Vladimír Kampf

Tých vecí, za ktoré sa tam neplatí, kým u&nbsp;nás je to už takmer nevyhnutným pravidlom, je viac. Po mafiánskych časoch a&nbsp;následnom svete bezohľadných bielych golierov úzko zameraných na peniaze sme sa na Slovensku dostali do starostlivosti nekompromisných vyberačov parkovného.

Kto si chce od nich odpočinúť, nech sa páči do oblasti, ktorú v&nbsp;minulosti volali „viedenské balkóny“. Údolie viliek lepšie situovaných Viedenčanov pre turistov z&nbsp;celého Rakúsko-Uhorska a&nbsp;priľahlého sveta stále žije. Je tam pekne, aj keď trebárs tri dni prší a&nbsp;vrcholce hôr sú v&nbsp;oblakoch. Vilky roztrúsené v&nbsp;zeleni pripomínajú dávnu slávu svetovej turistickej mekky. Chodilo tam za oddychom možno najviac ľudí na svete. Letné sídlo tam mal aj sám cisár pán a&nbsp;jeho família. Medzi vilkami na prenájom sa po úzkych koľajniciach kľukatí zelená dvojvozňová elektrická súprava.

Lokalbahn premáva len počas letných mesiacov v&nbsp;nedeľu. Nie je zadarmo ako trebárs miestny mikrobus pre hostí ubytovaných v&nbsp;údolí. Jeden z&nbsp;hotelierov prišiel s&nbsp;nápadom pridať každému hosťovi do ceny za ubytovanie jedno euro, ktoré využijú na ich dopravu takzvaným RufBusom. V&nbsp;praxi to funguje tak, že na objednávku príde mikrobus na vlakovú stanicu a&nbsp;odvezie hostí k&nbsp;ubytovaniu. Všetko za jedno euro v&nbsp;cene ubytovania na hlavu a&nbsp;deň. Náklady dorovnáva kraj. Ďalšie dni ich rozvezie podľa požiadavky k&nbsp;atrakciám, v&nbsp;zime aj k&nbsp;vlekom a&nbsp;dovezie ich naspäť. Takisto zadarmo. Hotelier, ktorý si túto ústretovú službu vymyslel, špeciálny taxibus často sám šoféruje.

Úzkorozchodná železnička má jeden koniec vedľa železničnej stanice Payerbach a&nbsp;druhý s&nbsp;depom na hornom konci trate v&nbsp;Hirschwangu. Od roku 1918 tam jazdila len fabrická lokálka zásobujúca papiereň drevom. O&nbsp;osem rokov neskôr ju otvorili pre ostatnú nákladnú a&nbsp;osobnú dopravu, pretože kvitol turistický ruch. Železnička vozila cestujúcich k&nbsp;lanovke na Rax. Trať mala namále v&nbsp;roku 1963. Osobnú dopravu po koľajniciach nahradili autobusmi. Nákladná doprava, najmä do papierne v&nbsp;Hirschwangu, pokračovala až do roku 1982. Jazdy pre turistov obnovili v&nbsp;roku 1977.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Hostinec PayerbacherHof kúsok od stanice Payerbach dolu z&nbsp;kopca vlastní rodina Hübnerovcov. Heinz už odovzdal podnik synovi, ale spolu s&nbsp;manželkou a&nbsp;ďalšími deťmi v&nbsp;ňom stále bývajú a&nbsp;sú v&nbsp;plnom pracovnom nasadení. „Hostinec som prevzal po rodičoch pred 35 rokmi. Môj otec tu začínal po vojne. Bol sudetský Nemec z&nbsp;Krásnej Lípy v&nbsp;Česku. Ale hotel tu mal už môj prastarý otec v&nbsp;roku 1904. Otec začínal na veľmi malom priestore. Prišiel v&nbsp;roku 1950. V&nbsp;tom čase bolo Rakúsko pod sovietskou okupáciou. Všetko bolo zničené. Bývali tu Rusi,“ spomína Heinz.

V&nbsp;sedemdesiatych a&nbsp;osemdesiatych rokoch minulého storočia už boli sovietske vojská preč a&nbsp;do údolia začali prichádzať vo veľkom penzisti. „Zdržali sa aj dva mesiace. Užívali si tu leto. Starí Viedenčania vyžadovali úplne iný prístup ako dnešní hostia. Bývali zvyčajne na tých istých miestach v&nbsp;tých istých izbách a&nbsp;jedli vždy to isté. Stravu mali jednoduchú. Trebárs večer si dali len tak niečo sladké, napríklad palacinky s&nbsp;kompótom. Rakúska kuchyňa je zmesou kuchýň celej monarchie. Dnes sa snažíme prispôsobiť všemožným požiadavkám zákazníkov vrátane vegetariánov a&nbsp;vegánov. Veľký záujem je o&nbsp;zdravú kuchyňu.“

Heinzovi zamladi učarovala emigrantka zo Slovenska. Ina ušla aj s&nbsp;dcérou Luciou a&nbsp;chystala sa do Kanady. „Jej mama s&nbsp;bratom už boli za oceánom dva týždne. Mala kúpený lístok, ale... Strávili sme spolu pekný večer,“ spomína s&nbsp;úsmevom Heinz. Ina pomáhala v&nbsp;kuchyni. „Každý deň mi napísala nejakú básničku v&nbsp;nemčine, ktorú sa práve učila, a&nbsp;strkala mi ju pod dvere. Večer pred odletom sme sa lúčili. Povedal som jej, že môže zostať, ak chce... Ráno po ne prišiel taxík, ale ony nenastúpili. Letenky im prepadli. Pre jej mamu v&nbsp;Kanade to bola katastrofa, ale časom sa s&nbsp;tým zmierila.“

