Mária Mišovičová

Pochádzal z&nbsp;bohatej maďarskej židovskej rodiny. Narodil sa v&nbsp;mestečku Makó, neskôr sa Pulitzerovci presťahovali do Budapešti. Otec obchodoval s&nbsp;obilím a&nbsp;želal si, aby najstarší syn Joseph, keď príde čas, prevzal rodinnú firmu. Z&nbsp;mladšieho Alberta chcel mať kňaza. Rozhodne nemal v&nbsp;úmysle, aby sa z&nbsp;niektorého syna stal novinár. V&nbsp;19.&nbsp;storočí to bolo ojedinelé povolanie. Do novín písali najmä politici, právnici alebo kňazi. Lenže nakoniec všetko dopadlo inak. Albert nemal záujem o&nbsp;štúdium, lákal ho obchod s&nbsp;obilím –&nbsp;ten nakoniec od otca aj prevzal. Joseph túžil po dobrodružstve, vo svojich mladíckych snoch chcel dobyť hádam celý svet. Nakoniec uspel v&nbsp;Amerike.

Keď mal sedemnásť, opustil rodičovské zázemie a&nbsp;chcel vstúpiť do armády. Podľa jeho predstáv dobrodružstvo mohol najskôr zažiť pri vojsku. Tento veľmi vysoký a&nbsp;chudý mladík s&nbsp;problémami so zrakom sa najskôr hlásil do rakúskej armády. Keď ho neprijali, pokúsil sa dostať do Napoleonovej cudzineckej légie. Neuspel ani tam. Tak sa ponúkol britským vojskám na službu do Indie, a&nbsp;keď oňho Briti neprejavili záujem, bol ochotný ísť bojovať do Mexika. Všade ho odmietali pre jeho vysokú vychudnutú postavu a&nbsp;problémy s&nbsp;očami.

Joseph však bol veľmi vytrvalý a&nbsp;nevzdával sa. Dopočul sa, že v&nbsp;nemeckom Hamburgu prijímajú mladých chlapcov za vojakov do občianskej vojny v&nbsp;Amerike. Dostavil sa tam a&nbsp;tak dlho presviedčal zástupcov americkej Union Army, až ho vzali ako náhradníka. Mladíkov zverbovaných v&nbsp;Nemecku loďou dopravili do Bostonu a&nbsp;Joseph sa dostal do Lincolnovej kavalérie, v&nbsp;ktorej bojoval rok. Po skončení občianskej vojny sa rozhodol, že z&nbsp;Ameriky neodíde a&nbsp;zostane v&nbsp;nej žiť. Po odchode z&nbsp;armády sa vrátil do Bostonu, no nemal veľa príležitostí zamestnať sa. Robil, čo pri­šlo: umývača riadu, čašníka, nosiča. Keď si nemohol nájsť žiadnu prácu a&nbsp;zostal bez peňazí, stopom sa dostal do štátu Missouri a&nbsp;zostal v&nbsp;meste St.&nbsp;Louis. Bola tam veľká nemecká komunita, on hovoril plynule po nemecky i&nbsp;po francúzsky a&nbsp;podarilo sa mu tam zohnať aj prácu: pochovával telá tých, ktorí skonali počas tamojšej epidémie cholery.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Popritom každú voľnú chvíľu trávil v&nbsp;knižnici. Študoval angličtinu, ktorú veľmi rýchlo zvládol, potom sa pustil do základov práva. V&nbsp;knižnici sa schádzali aj šachisti a&nbsp;Joseph rád sledoval ich hru. Sám bol výborný hráč. V&nbsp;jedno popoludnie sa pristavil pri stolíku dvoch seriózne vyzerajúcich pánov. Keď videl, že čierne a&nbsp;biele figúrky veľmi neovládajú, nezdržal sa a&nbsp;začal im radiť. Obaja páni napodiv postupovali podľa jeho rád. Na konci partie mu ponúkli prácu. V&nbsp;tom čase nákaza cholery už ustúpila, Joseph bol opäť bez práce, a&nbsp;tak ponuku prijal. Šlo o&nbsp;miesto reportéra miestneho plátku Westliche Post vychádzajúceho v&nbsp;nemčine a&nbsp;spomínaní páni boli jeho vydavatelia. „Nemohol som tomu uveriť. Ja, neznámy a&nbsp;nešťastný chlapec takmer z&nbsp;ulice, a&nbsp;zrazu na takom zodpovednom mieste. Bolo to ako sen,“ napísal neskôr o&nbsp;svojom prvom zamestnaní v&nbsp;novinách.

