Vladimír Kampf

Ešte pred sto rokmi tam trvalo žilo päťdesiat ľudí. Dnes na ich zrátanie stačia prsty dvoch rúk, aj to je v&nbsp;prípade neprihlásených chalupárov nejasné. Rátať ich či nerátať? Pri takom malom počte je každá duša dobrá. Možno práve chalupári zachránia túto osadu s&nbsp;jedinečným názvom a&nbsp;udržia v&nbsp;nej aspoň víkendový a&nbsp;dovolenkový život.

Jedna z kopaníc Krajného. Žiadny slávny človek či celebrita odtiaľ nepochádzajú. Všetci boli klasickí kopaničiari. Za socializmu cho­dievali pracovať do Myjavy alebo do Starej Turej.
Poloha: Na severozápadnom Slovensku v okrese Myjava v Trenčianskom kraji v juhovýchodnom cípe Myjavskej pahorkatiny a v Čachtických vrchoch neďaleko úpätia Malých Karpát.
Prvá písomná zmienka o obci Krajné: 1392 –&nbsp;uhorský kráľ Žigmund vydal donačnú listinu na hradné panstvo Čachtice svojmu vernému Štiborovi zo Štiboríc.
Počet obyvateľov: V osade žijú natrvalo posledné štyri rodiny a na trvalý pobyt sa prihlásil aj jeden chalupár.
Nezamestnanosť v okrese Myjava v októbri 2024: 2,55 %

Jeruzalem

Mali tam obchod, krčmu a&nbsp;stála tam vyhľadávaná pálenica. Zavreli ju v&nbsp;roku 1948. Bola v&nbsp;dome, z&nbsp;ktorého je dnes chalupa. Zrušenie pálenice výrazne prispelo k&nbsp;zníženiu atraktivity tohto miesta. Dovtedy sa tam schádzalo veľmi veľa ľudí, aj takí, ktorí si inak navzájom ani na meno nevedeli prísť. Po konci pálenice nebol dôvod chodiť do Jeruzalema. Pred štyrmi rokmi ma tam zavolali dievčatá a&nbsp;chlapci zo združenia Kopanice v&nbsp;kroji. Snažia sa zachovať nielen ľudové oblečenie, ale aj zvyky a&nbsp;tradície kopaničiarskeho regiónu. Fotenie si vymyslela Kristínka Talábová. Jeruzalem vybrala preto, lebo v&nbsp;ňom našli ako-tak zachované chalúpky ako kulisu ku krojom a&nbsp;nerušený pokoj. Okrem toho to má z&nbsp;Matejovca na skok.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z USADLOSTI, KTORÚ SI KEDYSI OBĽÚBILI FILMÁRI, NÁJDETE V GALÉRII

Bývalý kronikár Krajného Ivan Gálik vysvetľuje, že z&nbsp;historických zdrojov nie je pôvod názvu usadlosti jasný. „Ani miestni obyvatelia o&nbsp;tom nič nevedeli. Isté je len to, že vo vojenských mapách z&nbsp;rokov 1769 až 1785 už tento názov bol. Zaujímavosťou je, že hneď vedľa je geografické označenie Mesto. Tak tu hovorí Jeruzalemu väčšina domácich. Stačilo pár domov a&nbsp;už z&nbsp;toho urobili mesto,“ smeje sa. Kopanice vznikali v&nbsp;časoch tureckých nájazdov. Utečenci pred tureckým rabovaním sa tam akoby v&nbsp;lesoch mimo civilizácie a&nbsp;hlavných ťahov cítili v&nbsp;menších usadlostiach bezpečne.

Krajné bolo zložené z&nbsp;piatich desiatok takýchto kopaníc. Jedna z&nbsp;neoverených teórií mieni, že sa do Jeruzalema medzi prvými nasťahoval človek, ktorý dobre poznal Bibliu, a&nbsp;práve on toto miesto nazval Jeruzalemom. Ktovie. „Niekdajší farár Michal Bodický, ktorý v&nbsp;Krajnom pôsobil od roku 1895 vo svojom diele Rozpomienky a&nbsp;pamäti píše, že ‚domorodci‘ nazvali osadu podľa Jeruzalema preto, lebo je obklopená kopcami ako veľký Jeruzalem v&nbsp;Izraeli,“ vysvetľuje Ivan Gálik.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

