Juraj Babják

Veľa dôkazov z&nbsp;ďalekej histórie ukazuje na obľúbenosť ľadového pokrmu aj v&nbsp;krajinách, kde bežne sneh nebol. Pomocou ľadových domov a&nbsp;ľadových bazénov dokázali uchovať ľad a&nbsp;vychutnávať mrazenú pochúťku po celý rok.

<p>Medzinárodný deň zmrzliny je sviatok, ktorý sa oslavuje každý rok tretiu júlovú nedeľu. Pôvod tohto sviatku siaha do roku 1984, keď ho prijal Kongres USA ako súčasť prezidentského vyhlásenia, ktoré podpísal prezident Ronald Reagan. Hlavným dôvodom osláv tohto dňa je uznanie zmrzliny ako symbolu radosti a spolupatričnosti. Deň zmrzliny je nielen príležitosťou na oslavu a vychutnanie zmrzliny, ale aj časom, keď sa zmrzlinárske spoločnosti a malé podniky môžu podeliť o svoje špeciálne recepty a ponuky.</p>

Medzinárodný deň zmrzliny

Peržania si takto vyrábali sorbety a&nbsp;falude –&nbsp;svoj tradičný studený dezert. Aj Gréci žijúci v&nbsp;Aténach okolo roku 500 pred naším letopočtom si radi pripravovali osviežujúce nápoje z&nbsp;citróna, medu, zo šťavy z&nbsp;granátového jablka a, samozrejme, zo snehu alebo z&nbsp;ľadu. Alexander Veľký počas svojich výbojov v&nbsp;Indii požadoval nepretržitú zásobu snehu, ktorý konzumoval s&nbsp;medom. Záchranou v&nbsp;tom teple boli jamy určené na uchovanie snehu. Egyptskí faraóni neboli na tom inak. To, čo by sa dalo nazvať prvým zmrzlinovým pohárom, sa našlo v&nbsp;egyptskej hrobke z&nbsp;druhej dynastie (2700 pred naším letopočtom). 

Bola to forma, ktorá pozostávala z&nbsp;dvoch strieborných pohárov, z&nbsp;ktorých jeden obsahoval sneh (alebo drvený ľad) a&nbsp;druhý varené ovocie. V&nbsp;starovekom Ríme sa špeciálne studne používali na skladovanie ľadu a&nbsp;snehu, ktoré otroci znášali z&nbsp;hôr do luxusných víl. V&nbsp;ruinách Pompejí objavili stopy, ktoré vedú k&nbsp;domnienke, že niektoré obchody sa špecializovali na predaj drveného ľadu (z&nbsp;Vezuvu) sladeného medom.

Na Sicílii Saracéni (stredoveký európsky názov pre Turka či Araba) v&nbsp;9.&nbsp;storočí prišli s&nbsp;nápadom kompaktného snehu zmiešaného so škoricovým sirupom a&nbsp;s&nbsp;esenciami extrahovanými z&nbsp;domáceho ovocia, citrusov a&nbsp;kvetov. Starí Rimania tieto mrazené dezerty nazývali nivatae potiones. Rozšírenie zmrzliny po celej Európe sa niekedy pripisuje maurským obchodníkom, ale častejšie Marcovi Polovi. Hoci to nie je spomenuté v&nbsp;žiadnom z&nbsp;jeho spisov, sorbet vraj do Talianska priviezol zo svojich ciest do Číny.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Skutočný triumf studeného dezertu nastal v&nbsp;16.&nbsp;storočí vo Florencii. V&nbsp;tom čase slávni Mediciovci organizovali súťaž s&nbsp;názvom „Il piatto più singolare che si fosse mai visto“ (Najneobvyklejšie jedlo, aké bolo videné). Cosimo Ruggeri (? –&nbsp;1615), florentský predavač kurčiat a&nbsp;amatérsky kuchár, súťaž vyhral. Víťazstvo mu priniesol chutný mrazený dezert zo sladkej ovocnej šťavy a&nbsp;z&nbsp;ľadu. Správa o&nbsp;Ruggeriho talente sa rýchlo šírila a&nbsp;Katarína Mediciová (1519 –&nbsp;1589) vzala Ruggeriho so sebou do Francúzska. Bola presvedčená, že iba on môže konkurovať vynikajúcim dezertom francúzskych šéfkuchárov. Túto špecialitu pripravil aj 28.&nbsp;októbra 1533 na jej svadbe s&nbsp;francúzskym kráľom Henrichom II.

