Vladimír Kampf

Napriek tomu, že tam nestáli plynové komory, toto miesto je pripomienkou nebezpečnej krutosti, skrivených charakterov a&nbsp;oddaných sluhov nacistického režimu. Vo vzduchu zostalo visieť utrpenie, ktoré prežívali ľudia zavlečení do geta a&nbsp;nepohodlní politickí väzni vedľa nich. Hlad, choroby, mučenie, smrť...

Na začiatku premeny pevnosti na priestor masového utrpenia a&nbsp;vraždenia vtedajší nemeckí papaláši zvažovali, ako čo naj­efektívnejšie zrealizovať konečné riešenie židovskej otázky v&nbsp;Čechách a&nbsp;na Morave. Veľká pevnosť v&nbsp;Terezíne sa ukázala ideálna. Valy zabraňovali útekom väzňov, v&nbsp;jedenástich kasárenských budovách mohli umiestniť veľký počet ľudí, neďalekými Bohušovicami nad Ohří prechádzala dôležitá železnica z&nbsp;Prahy do Ústí nad Labem, kadiaľ mohli jednoducho transportovať Židov do vyhladzovacích táborov. Výhodou bola aj poloha Terezína. V&nbsp;tom čase bol na hraniciach Protektorátu Čechy a&nbsp;Morava a&nbsp;ríše. V&nbsp;okolí nebolo žiadne veľké mesto. Okrem toho už bola väznica v&nbsp;tamojšej Malej pevnosti s&nbsp;tou najhoršou povesťou. Tak sa z&nbsp;terezínskych pevností stalo miesto príbehov ťažkých zločincov a&nbsp;ich obetí.

V&nbsp;židovskom gete vo Veľkej pevnosti sa vystriedalo niekoľko veliteľov. Heinrich Jöckel mal lepšiu výdrž, bol jediným sadistickým veliteľom Malej pevnosti –&nbsp;väznice najmä pre politických trestancov, od začiatku až do konca. Pred oslobodením najprv zbabelo ušiel do Nemecka, ale vydali ho naspäť do Československa. Súdili ho a&nbsp;odsúdili na smrť obesením. Na posledných fotografiách, už sám ako väzeň, tupo pozerá, akoby kdesi v&nbsp;prázdne hľadal pochopenie. Obesili ho 25.&nbsp;októbra 1945 v&nbsp;Litoměřiciach.

Jöckel mal prezývku Pinďa. Narodil sa v&nbsp;lete roku 1899 v&nbsp;Offenbachu nad Mohanom. Vyučený písmomaliar a&nbsp;natierač áut zostal po službe v&nbsp;armáde počas prvej svetovej vojny nezamestnaný. Potom chvíľu pracoval, kým si trúfol otvoriť vlastnú dielňu. Tú mu vzápätí zavrela hlboká hospodárska kríza. Vstúpil do Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany a&nbsp;stal sa policajným úradníkom. Dôstojníkom SS by pre chabé vzdelanie nemohol byť, keby jeho nadriadení dodržiavali úradný postup. Zaujímavý pre nich bol pre svoj prístup k&nbsp;riadeniu väznice v&nbsp;Oranienburgu. Hnusný poriadkový policajt sa tak vypracoval na pražské gestapo, kde pracoval ako kriminálny tajomník úseku vyšetrovania ilegálnych letákov a&nbsp;tlače. Ďalej pokračoval ako veliteľ tábora v&nbsp;Skrochoviciach a&nbsp;v&nbsp;roku 1940 ho vybrali na nové pôsobisko do Terezína.

V&nbsp;terezínskom panskom dome žil najprv s&nbsp;prvou manželkou a&nbsp;matkou svojich dvoch dcér, ktorá zomrela na zápal pobrušnice. Potom sa oženil druhýkrát so ženou, ktorá pracovala v&nbsp;bufete tábora. Staršiu dcéru Johannu súdili spolu s&nbsp;otcom. Podľa spomienok väzňov si užívala sexuálne kontakty s&nbsp;dozorcami. Zomrela na tuberkulózu. Mladšiu Elfrídu po vojne vypočúvali v&nbsp;Nemecku.

Väzeň Bohuslav Trachta spomínal: <em>„Začiatkom júla 1943 som s&nbsp;niekoľkými ďalšími väzňami prekladal uhlie v&nbsp;chodbách opevnenia pri bráne za kasárňami SS. Zbadali sme tam nejakého väzňa, ako hľadá niečo na jedenie, keď sa tam nečakane zjavil Jöckel s&nbsp;niekoľkými dozorcami. Väzeň ich zbadal neskoro, nestačil utiecť. Jöckel sa naňho vrhol ako rozzúrený býk, za ukrutného kriku ho niekoľkými ranami do hlavy zrazil k&nbsp;zemi, potom mu vyskočil vo vysokých topánkach na hrudník a&nbsp;začal mu po ňom oboma nohami skákať. Počuli sme, ako tomu neborákovi praskajú rebrá. Keď prestal stonať a&nbsp;hýbať sa, Jöckel vykríkol: ‚Odpracte toho hnusného psa!‘“</em>

Vo funkcii veliteľov geta sa počas druhej svetovej vystriedali traja esesáci: Siegfried Seidl, Anton Burger a&nbsp;Karl Rahm. Seidla a&nbsp;Rahma po vojne odsúdili na trest smrti. Burgerovi, ktorý chcel zabíjať židovské nemluvňatá ihneď po narodení, sa podarilo dvakrát utiecť z&nbsp;väzenia. Nikdy nebol za svoje zločiny potrestaný a&nbsp;dožil sa vysokého veku.