V&nbsp;Jeruzaleme bývalo veľa Konečníkovcov. Na jednom z&nbsp;domov je dodnes nápis: Samuel Konečník, kováč. Aj starosta Krajného je Ján Konečník. Vraj s&nbsp;vlastným priezviskom problém nemá. Aspoň si ho ľudia skôr zapamätajú. „Žijeme v&nbsp;krásnom kopaničiarskom kraji, do ktorého sa nedá nezamilovať,“ vyznáva sa. „Mať na starosti desiatky kopaníc nie je ľahké. Každý chce cestu či vodovod. Niečo sa nám podarilo, ale peňazí k&nbsp;dispozícii veľa nemáme. Technické služby si robíme vlastnými silami a&nbsp;prostriedkami. Štandardné, kompaktné obce takéto výdavky nemajú. Vzorec nastavenia podielových daní by mal byť iný. Štandardné obce majú pár ulíc, pozdĺž ktorých bývajú stovky ľudí. My ich máme roztrúsených naširoko okolo bočných cestičiek. Zabezpečiť im základný servis je pre nás oveľa náročnejšie.“

Ľudia pomenúvali kopanice zvyčajne podľa priezvisk rodín, ktoré v&nbsp;nich žili, menej podľa miestnych špecifík. Iné názvy sú raritné. Zvláštne je aj to, že miestni volajú Jeruzalem Mesto. „Možno by sme mohli hľadať súvislosť s&nbsp;mestom Jeruzalem v&nbsp;Svätej zemi. Vraj v&nbsp;tom našom je na rozdiel od toho v&nbsp;Izraeli svätý pokoj.“ V&nbsp;čase, keď založili slovenský Jeruzalem, vznikla aj osada Jericho. Tá je už dnes zrovnaná s&nbsp;okolitými roľami. Mimochodom, Jerichov je dodnes usadlosť s&nbsp;niekoľkými domami pri ceste juhovýchodne od Bánoviec nad Bebravou.

Z&nbsp;pohľadu obecného úradu je Jeruzalem usadlosť ako všetky ostatné. Elektrinu majú od roku 1965. Starosta sa teší, že sa tam podarilo dotiahnuť vodovod. „Radosť majú najmä tí, ktorí tu žijú. Žiaľ, autobusy do odľahlejších osád asi už dlho zachádzať nebudú. Takmer nikto ich nevyužíva a&nbsp;ich prevádzka je neefektívna.“ Ak sa však obci podarí získať grantové prostriedky v&nbsp;celom Krajnom, teda aj v&nbsp;Jeruzaleme, pribudnú informačné tabule o&nbsp;lokalitách. Cyklistov tam každý chodí rok viac a&nbsp;viac.

Osada je pôvodne evanjelická, chalupári z&nbsp;Bratislavy sú zvyčajne katolíci. Do kostola kedysi miestni obyvatelia chodievali šesť kilometrov pešo. „Do nášho Jeruzalema sa prisťahoval pravoslávny kňaz Marek Kundis s&nbsp;manželkou Naďou a&nbsp;so štyrmi deťmi. Názov Jeruzalem ho zaujal až tak, že si tu cielene kúpili dom. Nemá tu však veriacich, preto je rodina často mimo Jeruzalema v&nbsp;Piešťanoch a&nbsp;v&nbsp;Bratislave. Dom zatiaľ nemajú definitívne dokončený,“ vysvetľuje starosta.

Najstarší a&nbsp;jedni z&nbsp;posledných obyvateľov Jeruzalema sú manželia Vladimír a&nbsp;Anna Michalcovci. Vladimír je pôvodne Rudníčan. „Do Jeruzalema som sa priženil. Mal som včely v&nbsp;Rudníku, ktoré sme previezli sem,“ spomína. „Robil som v&nbsp;pekárni. Keď som dostal astmu z&nbsp;múky, zapchali sa mi priedušky a&nbsp;praskla mi v&nbsp;nich cieva. Bol som mesiac v&nbsp;nemocnici v&nbsp;Trenčíne na pľúcnom a&nbsp;potom som už do pekárne nemohol. Zamestnal som sa v&nbsp;Chirane. S&nbsp;manželkou sme sa poznali dávnejšie, kým sme sa dali dokopy.“ Slovenský Jeruzalem si v&nbsp;minulosti obľúbili filmári. Nakrúcali sa tam filmy Najatý klaun, Šípková Ruženka, Zlatý chlieb, Hriech, Jedenáste prikázanie či Krajinka.