Koncom 16.&nbsp;storočia pôsobil na mediciovskom dvore aj Bernardo Buontalenti (1531 –&nbsp;1608). Ako architekt, sochár, maliar a&nbsp;divadelný dizajnér dostal za úlohu zorganizovať oslavy na privítanie španielskych hostí. Inscenoval extravagantné divadelné predstavenie v&nbsp;panských záhradách a&nbsp;pozdĺž rieky Arno, skvelú šou vo Fortezza da Basso a&nbsp;veľkolepé ohňostroje. A&nbsp;ako amatérsky kuchár pripravil aj smotanový mrazený krém s&nbsp;príchuťou bergamotu, citrónov, pomarančov a&nbsp;dezertného vína.

Historické záznamy naznačujú, že okrem zmrzliny crema fiorentina Buontalenti prišiel aj s&nbsp;vynálezom akejsi chladiarne –&nbsp;špeciálnej pivnice s&nbsp;medzipriestorom pokrytej izolačným korkom a&nbsp;drevenými doskami so systémom palíc, ktoré nechávali roztopený ľad stekať dole. Dom s&nbsp;týmto priestorom sa nachádza na ulici Via delle Ghiacciaie (Ulica ľadového domu) v&nbsp;blízkosti Fortezza da Basso.

Ďalším Talianom, ktorý sa celý život venoval zmrzline –&nbsp;talianskemu gelatu, bol sicílsky šéfkuchár Francesco Procopio di Coltelli (1651 –&nbsp;1727). Vďaka svojmu starému otcovi, ktorý staval stroje na výrobu zmrzliny, bol odmala v&nbsp;spojení s&nbsp;gelatom. Coltelli stále zdokonaľoval svoje recepty. Použil cukor namiesto medu a&nbsp;zmiešal soľ s&nbsp;ľadom na chladenie. Odišiel do Paríža, kde si v&nbsp;roku 1686 otvoril kaviareň a&nbsp;okrem kávy ako prvý verejne ponúkal aj zmrzlinu. Servíroval ju v&nbsp;malých porcelánových miskách, ktoré pripomínali poháre na vajíčka. V&nbsp;roku 1702 kaviareň zmenila svoj názov na François Procope a&nbsp;časom sa stala centrom parížskej umeleckej a&nbsp;literárnej komunity. Medzi významných ľudí, ktorí ju navštevovali, patril napríklad Victor Hugo, Paul Verlaine, Jean-Jacques Rousseau, Honoré de Balzac a&nbsp;Denis Diderot.

Prvá zaznamenaná zmienka o&nbsp;zmrzline v&nbsp;Anglicku pochádza z&nbsp;roku 1672. Napísal ju politik Elias Ashmole, keď opisoval jedlá podávané na sviatok svätého Juraja vo Windsore pre Karola&nbsp;II. Okrem iného bol na slávnostných stoloch „jeden tanier zmrzliny“. Len jeden stôl a&nbsp;jeden tanier. Pre kráľa. Zmrzlina bola drahou pochúťkou vymedzenou pre tých, ktorí mali prístup do ľadovne. Vo viktoriánskej Británii bol čerstvý ľad vzácnou komoditou. Používal sa predovšetkým na chladenie mäsa a&nbsp;mliečnych výrobkov a&nbsp;zároveň ako anestetikum pri mnohých chirurgických zákrokoch. Ľad bol luxusom. Nápoje podávané s&nbsp;kockami ľadu boli dôkazom bohatstva a&nbsp;vysokého postavenia. Prvý recept na zmrzlinu v&nbsp;angličtine bol publikovaný v&nbsp;knihe Mrs. Mary Eales’s&nbsp;Receipts, ktorá je venovaná cukrárstvu a&nbsp;ktorú vydali v&nbsp;Londýne v&nbsp;roku 1718.

