Práve v týchto dňoch si pripomíname Pamiatku reformácie, cieľom ktorej bolo očistiť rímsku cirkev od všetkého, čo sa odkláňalo od pravého výkladu evanjelia.

Nebolo to však nič nové, lebo v každom období sa našli jednotlivci, ktorí sa postavili proti teológom a cirkevným predstaviteľom v nádeji obnovenia a zvrátenia situácie, aká práve jestvovala v cirkvi. Mnohé z takýchto snažení sa skončili neúspešne.

V prípade protestantov prešlo veľmi dlhé obdobie a až v druhej polovici 18. storočia sa konečne dočkali uznania. Skúsme sa zamyslieť nad tým, čo reformácii predchádzalo, ako sa rodila a čo pre evanjelikov znamená dnes.

Pohyb smerujúci k náprave a obnove katolíckej cirkvi nastal po protestnom vyhlásení, ktoré na ríšskom sneme v Speyeri v roku 1529 podali stavy hlásiace sa k reformácii.

Pojem reformácia zahŕňa široký a mnohotvárny prúd obnovy západného kresťanstva, ktorý bol nielen reakciou na javy úpadku stredovekej západnej cirkvi, ale aj výsledkom nového poznania o samých základoch kresťanskej viery.

Cieľom reformačného hnutia nebola základná alternatívna cirkev, ale premena a obnova cirkvi súčasnej. Reformácia sa spočiatku presadzovala len veľmi ťažko, a to spravidla v oblastiach, kde sa pre ňu podarilo získať politickú vrchnosť.

Protestantizmus nikdy nevytvoril kompaktný celok a nestal sa jednotným hnutím. Lokalita je to, čo patrí k jeho charakteristickým stránkam. Strediskami reformačného internacionalizmu sa stali predovšetkým univerzity a teologické akadémie.

Jedným z prvých reformátorov bol nepochybne Martin Luther, o ktorom môžeme tvrdiť, že bez neho, jeho odvahy a vytrvalosti by nijakej reformácie nebolo. Martin Luther sa narodil 10. novembra 1483 v Eislebene.

Dobre pripravený školou z Eisenachu nemal ešte ani 18 rokov, keď bol koncom apríla roku 1501 imatrikulovaný na artistickej fakulte slobodných umení univerzity v Erfurte ako Martinus Luder ex Mansfeld. S Bibliou sa prvýkrát stretol až počas štúdií v Erfurte. Hoci mal už 20 rokov, dovtedy sa mu táto možnosť nenaskytla.

Ako prvá mu padla do oka história o Samuelovi a Anne zo Starej zmluvy, ktorú si s veľkou obľubou opakovane čítaval. Keď sa mladý Luther vracal koncom júna 1505 z návštevy rodičov, mal za sebou dva dni putovania a chýbala mu už len hodina cesty do Erfurtu, keď sa zrazu zamračilo, zahrmelo a strhla sa veľká búrka.

Blesky križovali nebo a on sa zrazu ocitol na kolenách prosiac sv. Annu o pomoc: „Pomôž, sv. Anna! Budem mníchom.“ Búrka sa pominula, Luther sa pobral ďalej, no čo sa dialo v jeho vnútri, aké pocity a myšlienky zmietali mladým človekom, netušíme.

Isté je, že Luther mesiac po tom, ako sa stala táto príhoda, naozaj splnil sľub, ktorý v zúfalej chvíli vyriekol. Vstúpil do augustínskeho kláštora v Erfurte a stal sa mníchom.

No mníšsky život ho neurobil šťastným a ani sviatosť pokánia ho nenapĺňala uspokojením. Hoci mu svetský život nechýbal, duševný boj v úsilí po dosiahnutí dokonalosti vlastnou silou ho neprestajne znepokojoval.

Už od samého detstva si niesol predstavu o Bohu ako o prísnom sudcovi, a to ho utvrdzovalo v tom, že Boh je absolútne svätý a spravodlivý. Táto prísna Božia spravodlivosť v ňom vyvolávala pocit úzkosti a hriešnosti.

