Juraj Babják

Hoci neexistujú dôkazy o tom, že by viedol vedecký výskum, v roku 1934 sa Bennett rozhodol svoj recept predávať vo forme „paradajkových piluliek“. Americké noviny po celej krajine uverejňovali reklamy na zázračné tabletky. Propagácia rôznych rastlinných tabliet so zázračnými výsledkami nebola pre čitateľov žiadnou novinkou. Ale paradajkové pilulky? Bolo to prekvapujúce.

<ul>
<li>Tržby na trhu s paradajkovým kečupom predstavovali vlani sumu 37,67 miliardy amerických dolárov.</li>
<li>Spoločenské rozhovory o kečupe sa za posledný rok znížili o 40,01 percenta.</li>
<li>Kečup ponúka na jedálnom lístku 16,79 percenta reštaurácií.</li>
<li>Američania skonzumujú približne 32 kilogramov kečupu ročne.</li>
<li>Najpopulárnejší kečup na svete je Heinz Tomato Ketchup.</li>
<li>McDonald’s vyrába vlastný kečup.</li>
<li>Kečup vyteká z klasickej sklenej nádoby Heinz rýchlosťou 0,04 kilometra za hodinu, skoro ako typický záhradný slimák.</li>
<li>Najväčšiu fľašu kečupu na svete (vysokú 51 metrov) postavili v roku 1949 pre závod GS Suppiger v Collinsville, stále sa tam nachádza.</li>
<li>Podľa vedcov je kečup dobrý pre srdce a znižuje riziko niektorých druhov rakoviny. Je vynikajúci zdroj lykopénu – antioxidantu, ktorý tlmí zápaly a poškodenie buniek spôsobené voľnými radikálmi.</li>
<li>Kečup je podobný vínu v tom, že v závislosti od úrody paradajok existujú dobré a zlé roky kečupu.</li>
<li>Kečup môžete použiť na obnovenie lesku hrncov a panvíc, pretože kyselina v kečupe odstraňuje zakalenie.</li>
<li>Kečup je jednou z mála balených potravín, pri ktorých nie je nutné používať konzervačné látky.</li>
</ul>

Zaujímavosti o kečupe

Američania mali paradajky skôr v&nbsp;kvetináči, nie na tanieri. Málokomu by napadlo skutočne ich zjesť. A&nbsp;liečivé vlastnosti? O&nbsp;tom ani neuvažovali. „Ľudia mali veľmi odlišné predstavy o&nbsp;správnej farbe jedla a&nbsp;červená medzi ne nepatrila,“ hovorí Andrew F.&nbsp;Smith, historik jedla a&nbsp;autor knihy The Tomato in America: Early History, Culture andCookery (Paradajka v&nbsp;Amerike: Raná história, kultúra a&nbsp;varenie).

Paradajkové tabletky sa ukázali ako veľký biznis. Nový produkt s&nbsp;názvom Dr. Miles’ Compound Extract of Tomato propagoval Archibald Miles, cestujúci obchodník so sídlom v&nbsp;Clevelande. Jeho sieť agentov a&nbsp;maloobchodníkov siahala od pobrežia Mexického zálivu až po kanadskú hranicu. A.&nbsp;Miles v&nbsp;roku 1837 tvrdil, že jeho tabletky boli vedecky testované a&nbsp;prácne vyvíjané v&nbsp;priebehu rokov. Použiť sa dali na liečbu všetkého. Od tráviacich ťažkostí až po syfilis.

Krátko nato začal doktor Guy R.&nbsp;Phelps (1802 –&nbsp;1869), lekár vyštudovaný na Yale, podnikať a&nbsp;predávať vlastné „compound tomato pills“. Sľuboval, samozrejme, podobné medicínske výsledky. A.&nbsp;Miles bol nahnevaný. V&nbsp;newyorských novinách uverejnili anonymnú tirádu (pravdepodobne ju napísal A.&nbsp;Miles alebo na jej napísanie dal príkaz), ktorá odsúdila Phelpsove pilulky a&nbsp;tvrdila, že nie sú ničím iným ako „nepodloženou imitáciou“. G.&nbsp;R.&nbsp;Phelps oponoval zverejnením listu, v&nbsp;ktorom uviedol, že A.&nbsp;Miles má „asi taký nárok na titul doktora ako môj kôň a&nbsp;nič viac“. 