Zmrzlina sa v&nbsp;Anglicku stala populárnou a&nbsp;lacnou v&nbsp;polovici 19.&nbsp;storočia, keď si taliansko-švajčiarsky emigrant Carlo Gatti v&nbsp;roku 1851 postavil prvý stánok pred stanicou Charing Cross. Postavil aj dve ľadové studne umiestnené za stanicou King’s&nbsp;Cross v&nbsp;centre Londýna, aby mal stály prísun ľadu. Gattiho studne hlboké trinásť metrov a&nbsp;s&nbsp;priemerom deväť metrov dokázali uchovať tony prírodného ľadu dovezeného z&nbsp;Nórska. Vytvoril si impérium na dodávku ľadu a&nbsp;zmrzliny a&nbsp;rýchlo sa stal milionárom.

Za „kráľovnú ľadu“ bola v&nbsp;Anglicku považovaná Agnes Marshallová (1855 –&nbsp;1905). Zmrzlinou bola priam posadnutá. V&nbsp;roku 1885 napísala a&nbsp;vydala svoju prvú knihu, ktorá obsahovala 177&nbsp;rôznych receptov na zmrzlinu a&nbsp;dezerty. Okrem receptov kniha propagovala niektoré jej vynálezy súvisiace so zmrzlinou vrátane mrazničky patentovanej jej manželom. Dokázala zmraziť pol litra zmrzliny za menej ako päť minút. Ďalším vynálezom bol stroj na lámanie ľadu, ľadová jaskyňa (izolovaný box na skladovanie zmrzliny) a&nbsp;mnoho nádob a&nbsp;prísad spojených s&nbsp;výrobou zmrzliny. V&nbsp;druhej knihe z&nbsp;roku 1888 sa Agnes Marshallová zmienila o&nbsp;pridávaní zmrzliny do jedlého kornútika. Ide o&nbsp;prvý známy odkaz v&nbsp;angličtine na kornútiky na zmrzlinu. Jej jedlý kornútik bol vyrobený z&nbsp;mletých mandlí, pečený v&nbsp;rúre a&nbsp;mohol byť prvým prenosným obalom na zmrzlinu.

Prvý zmrzlinový kornútik na americkej pôde vyrobil v&nbsp;roku 1896 Italo Marchiony, emigrant zo severovýchodného Talianska v&nbsp;New Yorku. Kužeľovité oblátkové kornúty ponúkal vo svojich reštauráciách, kde sa tešili veľkej obľube zákazníkov. Patent na túto dobrotu mu udelili v&nbsp;decembri 1903. Nezávisle podobný výrobok priniesol a&nbsp;spopularizoval na Svetovej výstave v&nbsp;roku 1904 v&nbsp;St.&nbsp;Louis sýrsky prisťahovalec Ernest A.&nbsp;Hamwi. Jedného dňa sa zmrzlinárovi, susedovi v&nbsp;stánku, minuli misky na zmrzlinu, a&nbsp;tak cukrár Hamwi zroloval vafľové tortové oblátky, nechal ich vychladnúť a&nbsp;bolo. Jeho patent sa okamžite ujal a&nbsp;okrem popularity zarobil slušnú sumu peňazí. Výroba kužeľovitých kornútov v&nbsp;roku 1924 dosiahla rekordných 245&nbsp;miliónov.

V&nbsp;Európe aj Amerike zmrzlinu vyrábali a&nbsp;predávali malé podniky, väčšinou cukrári a&nbsp;kateringové firmy. Jacob Fussell (1819 –&nbsp;1912) z&nbsp;Baltimoru ako prvý vyrábal zmrzlinu vo veľkom. Fussell kúpil čerstvé mliečne výrobky od farmárov v&nbsp;York County v&nbsp;Pensylvánii a&nbsp;predával ich v&nbsp;Baltimore. Nestály dopyt po jeho mliečnych výrobkoch mu často spôsoboval prebytok smotany, z&nbsp;ktorej vyrábal zmrzlinu. Svoju prvú továreň na zmrzlinu postavil v&nbsp;Seven Valleys v&nbsp;Pensylvánii v&nbsp;roku 1851. O&nbsp;dva roky neskôr svoju továreň presťahoval do Baltimoru. Neskôr otvoril továrne v&nbsp;niekoľkých ďalších mestách. Veľkovýroba znížila cenu zmrzliny a&nbsp;zvýšila jej popularitu.