Kolegovia o&nbsp;ňom hovorili, že má novinárske remeslo v&nbsp;génoch. Vedel odhaliť zaujímavé udalosti a&nbsp;dokázal odhadnúť, čo priláka čitateľov. O&nbsp;štyri roky v&nbsp;denníku Westliche Post získal vlastnícky podiel a&nbsp;v&nbsp;dvadsiatich piatich rokoch sa stal jeho vydavateľom. Táto transakcia mu priniesla ďalšie financie a&nbsp;on v&nbsp;kupovaní lokálnych novín pokračoval. Dokonca získal najvýznamnejšie periodiká v&nbsp;tej oblasti – Post a&nbsp;Dispatch. Spojil ich do jedného ako Post-Dispatch a&nbsp;jeho hviezdna novinárska a&nbsp;vydavateľská cesta sa začala. V&nbsp;tom čase sa vzdal aj maďarského občianstva a&nbsp;prijal americké.

Dovŕšil 31 rokov a&nbsp;v&nbsp;banke mal slušný majetok. Ten sa rozrástol ešte viac, keď sa v&nbsp;tom čase oženil s&nbsp;bohatou Katherine Davisovou. Patrila k&nbsp;hornej spoločenskej vrstve, v&nbsp;jej rodine boli i&nbsp;vysokí náboženskí hodnostári. Bola vraj vzdialenou príbuznou významného politika Jeffersona Davisa. S&nbsp;Josephom mali sedem detí, dospelosti sa dožilo päť: traja synovia a&nbsp;dve dcéry. Muža prežila o&nbsp;šestnásť rokov, ktoré strávila vo Francúzsku. Manželia tam vlastnili viaceré vily a&nbsp;Katherine si v&nbsp;Antibes neďaleko Nice často prenajímala aj zámoček.

Po tom, ako Joseph Pulitzer nadobudol slušný kapitál, rozhodol sa, že pôjde do New Yorku. Túžil po tom, aby jeho noviny čítalo čo najviac ľudí. Po príchode kúpil denník The New York World. To sa mu už začínal plniť sen o&nbsp;množstve čitateľov, hoci to spočiatku tak nevyzeralo. Bol to plátok, ktorý si v&nbsp;New Yorku takmer nikto nekupoval. Denne z&nbsp;neho vytlačili iba 15-tisíc kusov. Joseph Pulitzer ho kúpil za 346-tisíc dolárov s&nbsp;tým, že ročnú stratu mal 40-tisíc dolárov. O&nbsp;osemnásť mesiacov už vychádzalo denne vyše 220-tisíc výtlačkov Worldu a&nbsp;pod jeho vedením noviny postupne dosiahli až miliónový náklad.

Z&nbsp;krachujúceho denníka vytvoril najvplyvnejšie demokratické noviny a&nbsp;v&nbsp;ďalších rokoch vybudoval skutočné mediálne impérium. Nakoniec, s&nbsp;týmto cieľom do New Yorku aj šiel. Po príchode povedal: „V&nbsp;tomto meste je príležitosť pre noviny, ktoré nebudú iba lacné, ale aj inteligentné, obsiahle a&nbsp;odhalia každú korupciu, špinu. Budú odhaľovať verejné zlo a&nbsp;násilie, jednoducho budú slúžiť obyčajným ľuďom aj za nich bojovať.“

