Kus pozemku zo zadnej strany Kaplnky Márie Magdalény v trnavskej mestskej časti Modranka patrí občianskemu združeniu Hypposko. Počas pútí ľudia chodia do kaplnky prosiť o zdravie. Zakladateľ združenia Mário Chlpatý sa na jej strechu pri práci pre postihnuté deti pozerá každý deň. Vie, že niektorým prekáža práve to, že plechové unimobunky a drevená ohrada pre kone z odpadového dreva stoja v jej susedstve. Členom združenia by sa malo v priebehu tohto roka podariť zvrchu prekryť jazdecký areál, aby deti mohli jazdiť aj v daždi a zime či v letnej horúčave. Pribudne teda ďalší „kus plechu“.

Mário uznáva: „Viem, že to tu zatiaľ nie je krásne. Je tu však všetko, čo kone a deti potrebujú. Budujeme areál postupne. Je tu sedlovňa, stajňa, jazdiareň, dokonca aj kancelária,“ ukazuje nám jednu z unimobuniek. Je očividne zariadená z darovaných, nepotrebných vecí. „Dostal som vyradený nábytok, aj dve plastové okná. Toto všetko čaká na to, že sa mi raz možno podarí postaviť budovu na rehabilitačné cvičenia,“ vedie nás Mário k ďalšej plechovej búdke naplnenej darovaným stavebným materiálom. Pri konskej ohrade trónia dve staré kancelárske stoličky, ošúchané ratanové kresielko a dve vyradené kreslá z kaderníckeho salónu. Tam sedávajú rodičia, čo sa chcú dívať pri hipoterapii na svoje deti.

Hoci rampu v areáli majú, chýba zdvíhacie zariadenie a deti z vozíkov teda vykladajú na kone všetci spoločne. Spolu s prekrytím jazdiarne by mali pribudnúť aj toalety, doteraz návštevníkom slúži len suchá latrína. Zariadenie areálu však nepôsobí úboho. Práve naopak, je neuveriteľným dôkazom toho, čo všetko rodič dokáže, ak chce pomôcť svojmu dieťaťu a ostatným deťom.

Mário s manželkou Michaelou a jej sestrou pred piatimi rokmi začínali v združení z ničoho. „Pozemok nám poskytlo ako výpožičku na 25 rokov mesto Trnava, kone sme dostali od sponzora, peniaze na podklad na vysypanie areálu nám dala nadácia jednej finančnej skupiny. Tá nám pomohla aj s pripravovanou investíciou do prekrytia jazdiarne. Pôsobia u nás dve certifikované terapeutky, hipocentrum je akreditované, všetko sme zariaďovali za pochodu,“ hovorí Mário. Okrem plánovaných veľkých investícií, akými sú vysnívaná budova na rehabilitácie či chystané prekrytie areálu, musia v prvom rade pokryť každodenné výdavky. Krmivo pre kone, zverolekára, chod zariadenia. Okrem hipoterapie, na ktorú týždenne dochádza asi 30 detí, v Hypposku ďalšie deti v krúžkoch trénujú voltíž. „Veľa ľudí o nás ani tu v dedine nevie. Aj zdravé deti s rodičmi si však môžu prísť zajazdiť,“ ponúka Mário.

Areál s dvomi koníkmi je maličký, má však veľmi príjemnú atmosféru. Na dlhej drevenej lavici, ktorá je zároveň miestom na odkladanie tašiek, si práve Máriov syn Šimon (15) dohaduje cez facebook večerný florbalový zápas. Jeho mama varí v „kancelárii“ kávu, prichádzajú deti. Samko, Nikolka a Maťo čakajú na svoju stredajšiu hipoterapiu. Rodičia debatujú medzi sebou, po dlhých mesiacoch a rokoch cvičenia sa poznajú.

Šimon je obľúbeným brankárom v každej miestnej florbalovej zostave. „Možno preto, že s vozíkom zaberiem takmer celú bránku,“ smeje sa. Práve Šimonovo ochorenie bolo pre jeho rodičov najsilnejšou motiváciou pri zariaďovaní hipocentra. Spolu s jeho dvojičkou Terezkou sa mame narodili v 35. týždni tehotenstva. Tereza je zdravá, Šimonovi diagnostikovali detskú mozgovú obrnu. Má za sebou operáciu šliach a dlhé roky rehabilitácie. Na koni cvičí podľa vlastných slov takmer celý život. „Rodičia zvyčajne zoženú peniaze potrebné na niekoľkotýždňovú rehabilitáciu v súkromnom centre a potom sa dva roky snažia zohnať ďalšie. Ale deti musia rehabilitovať s odborníkmi každý týždeň, bez prerušovania. Aj preto by som raz chcel vybudovať rehabilitačné centrum, kde by to bolo možné za dostupné ceny,“ hovorí Mário.