Začala sa vojna o&nbsp;paradajkové tabletky. Pokračovalo to ešte ďalšie dva roky. Redaktori novín s&nbsp;radosťou publikovali dôverčivé články o&nbsp;liečivej sile paradajok výmenou za príjmy z&nbsp;reklamy na paradajkové pilulky. Napriek všetkým tvrdeniam a&nbsp;protinárokom sa predsa len ukázala jedna pravda: Milesove ani Phelpsove tabletky v&nbsp;skutočnosti neobsahovali paradajky. Išlo o&nbsp;obrovský placebo efekt. V&nbsp;podstate to boli laxatíva –&nbsp;väčšinou neškodné.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Bitka o&nbsp;paradajkové pilulky sa náhle skončila koncom roka 1839. Nie je jasné, čo sa presne stalo. G.&nbsp;R.&nbsp;Phelps a&nbsp;A.&nbsp;Miles buď dospeli k&nbsp;dohode, alebo si jednoducho uvedomili, že pokračovať vo vojne nie je v&nbsp;ich finančnom záujme. 

Kečup pomohol zmeniť aj spôsob pestovania paradajok. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia vedci z UC Davis vyvinuli mechanický zberač paradajok. Približne v rovnakom čase rastlinní genetici zdokonalili paradajku s hrubou šupkou a okrúhlym tvarom, ktorá vydržala strojový zber a kamiónovú prepravu.

Vylepšené paradajky

Hoci sa paradajkové pilulky naďalej predávali, G.&nbsp;R.&nbsp;Phelps ukončil svoju národnú reklamnú kampaň na jar, A.&nbsp;Miles v&nbsp;lete a&nbsp;naďalej sa označoval za lekára. G.&nbsp;R.&nbsp;Phelps založil úspešnú životnú poisťovňu v&nbsp;Connecticute a&nbsp;do začiatku päťdesiatych rokov 19.&nbsp;storočia predával svoje paradajkové tabletky.

Väčšina historikov sa domnieva, že slovo kečup má určite čínsky pôvod a&nbsp;pravdepodobne pochádza z&nbsp;kê-tsiap –&nbsp;slova z&nbsp;juhočínskeho Hokkienu, ktoré sa vzťahuje na rybaciu omáčku. Verí sa tiež, že ide o&nbsp;rovnaký koreň slova pre malajské kicap manis a&nbsp;indonézske kecap manis –&nbsp;sladkú sójovú omáčku, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou oboch kuchýň. Pravdepodobne ju do Indonézie priniesli čínski obchodníci a&nbsp;prisťahovalci. Postupom času sa výslovnosť a&nbsp;pravopis kê-tsiap v&nbsp;indonézskom jazyku vyvinuli na kecap. No a&nbsp;tam sa prostredníctvom svojich koloniálnych spojení v&nbsp;Juhovýchodnej Ázii koncom 17.&nbsp;storočia s&nbsp;výrazom zoznámili Briti.

V&nbsp;skutočnosti sa prvý anglický odkaz na slovo catchup objavuje v&nbsp;slovníku nových pojmov A&nbsp;New Dictionary of the Terms Ancient and Modern of the Canting Crew z&nbsp;roku 1698, ktorý ho definuje ako „omáčku z&nbsp;východnej Indie“. V&nbsp;tom čase výraz východná India označoval juh a&nbsp;juhovýchod Ázie. Holanďania sa koncom 17.&nbsp;storočia vďaka svojim kolóniám takisto stretli s&nbsp;„kecapom“, ale písali ho „ketjap“. Začiatkom 18.&nbsp;storočia sa toto slovo zjavne chápalo ako druh pikantnej koreniny všeobecne známej v&nbsp;južnej Ázii a&nbsp;odlišnej od sójovej omáčky.

Vďaka obchodu a&nbsp;dobrej povesti sa táto omáčka dostala v&nbsp;18.&nbsp;storočí do Anglicka. Kečup (ako iné slovo pre korenenú omáčku) sa ocitol na stoloch väčšiny domácností v&nbsp;Spojenom kráľovstve ako ingrediencia, ktorá putovala z&nbsp;východu a&nbsp;bola prerobená na obraz chuťových pohárikov britského obyvateľstva.

Briti si začali do kečupu pridávať rôzne ingrediencie, pre nich ľahšie dostupné. V&nbsp;knihe Pure Ketchup (Čistý kečup) kulinársky historik Andrew F.&nbsp;Smith poznamenáva, že prvý publikovaný recept na kečup v&nbsp;angličtine sa nachádzal v&nbsp;populárnej kuchárskej knihe Elizy Smithovej The Compleat Housewife (Kompletná žena v&nbsp;domácnosti) z&nbsp;roku 1727. Ingrediencie zahŕňali ančovičky, šalotku, ocot, zázvor a&nbsp;muškátový oriešok a&nbsp;recept obsahoval upozornenie, že fľaše treba pretrepávať raz alebo dvakrát denne počas týždňa pred použitím.

