone, ktoré nekvitnú. Slivky nenašiel, ale jabloň, ktorú našiel kdesi za humnami, zachránil. Je to jabloň, ktorá nemá okvetné lístky a&nbsp;jadierka v&nbsp;jadrovníku. Nie je ktovieako chutná, ale je zaujímavá. Otec a&nbsp;mama boli moji učitelia na základnej škole. Každý otcov žiak dostal na konci školského roka svoj strom podľa vlastného výberu. Mali sme školskú škôlku, v&nbsp;ktorej stál aj včelín. Učil nás včeláriť a&nbsp;byť ovocinármi. Keď roľnícke družstvo potrebovalo opeliť ďatelinu, otec s&nbsp;deťmi išli natrhať jej kvietky, namočili ich do sirupu a&nbsp;postavili pred úľ. Včeličky si z&nbsp;toho cucli a&nbsp;leteli opeľovať pole napriek tomu, že nemali na kvietky dosť dlhé sosáčiky, aby sa dostali k&nbsp;potrave. Bol o&nbsp;tom článok v&nbsp;šlabikári. Otec pochádzal z&nbsp;Oravy, kde aj rybárčil. To boli moje začiatky.

Takmer celá tvoja rodina je učiteľská, len ty si sa stal čiernou ovcou, keď si sa vydal na lesnícku dráhu.

Po štúdiu na gymnáziu v&nbsp;Trnave som šiel na lesnícku fakultu do Zvolena a&nbsp;tam som vyštudoval lesníctvo.

Pokračovanie na ďalšej strane...

K&nbsp;tomu ti cez otca zostalo poľovníctvo.

To musíš mať v&nbsp;sebe. To nebolo ako teraz, keď sa niekto v&nbsp;päťdesiatke rozhodne, že bude poľovník. Ja som v&nbsp;tom vyrastal. Okolo mňa bolo veľa poľovníkov. Dedko Krajač bol kamarát môjho otca a&nbsp;ja som počúval ich príbehy, ktoré ma fascinovali.

Vyštudoval si lesníctvo, ale dlho si sa pri ňom nezohrial.

Aspoň som si skúsil lesnícke robotnícke profesie. Na vysokú školu ma nevzali na prvý raz. Rok som zvážal siahovice z&nbsp;lesa s&nbsp;koníkmi. S&nbsp;lesnými žienkami som sa staral o&nbsp;mladý les. Na vysokej škole som si našiel manželku Alenku. Chodili sme do jedného ročníka. Bolo to pre mňa kľúčové. Na vojenčine som bol sokoliar na letisku a&nbsp;potom som pracoval ako lesník v&nbsp;štátnych lesoch. Nakoniec sa mi naskytla príležitosť robiť v&nbsp;štátnej ochrane prírody. K&nbsp;zvieratám som mal vždy blízko. Moja diplomovka bola návrhom ochrany živočíchov v&nbsp;Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty. Keď zriadili Chránenú krajinnú oblasť Strážovské vrchy, bol som jej prvým zamestnancom a&nbsp;stal som sa jej prvým riaditeľom. Bol som pri budovaní veľkého chráneného územia.

Odmala ťa bavia dravé vtáky.

Nikto v&nbsp;rodine nesokoliarčil. Keď som sa dozvedel, že existuje sokoliarsky klub, bol som tým fascinovaný. Články o&nbsp;tom mám odložené dodnes. Z&nbsp;Bratislavy k&nbsp;nám k&nbsp;zrúcanine kostola a&nbsp;kláštora svätej Kataríny nad Naháčom chodili sokoliari a&nbsp;tam som s&nbsp;nimi trávil čas. Boli to pre mňa úžasné stretnutia.

Koľko medveďov bolo v&nbsp;Súľovských vrchoch, keď si bol riaditeľom chránenej oblasti?

V&nbsp;tom čase sa objavovali prvé správy, že tam medveď poškodil včelíny. Bola to rarita. Keď sme našli medvediu stopu alebo rozbité mravenisko, hovorili sa o&nbsp;tom doslova legendy. V&nbsp;tom čase sme medvede v&nbsp;tejto oblasti mohli spočítať na prstoch na rukách. Neskôr som sa stal aj členom gestorskej skupiny pre veľké šelmy a&nbsp;ochranu dravcov a&nbsp;sov. Populisti hovoria, že v&nbsp;minulosti tu bol nekontrolovateľný masový odstrel medveďov. To nie je pravda. Vždy sa najprv stretla široká skupina odborníkov, ktorá posúdila, kde sú s&nbsp;medveďmi problémy a&nbsp;kde pôsobia škody. Výber bol veľmi prísny. V&nbsp;tom čase lovili len štátne lesy. Peniaze išli do štátneho rozpočtu. Valutoví zahraniční hostia prakticky nechali peniaze v&nbsp;lesoch. Po revolúcii sa k&nbsp;nim pridali poľovnícke subjekty, ktorým zostali peniaze na vlastné využitie a&nbsp;zostali v&nbsp;regiónoch.