Odhodlaný včelár Vladimír Michalec si zahral v&nbsp;Hriechu spolu s&nbsp;Ivanom Rajniakom a&nbsp;Ivom Gogálom. „Spýtali sa ma, či mám kosu. Tak som ju priniesol a&nbsp;hneď, že mám ísť s&nbsp;nimi. Pred kamerou som sa odviezol na voze s&nbsp;ostatnými koscami. Ešte som na jednom zábere počas pohrebu za stolom,“ spomína. „Mal som ísť v&nbsp;ten deň popoludní do práce, ale nešiel som,“ smeje sa. Chlapi v&nbsp;práci sa mu potom smiali. Na zábere totiž hrdinsky zachránil fľašu tým, že ju pohotovo zachytil, keď sa stôl zatriasol. Aj pani Anna Michalcová robila v&nbsp;Chirane. „Tu sa našťastie nikdy nič zlé nestalo. So susedmi sme mali vždy dobré vzťahy. Aj teraz je to tak, len už ich nie je toľko.“

Babička Kristínky Talábovej z&nbsp;Kopaníc v&nbsp;kroji, pani Anna, síce býva v&nbsp;susednom „veľkom“ Matejovci pri hlavnej ceste, ale k&nbsp;Jeruzalemu má blízko. Aj ona ho volá Mesto. Jej otec tam bol vedúcim chýrnej pálenice. „Cez druhú svetovú vojnu tu chutila pálenka aj Nemcom, aj gardistom. Keď prišli partizáni, odtrhli plomby a&nbsp;pálili pre nich. Keď tato večer išiel na večeru povedal partizánovi na stráži, že keď pôjde naspäť, aby po ňom nestrieľal, že sa prihlási ako vedúci. Keď partizán skríkol: ‚Stoj, kto tam?‘ Otec odpovedal: ‚Vedúci.‘ A&nbsp;mohol ísť.“

Vianoce nie sú v&nbsp;slovenskom Jeruzaleme ničím výnimočné, dokonca ani v&nbsp;okolí si na ničom mimoriadnom nepotrpia. Možno ­len repová polievka... Niekde ju vraj jedávali, keď si gazdiné zmysleli, inde ju pripravovali raz do roka ako vianočné jedlo. „Stromček v&nbsp;malých domoch nestál v&nbsp;stojane ale visel zo stropu. Bolo to praktické, aspoň nezaberal veľa miesta,“ hovorí Kristínka Talábová.

„V&nbsp;tom čase nebola komercia ako teraz, keď sa všetci naháňajú za darčekmi a&nbsp;zľavami v&nbsp;obchodoch. V&nbsp;minulosti si ľudia vážili aj to málo, čo mali. Aj jedlo vychádzalo z&nbsp;toho, čo mali. Na Štedrý deň si kopaničiari dali radi zabíjačkové dobroty. Mali po pôste, tak si to užili. Zabíjačky boli súčasťou predvianočného obdobia. Tu ryby v&nbsp;móde neboli a&nbsp;ani ich ľudia nemali kde vziať. Skôr ako kapra si dali dobrú jaternicu.“

Anna Talábová zdôrazňuje, že kapustnica s&nbsp;klobáskou a&nbsp;mäsom u&nbsp;nich bola vždy dôležitá súčasť štedrej večere. „Tá musí byť dodnes. Potom sme si dali všetko, čo bravčové dá,“ hovorí so širokým úsmevom. „Zajedali sme to prevažne chlebom a&nbsp;všetci okolo mňa to zapíjali kopaničiarskou slivovicou. Ja nepijem. Som asi jediná široko-ďaleko,“ priznáva dcéra vedúceho pálenice. Samozrejme, po hlavnom chode prišli na rad aj nejaké koláčiky, pupáky s&nbsp;makom a&nbsp;samé prvé boli oblátky s&nbsp;medom. Ľudia pili aj varené pálené. Niekto robil hriate s&nbsp;tukom, iný bez tuku. Jeho detailná receptúra sa mení podľa regiónov.

Každá duša dobrá: Koniec pálenice v slovenskom Jeruzaleme znamenal začiatok konca

Výber pre vás

Každá duša dobrá: Koniec pálenice v slovenskom Jeruzaleme znamenal začiatok konca

Súvisiace články

November 1989: Nikto vtedy nevedel, aké rozkazy dostala Štátna bezpečnosť

Oravská Lesná: V najchladnejšej, ale krásnej obci žijú len tí, čo ju majú naozaj radi

Dedina kúsok od chladiacich veží: Keď sa v Kalnej nad Hronom niečo podarí, je to radosť

Výber pre vás