Vladimír Kampf

V&nbsp;redakčnej schránke sme našli odkaz od troch sestier Ivky, Mariky a&nbsp;Janky. Píšu, že sú naše čitateľky a&nbsp;že lásku k&nbsp;Životu zdedili po mame. „Pokiaľ nám pamäť siaha, bol a&nbsp;je súčasťou našej rodiny. V&nbsp;posledných rokoch ste sa stali aj vianočným darčekom. Rodičom opakovane venujeme predplatné na celý rok.“

O&nbsp;rodičoch z&nbsp;dreveničky uprostred Čierneho Balogu ďalej píšu: „Mama Marka má 75&nbsp;rokov, ocko Janko 76. V&nbsp;dňoch 7.&nbsp;a&nbsp;8.&nbsp;februára 2024 to bude 55&nbsp;rokov, odkedy sú manželia v&nbsp;dobrom aj v&nbsp;zlom, v&nbsp;zdraví aj v&nbsp;chorobe. Asi sa čudujete, že uvádzame dva dátumy. V&nbsp;tom čase to bolo tak, že prvý deň bol civilný obrad na úrade a&nbsp;druhý deň cirkevný sobáš v&nbsp;kostole. Možno preto je ich vzťah taký pevný, že je spečatený dvakrát.“

Ďalej v&nbsp;e-maile vysvetľujú: „Mama sa roky venuje ručným prácam, vynikajúco varí a&nbsp;pečie, prečítala neskutočné množstvo kníh, a&nbsp;kým jej zdravotný stav dovoľuje, venuje sa aj záhradke a&nbsp;opatruje vnúčatá. Ocko má špecifického koníčka, od jedenástich rokov hrá na organoch v&nbsp;kostoloch. Je samouk, nikdy nechodil do žiadnej ľudovej ani inej hudobnej školy.“ Hráva už viac ako 65&nbsp;rokov. „Nielen v&nbsp;katolíckych kostoloch doma v&nbsp;Čiernom Balogu, ale v&nbsp;širokom okolí nášho okresu. Hrá rukami, nohami na píšťalových organoch, harmóniách i&nbsp;na novších klávesových nástrojoch.“

Privítal na svete nespočetné množstvo novorodeniatok pri krstoch, Ave Maria znela pri sobášoch novomanželov, odprevadil veľa ľudí na pohreboch. „Je súčasťou slávnostných svätých omší či v&nbsp;pracovnom týždni, vo sviatky, v&nbsp;kostoloch, alebo v&nbsp;obecných kaplnkách, vo svätostánkoch i&nbsp;pod holým nebom. Je akoby sprievodcom mnohých rodín od narodenia až po rozlúčky. V&nbsp;širokom okolí ho volajú Janko organista,“ napísali dievčatá. Mimochodom, nepísali všetky tri sestry naraz. Napísala prostredná Marika.

„Stále niečo vymýšľajú. Keď sme mali zlatú svadbu, dali nám zahrať v&nbsp;obecnom rozhlase a&nbsp;nepovedali nám to. Ľudia na ulici nás zastavovali a&nbsp;gratulovali nám. Všetci na Balogu ten oznam počuli, iba my dvaja nie,“ hovorí s&nbsp;úsmevom Janko. „Ktovie, čo na nás prichystali tentoraz.“

Do Čierneho Balogu som prišiel v&nbsp;jedno nedeľné dopoludnie na konci januára. S&nbsp;Jankom Turňom sme sa stretli v&nbsp;Kostole nanebovzatia Panny Márie, kde hral na organe. „Priviedol ma k&nbsp;tomu niekdajší pán farár Poláček. Pôsobil tu vyše 40&nbsp;rokov. Môj menovec Turňa išiel do Banskej Bystrice na školský internát. Zrazu nemal kto hrať. Dostal som rýchlokurz. Drvil ma na harmóniu na fare pol roka. Potom ma posadil do kostola a&nbsp;rozkázal: Hraj! Pre organ som musel skončiť s&nbsp;futbalom.“

