Peter Ličák

Aj bez krčmy má dedina pre ľudí, ktorí pracujú alebo študujú v&nbsp;Prešove, Sabinove, Lipanoch, skvelú polohu. V&nbsp;Sabinove sú autom za päť minút, do Prešova alebo Lipian sa dovezú za slabú štvrťhodinku. Mať prácu blízko bydliska je veľká výhoda, brali by ju všetkými desiatimi ľudia z&nbsp;metropol, ktorým trvá cesta do zamestnania aj vyše hodiny. A&nbsp;je jedno, či cestujú autom, metrom, rýchlovlakom. Preto sú Ražňany pre študentov a&nbsp;zamestnaných ľudí ideálnou adresou. „Keby sme mali stavebné pozemky pre všetkých záujemcov, ktorí by si u&nbsp;nás chceli postaviť dom, Ražňany by boli dvakrát také veľké, ako sú dnes,“ konštatuje starosta dediny rozloženej na dohľad od Šarišského hradného vrchu Radovan Rokošný (52).

Poloha: Prešovský kraj, okres Sabinov, región stredný Šariš
&nbsp;
Počet obyvateľov: 1 649
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1248
&nbsp;
Nadmorská výška: 360 m

Ražňany

Už aj predstava, že by s&nbsp;manželkou a&nbsp;dvoma dcérami dvojičkami žil niekde inde, je pre neho neprijateľná. Tu sú zapustené nielen jeho korene, ale aj korene rodičov, i&nbsp;starých rodičov. Napokon aj dom si postavil v&nbsp;starorodičovskej záhrade. „Ja to mám na obecný úrad na skok, manželka pracuje v&nbsp;Prešove na úrade samosprávneho kraja, akurát dvojičky teraz žijú v&nbsp;hlavnom meste, jedna študuje na univerzite pedagogiku, druhá psychológiu. Dúfam, že sa po škole vrátia do rodných končín,“ hovorí o&nbsp;rodinných väzbách Radovan Rokošný.

Kým si pred štrnástimi rokmi prvýkrát prevzal tradičné insígnie, pracoval povyše dediny ako strojník na skládke odpadu zameranej na zber, triedenie a&nbsp;likvidáciu komunálneho odpadu. Vo voľnom čase sa venoval futbalu, ražnianski futbalisti dnes hrajú v&nbsp;deviatej lige Oblastného futbalového zväzu Prešov. „Občas som v&nbsp;robote či medzi futbalistami povedal názor na dianie v&nbsp;obci, raz to boli pochvalné, inokedy kritické slová. Keď ťa to tak zaujíma, mal by si zabojovať o&nbsp;post starostu –&nbsp;radili mi spolupracovníci zo skládky i&nbsp;kamaráti.“

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z VYHĽADÁVANEJ OBCE PRI PREŠOVE NÁJDETE V GALÉRII

Tak to v&nbsp;roku 2010 skúsil a&nbsp;odvtedy vedie ražniansku samosprávu už štvrté volebné obdobie. Predpokladal, že starostovať bude iba jedno volebné obdobie a&nbsp;potom sa vráti hore nad dedinu na skládku k&nbsp;robote strojníka. Dovtedy žiadny starosta nedostal možnosť viesť obecný úrad dlhšie ako dve volebné obdobia. V&nbsp;prípade Radovana Rokošného voliči túto miestnu tradíciu porušili. „Keď som od svojho predchodcu preberal úrad, ani som pred sebou nemal nejaké veľké výzvy a&nbsp;problémy. Dedina mala vodovod, plyn, kanál, materskú školu i&nbsp;prvý stupeň základnej školy, to najpotrebnejšie na život. Takže som sa mohol plne sústrediť na kontakt s&nbsp;ľuďmi, snažím sa s&nbsp;každým, kto príde na obecný úrad, prehodiť aspoň zopár viet. Za tie roky sa mi to veľmi osvedčilo, Ražňanci sú veľmi úprimní ľudia, čo na srdci, na to jazyku, mám dokonalý prehľad o&nbsp;tom, čo sa v&nbsp;dedine deje, na akej úrovni sú medziľudské vzťahy, čo potrebujú riešiť, akú dôveryhodnosť má naša samospráva,“ hovorí o&nbsp;svojej pracovnej metóde ražniansky starosta.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Na miernom vŕšku v&nbsp;centre obce láka pozornosť návštevníkov Ražnian chátrajúca historická sýpka, ktorá bola od roku 1840 súčasťou veľkostatku zemepána Pechyho. „Keď sme sa od jej posledných majiteľov dozvedeli, že by ju boli ochotní predať, rozdali sme našim obyvateľom dotazníky s&nbsp;otázkou, či má obec kúpiť tento objekt zapísaný v&nbsp;zozname technických pamiatok Slovenska. Väčšina bola za kúpu, tak sa dostala do vlastníctva obce za 190-tisíc eur. Z&nbsp;historickej sýpky hodláme rekonštrukciou vytvoriť veľký multifunkčný priestor, v&nbsp;ktorom bude spoločenská sála, výstavné priestory na prezentáciu histórie obce i&nbsp;umeleckých diel. Obec na takú rozsiahlu rekonštrukciu peniaze nemá, budeme sa o&nbsp;financie uchádzať z&nbsp;eurofondov,“ predstavil nám Radovan Rokošný najnovší projekt, do ktorého sa pustila ražnianska samospráva.

