Práve vietor vytvoril na marockej strane krásne prírodne úkazy. Reč je o piesočných dunách Erg Chebbi v oblasti Merzouga. Nie je tam len piesok, sucho a slnko, ako by sa mohlo zdať, ale aj zopár malých dediniek plných života.

Bývalá oáza Meski leží na okraji Sahary, len necelých dvadsať kilometrov od mesta Er-Rachidia. Len čo sa človek spamätá z toho, kde je, prvýkrát sa nadýchne horúceho vzduchu, a už sa okolo neho zbiehajú rôzni ľudia núkajúci svoj tovar. Vzduchom lietajú naučené frázy s rovnakým cieľom – dostať vás do ich obchodíka, kde práve oni predávajú tie „najlepšie a najkvalitnejšie“ veci.

Pod datľovými palmami staviame stan. Všade je veľmi prašno a vzduchom poletujú zrnká piesku nafúkaného z púšte. Pri ceste do neďalekého kasbahu sa k nám z ničoho nič pridáva malý chlapec. Slovom kasbah sa v Maroku označujú staré pevnosti štvorcového pôdorysu, ktoré skrášľovali veže v každom rohu. Chlapec sa volá Muhammad a hovorí, že nás povodí pomedzi staré ruiny.

Neveľké polia oživuje umelé zavlažovanie. Ľudia tu pestujú kukuricu, mrkvu a inú zeleninu. Priamo za záhradami plnými palmových stromov sa na kopci dvíhajú ruiny pevnosti. Dnes už v nej nežije nikto a čas ju premenil na obrovskú hŕbu pôsobivých kameňov. Miestami sa cez navŕšené skaly zložito prechádza, ale vždy sa to dá. Muhammad nám ukazuje aj miesto,  kde stávala mešita. Hĺbku studne demonštruje veľkým kameňom pusteným do prázdna. Až o pár sekúnd počuť, ako kameň prerazil vodnú hladinu.

Pevnosť ponúka okrem dobrodružnej prechádzky aj nádherný výhľad na okolitú oázu. Na jednom kúsku sú sústredené stromy, ktoré obkľúčila pustá šedivá krajina plná piesku a kameňov. Muhammad nás po prehliadke vedie do obchodíka svojho otca. Sadáme si dozadu na malé drevené stoličky potiahnuté mäkkým koberčekom, o chvíľu prináša kanvicu s mätovým čajom a štyri poháre. Rozprávame sa, pozeráme staré fotky a pritom si vyberáme pár pohľadníc. Ach nie, otec začína pred nás rozkladať koberce. Po prvom odmietnutí našťastie všetko zbalí a s kobercami je nadnes pokoj. Spoločne dopíjame chutný marocký čaj a lúčime sa.

Brána do „zlatého kráľovstva“

Ďalší deň a ďalšie dobrodružstvo. Pomaly sa blížime k mestu Erfoud. Práve ono je posledným miestom pred širokou pustatinou, kde zdanlivo končí všetko  živé. Preslávili ho datle, ktoré miestni ospevujú ako „najsladšie v celom Maroku“. Ulice sú plné prachu, vzduchom poletujú ostré pieskové zrnká a ľudia sa nikam neponáhľajú. Aj v tejto horúčave na konci sveta si zachovávajú svoj neodmysliteľný úsmev na tvári.

Domy lemujúce hlavné námestie sú sfarbené na oranžovočerveno, čo ostro kontrastuje so zaprášeným okolím. Stojím na ulici a do tváre sa mi opiera nepríjemný teplý vietor. So zatajeným dychom sledujem, ako pulzuje život mesta. Starí muži oblečení v typických kaftanoch so šatkou na hlave horlivo diskutujú na rohu ulice. Obďaleč sedí  skupinka mužov na zemi plnej odpadkov a rezignovane odpočívajú v tieni. To je nič v porovnaní s chlapíkom, ktorý si za miesto svojej siesty zvolil parkovisko na bicykle.