Druhý recept na „kečup“ sa objavil v&nbsp;roku 1732, napísal ho Richard Bradley, profesor botaniky na Cambridgeskej univerzite. Stále to však nebol ten kečup, aký poznáme dnes. Rozhodne tam neboli žiadne paradajky. Hlavnou ingredienciou bola červená fazuľa. Napriek tomu, že paradajky boli do Anglicka privezené už v&nbsp;roku 1500 z&nbsp;Južnej Ameriky, neboli populárne, pretože ľudia si v&nbsp;skutočnosti mysleli, že sú jedovaté. Nasledovali ďalšie verzie receptov. Často obsahovali huby, nezrelé vlašské orechy, ustrice. Napríklad hubový kečup sa vyrábal tak, že huby sa navrstvili so soľou do hlineného hrnca a&nbsp;nechali sa kysnúť a&nbsp;rozložiť. Mohlo sa pridať korenie a&nbsp;silné víno alebo zatuchnuté pivo, aby sa podporila konzervácia a&nbsp;kvasenie.

Aj kniha The Art of Cookery (Umenie varenia) od Hannah Glasseovej z&nbsp;roku 1747 ponúkala recepty na mäso, omáčky vrátane „catchupu“. Kniha bola jednou z&nbsp;najospevovanejších v&nbsp;18.&nbsp;storočí v&nbsp;Británii a&nbsp;zostala bestsellerom viac ako sto rokov.

Recept na paradajkový kečup sa objavil až okolo roku 1812. Zásluhu na tom mal James Mease (1771 –&nbsp;1846), záhradník a&nbsp;vedec, lekár z&nbsp;Filadelfie. Jeho recept radil navrstviť plátky paradajok so soľou, nechať ich jeden deň a&nbsp;potom dužinu rozdrviť a&nbsp;udusiť, pridať muškátový mušt, nové korenie, klinčeky, šalotku. A, samozrejme, brandy. Žiadny ocot. To však bolo príčinou krátkej trvanlivosti. Paradajky nazval „jablká lásky“, tak ako ich volali Francúzi. V&nbsp;roku 1824 sa tento recept objavil vo vplyvnej kuchárskej knihe The Virginia Housewife, ktorú napísala Mary Randolphová, sesternica amerického prezidenta Thomasa Jeffersona.

V&nbsp;roku 1876 spopularizoval odvar z&nbsp;paradajok a&nbsp;octu, ktorý dnes považujeme za kečup, predajca strúhaného chrenu, kyslej kapusty a&nbsp;uhoriek Henry John Heinz (1844 –&nbsp;1919). Presne kalibrovaný produkt, ktorý bolo pre ostatných ťažké napodobniť, dokonalá rovnováha sladkého, slaného, kyslého. Potravinári z&nbsp;HJ Heinz Company so sídlom v&nbsp;Pittsburghu tak vytvorili tak­zvaný platonický ideál kečupu. H.&nbsp;J.&nbsp;Heinz neustále experimentoval. Aj s&nbsp;balením. Všimol si, že spotrebitelia neveria konzervám a&nbsp;nepriehľadným téglikom. Pochopil, že zákazník by mal vidieť, čo produkt obsahuje. Usúdil, že spotrebitelia budú platiť navyše, aby presne vedeli, čo dostávajú.

A&nbsp;od roku 1882 začal používať priehľadné sklené fľaše. Stálo to o&nbsp;cent viac ako lacnejšie farebné sklo, ale kupujúci videl krásnu červenú farbu omáčky a&nbsp;dôveryhodnosť výrobcu sa zvýšila. Riskantný krok sa mu vyplatil a&nbsp;nakoniec prinútil celý priemysel prejsť na číre sklo. Ďalší problém bol, že kečup časom na povrchu stmavol, čím produkt získal nedokonalý vzhľad. Vynaliezavý H.&nbsp;J.&nbsp;Heinz prišiel na to, ako túto nevýhodu odstrániť. Nalepil štítky okolo úzkeho miesta ikonickej fľaše a&nbsp;tmavší kečup prekryl.