Šimonov otec veľmi dobre vďaka vlastnej skúsenosti chápe rodičov, ktorí k nim do areálu vozia svoje deti. Postihnutie dieťaťa vždy znamená pre rodinu okrem psychickej a fyzickej záťaže aj ustavičné vysoké výdavky. „Ja tu nepotrebujem sedieť na luxusnej tribúne s minerálkou v ruke. Dôležité je, že Samkovi hipoterapia pomáha a že tu si ju môžeme dovoliť pravidelne,“ hovorí pani Vaneková, Samkova mama. S jej osemročným synom sme sa stretli pred štyrmi rokmi. V tom čase práve bojoval s leukémiou a postupne sa opäť staval na nohy operované pre detskú mozgovú obrnu. Hoci má Samko krásne modré oči, lekári vtedy zistili, že nemá správne vyvinuté očné nervy a v podstate nevidí. „Prišli sme teda na to, prečo ho veľmi nezaujímajú hračky ani knižky. O to radšej je vonku v záhrade. A kone miluje,“ hovorí jeho mama.

Samko však živo vníma a komentuje všetko, čo sa okolo neho deje. Vďaka bystrému rozumu sa začína hnevať na nefunkčné časti svojho tela. „Mami, prečo nemôžem poriadne chodiť? Prečo ja nemôžem hrať futbal? Prečo poriadne nevidím na televízor? To sú otázky, na ktoré sa ťažko odpovedá,“ hovorí Samkova mama. Na koni je však jej syn kráľom. Vôbec sa kobyly Gladys nebojí. Keď ju terapeutka uvedie do klusu, namiesto strachu z rýchlosti sa nahlas rozosmeje. Svoju jazdu si očividne užíva. Štvorročná Nikolka však ani v sedle koníka, na ktorom sedí v náručí terapeutky, žiadne emócie neprejavuje. Keď sa opäť presunie k svojej mame, zaujíma ju najmä jedenie kukuričných chrumiek. Nikomu naokolo nevenuje ani jediný pohľad, díva sa niekam do svojho sveta. Nikolka sa narodila predčasne a okrem detskej mozgovej obrny jej diagnostikovali aj autizmus. Nechodí, nerozpráva. No na hipoterapiu s ňou mama dochádza už od jej siedmich mesiacov každý týždeň. Odmenou im je lepšia pružnosť tela, pohyblivosť a väčšia spokojnosť dievčatka.

Sedemnásťročný Maťo sedí na vozíku na slnku. Do tieňa ísť odmieta. Vraj sa opaľuje a popri tom ustavične vtipkuje. Hoci je štíhly, je aj poriadne vysoký. Dostať ho do sedla bez zdvíhacieho zariadenia si vyžaduje jedného silného chlapa a dvoch ďalších pomocníkov. Na koni sa však Maťo, ktorý má spastickú formu obrny, bez problémov zohne a položí si hlavu na hrivu kobylky. A asi aj pre ten pohľad ho mama do Modranky pravidelne vozí. „Títo ľudia sú tu pre nás po celý rok. Bez dovolenky, bez oddychu. V podstate stále,“ hovorí pani Vaneková o členoch združenia Hypposko. Akoby kone dávali silu nielen chorým deťom, ale aj tým, ktorí sa o ne starajú. Rodičom, ktorí tu vidia svoje dieťa na konskom chrbte narovnané a s uvoľnenými svalmi bez kŕčov, neprekáža, že zariadenie areálu je skromné. Pre nich je to najkrajšie miesto na svete.

Mário dúfa, že onedlho bude pekné aj v skutočnosti. „Máme za sebou päť rokov práce. Naučili sme sa, že v areáli musíme riešiť to, čo je práve najdôležitejšie pre deti a kone. Teraz prekryjeme jazdiareň a urobíme toalety, neskôr prídu na rad aj tie plechové búdky. Prosíme všetkých o trpezlivosť,“ hovorí zmierlivo. Ak by si s obyvateľmi dediny členovia združenia v tomto porozumeli, mohlo by to byť naozaj krásne miesto. Veď hneď v susedstve kaplnky, kde znejú modlitby za zdravie, pracujú ľudia, ktorí pre zdravie chorých detí robia všetko, čo dokážu.

Hipoterapia nemusí byť luxusom: Mário prevádzkuje svoje skromné centrum aj vďaka darom

Výber pre vás