Erfoud si ma za tú chvíľu naozaj získal. Na prvý pohľad sa síce môže zdať, že tu „nič“ nie je, ale opak je pravda. Postávať na ulici a sledovať život domácich obyvateľov je krásne divadlo, pričom kulisy tvorí púšť na obzore a ošarpané, no príťažlivé domy. V malej pekárničke kupujeme chubz (chlieb), vodu a predavač nás prehovoril aj na kokosový koláč. Zásoby máme, môžeme vyraziť ďalej!

Skameneniny, kam oko dovidí

Už pár kilometrov od značky, ktorá ukazuje na koniec mesta, to vyzerá viac než zaujímavo. Množstvo čiernych kamienkov pokrýva zlatistý piesok. Toto ešte nie je pravá púšť, ale hamada, jej okraj. Neďaleké kopce sú vraj preplnené skameneninami. Pri ceste stojí malá kamenná opustená budova. V jej vnútri sú skameneniny staré niekoľko miliónov rokov.

Sú naozaj všade. Kto si ich nechce kupovať, môže si vraj len tak sadnúť a prehrabávať sa v zemi. Reči o tom, že každý nejakú nájde, sa mi zdajú prehnané. Napriek tomu si sadám na rozpálené kamene a začínam prehľadávať zem okolo seba. O chvíľu mám v ruke okrem jemného piesku aj dva malé kamenné „skvosty“. Pekná pamiatka na toto zdanlivo pusté miesto.

Ponárame sa hlbšie do púšte. Všade naokolo je piesok. Je všade, kam sa človek pozrie. Saharská oblasť však nie je bez života. Raz za čas sa objavia malé sivé dedinky. Všetky domy sú postavené z nepálenej hliny sfarbenej do zvláštneho odtieňa červenej. V jednej z takýchto malých osád sa idem pozrieť do berberského obchodu so suvenírmi. Stačí jeden krok a mám niekoľko spoločníkov. Deti sa snažia predať svoje prívesky so skameneninami za každú cenu. Skúšajú to s cenou osem dirhamov, no prvá ponuka býva vždy prehnaná. Dohodli sme sa na štyroch, no keď som začal vyberať mince, akosi sa nikomu nechcelo predávať. Sú to dobrí herci. „Chalani, ak nechcete, nechajte tak,“ padli moje slová do piesku a odchádzam. Ani som sa nestihol nadýchnuť a za mnou sa strhla malá bitka. Nevedeli sa dohodnúť, kto mi predá prívesok za štyri dirhamy. U mňa to vyhral ten najmenší, ktorý proti väčším nemal šancu.

Z piesku sa vynára púštny hrad. Tu v strede ničoho môže pôsobiť ako neželaná fatamorgána. On tam však naozaj je! Stavbe z hliny dominujú zaujímavé vežičky, za ktorými sa krčia zelené stromy. Za touto oázou pokoja sa k nebu dvíhajú niekoľkometrové zlatisté pieskové duny. Nechcem veriť vlastným očiam, pretože v diaľke sa leskne jazero. Až keď stojím na jeho brehu, ktorý tvorí nebezpečne sa pohybujúci piesok, vidím, že je to pravda. Ani sa mi nesnívalo, že budem na Sahare stáť na brehu jazera Lac de Merzouga.

Nespúšťam oči z horizontu, aby mi neunikol ani kúsok z pieskových dún. Z tohto stavu ma vytrhnú hlinené domčeky zväčšujúce sa každým kilometrom. Dorazili sme do dedinky Khamilia. Jej obyvateľov tvoria prevažne potomkovia ľudí, ktorí sem prišli z bývalého západného Sudánu ležiaceho v dnešnom Mali. Na prvý pohľad vyzerá dedinka ako všetky ostatné. Nie je to však tak, pretože namiesto Arabov a Berberov tu žijú černosi.