Veľmi rýchlo pochopil, prečo World takmer nikto nečítal. Nebolo to pre obsah či politické smerovanie. Dôvod bol iný: noviny nemali príťažlivý vzhľad, neupútali. Preto Joseph Pulitzer okamžite pristúpil na tie časy k&nbsp;prevratným zmenám. Chcel, aby už na prvý pohľad pôsobili príjemne, aby boli, ako to nazýval, „bonbónik pre oči“. Predovšetkým siahol po ilustráciách, dal napríklad na pol strany ostré politické karikatúry. Zmenil typ písma, zaviedol palcové titulky. Pokiaľ išlo o&nbsp;nadpisy článkov, editorov nabádal, aby vymýšľali chytľavé, no pravdivé titulky a&nbsp;aby správy s&nbsp;rovnakou témou umiestňovali na jednu stranu. Tak už koncom 19.&nbsp;storočia mali čitatelia vo Worlde športovú stránku, no aj takzvané ženské správy. Neboli tam len články o&nbsp;móde a&nbsp;recepty, ale v&nbsp;nenásilnej podobe aj o&nbsp;feministickom hnutí.

Podnietil aj záujem o&nbsp;inzerciu, ktorá nadobudla priam revolučný význam. Firmy si uvedomili, že najvýhodnejšie je dať inzerát do novín s&nbsp;čo najvyšším nákladom. Udialo sa to prvýkrát v&nbsp;histórii. Počet výtlačkov predstavoval pre Josepha Pulitzera po celý život nočnú moru napriek tomu, že v&nbsp;praxi sa držal hesla – vysoký náklad je základ: „Ak majú noviny slúžiť verejnosti, musia vychádzať vo vysokom náklade, pretože náklad znamená inzerciu a&nbsp;inzercia, to sú peniaze. A&nbsp;peniaze rovná sa nezávislosť.“

Stručne, zrozumiteľne, pútavo a pravdivo

Aby prilákal čitateľov, zmenil aj obsah. Dôležitou súčasťou denníka World sa stali príbehy bežných ľudí, ale aj škandály vtedajších celebrít či klebety o&nbsp;nich. Novinkou bolo v&nbsp;nedeľnej prílohe uverejňovanie komiksov na pokračovanie, ktoré si veľmi rýchlo získali obľubu. Zo žánrov mali zásadné postavenie reportáže, najmä cestopisné, a&nbsp;ďalej, povedané dnešnou rečou, investigatívne články. Triafal nimi do skorumpovaných policajtov, uverejňoval roztržky politikov či nekalé praktiky firiem. Samozrejme, tieto noviny neboli určené pre intelektuálov či vyhranenú čitateľskú verejnosť. Osloviť mali najmä pracujúcich, ženy v&nbsp;domácnosti či prisťahovalcov. 

Redaktorom neustále prízvukoval: „Píšte stručné správy, aby ich ľudia čítali, zrozumiteľne, aby ich ocenili, pútavo, aby si ich zapamätali, no hlavne s&nbsp;presnými informáciami, aby sa podľa nich mohli riadiť.“ V&nbsp;porovnaní s&nbsp;ostatnými vtedajšími periodikami boli jeho denníky rozhodne komerčnejšie, ale nebol to bulvár, aký poznáme dnes.

Joseph Pulitzer sa netajil tým, že jeho noviny Post-Dispatch i&nbsp;World podporujú Demokratickú stranu, dokonca v&nbsp;roku 1884 ovplyvnili i&nbsp;voľbu prezidenta. V&nbsp;predvolebnom boji sa ostatná tlač pohoršovala nad správou, že demokratický kandidát Grover Cleveland má nemanželské dieťa. Z&nbsp;pohľadu Josepha Pulitzera z&nbsp;toho zbytočne spravili lacný škandál. On, verný demokratom, to poňal z&nbsp;iného uhla. Zistil, že kandidát republikánov James Blaine prijal tučný úplatok od železničnej dopravnej spoločnosti. 

V&nbsp;jeho periodikách sa táto správa objavila s&nbsp;bombastickými titulkami: Blaine, Blaine, klamár z&nbsp;Maine. Podľa Pulitzera demokratický kandidát Cleveland síce spravil chybu, ale týkala sa jeho sú­kromného života na rozdiel od republikána, ktorý zradil dôveru verejnosti. Grover Cleveland nakoniec tesne zvíťazil nad Jamesom Blainom a&nbsp;sám pripustil, že vydavateľ Pulitzer i&nbsp;jeho denníky majú veľkú zásluhu na tom, že sa stal dvadsiatym štvrtým prezidentom Spojených štátov.