Na nové možnosti, ktoré poskytne Ražňancom rekonštrukcia starej sýpky, sa tešia aj členovia folklórnej skupiny Ňaršanka, ktorú pred jedenástimi rokmi založila veľká popularizátorka nielen šarišského folklóru, ale aj šarišského nárečia Julka Ľubocká (56). Mama piatich detí, ktorá s&nbsp;manželom a&nbsp;so synom pracuje v&nbsp;blízkom Sabinove v&nbsp;rodinnej firme zaoberajúcej sa predajom a&nbsp;montážou strešných krytín, je učebnicovým príkladom optimistický založeného človeka. Keby sa optimizmus dal nejakým zázrakom predávať, mohla by si založiť veľkoobchod. V&nbsp;dnešných časoch by to bol veľmi žiadaný artikel. 

„Nie som tunajšia rodáčka, som z&nbsp;neďalekých Hermanoviec, ale v&nbsp;Ražňanoch žijem kvôli láske. V&nbsp;rodnej dedine som tancovala v&nbsp;miestnom folklórnom súbore Hermanovčan, povedzme si pravdu, bola to v&nbsp;čase mojej mladosti jediná kultúra na dedine. Keď som sa po svadbe prisťahovala za manželom do Ražnian, cnelo sa mi za folklórom, občas som si vymenila skúsenosti so svokrinou sestrou, ktorej srdce takisto bilo pre folklór. Keď deti podrástli, a&nbsp;mala som viac času aj pre seba, napísala som pred dvanástimi rokmi list starostovi, či by mi obecný úrad nepomohol v&nbsp;mojej snahe založiť v&nbsp;dedine folklórnu skupinu. Odpoveď ma potešila, obecný úrad ocenil, že chcem udržať pri živote toto kultúrne dedičstvo,“ spomína pani Julka na vznik folklórnej skupiny Ňaršanka.

Prvýkrát sa stretli v&nbsp;roku 2012 na sviatok Štefana, povedali si čo a&nbsp;ako, z&nbsp;debaty im vyšlo, že by sa mali venovať obradovému folklóru, to bude ľudí určite zaujímať. Premiéru mali o&nbsp;päť mesiacov, s&nbsp;Ňaršanskou svadbou sa predstavili na Deň matiek začiatkom júla aj na chýrečnom folklórnom festivale vo Východnej. 

„Cez tohtoročné fašiangy sme išli na plný plyn, obradový folklór, aký patril k&nbsp;životu našich rodičov a&nbsp;starých rodičov, sme predstavili v&nbsp;Renčišove, Polome, Pekľanoch, ako rodenú Hermanovčanku ma však mrzí, že nás ešte nepozvali do Hermanoviec. Ale aj v&nbsp;tejto veci som optimistka, verím, že to pozvanie raz príde aj z&nbsp;mojej rodnej dediny. Stretávame sa raz týždenne, je nás desať-pätnásť milovníkov folklóru, je nám spolu dobre, veselo, tešíme sa na každé vystúpenie. Len ma dosť trápi, že medzi mladými nie je o&nbsp;folklór záujem. Keď sme hrali scénku čepčenia nevesty, horko-ťažko som presvedčila šesť dievčat, aby ju prišli predviesť s&nbsp;našou folklórnou skupinou,“ vyliala si srdce pani Ľubocká, zakladateľka a&nbsp;vedúca Ňaršanky.

