Vladimír Kampf

Veď vybrať sa na nákupy z&nbsp;Bolešova alebo z&nbsp;jedného konca mesta na druhý zaberie rovnaký čas. Verná čitateľka Anna Pappová z&nbsp;Bolešova nám napísala, že jej rodná dedina bude mať okrúhle výročie prvej písomnej zmienky. Obec tento rok oslavovala osemsto rokov a&nbsp;Anna bude mať tento rok osemdesiat. „Reportáž v&nbsp;časopise by mnohých potešila a&nbsp;prekvapila.“

Volali ich Bosoráci. Bolešovčania vraj mali blízko k&nbsp;viere v&nbsp;nadprirodzené sily a&nbsp;čarodejníctvo. Konkrétne dôvody, prečo sa práve o&nbsp;tejto obci šírili tieto povesti, nie sú jasné.
&nbsp;
Poloha: Na strednom Považí, na pravom brehu Váhu v&nbsp;Ilavskej kotline, ktorá je zo západu obkolesená Bielymi Karpatmi a&nbsp;z&nbsp;východu Strážovskými vrchmi. Administratívno-právne patrí v&nbsp;súčasnosti do okresu Ilava v&nbsp;Trenčianskom kraji.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka:&nbsp; 1331. V listine je spomenutá obec Bolleso. Časť súčasného Bolešova je spomenutá v ešte staršej listine z roku 1238 v súvislosti s obcou Piechov, ktorá patrila opátstvu na Skalke. Obec Piechov je v ešte staršej písomnosti z roku 1224 ako Pekho. Tento rok vybrali ako počiatočný na odpočet veku obce. Aby to nebolo jednoduché, súčasná obec Bolešov vznikla v roku 1943 zlúčením obcí Piechov a Bolešov. Piechov už nie je.
Počet obyvateľov: 1 574 (k&nbsp;31. 12. 2023)
&nbsp;
Nezamestnanosť v&nbsp;okrese Ilava v&nbsp;máji 2024: 2,16 %

Bolešov

Život číta od sedemnástich rokov. „Chodila som na ekonomickú školu do Trenčína. Vtedy som si po prvý raz kúpila v&nbsp;stánku Život a&nbsp;zapáčil sa mi,“ spomína bolešovská kronikárka. Nikto z&nbsp;rodiny náš časopis nekupoval. „Zaujal ma názov. Život by mal byť a&nbsp;je o&nbsp;živote. Odkedy som sa vydala a&nbsp;zmenilo sa mi priezvisko, mám predplatné. Keby mi ho niekedy nedoručili, budem ho urgovať a&nbsp;nájdem si ho. Nie je pre mňa problém kúpiť si ho. Veď prinajlepšom budem mať hneď dve čísla. V&nbsp;jednom z&nbsp;vydaní som mala syna v&nbsp;čase, keď bol tretiak na strednej škole v&nbsp;leteckých opravovniach a&nbsp;bol vyhodnotený ako jeden z&nbsp;najlepších žiakov. Dostal sa nielen dovnútra, ale aj na titulku.“

ĎALŠIE FOTORAFIE Z OBCE, KDE MIESTNYCH KEDYSI NAZÝVALI BOSORÁKMI NÁJDETE V GALÉRII

Anna má rada príbehy, ale ako prvú prečíta stránku s&nbsp;vtipmi. Nie je jediná, kto práve tam začína. „Zaujímajú ma príspevky čitateľov a&nbsp;hlavne príbehy. Seriál Tak si tu žijeme je veľmi zaujímavý,“ pochvaľuje si. Kronikárkou niekoľkých kroník sa stala z&nbsp;vlastnej vôle a&nbsp;celkom prirodzene. „Odmala som rada kreslila. V&nbsp;škole ma za to hrešili, že som síce počúvala, ale čmárala som si pri tom, akoby som nepočúvala. Mám rada ilustrované knižky s&nbsp;básničkami. Niektoré veci si z&nbsp;nich odpisujem do zošitov a&nbsp;pridávam k&nbsp;nim svoje básne. Spievať neviem, ale texty ma zaujímajú.“ Keď jej najstarší syn ochorel na sklerózu multiplex, viedla klub, po ktorom jej zostali tri kroniky. „Keď kreslím, relaxujem,“ spomína rodená Bolešovčanka. „Korene mám hlboko v&nbsp;pivnici,“ smeje sa.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Celý pracovný život odrobila v&nbsp;závodoch ťažkého strojárenstva. Najprv na zamestnaneckom úseku a&nbsp;po prvej materskej na technickom rozvoji. Po druhej materskej skončila na investičnej výstavbe. Tam ju to najviac bavilo. „Chodila som na služobné cesty a&nbsp;starala som sa o&nbsp;budovy a&nbsp;objekty. Bolo to zaujímavé. Keď som potom robila na investičných prostriedkoch, bolo to náročné.“