V&nbsp;súčasnosti veľa ľudí rozoberá počty medveďov. Nemalo by nás viac zaujímať, čo sa s&nbsp;nimi deje, či ich ľudia stretnú na vychádzke alebo či trebárs robia škody chovateľom oviec?

Viackrát sme zdôraznili, že nie je rozhodujúci počet, ale problémy. Poľovníci sú presvedčení, že tých je viac, keď medvede nelovíme. Medvede považovali človeka za úhlavného nepriateľa. Stresový hormón rešpektu pred človekom si odovzdávali z&nbsp;generácie na generáciu. Matky učili mladé vyhýbať sa ľuďom. V&nbsp;súčasnosti sa, naopak, približujú ľuďom, aby sa vyhli veľkým teritoriálnym samcom, lebo by im zabil mláďatá. Celú sezónu sa motajú trebárs po nejakom turistickom rezorte medzi stovkami ľudí. Neboja sa ich, lebo im neubližujú. Mláďatá sa od matky učia, že človek nie je nebezpečný. Tým, že medvede nelovíme, sme si zarobili na problém. Ťažko povedať, aký je presný počet medveďov. Názory odborníkov sa rôznia. Kedysi mala medvedica jedno mláďa, teraz ich má aj štyri a&nbsp;ich areál výskytu sa zväčšil o&nbsp;40&nbsp;percent. To hádam hovorí za všetko.

Pokračovanie na druhej strane...

Máme veľmi úživnú krajinu. Kukurica už rastie severnejšie –&nbsp;aj tam, kde kedysi nerástla.

Populácia je v&nbsp;dobrom stave. Genetika našich medveďov je oveľa rozmanitejšia ako napríklad v&nbsp;Yellowstonskom národnom parku. Poľovníci nechcú loviť medvede krížom-krážom. Na ich regulácii sa musia dohodnúť odborníci. Spolu si musíme povedať, kde a&nbsp;čo s&nbsp;tým. Smrtiaca injekcia a&nbsp;kafiléria predsa nie sú riešenie.

Všade tam, kde žijú medvede vo väčších počtoch, ich stav regulujú. Len Slovensko je svojská výnimka. Prečo ich nevyužiť, ale odviezť potupne do kafilérie? Inde vo svete medvede zjedia a&nbsp;lebku a&nbsp;kožu si nechá poľovník. Ešte za to aj zaplatí.

Za odlov medveďa stanovme sumu, z&nbsp;ktorej pôjde časť na ochranu prírody, časť poľovníkom a&nbsp;časť trebárs samospráve na miestny rozvoj. Kafiléria naozaj nie je riešenie. Eutanázia jedného medveďa stojí štát vyše dvetisíc eur plus náklady na zásahový tím.

Načo sú nám dnes poľovníci?

Už sme od niektorých aktivistov počuli, že v&nbsp;modernom svete poľovníkov nepotrebujeme. Ako potom budeme regulovať stavy kopytníkov, ktoré sú na Slovensku problémové? Hovorí sa, že poľovníci si ich namnožili a&nbsp;teraz ich tu máme veľa. Ulovenú zver môžu skonzumovať ľudia. V&nbsp;Maďarsku majú štátny spracovateľský závod, do ktorého poľovníci dodávajú divinu, ktorá končí aj v&nbsp;školských jedálňach, a&nbsp;považujú to za lepšiu cestu ako kŕmiť svoje ratolesti nahormónovanými kuratami. Robia to tým najlepším, čo príroda dáva. To je divina.

Na jednej strane vám hovoria, že by ste len zabíjali, a&nbsp;na druhej strane, že málo lovíte, pretože zveri je veľa.