V&nbsp;čase, keď bol Joseph Pulitzer pevne usadený na mediálnom olympe, zjavil sa na scéne William Randolph Hearst. Bohatý, s&nbsp;veľkými politickými ambíciami a&nbsp;podstatne mladší než dovtedajší mediálny magnát. Tento muž sa rozhodol, že Pulitzerovu ríšu zničí, a&nbsp;takmer sa mu to podarilo. V&nbsp;konkurenčnom denníku New York Journal získal William Hearst väčšinový podiel a&nbsp;zvolil si tvrdú stratégiu: napodobňoval Pulitzerov štýl práce, chcel ho zničiť jeho vlastnými zbraňami. Začal mu konkurovať výškou nákladu, cenou výtlačku i&nbsp;obsahom. Zameriaval sa najmä na senzácie, škandály a&nbsp;zločiny. Neštítil sa ani podpásových úderov a&nbsp;ich boj vyvrcholil, keď Hearst financiami zlákal k&nbsp;sebe výtvarníka, ktorý dovtedy kreslil pre Josepha Pulitzera populárny seriál The Yellov Kid a&nbsp;pokračoval v&nbsp;ňom už pre jeho denník Journal. Mnoho čitateľov vtedy zrušilo predplatné Worldu, za obľúbenou žltou postavičkou odišli ku konkurencii.

Pulitzer sa tváril, akoby sa nič nestalo, a&nbsp;iný jeho zamestnanec kreslil žltého chlapca ďalej. Táto vojna vydavateľov vošla do dejín ako žltá žurnalistika, teda bulvárna tlač. Nakoniec vzájomný boj vyvrcholil hysterickou súťaživosťou oboch denníkov a&nbsp;Pulitzer to vzal doslova z&nbsp;bulvárneho konca. Začal manipulovať s&nbsp;faktmi. Vo februári 1898 nastal na americkej vojnovej lodi, ktorá kotvila v&nbsp;havanskom prístave, výbuch. Zahynulo pri ňom vyše 260&nbsp;ľudí. Všetky seriózne newyorské denníky čakali na výsledky vyšetrovania a&nbsp;denne predali horko-ťažko desaťtisíc výtlačkov. 

Na rozdiel od nich World a&nbsp;Journal prinášali neoverené špekulácie. Jeden deň tvrdili, že explózia nebola náhodná a&nbsp;vedia, kto za ňou stojí. Na ďalší deň priniesli správu, že výbuch spôsobil nastrčený chybný kábel, čo bolo takisto klamstvo. Lenže touto zámernou manipuláciou World počas týždňa po tragédii predal vyše milióna výtlačkov. Pulitzerovo dobré meno bolo spochybnené, a&nbsp;ako sa neskôr v&nbsp;korešpondencii priznal, tento neprofesionálny postoj ho prenasledoval celý život.

Renomé si Joseph Pulitzer napravil svojím postojom k&nbsp;prevezeniu a&nbsp;inštalácii Sochy slobody. V&nbsp;júli 1884 ju v&nbsp;Paríži slávnostne odovzdali americkému veľvyslancovi ako dar od francúzskeho ľudu. Problém nastal pri transporte sochy za oceán. Chýbali financie na prepravu. Joseph Pulitzer vtedy uverejnil vo svojich denníkoch jednoznačné stanovisko: „Bola by to pre New York a&nbsp;celú Ameriku veľká hanba, keby sme tento výnimočný dar Francúzska prijali a&nbsp;neboli by sme schopní zabezpečiť jeho prevoz a&nbsp;miesto na inštaláciu. World je ľudový denník, a&nbsp;tak sa naši ľudia spoja a&nbsp;zoženú peniaze.“

Stalo sa, prispelo vyše 120-tisíc čitateľov a&nbsp;vyzbieraná suma bola viac ako stotisíc dolárov. Sochu slávnostne odhalili v&nbsp;októbri 1886 na Ostrove slobody – Liberty Island. K&nbsp;dobru mu však možno pripočítať i&nbsp;to, že článkami vo svojich novinách zanietene bojoval za práva chudobných.

