Jozef Kollár

Matej Kocák sa narodil 30.&nbsp;decembra 1882 v&nbsp;Gbeloch v&nbsp;rodine sedliaka Mateja Kocáka a&nbsp;jeho manželky Rozálie. V&nbsp;matrike mesta je v&nbsp;tento deň zapísaný spolu s&nbsp;bratom dvojčaťom Pavlom ako druhý v&nbsp;poradí. Keď mali chlapci tri roky, narodila sa ich sestra Alžbeta. „Matej s&nbsp;bratom a&nbsp;so sestrou vyrastali v&nbsp;Gbeloch a&nbsp;tu sa im v&nbsp;obecnej škole dostalo aj základného vzdelania. Pravdepodobne s&nbsp;bratom Pavlom sedeli v&nbsp;jednej lavici a&nbsp;naslineným ukazovákom listovali v&nbsp;maďarskom šlabikári,“ napísal pred časom pre mesačník Gbelan Miroslav Čársky, ktorý sa zaujíma o&nbsp;históriu mesta, známeho najmä náleziskami ropy.

Vlna vysťahovalectva zasiahla aj Kocákovcov. V&nbsp;roku 1906 si Matej spolu s&nbsp;ďalšími Gbelčanmi zbalil emigrantský kufor a&nbsp;odplával loďou do Spojených štátov. „Matej nejaký čas žil v&nbsp;meste Bing­hamton, kde sa usadila rozsiahla slovenská komunita. V&nbsp;tomto meste bol členom Slovenského katolíckeho Sokola. Sem za ním prichádzajú z&nbsp;Gbiel správy radostné i&nbsp;smutné,“ spomína Miroslav Čársky. V&nbsp;posledný aprílový deň roku 1907 bolo v&nbsp;Gbeloch veselo, konala sa tam dvojitá svadba. Ženil sa Matejov brat Pavol a&nbsp;zároveň sa vydávala ich sestra Alžbeta.

O&nbsp;necelý polrok neskôr Matej vstúpil do námorného zboru USA v&nbsp;Pittsburgu. V&nbsp;roku 1914, keď sa v&nbsp;Európe začala prvá svetová vojna, s&nbsp;americkou armádou slúžil v&nbsp;Mexiku. O&nbsp;dvanásť mesiacov sa na pobreží pri Santo Domingu v&nbsp;Dominikánskej republike zúčastnil na akciách proti domorodým banditom v&nbsp;Las Canitas, v&nbsp;súčasnosti obľúbenej turistickej destinácii. Tam ho v&nbsp;januári 1917 povýšili na desiatnika. Rodený vojak sa potom vrátil do USA a&nbsp;pripojil sa do 12.&nbsp;pluku v&nbsp;meste Quantico v&nbsp;štáte Virgínia.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K PRÍBEHU ODVÁŽNEHO SLOVÁKA, KTORÝ SA ZAPÍSAL DO DEJÍN USA, NÁJDETE V GALÉRII

Rok 1917 znamenal obrat v&nbsp;tak­zvanej veľkej vojne. Nemci v&nbsp;úsilí prekonať námornú blokádu svojej krajiny realizovanú námorníctvom Dohody (Rusko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo a&nbsp;Taliansko) prešlo na neobmedzenú ponorkovú vojnu. Jeho podvodné plavidlá potopili každú loď bez ohľadu na to, pod akou vlajkou plávala. Táto situácia, pochopiteľne, zhoršila vzťahy USA s&nbsp;Nemeckom až do takej miery, že Spojené štáty 2.&nbsp;apríla 1917 vstúpili do vojny proti Nemecku. 

Z&nbsp;tohto dôvodu sa Matej Kocák okolo Silvestra toho istého roka ocitol mimo Spojených štátov v&nbsp;Saint-Nazaire vo Francúzsku vo víre prvej svetovej vojny. V&nbsp;druhej polovici januára nasledujúceho roka ho zaradili do 66.&nbsp;pluku piateho námorného regimentu. Napriek svojmu zá­kladnému vzdelaniu bol prirodzene inteligentný a&nbsp;fyzicky zdatný. Prvého júna 1918 ho povýšili na seržanta US MarineCorps. V&nbsp;tom istom roku sa na jeho rodnej hrude diali veľké veci, o&nbsp;ktorých sa možno dozvedel zo správ a&nbsp;z&nbsp;listov od milovanej rodiny. Vznik prvej Československej republiky bol od začiatku toho pamätného roka reálnejší ako kedykoľvek predtým.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Pre Matejov ďalší osud bol mimoriadne dôležitý 18.&nbsp;júl 1918. V&nbsp;tento deň sa zúčastnil na útoku proti nemeckej obrane pri Villers-Cotterêt. V&nbsp;boji pod nepriateľskou paľbou odhalil skryté nemecké guľometné hniezdo, na ktoré zaútočil bez krytia. Nepriateľskú osádku premohol sám len s&nbsp;bodákom v&nbsp;ruke. Takmer okamžite zorganizoval 25&nbsp;francúzskych koloniálnych vojakov, ktorí boli odlúčení od svojho pluku, a&nbsp;viedol ich do útoku na ďalšie guľometné hniezdo, ktoré úspešne vyradili z&nbsp;boja. Za tieto činy v&nbsp;boji proti nepriateľovi ho navrhli na námorné a&nbsp;vojenské vyznamenanie Medal of Honor –&nbsp;Medailu cti.