Okrem kroník sú jej koníčkom kvety. „Starám sa o&nbsp;dvesto gladiol. Mám rada ľudí a&nbsp;rada ich stretávam. Som skromná a&nbsp;v&nbsp;Bolešove mi nechýba nič okrem detí. Odišli. S&nbsp;tým nič neurobím. Ja by som odtiaľto nešla. Mám rada svoj dom, na ktorom som sa pri jeho stavbe narobila. Je pri ňom záhrada. Neustále musím niečo robiť. Nenudím sa. Chodievam spať o&nbsp;jednej a&nbsp;vstávam o&nbsp;šiestej.“

Matej Beňo je gajdoš a&nbsp;vedúci kapely Bosoráci z&nbsp;Bolešova. „Pred stopäťdesiatimi rokmi boli gajdoši súčasťou každodenného života. Gajdy boli kedysi úplne všade a&nbsp;na Považí obzvlášť,“ vysvetľuje. Prečo Bosoráci? „Každá dedina mala v&nbsp;minulosti nejakú zosmiešňujúci až hanlivú prezývku. Bosoráci je ešte celkom dobré. Susedia Nimničania sú Hadzi hrobloví. Borčičania sú na tom zdanlivo lepšie, lebo sú Sliepkari. Keď sa kedysi stretávali na zábavách, navzájom sa doberali. Všetko má nejaký dôvod. Borčičania k&nbsp;nám chodili kradnúť sliepky. My sme nielen ich za to pobosorovali. Boli sme taká dedina.“

Mateja živia gajdy. „Ťažko, ale ide to,“ konštatuje. „Už dvanásť rokov skúšam rôzne hudobné nástroje, ale gajdy sú moja srdcovka. Počúval som stredovekú hudbu a&nbsp;dal som si jedny vyrobiť. Neboli však stredoveké, takže som musel zájsť aj do folklóru. Ten nástroj ma očaril. Dnes sa venujem najmä ľudovej hudbe.“

Čo ho priviedlo k&nbsp;hudbe, vraj nedokáže vysvetliť. „Keď sa mladý človek v&nbsp;puberte hľadá, skúša všeličo. Ja som sa raz dostal k&nbsp;stredovekej hudbe, ktorá má k&nbsp;slovenskému folklóru bližšie ako súčasná moderná hudba. Ľudovky majú veľa zo stredovekej kultúry. Tie nástroje sú úžasné. Nielen gajdy, ale aj citara, rôzne píšťaly vytvárajú tóny, ktoré mi imponovali. Ich zvuk je krajší ako elektronická hudba. Keby som gajdy počúval z&nbsp;reproduktorov, nikdy nedosiahnu taký zvuk ako naživo priamo z&nbsp;nástroja.“

Nemôže vedieť všetko. Nástroje si nevyrába, ale kupuje od majstrov. „Mám gajdy typické pre moravsko-slovenské pomedzie. Boli tu rozšírené dva typy. Vyrábali ich z&nbsp;koží kôz, oviec, ale najlepšie sú aj tak zo psa,“ vysvetľuje znalec. „Pes nemá potné žľazy a&nbsp;jeho koža neprepúšťa toľko vzduchu. V&nbsp;modernej dobe psíka dokáže nahradiť nepremokavý goratex.“ Matej hráva s&nbsp;rôznymi kapelami: Muzička, Noga Band, Javorníček z&nbsp;Hvozdnice... „Bosoráci a&nbsp;Piechovská muzika ma zamestnávajú najviac. Teším sa, že prichádzajú mladí ľudia a&nbsp;že raz posunú a&nbsp;zdokonalia naše hudobné nadšenie,“ vyznáva sa.