Zo svojho rozpoloženia hľadal východisko v Písme svätom, na ktoré prisahal. Bázeň ho zvierala a hnala až do nenávisti voči výrazu spravodlivosti. Z poslušnosti k slovu Božiemu chcel reformovať celé teologické štúdium. Podnetom k tomuto činu boli odpustky, proti ktorým už pred ním bojoval aj Ján Hus.

Odpustky súviseli v západnej cirkvi s predstavou prenesenou z občianskeho života, že trest možno zameniť peňažnou pokutou. V očistci si mali hriešnici odpykať tresty pokánia a stredovekí ľudia sa očistca báli viac ako pekla.

Podľa Luthera najväčšie nebezpečenstvo odpustkov spočívalo v ich falošnom chápaní. Podľa neho sa pravé pokánie nedalo dosiahnuť prostredníctvom vonkajšej pokuty za hriechy. Pokánie považoval za vnútornú vec, ktorá spočíva v skutočnej ľútosti.

Lutherovi išlo o to, aby si každý uvedomil svoj hriech a úprimne ho oľutoval. Otázkami mnohých sa musel zaoberať aj v textoch svojich kázní.

Dňa 4. septembra 1517 Luther vydal kázeň, aby si všetci mohli prečítať, že: „Boh od hriešneho človeka žiada len úprimnú srdečnú ľútosť a polepšenie s predsavzatím, že bude niesť Kristov kríž.“

Nepokoj sa u Martina Luthera stále stupňoval, až v októbri 1517 napísal a pribil na severnú bránu zámockého kostola vo Wittenbergu svojich Deväťdesiatpäť téz proti kupčeniu s pápežskými odpustkami.

Odpustky boli listy tlačeného papiera ponúkajúce živým i mŕtvym odpustenie času, ktorý mali stráviť v očistci a odpykávať si hriechy. Predávali sa s cieľom splatiť dlžoby nemeckého arcibiskupa a financovať rozsiahlu prestavbu Chrámu sv. Petra v Ríme.

Martin Luther napriek mnohým neprajníkom, ktorí sa mu snažili zabrániť šíreniu myšlienky reformácie, nachádzal stále viac prívržencov z radov katolíckej cirkvi.

Jedným z ďalších problémov, ktorý zamestnával jeho myseľ, bolo prisluhovanie Večere Pánovej, ktorá sa mala prisluhovať pod obojím tak, ako to uvádzalo Písmo.

Na Vianoce roku 1521 bola v mestskom chráme vo Wittenbergu po prvý raz prislúžená sviatosť Večere Pánovej tzv. evanjelickým spôsobom. Tento akt sa veľmi rýchlo rozšíril aj do okolitých miest.

Podľa Luthera mala byť platnosť cirkvi potvrdená Bibliou, nie Biblia cirkvou. Biblia však bola aj v období stredoveku jazykovo neprístupná obyčajným ľuďom a len ťažko mohla svojím obsahom slúžiť kresťanom.

Práve preto usiloval Luther o to, aby bola preložená do materinského jazyka a stala sa najvýznamnejším prostriedkom toho, čo by sme mohli nazvať kultúrny nacionalizmus, samozrejme, najmä pre protestantov.

Nielen Biblia bola problém, ale aj kázne, ktoré v chrámoch zneli po latinsky a obyčajný človek im takisto nerozumel, preto sa v chrámoch začalo kázať v materinskom jazyku.

Martin Luther bol posledným augustínskym mníchom žijúcim vo wittenberskom kláštore. Namiesto mníšskej kutne nosil doktorský plášť – talár, ktorý má evanjelická cirkev dosiaľ zachovaný v podobe tzv. luteráka.

Najskôr Luther ani nepomyslel na ženenie, neskôr sa predsa len oženil. Za manželku si zobral bývalú mníšku Katharinu von Bora a ich manželstvo bolo požehnané šiestimi deťmi.

25. jún 1530, keď verejne predniesli augsburské vyznanie, možno považovať za deň, keď umrela Svätá rímska ríša. Od toho dňa stáli proti sebe dve vyznania pripravené na konflikt.

Napriek mnohým prekážkam dosiahol Martin Luther nevídaný výsledok, taký, aký sa nikomu z jeho predchodcov nepodaril. Predovšetkým dal podnet na návrat človeka k pravej a čistej viere.

Martin Luther chcel návrat k pravej a čistej viere

Výber pre vás