Zlom v&nbsp;živote Josepha Pulitzera nastal v&nbsp;roku 1887. V&nbsp;redakcii vzal do ruky článok, ktorý chcel upraviť, a&nbsp;zistil, že takmer nevidí. Rapídne strácal zrak a&nbsp;lekári mu ho nedokázali zachrániť. V&nbsp;štyridsiatke oslepol na pravé oko, na ľavom aspoň načas rozoznával svetlo a&nbsp;tiene. Napriek tomu ďalších dvadsaťdva rokov riadil svoju vydavateľskú spoločnosť. Nech bol kdekoľvek –&nbsp;doma či v&nbsp;zahraničí, na mori, alebo na súši, bol s&nbsp;ním lekár a&nbsp;štyria asistenti. Tí mu denne prečítali celý denník World a&nbsp;jeho poznámky k&nbsp;jednotlivým článkom okamžite posielali do redakcie. Napriek podlomenému zdraviu –&nbsp;mal astmu, slabé pľúca, cukrovku a&nbsp;trpel permanentným stresom, sa na radu lekárov často zdržiaval na mori, ktoré ho upokojovalo, a&nbsp;v&nbsp;newyorskom Centrálnom parku až dokonca života jazdil na koni.

Joseph Pulitzer si veľmi dobre uvedomoval svoje chatrné zdravie, preto začal premýšľať, ako zachovať svoju novinársku činnosť pre budúce generácie. Obrátil sa na Sethema Lowema, prezidenta prestížnej Kolumbijskej univerzity v&nbsp;New Yorku, a&nbsp;predložil mu plán na založenie prvej fakulty žurnalistiky. Bol to prevratný nápad, čo okamžite pochopil aj rektor univerzity –&nbsp;predložil ho na posúdenie správnej rade. Tá ho kategoricky odmietla, obávala sa, že by sa výrazne znížila prestíž celej univerzity, a&nbsp;vyhlásila, že na založenie fakulty nedá ani cent. Joseph Pulitzer svojmu projektu veril, podľa neho žurnalistika mala byť jednou „zo skvelých a&nbsp;oduševnených profesií“ a&nbsp;za vznik fakulty loboval ďalších desať rokov.

Prvá a&nbsp;dodnes najslávnejšia a&nbsp;najlepšia fakulta žurnalistiky bola na Kolumbijskej univerzite otvorená až v&nbsp;roku 1912, rok po smrti Josepha Pulitzera. V&nbsp;závete odkázal fakulte žurnalistiky dva milióny dolárov a&nbsp;ďalšieho štvrť milióna na založenie žurnalistickej ceny nesúcej jeho meno, ktorú by každoročne získali novinári, víťazi vo viacerých žánroch a&nbsp;kategóriách. Prvé Pulitzerove ceny boli udelené v&nbsp;roku 1917 a&nbsp;odvtedy sa vyhlasujú každý rok.

Joseph Pulitzer zomrel ako 64-ročný na svojej jachte Liberty, ktorá v&nbsp;tom čase patrila k&nbsp;najväčším na svete. Podľahol srdcovému infarktu. Zanechal devätnásť miliónov dolárov, čo bola v&nbsp;tom období obrovská suma. Väčšinu zdedila manželka a&nbsp;deti, okrem fakulty žurnalistiky milión dolárov odkázal Metropolitnému múzeu a&nbsp;ďalší milión Newyorskej filharmónii. Nezabudol ani na verných zamestnancov. Pred odchodom na večnosť manželke Katherine ešte stihol zašepkať: „Splnil som si chlapčenský sen o&nbsp;dobrodružstve.“

Geniálny novinár: Joseph Pulitzer si splnil chlapčenský sen o dobrodružstve

Výber pre vás

Geniálny novinár: Joseph Pulitzer si splnil chlapčenský sen o dobrodružstve

Súvisiace články

Milovníčka života Zdena Hadrbolcová: Deti nechcela, podľa nej boli veľký záväzok

Majster majstrov: Rybárov syn Cristóbal Balenciaga sa stal kráľom módneho sveta

Nesmrteľná vianočná pieseň: Jeden z jej autorov zažil slávu, druhý zomrel v chudobe

Výber pre vás