Ina nikdy neľutovala, že vymenila Kanadu za viedenský balkón. „Stredobod života je rodina a&nbsp;deti. Kanada pre mňa zostala vzdialená a&nbsp;neznáma, takže nemôžem porovnávať,“ hovorí Ina. „Keď sa raz rozhodnem, potom už nešpekulujem, čo by bolo, keby bolo niečo inak. Cítila som, že sem patrím. Je to môj domov.“ Keď odchádzala z&nbsp;vtedajšej Československej socialistickej republiky cez bývalú Juhosláviu, mala len 22&nbsp;rokov. „Chcela som v&nbsp;Kanade študovať. Po nemecky som vedela len pár slov. Mojím snom bolo žiť v&nbsp;krajine, kde hovoria po anglicky,“ vysvetľuje bývalá Bratislavčanka. Slováci chodia k&nbsp;Hübnerovcom po celý rok, najviac v&nbsp;zime na lyžovačky okolo Semmeringu. „Mnohí sú už naši štamgasti.“

Dopoludnia som sa vyviezol lanovkou na Rax. Raxseilbahn prudko stúpa na trase dlhej vyše dvoch kilometrov o&nbsp;viac než tisíc metrov vyššie. Premáva od roku 1926. Je to tretia najstaršia osobná lanová dráha v&nbsp;Rakúsku. Samozrejme, dnes je to moderný dopravný prostriedok na starej trase.

Ani som nedýchal. Dúfal som, že hore bude aspoň sem-tam niečo vidno. Nebolo. Počasie sa mi uprosiť nepodarilo. Bolo teplo, v&nbsp;oblaku sa na mne zrážala voda. Cesta predo mnou veľmi rýchlo mizla v&nbsp;hustej hmle. Chcel som to vzdať hneď na hornej stanici, ale stále som dúfal... Hádam predsa len niečo uvidím. K&nbsp;chate Otto­haus to bolo sotva pol hodiny. Veď tam často chodil a&nbsp;prespával rakúsky lekár, psychológ, psychiater, univerzitný profesor neuropatológie vo Viedni, zakladateľ psychoanalýzy a&nbsp;najcitovanejší psychológ 20. storočia Sigmund Freud. A&nbsp;nielen on. Chodili tam významní vedci a&nbsp;umelci.

Freud si to isto užil, ja som iba túžil, aby som si užil. Chata je v&nbsp;nadmorskej výške 1&nbsp;644&nbsp;metrov. Cestou som aspoň obdivoval alpskú záhradu, v&nbsp;ktorej rastie 200&nbsp;druhov rastlín. Vychutnať výhľady bolo nemožné, tak som si pochutil aspoň na hustej horskej gulášovej polievke.

Z&nbsp;údolia Höllental vedie na vrchy Rax a&nbsp;Schneeberg šesť ferrát. Hore na Schneebergu na najvyššom kopci Klosterwappen v&nbsp;nadmorskej výške 2&nbsp;076 metrov (najbližšia dvojtisícovka od Bratislavy) sa dá dostať z&nbsp;vedľajšieho údolia zubačkou Schneebergbahn. Východisková stanica s&nbsp;moderným turistickým portálom je v&nbsp;dedinke Puchberg am Schneeberg. K&nbsp;najvyššiemu vrchu Dolného Rakúska vyviezla prvých cestujúcich v&nbsp;roku 1897. Cesta do výšky 1&nbsp;800 metrov nad morom trvá len 40&nbsp;minút. Motorové súpravy poctivo a&nbsp;húževnato zub po zube vyvážajú turistov pod vrchol.

V&nbsp;letných mesiacoch v&nbsp;nedeľu a&nbsp;počas sviatkov premáva nostalgický parný vlak. Vozil sa ním už cisár František Jozef pred viac ako sto rokmi. Pri tomto výstupe som mal menšiu smolu. Sem-tam bola v&nbsp;hmle diera, takže bolo vidno zopár kopcov kdesi v&nbsp;diaľke v&nbsp;opare. Opäť som to zvládol len po najbližšiu chatu od hornej stanice. V&nbsp;Dambock­hause som sa posadil na terasu. Vnútorné priestory boli beznádejne preplnené. Opäť som sa pokúsil objednať si gulášovú polievku, ale čašník len krútil hlavou, že mi ju von neprinesie. Jedine ak si nájdem miesto vnútri. Snažil som sa ho presvedčiť, ale bol neoblomný. „O&nbsp;tri minúty bude pršať,“ vysvetlil mi zdvorilo a&nbsp;odišiel. Pozrel som sa na oblohu. Nevyzeralo to na dážď. Prešli tri minúty a&nbsp;spoza Klosterwappenu sa prevalil ťažký mrak. Zmokol som cestou k&nbsp;zubačke.

Láska z hostinca: Vymenila Kanadu za viedenský balkón

Výber pre vás

Láska z hostinca: Vymenila Kanadu za viedenský balkón

Súvisiace články

Daniel Máčovský je himalájsky jogín: Život človeka je ako let balónom

Vystriedal 7 povolaní, aby uživil rodinu: Z tohto deda je na staré kolená hviezda modelingu!

Ikonický vták: Recept na ochranu a záchranu dropov na Slovensku

Výber pre vás