Áno, väčšina ľudí má na túto štvrtú najväčšiu juhoamerickú krajinu taký istý názor ako ona.

Dokonca aj samotní Kolumbijčania tvrdia, že keby nebolo drog a kriminality, bola by Kolumbia ozajstným rajom na zemi. Vlajka tretieho najväčšieho juhoamerického štátu je síce modro-žlto-červená, no cynici ju radi „prefarbujú“ na bielo-hnedo-zelenú... Kolumbiu to totiž vystihuje vernejšie – lebo kokaín, káva a smaragdy sú hlavné produkty, ktoré plnia nielen štátnu kasu, ale aj bankové kontá mafiánov.

S Kolumbiou sa spájajú zvučné mená tých, ktorí ju zviditeľnili – či už je to držiteľ Nobelovej ceny spisovateľ Gabriel García Márquez, speváci Shakira či Juanes, národný hrdina Simón Bolívar, pretekár formuly 1 Juan Pablo Montoya, ale najmä boss narkomafie z Medellínu Pablo Escóbar. Pablo bol obyčajná nula, živil sa ako zlodej áut. No zakrátko sa z neho stal boh – tento priekupník mal pod palcom nielen celý medellínsky drogový kartel, ale i vlastnú politickú stranu, svoje noviny a financoval všetky dôležité verejné projekty štátu. Už roku 1983 Escóbarov majetok dosiahol závratných 20 miliárd USD, na základe čoho mu časopis Forbes prisúdil 7. miesto medzi najbohatšími ľuďmi sveta. Keď vláda spustila kampaň proti obchodovaniu s drogami, Escóbar navrhol prezidentovi Betancurovi nezvyčajnú „mierovú dohodu“. Aby si zachoval imunitu proti perzekúcii, ponúkol vláde obrovský kapitál a bol odhodlaný vyplatiť všetky medzinárodné dlhy štátu. Vláda to odmietla a požiadala o pomoc Washington. Narkomafia na protest spustila sériu bombových útokov na banky, redakcie a verejné budovy. Roku 1989 zostrelila lietadlo na linke z Bogoty do Cali. Escóbar skončil v luxusnom žalári, no netrvalo dlho a jeho kumpáni mu pomohli utiecť. K slovu sa dostala špeciálna americká jednotka – 1 500 ozbrojencov chytalo Escóbara celých 499 dní – až ho napokon roku 1993 zastrelili na streche jeho vily v Medellíne. Napriek tomu obchodovanie s drogami nikdy neprestalo.

Roku 2000 USA odštartovali vojnu proti drogovým kartelom. Clinton podpísal Plán Kolumbia a zaviazal sa v ňom, že do roku 2005 Američania zlikvidujú až 50 % všetkých kolumbijských plantáží s kokou. Minuli na to päť miliárd dolárov! A narkomafia sa im smiala do očí... Kým Američania krvopotne likvidovali hektáre plantáží, mafia im za chrbtom zakladala nové. A dnes je produkcia koky dokonca o 27 % vyššia než pred rokom 2000! A čím je jej viac, tým je lacnejšia a obchod s kokaínom rekordne rastie. Iniciatívni Američania však narobili viac škody než osohu, pretože chemickými postrekmi nevykynožili len koku, ale najmä potravinárske plodiny a zdevastovali ekosystém. Dnešný kráľ medellínskeho drogového kartelu Don Berna sa pre miestne noviny vyjadril, že Amerike vôbec nejde o pomoc Kolumbii. „Tí špinavci chcú našu krajinu len využiť! S prísľubom akejsi pomoci im naša vláda umožní postaviť si tu vojenské základne, len aby mali Huga Cháveza a celú jeho Venezuelu na dostrel!“ rozčuľuje sa Don Berna v článku. „Hovno im ide o drogy! Ich terčom nie je náš kokaín, ale Chávezova ropa!“ hovorí otvorene.

Povstalci sú nebezpeční

Odkedy v Kolumbii „úradujú“ povstalecké guerily, masakre a únosy civilistov sa stali výnosným biznisom. Len za jediný rok na výkupnom zinkasovali okolo 200 miliónov USD! O krutom osude rukojemníkov napísal Gabriel García Márguez knihu Správa o únose. Mnohí Kolumbijčania boli ešte donedávna presvedčení, že práve Márquez by dokázal v krajine urobiť poriadok, Spisovateľ však zostarol, dostal rakovinu a stiahol sa do úzadia. „Chýba nám vodca, ktorý by zabránil všadeprítomnému násiliu,“ myslí si môj spolucestujúci Kolumbijčan Rodrigo Gacha. „Je to čoraz horšie, odkedy sa vzťahy medzi Kolumbiou a Venezuelou vyostrili, revolucionári majú silného spojenca. Prezident Chávez ich minulý rok podporil sumou 300 miliónov dolárov! Ak sa však nezatúlaš do džungle v Andách a do regiónov Chocó a Nariňo, nemáš sa čoho báť,“ ubezpečuje ma Rodrigo. Povstalci v týchto oblastiach strážia plantáže narkomafie a aj z toho majú zisky. Jednoducho sa im nepáči, keď sa im po rajóne motajú turisti.