Kým občan nevrazí autom do jeleňa na ceste, sme vrahovia, ktorí zabíjajú zvieratá, a&nbsp;keď na nejakom rozbije auto, sme hlupáci, ktorí nezabíjajú jelene. Sme medzi dvoma mlynskými kameňmi. Ani štát sa nás nezastane a&nbsp;nevysvetlí, aká je úloha poľovníkov v&nbsp;modernej spoločnosti. Žiaľ, ani diviačí mor nemôžeme nechať na vlky. Poľovníci za tri roky ulovili viac ako štvrť milióna diviakov a&nbsp;postup nákazy sme výrazne spomalili. Tu nám pre mor štát vyšiel v&nbsp;ústrety a&nbsp;môžeme ich loviť aj spôsobmi, ktoré boli zakázané. Hovorí sa, že medvede naučili chodiť blízko k&nbsp;ľuďom poľovníci, lebo vytvárame vnadiská kvôli lovu. V&nbsp;minulosti sme zver prikrmovali nielen senom, ale i&nbsp;jadrovým krmivom. Mimochodom, dodnes je topodľa zákona naša povinnosť. Teraz vnadíme v&nbsp;rámci iných opatrení na príkaz štátnej veterinárnej správy a&nbsp;účinne lovíme diviaky na vnadisku. Vnadisko je presne určené a&nbsp;môžeme naň vykladať len stanovené malé množstvo potravy. Samozrejme, dostávajú sa k&nbsp;tomu aj medvede. Ale kilo kukurice je oveľa menšie lákadlo ako kukuričné pole. Dedina predsa vonia množstvom pachov, ktoré ich lákajú akoby do dobrej reštaurácie. Kilo kukurice je na to málo. Vnadenie diviakov nespôsobilo stratu plachosti medveďov. Za tým sú iné dôvody, napríklad ich vysoký počet.

Kedysi chcel mať každý deduška poľovníka, dnes ste často za hlupákov.

Farár, notár, učiteľ a&nbsp;horár bývali elita. Dnes horárov považujú za úplných barbarov, lebo odlesňujú, aj keď sú v&nbsp;tom nevinne, lebo spracovávajú veľké množstvo stromov zničených kalamitou, až ich z&nbsp;toho srdce bolí. Ani učitelia už nemajú na ružiach ustlané. Ako je na tom cirkev a&nbsp;notári, neviem posúdiť. Poľovníctvo je služba krajine. Poľovníctvo je dobrovoľnícka činnosť. S&nbsp;populáciami zveri vieme pracovať bez toho, aby to štát stálo peniaze. Na Slovensku ročne ulovíme o&nbsp;stotisíc kusov raticovej zveri viac ako pred desiatimi rokmi. Stavy pritom, paradoxne, stále rastú. Máme úživnú krajinu, veľkoplošné poľnohospodárstvo a&nbsp;množstvo kalamitných plôch v&nbsp;lese. Obrovské lány polí ani kalamitiská nie sú rozdelené priesekmi, aby poľovníci mohli efektívnejšie poľovať. Musíme vidieť, na čo strieľame, a&nbsp;to sa v&nbsp;kukurici nedá. Nemôžeme vystreliť tam, kde sa niečo šuchne. To by nemuselo dopadnúť dobre a&nbsp;ani to nesmieme. Chýba nám aj spracovateľský závod na divinu. Je len jeden väčší mäsokombinát, ktorý vyrába špičkové divinové výrobky pre domáci trh.

Ako by mal vyzerať ideálny poľovnícky svet?

Zákony máme dobré, len ich treba dodržiavať –&nbsp;aj poľovníci, aj poľnohospodári a&nbsp;lesníci, aj štátna správa, aj bežní návštevníci prírody. Niečo v&nbsp;nich treba, samozrejme, zmodernizovať, a&nbsp;preto už dlhšie Slovenská poľovnícka komora tvorí novú poľovnícku legislatívu, ktorá zachová našu jednotu, bude vychádzať v&nbsp;ústrety občanom a&nbsp;prispeje k&nbsp;výraznému zníženiu škôd spôsobených zverou.

Medzi mlynskými kameňmi: Smrtiaca injekcia a kafiléria nie sú riešenie

Výber pre vás

Medzi mlynskými kameňmi: Smrtiaca injekcia a kafiléria nie sú riešenie

Súvisiace články

Uväznení v umení: Ak má rodič dobrý vkus, formuje aj vkus dieťaťa

Hlavné mesto Švajčiarska ako zvláštna galéria: Fotografi sú znepokojení, silný odkaz

V zemi zostali obrovské jamy! Unikátne historické FOTO najsilnejšieho zemetrasenia na Slovensku

Výber pre vás