„Dva a&nbsp;pol storočia šírili po Šariši a&nbsp;okolici slávu našej dediny, ktorá vznikla zlúčením usadlosti Náš a&nbsp;Ardo, čerešňové sady, založené v&nbsp;18.&nbsp;storočí za humnami gazdovských domov. Vďaka čerešniam nám prischla prezývka Hoľangare. Hoľangi je v&nbsp;šarišskom nárečí nezrelé ovocie. Zásluhu na tradícii čerešňových sadov má farár Jozef Antolík, ktorý šľachtením vyčaroval z&nbsp;lesnej čerešne novú odrodu – ňaršanku. V&nbsp;porovnaní s&nbsp;inými odrodami boli ňaršanky tmavšie, chutnejšie, stromy nevyžadovali žiadnu starostlivosť, bohato rodili. Môj dedo si vysadil 50&nbsp;čerešní, ich úrodu kupovali majitelia páleníc, dedo si pochvaľoval, že má zo svojho sadu veľmi dobrý zárobok,“ hovorí o&nbsp;chýrečných sadoch, ktoré dožili v&nbsp;20.&nbsp;storočí, elektrotechnický inžinier Ján Solár (63).

V&nbsp;Prešove je spolumajiteľom úspešnej firmy, ktorá 20&nbsp;rokov vyrába a&nbsp;vyváža do sveta elektronické elektromery, vo voľnom čase sa intenzívne venuje histórii obce. Na konte má niekoľko kníh, v&nbsp;ktorých podáva čitateľom najzaujímavejšie kapitoly a&nbsp;príbehy z&nbsp;dejín Ražnian, v&nbsp;ktorých žije od svojich štyroch rokov. A&nbsp;o&nbsp;pamätnom ražnianskom zhromaždení v&nbsp;roku 1918 dokonca napísal divadelnú hru v&nbsp;troch obrazoch. „Toto zhromaždenie zvolal ražniansky farár Štefan Onderčo, ktorý videl budúcnosť slovenského národa v&nbsp;novej republike. A&nbsp;pre túto myšlienku sa snažil získať aj východné Slovensko. Bolo to nielen ťažké, ale aj nebezpečné poslanie, lebo napriek vzniku Československej republiky na Slovensku boli stále pri moci predstavitelia Uhorska. Štefana Onderča a&nbsp;jeho spolupracovníkov to však neodradilo a&nbsp;17.&nbsp;decembra 1918 sa pred ražnianskou farou zišlo takmer štyritisíc ľudí na podporu Československa,“ hovorí o&nbsp;významnej udalosti Ján Solár.

Prvá kniha, v&nbsp;ktorej načrel do dejín Ražnian, bola venovaná histórii ražnianskej farnosti a&nbsp;Kostola svätého Demetera, ktorý sa týči na vŕšku uprostred dediny viac ako päťsto rokov. V&nbsp;ďalších dvoch publikáciach čitateľom ponúka nazretie do minulosti obce, po veľkom ohlase už pracuje na tretom pokračovaní Ražnianskych obrázkov. „Históriu približujem čitateľom hlavne prostredníctvom zaujímavých príbehov, ktoré sú pre nás Ražňancov významné,“ komentuje svoju literárnu tvorbu inžinier Solár.

Tak ako šéfka folkloristov, ani riaditeľka materskej školy Janka Mišková nie je ražnianska rodáčka, aj ona sa prisťahovala zo Sabinova za manželom. „Toto rozhodnutie zmeniť adresu som nikdy neoľutovala, v&nbsp;Ražňanoch sa nám žije naozaj veľmi dobre. Je to obec, ktorej naozaj nič podstatné nechýba, azda iba chlapom to, že si po robote nemôžu zájsť do krčmy na čapované pivo. Voľné chvíle rada trávim s&nbsp;poldruharočnou vnučkou Zuzankou, v&nbsp;našich končinách sa už hlási o&nbsp;slovo jar, prišiel čas na práce v&nbsp;záhradke pri dome, voľný čas rada trávim aj na bicykli, tu na okolí sú pre cyklistov pekné trasy,“ hovorí o&nbsp;živote v&nbsp;Ražňanoch pani Janka.

