Vladimír Kampf

Keď to poriadne pritiahneme za vlasy, môžeme ho volať slovenský Tutanchamón. S&nbsp;prihliadnutím na obdobie, priestor a&nbsp;kultúru, v&nbsp;ktorej žil, to zasa až také prehnané nie je. Objav je to jedinečný. Prehnané a&nbsp;na hlavu postavené sú reči o&nbsp;tom, že zámožný mladík z&nbsp;hrobky nebol Germán, ale Slovan.

Pri výstavbe priemyselného parku, haly na výrobu kosačiek, bagrista narazil na zvláštny priestor, o&nbsp;ktorom si myslel, že môže byť pozostatkom podzemného dreveného bunkra z&nbsp;prvej či druhej svetovej vojny. Našťastie ho kolegovia dostatočne vystrašili, že v&nbsp;bunkri môže byť nevybuchnutá munícia, preto ďalej nebagroval a&nbsp;počkal na vyjadrenie odborníkov. Majster mu síce kázal, nech to rozbije a&nbsp;pokračuje, ale nedal si povedať. Táto náhoda ako prvá oddialila skazu. Nikto by si možno ani len nebol všimol, že to nie je podzemný bunker spevnený drevom, ale veľmi vzácna hrobka.

Ako prvý bol na mieste archeológ Peter Roth, vtedajší zamestnanec Podtatranského múzea v&nbsp;Poprade, a&nbsp;zastavil ďalšie práce. Správne odhadol, že to nebude bunker. Peter Roth zavolal kolegom z&nbsp;Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v&nbsp;Nitre. Na pomoc mu prišli archeológovia Karol Pieta a&nbsp;Titus Kolník. „Správne sme vytušili, že máme pred sebou niečo mimoriadne. Okamžite sme poslali vzorku dreva do nemeckého laboratória,“ spomína Karol Pieta, zástupca riaditeľa Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied.

Trojica odborníkov všemožne zdržiavala nervózneho talianskeho investora, ktorý tlačil na čo najrýchlejšie ukončenie archeologického výskumu a&nbsp;pokračovanie stavebných prác. Museli zdržovať približne mesiac, kým prišli výsledky uhlíkovej analýzy. „Išli sme s&nbsp;kožou na trh. Mohol to byť trebárs prameň v&nbsp;stredovekých Matejovciach a&nbsp;ktoviečo ešte. Jediný predmet, ktorý spočiatku potvrdil výnimočnosť nálezu, bola ozdobne vysústružená noha postele. Vzal som ju k&nbsp;nám do laboratória. Stále sme však nemali jasno. Veď to mohla byť časť nohy oveľa mladšej ozdobnej stoličky.“

Reštaurátor v&nbsp;nej našiel strieborný klinček. Ďalšia náhoda archeológov utvrdila, že sú na dobrej ceste. To veľa naznačovalo. „Do nábytku by v&nbsp;posledných storočiach len ťažko niekto zatĺkal strieborné klinčeky. Bola to naša podpora v&nbsp;čase, keď sme si ešte neboli úplne istí a&nbsp;netušili sme, či máme pred sebou jedinečný objav alebo len nejaké mladšie čudo,“ spomína s&nbsp;úsmevom Karol Pieta. Keby bol bagrista na rozkaz vedúceho pokračoval v&nbsp;kopaní a&nbsp;neskôr by archeológovia preukázali, že tým zničil vzácny nález, bol by to trestný čin.

Slovenský objav nemá obdobu. Vo svete našli z&nbsp;podobných germánskych hrobiek zvyčajne len niekoľko ojedinelých predmetov. Takúto zachovanú hrobku nemá nikto. „Je skvelé, že veda nepozná hranice,“ pochvaľuje si Karol Pieta. „Slovenský nález pohol kolegami v&nbsp;celej Európe. Úžasný objav je to práve preto, že sa tu zachovali organické nálezy. Tie len tak nenájdete. Musia byť na to podmienky. Tu pomohlo jeho zachovaniu hneď niekoľko náhod.“ Bola to v&nbsp;prvom rade poctivá práca staviteľov. Hrobku umiestnili do nepriepustného podložia, čím ju dokonale izolovali.