Rovnako ako v&nbsp;iných koncentračných táboroch a&nbsp;getách, aj v&nbsp;Terezíne fungovala židovská samospráva. Navonok sa malo geto javiť ako nevinné sídlisko, ktoré si Židia riadia sami. Na čele židovskej rady starších sa vystriedali traja väzni: Jakob Edelstein, Paul Eppstein a&nbsp;Benjamin Murmelstein. Rada starších sa starala o&nbsp;vnútorné záležitosti, ale podliehala rozkazom táborovej komandatúry. Rada musela zostavovať aj menné zoznamy pre transporty do vyhladzovacích táborov. Nacisti iba oznámili, kedy pôjde vlak, a&nbsp;občas dali návod, podľa akého kľúča vyberať.

Väzenský život obmedzovali zákazy a&nbsp;nariadenia. Po príchode do geta im vzali zakázané veci: cennosti, peniaze, fotoaparáty, hudobné nástroje, cigarety, zapaľovače... Brali aj veci, ktoré sa ese­sákom práve hodili alebo ich mohli poslať vojakom do bojových línií.

Na začiatku po zriadení geta bol zakázaný styk mužov a&nbsp;žien. Po uvoľnení pomerov zákaz porušovali. Väzni mali zakázaný aj vstup na trávnaté plochy okolo budovy táborovej komandatúry, ubytovne esesákov a&nbsp;nesmeli chodiť ani po chodníkoch.

Nacisti sa vyžívali v&nbsp;kolektívnych trestoch. Keď niekto vážne narušil poriadok alebo ušiel, rozkázali niekoľkodňový až niekoľkotýždňový zákaz svietenia. V&nbsp;ubikáciách tak bola pri povinnom zatemnení okien úplná tma. K&nbsp;tomu vydali zákaz vychádzať mimo ubikácie či zákaz všetkej korešpondencie alebo zákaz vykonávania kultúrnych činností.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Pevnosti na strategickom mieste na sútoku riek Labe a&nbsp;Metuje založil v&nbsp;roku 1870 Jozef&nbsp;II. Stavba trvala desať rokov. Slúžila ako obranná pozícia pred nájazdmi Prusov do českých regiónov. Bola vrcholným dielom opevnenia, ale bola zbytočná. Pruské jednotky ju jednoducho obchádzali, akoby neexistovala. Po uzavretí prímeria medzi Rakúsko-Uhorskom a&nbsp;Nemeckom stratila štatút pevnosti.

Mohutná stavba má dve spojené časti –&nbsp;Veľkú a&nbsp;Malú pevnosť. Malá pevnosť bola od začiatku vojenským väzením. Už počas prvej svetovej vojny tam boli zatvorení politicky nevyhovujúci ľudia spolu s&nbsp;vojnovými zajatcami. Celu tam mal Gavrilo Princip, bosnianskosrbský nacionalista, ktorý spáchal atentát na rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda a&nbsp;jeho ženu grófku Sofiu v&nbsp;Sarajeve 28.&nbsp;júna 1914, čo podnietilo rakúsky zásah proti Srbsku. Ten neskôr vyústil do prvej svetovej vojny.

Nemci hneď na začiatku okupácie Čiech a&nbsp;Moravy ocenili výhody stavby. Pražský Pankrác mali preplnený politickými väzňami, tak gestapo začalo zapĺňať Malú pevnosť. Rok nato vytvorili z&nbsp;Veľkej pevnosti židovské geto. Obe zariadenia fungovali nezávisle od seba. Väzňov z&nbsp;geta, ktorí porušili táborový poriadok, poslali vedľa do väzenia, kde im dozorcovia a&nbsp;velitelia vytvorili podmienky ako vo vyhladzovacích táboroch na východe. Mŕtvoly vracali do geta, kde bolo krematórium.

Neľudské kreatúry zneužívali bezcitných hlupákov, aby za nich alebo spolu s&nbsp;nimi robili väzňom peklo na zemi. Za dobré služby nechali v&nbsp;gete trebárs aj Rudolfa Haindla. Vďaka jeho horlivosti niekoho zatkli každý deň. Haindl sa snažil byť nenahraditeľným, pretože sa mu nechcelo na front. Väzenkyňa Eva Rubíčková povedala, že mal pravdepodobne všade veľa špicľov.

Raz Haindl s&nbsp;ďalším bezcitným hulvátom Bergelom bili väzňa Viktora Laša všetkým možným po rukách. Haindl mu zahasil cigaretu na tvári a&nbsp;potom ho donútili sadnúť si na rozpálenú pec, kde ho nasilu držali. Na to ho prinútili robiť drepy s&nbsp;predpaženými rukami, v&nbsp;ktorých držal stoličku. Keď nevládal, ťahali ho za vlasy. Haindl si rovnako bezohľadne užíval sexuálne násilie na ženách z&nbsp;geta. A&nbsp;takých ako on tam bolo viac.

družky moje odchádzajú v&nbsp;onen svet

než toto vidieť – radšej zomrieť hneď.

Malá a Veľká pevnosť utrpenia: V Terezíne bol hlad, choroby, mučenie, smrť

Výber pre vás

Malá a Veľká pevnosť utrpenia: V Terezíne bol hlad, choroby, mučenie, smrť

Súvisiace články

Korene hlboko v pivnici: V Bolešove oslavovali významné výročie prvej písomnej zmienky

Reštaurátor Milan Flajžík o inšpirácii v zbytočných, samých pre seba dôležitých ľuďoch

Salaš jedného muža: Od kráľa po žobráka všetci žijú zo sedliaka

Výber pre vás