Rudolf Petrušek býval elektromechanik a&nbsp;neskôr sa staral o&nbsp;zabezpečovacie zariadenia na železnici. Pri nej strávil celý život. Keď bol malý, chcel byť všeličím. „Už vtedy som cítil zodpovednosť, ktorej nás učil otec. Vedel jazyky. Po maďarsky a&nbsp;nemecky čítal aj písal. Bol vo Francúzsku, v&nbsp;Albánsku vo vojne a&nbsp;mal kúpený lodný lístok do Ameriky. Za nevestu mal mať jazykárku, ale tej sa už nedožil,“ spomína predseda miestnej Jednoty dôchodcov.

Jeho manželka je v&nbsp;obci predsedníčka únie žien. „On šéfuje a&nbsp;ja pracujem,“ kýva hlavou s&nbsp;úsmevom Jolana Petrušková. Ona je tá nevesta jazykárka, ktorej sa Rudolfov otec nedožil. „Spolupracujeme a&nbsp;veľa vecí robíme spoločne,“ dodáva Rudolf Petrušek. Je prakticky aj tieňovým predsedom bolešovskej únie žien. S&nbsp;manželkou sa snažia zladiť obe funkcie a&nbsp;organizácie, ktoré si vzali za svoje. „Okrem únie som po skončení učiteľskej práce bola správkyňa telocvične so všetkým, čo k&nbsp;tomu patrí, vrátane upratovania. To mi okrem manžela pomáhal aj syn, ktorý je teraz v&nbsp;Bratislave. Už mám sedemdesiattri a&nbsp;nevládzem toľko.“

„Ale ústa sa ti nezastavujú,“ podpichol manžel. „Tam to tak nefunguje. Okrem toho je moja manželka poslankyňa a&nbsp;šéfka kultúrnej, školskej a&nbsp;športovej komisie.“ Po kovide je v&nbsp;Bolešove spoločenských udalostí menej. „Ľudia sú akísi uzavretejší,“ hovorí Jolana. „Musíme zaučiť mladých, aby prevzali aktivity v&nbsp;obci. Gajdoš Matej Beňo je jedným z&nbsp;nich,“ chváli. Rudolf je okrem iného stále futbalovým rozhodcom.

Kultúra v&nbsp;obci sa začína fašiangami, pokračuje stavaním mája s&nbsp;grilovačkou, kladú vence, organizujú deň matiek, deň detí, spolupracujú so škôlkou a&nbsp;školou, na Cyrila a&nbsp;Metoda zaviedli obecné oslavy s&nbsp;veľkolepými majstrovstvami sveta a&nbsp;vesmíru v&nbsp;jazde na táčkach. V&nbsp;septembri sa venujú darom zeme, potom prichádza Mesiac úcty k&nbsp;starším. Únia žien na Katarínu usporadúva posedenie a&nbsp;na konci roka zvládnu obe organizácie ešte benefičný koncert, mikulášske trhy a&nbsp;vianočnú kapustnicu. Dedina žije. Ona je Nemšovčanka, on z&nbsp;Pruského. „Stretli sme sa na polceste v&nbsp;Bolešove,“ smejú sa obaja. „Stále máme čo robiť. Nepáči sa to jedine tým, ktorým sa do ničoho nechce,“ mieni Jolana.

Obec oslavovala na konci júna. Guláš navarili chutný, program pripravili pre malých, veľkých a&nbsp;pre odvážnych. Počas majstrovstiev sveta a&nbsp;vesmíru v&nbsp;jazde na táčkach si merali sily a&nbsp;tvorivosť tí najodvážnejší. Martin Rác je starostom štvrté volebné obdobie. „Ešte ma to baví, keby som začal rozmýšľať nad tým, prečo by ma to nemalo baviť a&nbsp;že mám toho dosť, odzrkadlilo by sa to na mojej práci. Ľudia mi dali opäť dôveru. Kandidoval som síce ako jediný, ale jedného dňa budem aj ja vyčerpaný a&nbsp;príde niekto, kto bude kreatívnejší, s&nbsp;iným pohľadom na veci ako ja.“ Slabé chvíle, samozrejme, bývajú. „Najviac ma ničia susedské spory v&nbsp;obci. Úradníkov musíme akceptovať. Fungovanie štátu a&nbsp;byrokraciu nedokážem nijako ovplyvniť. Žiaľ, nedokážem zmeniť ani tých susedov, ktorí si robia prieky tu v&nbsp;dedine. Komplikujú život aj ostatným.“