Už v&nbsp;roku 1872 dvaja muži, ktorí obchodovali ako Ross a&nbsp;Robbins, predávali cukrovinky z&nbsp;mrazeného ovocia na paličke. Nazývali ich hokey-pokey. Francis William Epperson z&nbsp;Kalifornie spopularizoval tento druh zmrzliny po patentovaní konceptu „zmrznutého ľadu na paličke“ v&nbsp;roku 1923. Príbeh náhodného objavu hovorí o&nbsp;chladnej noci a&nbsp;pohári s&nbsp;limonádou a&nbsp;s&nbsp;tyčinkou na miešanie zabudnutom na verande. Či to bola pravda alebo nie, to sa už asi nedozvieme. Epperson však so svojím ľadovým „eppsicle“, ako nazval svoj výrobok, rozhodne zožal úspech. A&nbsp;keďže bol aj dobrý obchodník, do roku 1924 si dal patentovať každú mrazenú cukrovinku alebo ľadovú lízanku. 

Ako definuje dokument z&nbsp;roku 1924, ide o&nbsp;„mrazenú cukrovinku atraktívneho vzhľadu, ktorú možno pohodlne konzumovať bez kontaminácie kontaktom s&nbsp;rukou a&nbsp;bez potreby taniera, lyžice, vidličky a&nbsp;podobne“. S&nbsp;patentom prišiel aj nový názov –&nbsp;pop’s&nbsp;icle (popsicle je stále jeden zo všeobecných názvov, ktoré sa v&nbsp;USA používajú pre výrobky z&nbsp;ľadu na paličke). Prvé nanuky (ako ich voláme v&nbsp;našich končinách) sa predávali len za päť centov a&nbsp;dodávali sa v&nbsp;siedmich príchutiach. O&nbsp;pár rokov neskôr firma priniesla na trh nanuk s&nbsp;dvomi paličkami. Na vrchole hospodárskej krízy to bola bomba –&nbsp;tá istá chuť, cena, ale dve paličky.

Vylepšenia a&nbsp;inovácií sa chopil aj dánsky prisťahovalec Christian Kent Nelson (1893 –&nbsp;1992), stredoškolský učiteľ a&nbsp;majiteľ cukrárne. Inšpiroval sa chlapcom vo svojom obchode. Ten sa nevedel rozhodnúť, či minúť peniaze na zmrzlinu alebo na čokoládovú tyčinku. A&nbsp;tak Nelson začal špekulovať a&nbsp;experimentovať, ako prilepiť rozpustenú čokoládu na kocky zmrzliny a&nbsp;vytvoriť tak zmrznutú čokoládovú tyčinku. A&nbsp;podarilo sa. Počas miestneho turnaja hasičov vypredal tristo tyčiniek pod názvom I-Scream Bar, čo len potvrdilo úspech dobroty. 

Zabezpečil si dohodu s&nbsp;miestnym výrobcom čokolády Russellom C.&nbsp;Stoverom na ich hromadnú výrobu pod novým obchodným názvom Eskimo Pie, teda eskimácky koláč (názov navrhla Clara Stoverová). Po vydaní amerického patentu 24.&nbsp;januára 1922 spoločnosť predala výrobcom zmrzliny výrobné práva za licenčné poplatky. Začiatkom roka 1922 sa predávali milióny zmrzliny Eskimo Pie. Údajne to natoľko ovplyvnilo trh, že ceny kakaových bôbov narástli o&nbsp;50&nbsp;percent. Bol to naozaj okamžitý úspech. Noviny nazvali Nelsona milionárom a&nbsp;informovali, že zarába tantiémy vo výške 30-tisíc dolárov týždenne.