Po niekoľkých rokoch prišli do hrobky cez štôlňu pravdepodobne zlodeji, vybrali z&nbsp;nej cennosti a&nbsp;nechali po sebe neporiadok. Práve tento vandalský čin hrobku konzervoval. Diera v&nbsp;hornej časti prispela k&nbsp;ďalšej jedinečnej náhode. Do priestoru natiekla voda, ktorú nepriepustné vrstvy nepustili ďalej. Vďaka naplaveninám sa z&nbsp;vody časom stalo čoraz tuhšie blato. Bol to dokonalý konzervačný materiál. Inak by už bolo po drevenej konštrukcii.

Vykrádači vzali zlato, striebro a&nbsp;ďalšie vzácnosti. Zmizla aj lebka a&nbsp;niektoré kosti, zanechali po sebe neporiadok: rozbitú posteľ, porozhadzované predmety a&nbsp;zvyš­ky kostry. Ťažko povedať, kto boli títo ľudia. Jedna z&nbsp;teórií špekuluje, že to mohli byť samotní stavitelia alebo ich potomkovia. To asi už nikto nepotvrdí.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Dávna komunita špecialistov na spracovanie železa, v&nbsp;ktorej mladík žil, zostala pri dnešnom Pop­rade tri či štyri generácie. Bolo to počas sťahovania národov. Prišli odniekiaľ z&nbsp;Povislia, presunuli sa na sever dnešného Slovenska, kde boli výdatné zdroje železnej rudy, a&nbsp;neskôr pokračovali do Stredomoria. „Boli to pravdepodobne Vandali,“ predpokladá archeológ Pieta. „Napriek dnes hanlivému označeniu to bol veľmi inteligentný národ.“ Archeológ pripomína hypotézu, že tieto národy pri odchode pietne brali najvzácnejšie veci a&nbsp;najdôležitejšie ostatky predkov. Najmä tých zámožnejších a&nbsp;dôležitých. „Lenže to, ako priestor hrobky zdemolovali, ako rozsekali posteľ na kusy, kostru rozmetali, pričom z&nbsp;chýbajúcej lebky vypadli tri zuby, isto nie je pietny prístup. Myslím si, že to mohli byť skôr poslední odchádzajúci, ktorí už žiadnu pietu nezachovávali.“ (Pieta je zbožná úcta, pozn. red.)

Poklady z&nbsp;hrobky sú preč. Zostalo pár drobností. Zlatý závesok zo zlatej rímskej mince, lyková dóza, v&nbsp;ktorej mal nebohý strieborné toaletné predmety –&nbsp;nožničky, pinzetu či lyžičku na čistenie uší, ďalej strieborné šidlo s&nbsp;drevenou rúčkou a&nbsp;so zlatou obrúčkou, strieborná pracka z&nbsp;topánky… Tieto drobnosti svedčia o&nbsp;tom, že to nebol obyčajný človek. Podobné predmety poznáme aj z&nbsp;Ostrovian na východnom Slovensku z&nbsp;hrobu, ktorý je o&nbsp;sto rokov starší. Tam archeológovia za Rakúsko-Uhorska vykopali veľa drahých predmetov. Jedna polovica z&nbsp;nich je vo Viedni a&nbsp;druhá v&nbsp;Budapešti. Hrob a&nbsp;jeho organické časti, ktoré podliehajú skaze, však v&nbsp;Ostrovanoch nezostali.

Vzácne šperky či zbrane potešia, ale archeológovia dokážu získať informácie aj rôznymi prírodovednými metódami, trebárs z&nbsp;mikroskopických čiastočiek. „Z&nbsp;kostí dokážeme zistiť, kde sa dávny človek narodil, akú stravu konzumoval či v&nbsp;akom prostredí sa pohyboval. To sú veci, o&nbsp;ktorých sa nám kedysi ani nesnívalo,“ pochvaľuje si Karol Pieta.