Bez kopy obťažujúcej administratívy by obce dokázali robiť kopu vecí jednoduchšie a&nbsp;efektívnejšie. „Počas kovidu sme zasa nevedeli, čo sa bude diať a&nbsp;ako aktuálne reagovať. Zásah do rozpočtu nám priniesla vojna na Ukrajine. S&nbsp;kolegami starostami často chceme niečo dobré urobiť, ale vlečie sa to. Byrokracia je pomalá a&nbsp;ťažkopádna. Myslím, že každý starosta mal niekedy obdobie, keď by to najradšej zabalil a&nbsp;išiel jazdiť s&nbsp;nákladiakom, bagrovať alebo robiť niečo iné.“ Keď sa starosta Rác po prvý raz dostal do starostovského kresla, mal tridsaťjeden rokov. Predtým robil v&nbsp;zahraničí vo firme, ktorá sa venovala záhradnému dizajnu a&nbsp;krajinotvorbe.

V&nbsp;Bolešove nie je núdza o&nbsp;zamestnanie. „Máme veľké šťastie, že sme bohatý región,“ pochvaľuje si starosta. „Považie a&nbsp;trenčiansky región majú blízko na diaľnicu. Kde je práca, tam sú aj peniaze, a&nbsp;kde sú peniaze, žijú spokojnejší ľudia, pretože ich životná úroveň sa zvyšuje. U&nbsp;nás sa dobre žije, je tu bezpečie, práca, kultúra... Máme dostupné všetky služby. Samozrejme, vždy sa nájde niečo, čo by mohlo byť lepšie, ale Bolešov má vynikajúcu polohu. Máme vodu, hory, polia a&nbsp;veľmi dobrú klímu. U&nbsp;nás sa žije dobre.“

Prvý muž obce hľadá aj v&nbsp;malých úspechoch potešenie. To je motivácia, ktorá ho ženie vpred. „Na začiatku prvého volebného obdobia som mal menšie ciele, ale hmatateľnejšie. Vyriešili sme odpadové hospodárstvo, separovanie, zeleň... Potom prišiel väčší projekt vytvorenia centra obce. Upravili sme park, otvorili priestor okolo školy. K&nbsp;srdcu obce pribudli nové domy, obnova obecných budov, postavili sme dve nové triedy škôlky, jasle. Možno jedného dňa budeme prerábať škôlku na denný stacionár pre seniorov. Riešime komunikácie, usporiadanie majetku obce. To sú komplikovanejšie veci, ktoré trvajú dlhšie. Tu by mal zabrať štát. Rozširujeme vodovod, kanalizáciu máme.“

A&nbsp;aký je sen starostu Ráca? „Je to asi skôr sci-fi: aby boli všetci ľudia spokojní. Z&nbsp;reálnejších vecí by som si želal, aby ľudia získali zdravú lásku a&nbsp;sebavedomie pre lokálpatriotizmus. Mnohí sú, žiaľ, ufrflaní a&nbsp;pozerajú, kde je čo naokolo lepšie. Pritom máme nádhernú krajinu. Veď len o&nbsp;prístupe k&nbsp;ľahko dostupnej pitnej vode sníva možno osemdesiat percent populácie na planéte. Mali by sme byť skromní, pokorní a&nbsp;častejšie by sme mali hľadieť srdcom ako prísnymi očami. A&nbsp;želám si aj dobré vedenie obce. Dobrého starostu, dobrého farára a&nbsp;skvelých občanov,“ smeje sa.

Korene hlboko v pivnici: V Bolešove oslavovali významné výročie prvej písomnej zmienky

Výber pre vás

Korene hlboko v pivnici: V Bolešove oslavovali významné výročie prvej písomnej zmienky

Súvisiace články

Dva svety: V Kováčovej nájdete okrem kúpeľov aj storočného muža, ktorý ešte píli drevo

Lietanie ako životný štýl: Práškovacie čmeliaky vystriedali v Bidovciach športoví piloti

Ruiny ako z rozprávky: Grófsky rod na Starhrade pri Nededzi sídlil od 15. storočia

Výber pre vás