Sadám si dovnútra hlineného domčeka. Teplo a dusno by sa dalo krájať. Do tmavého priestoru prenikajú cez okno slnečné lúče, ktoré aspoň zdanlivo osvetľujú kúsok miestnosti. Po pár minútach prichádza skupina hudobníkov, známych vďaka hudbe Gnaoua, odetých v tradičnom bielom oblečení. Pomocou kovových nástrojov vydávajú silný prenikavý zvuk. Po jednom začínajú tancovať a spievať. Každý ich pohyb sprevádza pravidelný rytmus koženého bubna. Sadajú si pod okno, presne na miesto, kde na nich dopadajú slnečné lúče. Sympatický spevák si berie do ruky gitaru a začína hrať. V živote som taký nástroj nevidel. Má pár strún, pod ktorými je natiahnutá kozia koža. Údery na ňu majú zvuk bubna, takže má vlastne v rukách dva hudobné nástroje. Slová piesne sú v uchu lahodiacom berberskom jazyku. Popíjam mätový čaj v prítmí miestnosti, ani nedýcham a sledujem toto fascinujúce predstavenie. Hudbu, tanec, spev, hru svetiel a vôňu čerstvej mäty. Po skončení sa chvíľu prechádzam dedinou. Opäť „stretávam“ len samé domy z nepálenej hliny a ulice plné víriaceho sa piesku.

Zlatisté duny Erg Chebbi

Z Khamilie je to už len kúsok k známym pieskovým dunám Erg Chebbi. Vonku je „peklo“, preto celkom dobre padne posedenie v klimatizovanom prostredí s pohárom mätového čaju. Nemôžem tu sedieť celý čas, pretože ma to napriek všetkému ťahá von. Pred malou osadou oddychujú dve ťavy. Pri 46 °C sa ani nečudujem, že sa im nič nechce. V pozadí sa dvíha pekný púštny hrad. Najprv mi zíde na um ísť až k nemu, ale nechcem riskovať, že to je len fatamorgána. Prechádzka pri takmer päťdesiatich  stupňoch dá zabrať a človek po chvíli začne byť unavený.

Priamo za hotelom je púšť, na ktorej začiatku stojí malá karavána s ťavami. Za 150 dirhamov sa dá kúpiť malý výlet po dunách. Ja sa však teším, ako sa po nich poprechádzam bosými nohami. Všade naokolo pobehujú usmievaví Berberi a v modrej farbe zahalení Tuarégovia. Večer idem hore na duny s jediným cieľom. Musím stihnúť západ slnka. Vyzerá to tu rozprávkovo. Toto nie je obyčajný piesok, na aký som zvyknutý z pláže. Je nádherný. Žltočervený. Saharský. Tieto prívlastky ho robia exotickým, možno exotickejším než v skutočnosti je, ale to človek nevníma. Teší ho predovšetkým, že sa konečne môže po ňom preháňať. Na začiatku sú menšie duny, ktoré sa každým ďalším metrom v púšti zväčšujú. Piesok je na dotyk veľmi jemný. Mám chuť sa rozbehnúť a nezastaviť sa. Po chvíli som prišiel na to, že bežať po dunách je viac než únavné. Stojí to za to a pri ceste na najvyššiu dunu si to ešte párkrát zopakujem. Som na vrchole a sadám si na jemný piesočný hrebeň. Otváram a znovu zatváram oči, aby som sa uistil, že to, čo vidím, je skutočné. Duny vyzerajú neuveriteľne.

Slnko začína klesať a odtiene mnohých príjemných farieb sa mihajú po piesku. Ktorý z nich je ten najkrajší? Na to nevie odpovedať nikto. A aby bol tento obrázok dokonalý, raz za čas sa z duny vynorí Tuarég v modrom habite, vedúci stádo tiav. „Alžírsko je vzdialené cez púšť len 30 kilometrov,“ ukazuje Tuarég smerom do strácajúceho sa piesku na horizonte. Pri ceste z duny sa rozbieham a kotúľam sa až dolu. Vlasy a tvár mám plnú piesku, no som šťastný.

Na večeru ochutnávam tradičné berberské jedlo kaliya. Je to niečo ako vajcová omeleta s baraním mäsom a so zeleninou, posypané zvláštnym korením. Zapíjam to horkým mätovým čajom. Jediné svetlo vonku vrhá obrovský strieborný mesiac. Ukladám sa na strechu hotela a ležím. Nespím, len pozerám na tú krásnu hviezdnu oblohu za zvukov berberských bubnov.

Maroko: Krajina piesku, slnka a prívetivých ľudí

Výber pre vás