V&nbsp;materskej škole vedie 12-členný kolektív učiteliek a&nbsp;nepedagogických pracovníčok, ktorý má na starosti viac ako 60&nbsp;detí vo veku od troch do šiestich rokov. Najmladšie detičky vo veku od štyroch rokov chodia do triedy motýlikov, staršie deti trávia deň v&nbsp;triede lienok a&nbsp;tie najstaršie sú v&nbsp;triede včielok. „Som veľmi rada, že mám kolektív veľmi tvorivých učiteliek, ktoré prácu s&nbsp;deťmi milujú. Dnes musí mať riaditeľka naozaj veľké šťastie, aby získala dobrú učiteľku, zažila som tu veru aj také roky, keď to bolo takmer nemožné. Mnoho dievčat síce vyštuduje na strednej škole či na univerzite predškolskú pedagogiku, tak ako som to absolvovala aj ja, ale potom si hľadajú iné zamestnanie,“ posťažovala sa nám pani riaditeľka materskej školy, ktorá nesie meno Štefana Onderča, kňaza a&nbsp;podpredsedu poslaneckej snemovne národného zhromaždenia predvojnovej Československej republiky.

Ražňany, školstvo, letisko. Tri slová, ktoré dominujú v&nbsp;životopise inžiniera Slavomíra Kožára (58). Od narodenia žije v&nbsp;Ražňanoch, roky viedol v&nbsp;Prešove elektrotechnickú priemyslovku, jednu z&nbsp;najlepších odborných škôl na Slovensku, dnes je riaditeľom Základnej školy v&nbsp;Sabinove. A&nbsp;predsedom rady Aeroklubu Sabinov, ktorý má svoje letisko v&nbsp;chotári Ražnian. 

„Obdiv k&nbsp;lietadlám a&nbsp;túžba lietať sa mi dostali pod kožu už v&nbsp;detských rokoch. Bývali sme na konci dediny, letisko sme mali za záhradou na dosah ruky, prebehol som cez lúku a&nbsp;ocitol som sa v&nbsp;inom svete. Starší bratranec Jožo Kožár tam už lietal na bezmotorovom lietadle, mal som ešte len štyri roky a&nbsp;už som poznal kokpity športových lietadiel. Podával som mechanikom pri opravách náradie, naberal ich hantírku, s&nbsp;úžasom som pozoroval štarty lietadiel. Keď som mal štrnásť a&nbsp;pol roka, absolvoval som na výnimku kurz bezmotorového lietania, na získanie preukazu pilota vetroňa bolo potrebné dovŕšiť vek pätnásť rokov,“ spomína prvé kontakty s&nbsp;letectvom šéf letiska a&nbsp;vedúci letovej prevádzky v&nbsp;Ražňanoch.

Aeroklub Sabinov má pätnásť členov s&nbsp;hlasovacím právom a&nbsp;v&nbsp;hangári zaparkovaných osem lietadiel. Jeho letisko je otvorené aj pre nečlenov klubu, na výcvik amatérskych pilotov si jeho plochu prenajíma niekoľko leteckých škôl. „Bezmotorové lietanie je niečo úžasné, tam hore počuje pilot v&nbsp;kokpite iba svišťanie vetra. Môj rekord v&nbsp;lete na vetroni je osem a&nbsp;pol hodiny, za jednu pracovnú zmenu som preletel nad pol Slovenskom, môj najdlhší let mal dĺžku tristo kilometrov –&nbsp;z&nbsp;Ražnian nad Martin a&nbsp;späť. Bez lietania si život ani neviem predstaviť. Kto chce získať licenciu pilota, toho v&nbsp;dobrom varujem, že kto sa raz v&nbsp;kokpite dostane medzi zem a&nbsp;nebo, tej túžby lietať sa už nikdy nezbaví. Je to vášeň na celý život,“ vyznal sa nám Slavomír Kožár.

Hoľangare: Vychýrenú odrodu čerešní Ňaršanka v Ražňanoch vyšľachtil farár

Výber pre vás

Hoľangare: Vychýrenú odrodu čerešní Ňaršanka v Ražňanoch vyšľachtil farár

Súvisiace články

Idyla pod Kohútom: Desiatky rokov sú pýchou voľanov divadelníci a folkloristi

Kolíska slávnych: V Leštinách dokazujú, že spoločnými silami sa dá dosiahnuť veľa

Niečo sa podarí, niečo nie. V Modrovej vedia, že sa netreba dať odradiť

Výber pre vás