Nebohý mladík podľa analýz pochádzal spod Tatier. Istý čas žil kdesi v&nbsp;Stredomorí, kde bol zrejme súčasťou akejsi zábezpeky. Rímsku armádu v&nbsp;tom čase tvorili z&nbsp;veľkej časti germánske –&nbsp;barbarské oddiely, Ázijčania či Huni. Boli to nepriatelia použiteľní na boj. Rím si zabezpečoval oddanosť vodcov tým, že bral ich deti do Ríma, kde si žili veľmi dobre, ale nedajbože, aby otec neposlúchal! Boli to v&nbsp;podstate rukojemníci. Takéto praktiky neboli výnimočné.

Ale možno to nebol rukojemník. Možno slúžil v&nbsp;rímskej armáde, možno v&nbsp;nej neslúžil a&nbsp;len sa rád obklopoval vecami, ktoré napodobňovali životný štýl vtedajšej spoločenskej elity. „Vďaka virológom vieme, že mladík trpel na žltačku. Možno na ňu aj zomrel. Z&nbsp;tretiny skeletu sa to jednoznačne zistiť nedá. Táto nepekná choroba je jednou z&nbsp;možných príčin jeho smrti,“ hovorí Karol Pieta.

Archeológovia hrobku najprv rozkúskovali na bloky. Bolo to väčšinou napohľad blato z&nbsp;jej interiéru. „Zo štyroch desiatok blokov sme väčšinu poslali na výskum. Sedem z&nbsp;nich je dodnes zamrazených a&nbsp;čakajú na kolegov z&nbsp;budúcnosti, aby si aj oni užili objavovanie s&nbsp;prostriedkami, ktoré budú mať k&nbsp;dispozícii. Nám stačia ich röntgenové snímky. Podľa nich vieme, že tam nájdu všeličo zaujímavé. Chladiace boxy máme v&nbsp;Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied v&nbsp;Nitre. Pri súčasnej energetickej kríze to je celkom drahý špás. Posledné bloky z&nbsp;hrobky držíme pri stabilnej teplote mínus osemnásť stupňov Celzia,“ vysvetľuje Karol Pieta.

Jedinečným nálezom boli aj máry, na ktorých nebohého preniesli do hrobky. Máry sú nie len prenosné nosidlá, slúžia aj na vystavenie nebohého pred pochovaním.

Sprievodkyňu v&nbsp;hrobke mi robila riaditeľka Podtatranského múzea v&nbsp;Poprade Magdaléna Bekessová. Interaktívnu expozíciu Knieža z&nbsp;Popradu a&nbsp;jeho hrobka, archeologický nález európskeho významu, dokončili a&nbsp;otvorili v&nbsp;máji 2023. „Hneď po jej objavení sme museli konať veľmi zodpovedne a&nbsp;neodkladne,“ spomína riaditeľka. „Drevo by rýchlo podľahlo skaze, preto sme ho hneď poslali našim partnerom do Nemecka.“

Našli sa bojazlivci, ktorí lamentovali, že nám ten jedinečný nález z&nbsp;Nemecka nevrátia. „V&nbsp;Nemecku vedeli, akú vzácnosť sme im poslali. Odložili prácu na svojich nálezoch a&nbsp;prednostne sa venovali tomu nášmu. Prišlo k&nbsp;nim dvanásť ton materiálu. Zachránené predmety sú späť na Slovensku v&nbsp;našej expozícii,“ pozýva riaditeľka do múzea.

Kto by čakal, že takýto jedinečný nález rado a&nbsp;ochotne podporí ministerstvo kultúry či vláda, je rojko. Zmohli sa nanajvýš na múdre reči, ako treba ísť cestou eurofondov. Expozícia zostala na zriaďovateľovi múzea, ktorým je Prešovský samosprávny kraj. Vydarila sa. Návštevníka zaujme najmä svojou osobitosťou a&nbsp;konkrétnosťou.

Jedinečný objav, ku ktorému ich priviedla náhoda: Takúto hrobku nemá nikto

Výber pre vás

Jedinečný objav, ku ktorému ich priviedla náhoda: Takúto hrobku nemá nikto

Súvisiace články

Opiť sa, to nie! To božechráň! BABIČKY Z VÝCHODU poznajú recept na dlhovekosť

Ľúbia sa aj po toľkých rokoch: Smaragdová svadba našich verných čitateľov Marky a Janka

Slovenský Indiana Jones: Karol Pieta bol takmer pri všetkých úspechoch slovenskej archeológie

Výber pre vás