V&nbsp;zime roku 1886 Henry J.&nbsp;Heinz odcestoval do Londýna a&nbsp;jeho prvá cesta viedla k&nbsp;manažérom zásobovania obchodného domu Fortnum &amp;&nbsp;Mason, dodávateľom spoločnosti The British Royal Household. Predviedol im vzorky svojich produktov. Boli očarení: „Pán Heinz, toto všetko kúpime.“ Anglicko sa tak stalo prvým zahraničným trhom na predaj značky Heinz. Po desiatich rokoch tržby narástli na úroveň, ktorá H.&nbsp;J.&nbsp;Heinza prinútila otvoriť si kanceláriu v&nbsp;Londýne neďaleko Tower of London. Potom postavil továreň a&nbsp;kúpil tam veľký pozemok, čo spôsobilo, že mnohí Angličania si mysleli, že Heinz je britská spoločnosť.

Od roku 1896 spoločnosť používala svoj slogan „57 odrôd“. H.&nbsp;J.&nbsp;Heinz sa inšpiroval nápisom propagujúcim obchod s&nbsp;obuvou s&nbsp;„21&nbsp;štýlmi“ topánok, ktorý videl pri cestovaní vlakom v&nbsp;New Yorku. A&nbsp;prečo číslo 57, hoci spoločnosť v&nbsp;tom čase vyrábala viac ako 60&nbsp;produktov? Pretože päťka bola jeho šťastné číslo a&nbsp;sedmička jeho manželky. Zdalo sa mu, že 57 (fifty seven) znie dobre. Pri inzercii v&nbsp;novinách firma používala dlhší reklamný slogan, ktorý narážal na zdĺhavý proces potrebný na výrobu paradajkového kečupu v&nbsp;domácnosti: „Požehnaná úľava pre matku a&nbsp;ostatné ženy v&nbsp;domácnosti.“

Obchodné metódy s&nbsp;vynikajúcimi výsledkami, samozrejme, začali používať aj Heinzovi súperi. H.&nbsp;J.&nbsp;Heinz musel prijať aj extrémne opatrenia. Napríklad kúpil v&nbsp;meste všetky prázdne poháre zo skla a&nbsp;značnú časť z&nbsp;nich použil na svoju výrobu. Zvyšok naložili na čln a&nbsp;dal potopiť v&nbsp;rieke, aby ich už nikto nemohol použiť.

H.&nbsp;J.&nbsp;Heinz bol nielen skvelý obchodník, ale aj priekopník vo vedeckých aj v&nbsp;technologických inováciách. Napríklad aj v&nbsp;oblasti, ako je bakteriálna kontaminácia. Svojím vplyvom a&nbsp;globálnym podnikateľským zámerom presadzoval legislatívu v&nbsp;oblasti sanitárneho spracovania potravín a&nbsp;pomohol štandardizovať sterilizáciu fliaš a&nbsp;plechoviek. H.&nbsp;J.&nbsp;Heinz osobne pracoval na kontrole čistoty svojich produktov. Trval na tom, aby pracovníci dodržiavali prísne pravidlá čistoty, a&nbsp;dokonca všetky ženy dostali nové zástery a&nbsp;čepce. Tie, ktoré šúpali uhorky, dostali raz týždenne zadarmo manikúru. Okrem toho mal každý továrenský robotník nárok na sprchu po práci a&nbsp;mal garantovanú bezplatnú lekársku službu.

Heinz sa rýchlo stal popredným americkým výrobcom kečupu, ktorý predal päť miliónov fliaš ročne do začiatku 20.&nbsp;storočia. Po zakladateľovej smrti v&nbsp;roku 1919 ho vo vedení vystriedal syn Howard. Stal sa prezidentom spoločnosti so 6&nbsp;500 zamestnancami, s&nbsp;25&nbsp;pobočkami, 85&nbsp;stanicami na solenie, 53&nbsp;stanicami pre paradajky a&nbsp;so 111&nbsp;stanicami pre kyslé uhorky. Zamestnanci spoločnosti vyzbierali peniaze a&nbsp;postavili pomník, ktorý dodnes stojí v&nbsp;hlavnej budove firmy.

Kečup ako liek? Obľúbená pochutina nebola vždy z paradajok

Výber pre vás

Kečup ako liek? Obľúbená pochutina nebola vždy z paradajok

Súvisiace články

Majster majstrov: Rybárov syn Cristóbal Balenciaga sa stal kráľom módneho sveta

Glorifikovaný mučeník: Julius Fučík bol najprv hrdina, potom poukazovali na jeho zlyhanie

Nesmrteľná vianočná pieseň: Jeden z jej autorov zažil slávu, druhý zomrel v chudobe

Výber pre vás