Smotanová zmrzlina medzi dvoma oblátkami ako sendvič sa začala priemyselne vyrábať v&nbsp;30.&nbsp;rokoch 20.&nbsp;storočia. Konkrétne 4.&nbsp;novembra 1937. Zmrzlina nebola nová, iba názov upravili pre sovietsky trh a&nbsp;okolité krajiny. Ako sa to všetko začalo? V&nbsp;roku 1936 poslal diktátor Josif V.&nbsp;Stalin (1878 –&nbsp;1953) ľudového komisára potravinárskeho priemyslu Anastáza Mikojana na služobnú cestu do USA, na ktorej sa mal lepšie oboznámiť s&nbsp;americkým potravinárskym priemyslom. V&nbsp;dôsledku jeho cesty Sovietsky zväz kúpil americké priemyselné vybavenie a&nbsp;začal s&nbsp;vlastnou priemyselnou výrobou klobás, zmrzliny, hamburgerov a&nbsp;dokonca aj pukancov. 

Historicky prvý sovietsky závod na výrobu zmrzliny bol v&nbsp;Rostove na Done. Vyrábala sa podľa amerického receptu, ale bez sušeného mlieka, ktorého výroba v&nbsp;tom čase v&nbsp;Sovietskom zväze ešte neexistovala. Zamatovo krémová zmrzlina sa teda vyrábala z&nbsp;čerstvého mlieka a&nbsp;obsahovala trinásť percent smotany, dvadsať percent cukru a&nbsp;sedem percent žĺtkov. Rozmach štátneho zmrzlinového monopolu prerušila druhá svetová vojna a&nbsp;pokračoval až v&nbsp;povojnových 60.&nbsp;rokoch. V&nbsp;80.&nbsp;rokoch 20.&nbsp;storočia bolo v&nbsp;Sovietskom zväze na výrobu zmrzliny postavených 25&nbsp;nových tovární.

Medzi srdcovky v&nbsp;našich končinách určite patrí aj Cornetto (po taliansky malý roh). Stalo sa všeobecným názvom na označenie akéhokoľvek typu zabaleného, priemyselného kornútika zmrzliny, akejkoľvek značky a&nbsp;akejkoľvek príchute. Ale „srdce zo smotany“ vnútri oblátkového kornútika s&nbsp;polevou z&nbsp;čokolády a&nbsp;lieskových orieškov patentované Spicom, výrobcom zmrzliny z&nbsp;Neapola, je len jedno. Od svojho vynájdenia v&nbsp;roku 1959 Cornetto nikdy nevyšlo z&nbsp;módy. Po roku 1976, keď firmu kúpila nadnárodná spoločnosť Unilever, sa stalo naozaj ikonou. Veď si len spomeňme na reklamy pod značkou Algida. Tie letné flirty na pláži, spokojní a&nbsp;šťastní ľudia, samozrejme, so zmrzlinou v&nbsp;ruke a&nbsp;na záver (trošku upravené) slová originálneho songu: zmrzlina sladké srdce má...

Domorodí obyvatelia Aljašky majú odlišnú verziu zmrzliny s názvom akutaq. Nie je to krémová zmrzlina, ako ju poznáme, ale zmes vyrobená zo sobieho tuku alebo z&nbsp;loja, z&nbsp;tulenieho oleja, čerstvo napadaného snehu a lesných plodov (brusnice, čučoriedky, černice). Niekedy do zmesi pridajú listy rastlín, korienky či sobie alebo rybie mäso. Názov tejto inuitskej pochúťky pochádza z yupického slova „zmiešať ich dohromady“.

Ženy (lovcove babičky alebo matky) tradične vyrábali túto zmrzlinu po prvom ulovení ľadového medveďa či tuleňa alebo na akúkoľvek oslavu v komunite. Neexistuje žiadny presný recept, ako akutaq vytvoriť. Každá rodina si ho pripravuje podľa seba. A návod si odovzdávajú ďalej z pokolenia na pokolenie.

Ľadová pochúťka: Zmrzlina dobyla svet, aj tam, kde sa bežne sneh nevyskytoval

Výber pre vás

Ľadová pochúťka: Zmrzlina dobyla svet, aj tam, kde sa bežne sneh nevyskytoval

Súvisiace články

Dvojica géniov: Desiatky rokov kraľovali Dior a Laurent svetovej móde

Metro za dva roky: František Jozef I. bol z prvej jazdy v luxusnom cisárskom vagóne nadšený

Malá veľká madam: Za svoj pôvod sa Helena Rubinstein hanbila, preto klamala

Výber pre vás