Začiatkom augusta 1918 Dohoda prelomila nemeckú obranu medzi obcami Albert a&nbsp;Motdidier. Od bitky pri Ardenách 26.&nbsp;septembra sa spojenecké vojská hrnuli na Sedan. V&nbsp;tom čase už osamotení Nemci pochopili, že vojnu prehrali. Jedenásteho novembra 1918 podpísali prímerie v&nbsp;Compiegnskom lese, čím sa prvá svetová vojna oficiálne skončila. Matej Kocák sa však tohto významného aktu nedožil, padol v&nbsp;boji len 39&nbsp;dní predtým. Zúčastnil sa na jednom z&nbsp;posledných úderov o&nbsp;Argonský les. Zahynul 4.&nbsp;októbra 1918. Pochovaný je na americkom vojenskom cintoríne Meuse-Argonne vo Francúzsku.

Na Mateja Kocáka a&nbsp;jeho činy vo veľkej svetovej vojne nezabudla slovenská menšina v&nbsp;USA počas druhej svetovej vojny. Ako príslušníci národa, ktorý stál po boku fašistického Nemecka a&nbsp;dokonca vypovedal vojnu Spojeným štátom, boli pod drobnohľadom štátnej administratívy. Uvedomili si, že prejavom lojality nie sú reči a&nbsp;proklamácie, ale skutky. Slováci v&nbsp;USA medzi sebou vyzbierali viac ako 52&nbsp;miliónov dolárov, za ktoré kúpili štátne obligácie. 

Z&nbsp;nich sa financovala výstavba troch vojenských lodí, ktoré niesli mená slávnych Slovákov: generála Milana Rastislava Štefánika, zakladateľa Slovenskej ligy v&nbsp;USA Štefana Furdeka a&nbsp;seržanta Mateja Kocáka. Vojenské námorníctvo Spojených štátov dodnes po­užíva nákladné lode triedy Sgt. Matej Kocak. Vďaka nim pretrváva spomienka na neobyčajného človeka z&nbsp;Gbiel, ktorý pri plnení vojenských povinností položil svoj mladý život.

Kocákova sestra Alžbeta sa v&nbsp;roku 1907 vydala do susednej Petrovej Vsi. „Matej pravdepodobne nezanechal potomkov. Jeho brat dvojča sa oženil, ale o&nbsp;jeho potomkoch som nezistil nič, “ povedal nám Miroslav Čársky. Podľa neho sa Alžbeta v&nbsp;roku 1907 vydala za Imricha Kotvana do Petrovej Vsi. Po roku porodila dievčatko Andelku a&nbsp;o&nbsp;rok neskôr ovdovela. Takmer po 120 rokoch bolo naše pátranie po Alžbetiných potomkoch v&nbsp;Petrovej Vsi neúspešné.

Aj vypátrať dom alebo aspoň miesto, kde stál príbytok, v&nbsp;ktorom sa narodil Matej Kocák, je náročné. „Staré domy v&nbsp;Gbeloch sú zriedkavosťou. Čo sa týka mena Kocák, je niekoľko vetiev tohto rodu. Každý rod má ešte jedno meno. Niektoré sú také vzdialené, že príbuznosť sa ťažko dokazuje,“ uzavrel M.&nbsp;Čársky. Matej Kocák má v&nbsp;Gbeloch pamätnú tabuľku, ktorá upozorňuje na to, že v&nbsp;neveľkom meste na Záhorí žil výnimočný človek. Za hrdinstvá vo veľkej vojne by si od nás aj po vyše sto rokoch od jej ukončenia zaslúžil viac pozornosti.

Na guľomet s bodákom: Pátrali sme po rodine hrdinu Kocáka, po ktorom pomenovali loď v USA

Výber pre vás

Na guľomet s bodákom: Pátrali sme po rodine hrdinu Kocáka, po ktorom pomenovali loď v USA

Súvisiace články

Obrázok namiesto slov: Sú emotikony novodobými hieroglyfmi?

Doktor Klavír: Už pri vyslovení mena Jiřího Šlitra sa ľudia usmievali

Veľká neznáma: Forenzná antropológia či umelá inteligencia sa snažia ukázať Ježišovu tvár

Výber pre vás