Dievčatá nám napísali: „Mama ho celý život v&nbsp;tejto krásnej a&nbsp;unikátnej záľube podporuje. Nie vždy to bolo jednoduché, pretože je to záľuba a&nbsp;poslanie na 365 dní v&nbsp;roku. Vlastne na celý život. Veľakrát sme rodinný program prispôsobovali tomu cirkevnému. Napriek tomu, že je už v&nbsp;dôchodkovom veku, niekoľko večerov v&nbsp;týždni a&nbsp;každú nedeľu trávi celé doobedie v&nbsp;kostole. Mama ho vždy čaká s&nbsp;láskou a&nbsp;teplým jedlom.“ Keď sme prišli z&nbsp;kostola do dreveničky, Marka už mala nachystané. Veď nenechajú pána redaktora hladného. Vďaka za rezeň so zemiakovou kašou a&nbsp;ospravedlňujem sa, že som sa obložených tanierov a&nbsp;tvarohového koláča ani nedotkol. Snažím sa zhodiť z&nbsp;pupka.

Až neskôr po omši ma najmladšia dcéra Janka upozornila, že som mal hru jej otca počúvať pozorne. Musel som sa priznať, že som pupkatý a&nbsp;hudobne hluchý. Vraj mu občas ujdú prsty. Najmä na konci omše vkladá do cirkevných melódií aj nejakú ľudovku. Je to pozdrav všetkým, ktorí počúvajú organistu aspoň trochu pozornejšie. Boli časy, keď chodil z&nbsp;miesta na miesto a&nbsp;celý boží deň sa doma neukázal. Prišiel až večer hladný ako vlk a&nbsp;v&nbsp;zime aj zmrznutý na cencúľ. „Dnes už mám v&nbsp;našom balockom kostole pod zadkom aspoň vyhrievanú deku a&nbsp;na nej si aspoň ruky zohrejem. Sú kostoly, v&nbsp;ktorých takú možnosť nemám. Nohy, ruky tam mám stuhnuté.“

Papalášom a&nbsp;oddaným komunistom prekážalo, že hráva v&nbsp;kostole, no aj oni ho zavše potrebovali. Nebolo iného. „Dievky mali problémy. Najstaršia si dala prihlášku na pedagogickú školu, ale tá sa kamsi stratila. Kdesi na okresnom úrade ju našli až 2.&nbsp;septembra, keď už boli všetky školy obsadené,“ ťažká si Janko. „To všetko iba preto, že som hrával v&nbsp;kostoloch.“

Keď bolo treba hrať pre úrady, radi ho z&nbsp;práce uvoľnili, ale do svätostánku nie. Aj Marke v&nbsp;práci vyčítali, že jej manžel po kostoloch vyhráva. „Odkazovali mu po mne, nech nechodí do kostola. Raz som jednému takému straníkovi ukázala v&nbsp;knihe o&nbsp;Brezne fotografiu, ako sa on zosobášil v&nbsp;kostole. Potom stíchol.“ Samouk organista hral už v&nbsp;22&nbsp;kostoloch po Slovensku. „Aj v&nbsp;Bratislave som si zahral,“ pochvaľuje si.

Najmladšia Janka býva v&nbsp;horárni za dedinou a&nbsp;nad dedinou. Prostredná Marika neďaleko v&nbsp;Brezne a&nbsp;najstaršia Ivka žije najďalej, až pri Leviciach. Okrem troch dcér majú starká Marka a&nbsp;starký Janko sedem vnúčat, troch pravnúčikov, mačky a&nbsp;psa Benyho. Drevenička, v&nbsp;ktorej bývajú, je domom Jankových rodičov. Marka bývala neďaleko za kostolom.