Nemusela som ísť ďaleko – nebezpečenstvo si ma našlo samo... „Dáš si so mnou drink, chica?“ usmieva sa na mňa sympatický tridsiatnik pri bare v malej zastrčenej kaviarni v centre Bogoty. Ak žena spolu s lichôtkami od neznámeho fešáka prijme drink, musí rátať s tým, že sa pravdepodobne zobudí nielen okradnutá, ale i znásilnená v nejakej špinavej pivnici. Spoločný menovateľ týchto prípadov sa volá Burudanga! Nový druh kolumbijského halucinogénu, vyšľachtený z troch druhov drog, ktorý kriminálnici používajú na omámenie obete. Prednosťou Burudangy je, že nemá žiadnu chuť ani vôňu, a tak sa môže zamiešať do hocičoho. Jej efekt je dokonalý – strata pamäti a hlboký spánok trvajúci niekoľko hodín až dní! Skrátka, Burudangu vám nikto neponúkne ako kokaín – jednoducho vám ju podstrčia bez varovania! Drogu vám často ponúknu policajti v civile – len čo kúpite, za rohom vás zatknú,  a ak nechcete skončiť za mrežami, musíte dať mastný úplatok. Lebo kým miestni vojaci a federálna polícia majú reputáciu nepodplatiteľných, miestni policajti zarábajú málo a kúpiť si ich je rovnako ľahké, ako kúpiť hašiš.

Osemmiliónová Bogota je labyrint a ešte pred desiatimi rokmi bola najnenávidenejším mestom sveta. Jej vlastní obyvatelia sa tu báli žiť. Dnes je už situácia trochu lepšia. Je sobota a na mnohých cestách vidím namiesto áut iba ľudí.  „To je tradícia – v sobotu máme väčšinu ciest uzavretých,“ vysvetľuje mi taxikár. Ľudia po cestách behajú, bicyklujú sa, preto sa už  ani nečudujem, že táto vysokohorská krajina produkuje toľko prvotriednych cyklistov. No pokiaľ ide o šport, predsa len najfamóznejší je futbal. Narkomafia financuje až osemnásť  národných tímov. Do histórie kolumbijského futbalu sa však navždy zapísali Majstrovstvá sveta vo futbale v roku 1994. Vtedy dvadsaťsedemročný reprezentant Andrés Escóbar, synovec slávneho strýka Pabla, nešťastným gólom do vlastnej siete vyradil svoj tím z hry hneď na začiatku. V drogových karteloch nastalo dusno, pretože narkobaróni stavili na Kolumbiu veľké peniaze. O desať dní do Andrésa Escóbara pred barom v centre mesta neznámy strelec vypálil až dvanásť rán! Pri každej  zakričal iba: „Gól!“

Dodávatelia sú rybári

„Kedysi bolo morských krabov plné more a bohatli sme na nich,“ spomína starý rybár. „No na tomto biznise dnes už rybár nezbohatne.“ Áno, teraz je v móde pašovanie kokaínu. Priekupníci rybárom dôverujú, vedia, že pašovanie po mori je lacnejšie a spoľahlivejšie než lietadlom. Do vodotesnej debny sa zabalí štyridsať kilogramov prvotriedneho kokaínu a pomocou lanka ju pripevnia k nenápadnej rybárskej lodi. Tá ju potom z Kolumbie ťahá až k brehom Jamajky a Dominikánskej republiky. Ak by sa niečo zomlelo a loď po ceste zastavilo policajné komando, rybári v poslednej chvíli narýchlo odrežú lanko a debna sa ponorí. Sú také špeciálne, že asi po dvadsiatich dňoch vždy vyplávajú na hladinu. Ak si ich nevyzdvihne „odberateľ“, ale ktosi iný – lebo aj to sa už stalo, náhodný nálezca sa stáva miliardárom! Mať takéto šťastie!“ povzdychne si rybár.

Krajina preslávená drogami: Kolumbijský kokaín

Výber pre vás