„Našli sme sa v&nbsp;kostole,“ spomína Marka. „A&nbsp;v&nbsp;kine, keď premietali v&nbsp;kultúrnom dome. Tam sme ako partia chodievali. Dali sme sa dokopy, keď som mala šestnásť a&nbsp;môj budúci muž sedemnásť. Odvtedy sme spolu.“ Dlhšie od seba boli iba v&nbsp;čase, keď bol Janko na vojenčine. Zosobášili sa hneď po tom. „Prežili sme kadečo. Sedemkrát sme sa sťahovali,“ hovorí Janko. „Najprv sme bývali tu, v&nbsp;dreveničke, ale to nám bolo malé. Potom sme bývali u&nbsp;svokry, ale boli sme tam tri rodiny. Manželka vybavila v&nbsp;mostárni slobodáreň, zasa sme sa sťahovali. Keď sme dostali byt, išli sme konečne do svojho. Neskôr sme vymenili menší za väčší. Z&nbsp;Brezna sme opäť prišli na Balog, opäť k&nbsp;manželkinej mame, kde to nebolo ono, tak sme šli späť do Brezna a&nbsp;nakoniec sme sa vrátili do dreveničky. Mama mi náhle zomrela. Bolo sa treba starať o&nbsp;otca, ktorý mal obe nohy odrezané. Celý život pracoval na píle, kde mu nohy zmrzli, a&nbsp;dostal trombózu. Tu bývali zimy až mínus tridsať.“

Marka pracovala po celý život v&nbsp;mostárni. Vyučila sa za sústružníčku. Neskôr po maturite bola majsterkou odbornej výchovy. Keď sa im narodila tretia dcéra, začala robiť dispečerku. Vydržalo jej to až do dôchodku. Keď bola malá, chcela byť učiteľkou. Podarilo sa jej byť majsterkou a&nbsp;mať učňov. Teší ju najmladšia dcéra Janka, ktorá je učiteľkou v&nbsp;materskej škole.

Janko je vyučený elektrikár. Odtiaľ ho zlákali na pílu. Aby dostali byt, musel odísť do mostární. Z&nbsp;mostární odišiel robiť údržbára. Odtiaľ sa vrátil na pílu a&nbsp;bol tam, až kým ju nezatvorili. Robil v&nbsp;pekárni. Aj tú zatvorili, tak sa vrátil do mostární, kde už zostal do dôchodku. Keď bol malý, povolanie si nevyberal. Vedel, že musí byť blízko pri rodičoch a&nbsp;pomáhať im. „Ani som si predstaviť nevedel, čo je to byť elektrikár. Prišiel som zo školy a&nbsp;išiel som do večera robiť okolo gazdovstva. Ak mi zostal čas, mohol som ísť do kina,“ spomína. Marka zas rada číta. Doma majú veľkú knižnicu. Rada aj cestovala. „Aj keď sme nechodili po zahraničí, ale iba po Slovensku, na každý výlet som sa tešila,“ hovorí. „Obaja sa radujeme, keď môžeme deťom pomôcť s&nbsp;vnúčatami a&nbsp;pravnúčatami.“

Marka a&nbsp;Janko žijú pestrý život. Či by niečo v&nbsp;minulosti urobili inak s&nbsp;dnešným rozumom, nevedia. „To je už teraz ťažko povedať. Svet je iný, ako býval,“ kýva hlavou Janko. Len aby zdravie slúžilo. „Päťdesiatosemkrát som daroval krv. Mám zlatú Janského plaketu. Po poslednom raze mi odrazu zistili cukrovku. Mám za sebou dve operácie chrbtice. Mal som rozdrvenú platničku. Manželka má po mozgovej príhode a&nbsp;takisto má cukrovku, ale držíme sa,“ dodáva. „V&nbsp;najhorších časoch ma museli do kostola voziť s&nbsp;bolesťami, ale nevzdal som sa.“

Nakoniec záver e-mailu troch sestier: „Pri príležitosti ich smaragdovej svadby by sme sa im chceli poďakovať aj článkom v&nbsp;Živote, pretože vďaky a&nbsp;lásky nikdy nie je dosť. Článok v&nbsp;našom rodinnom časopise by bol čerešničkou na torte k&nbsp;tomuto vzácnemu jubileu.“

Ľúbia sa aj po toľkých rokoch: Smaragdová svadba našich verných čitateľov Marky a Janka

Výber pre vás

Ľúbia sa aj po toľkých rokoch: Smaragdová svadba našich verných čitateľov Marky a Janka

Súvisiace články

Na návšteve u ľadového muža Ötziho: Vyše 5000 rokov bol zmrznutý na kosť

Na exkluzívnej návšteve u Rasťa Ekkerta: Bývalý jojkár sa teší životu mimo civilizácie

Nanič kompa: O lodi, ktorá sa nedočkala krstu ani miesta na vode

Výber pre vás