Marcela Fuknová

Juraj je od narodenia úplne nepočujúci a&nbsp;kvôli vážnemu zrakovému postihnutiu má iba tunelové videnie, ktoré sa stále zhoršuje. „Kým ešte videl, stále maľoval ženícha a&nbsp;nevestu. Hoci naši klienti nekomunikujú slovami, bolo nám jasné, že túži po láske, po manželskom živote. Zrak sa mu však rokmi zhoršil tak, že dnes maľuje už iba abstraktné obrazy. Ale tiež sú nádherné,“ hovorí Henrieta Heidecker z&nbsp;neziskovej organizácie Maják.

Je to jediné špecializované zariadenie pre hluchoslepých ľudí, ktoré sídli v&nbsp;Sadoch nad Torysou. V&nbsp;malom domčeku v&nbsp;dedinke Zdoba pri Košiciach dnes žije osem dospelých ľudí s&nbsp;rôznymi stupňami kombinovaného postihnutia zraku a&nbsp;sluchu, každému z&nbsp;nich však jeden z&nbsp;týchto zmyslov chýba úplne.

„Ajko je najmladší, má 18 rokov, najstarší je Martin, ten má 42. Ostatní sú tridsiatnici,“ približuje nám Henrieta obyvateľov Majáka.

„Ajko je od narodenia úplne hluchoslepý. Vie však rozoznať vôňu človeka, vašu energiu, vibrácie. Chytí sa vás a&nbsp;vie, kto ste. Oveľa lepšie než nám mu funguje čuch a&nbsp;hmat. On pri maľovaní vôbec nepoužíva štetce. A&nbsp;aj rukami maľuje dosť opatrne, farba na nich mu nie je veľmi príjemná. Veľmi si však užíva, keď si môže hmatať obrazy ostatných. Väčšinou sú totiž 3D, sú posypané kamienkami alebo sú na nich vystúpené časti. Helmut sa postaví za neho, chytí mu ramená a&nbsp;spoločne si obraz takto ,obzerajú‘,“hovorí Henrieta Heidecker.

Helmut Bistika, o&nbsp;ktorom hovorí, je známy výtvarný umelec, ktorý žije v&nbsp;Medzeve. Zástupcovia Majáka ho sa na neho obrátili, pretože okrem vlastnej tvorby sa dlhodobo venoval aj umeleckej práci s&nbsp;hendikepovanými deťmi. „V&nbsp;roku 2008 sme ho oslovili, či by skúsil viesť arteterapiu našich klientov. Zaujímavé bolo, že sa nechcel učiť žiadny posunkový systém, aby sa s&nbsp;nimi dorozumel. Povedal, že on si nájde vlastný spôsob, ako s&nbsp;nimi komunikovať, a&nbsp;skutočne sa mu to podarilo,“ rozpráva Henrieta Heidecker.

Cieľom arteterapie nie sú samotné obrazy, ale proces tvorby. „Kým Helmut našim klientom neukázal, že maľovanie môže byť príjemné, nedokázal s&nbsp;nimi vytvoriť nič. Až potom si to začali užívať a&nbsp;tešiť sa na to,“ hovorí Henrieta. Abstraktné obrazy okrem Juraja a Ajka maľuje aj Kristínka a&nbsp;Aďka. Kristínka nepočuje a využíva zvyšky zraku, Aďka čiastočne počuje, no nevidí. Konkrétne predmety by teda maľovať nemohli.

„Kristínka maľuje tak, že stojí pred obrovským plátnom a&nbsp;maľuje naň lakťami, dlaňami, pritláča sa naň. Po maľovaní musí ísť zvyčajne rovno do vane,“ usmieva sa Henrieta. „Zistili sme, že počas maľovania začína maľovať aj na svoje tričko, na telo, na vlasy. Sama sa stáva súčasťou svojej tvorby a&nbsp;relaxuje pri tom. Maľovanie je pre ňu ohromný ventil pocitov, rôznych emócií,“ vysvetľuje. Maliari z&nbsp;Majáka majú arteterapiu zvyčajne dvakrát do týždňa.

„Činnosti sa musia pravidelne opakovať, aby mali pojem o&nbsp;čase a&nbsp;vedeli sa v&nbsp;ňom orientovať. Cez víkend už iba oddychujú,“ vysvetľuje Henrieta Heidecker. Pôvodne klienti Majáka tvorili v&nbsp;spoločenskej miestnosti ich domčeka a&nbsp;ako hovorí riaditeľka, farby boli úplne všade. Maľby, ktoré sa objavovali na stenách v&nbsp;Majáku, však ľudí veľmi zaujímali.

„Prichádzajú sem návštevy, ľudia z&nbsp;rôznych organizácií, študenti. Všetkým sa obrazy veľmi páčili. Postupne sme ich začali vystavovať, najmä vďaka grantom z&nbsp;Ministerstva kultúry SR a ďalším darcom. Nedávno sme ich vystavovali vďaka pánovi veľvyslancovi aj na slovenskej ambasáde v&nbsp;Amsterdame. Pred tromi rokmi sa nám podarilo postaviť vzadu za domom dielničku, kde majú naši klienti pokoj na tvorbu a&nbsp;môžu si ju užiť. Podľa mňa tie obrazy sú preto také nádherné, lebo samotný obraz nie je cieľ, cieľom je tvorba. To, čo ich teší, upokojuje a&nbsp;vzbudzuje v&nbsp;nich nadšenie,“ hovorí riaditeľka Majáka Henrieta Heidecker.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

V&nbsp;Majáku poznajú svojich klientov a&nbsp;niektoré veci prezradili aj v&nbsp;katalógoch ich diel. „Kristínka rada chodí na výlety, po ktorých si v&nbsp;cukrárni s&nbsp;veľkou obľubou vychutná koláčik a&nbsp;kávu. Nemá rada dlhé čakanie, ale na obsluhu si trpezlivo počká,“ napísali o&nbsp;Kristínke.

Peťo o&nbsp;sebe dokáže napísať sám: „Nemám žiadne zvyšky sluchu. Nosím okuliare, na pravom oku mínus sedem a&nbsp;na ľavom oku protézu. Protézu si viem vybrať a&nbsp;dať do škatuľky na noc, ráno si ju vyberiem a&nbsp;vložím späť. Pri komunikácii sa so mnou môžete dorozumievať posunkami. Ak ma niekto nevie pochopiť, tak viem nakresliť, čo chcem alebo potrebujem. Ak pochopím, čo budeme robiť, a&nbsp;všetko dobre zvládnem, na záver si tlesknem. To je znamenie, že som úlohu dobre vykonal.“

Peťo má rád počítače a&nbsp;vie napísať aj to, čo nemá rád: „Nemám rád, keď sa niekto prudko dotkne môjho tela alebo ma chytí za ruku, keď to neočakávam. Niekedy nerozumiem humoru a&nbsp;môže ma to rozčúliť...“ Juraj zase síce už nemôže pre zlý zrak namaľovať svoju vysnívanú nevestu, ale môže veľa vecí.

„Volám sa Juraj. Moji rodičia ma nechali v&nbsp;detskom domove. Do škôlky som chodil v&nbsp;Prešove, na základnú a&nbsp;strednú školu v&nbsp;Kremnici. Za maliara som sa však nevyučil pre zhoršujúci sa zrak. Tu v&nbsp;Majáku bývam rád, mám svoju izbu, do ktorej sa môžem zavrieť, keď chcem byť sám, a&nbsp;premýšľať či oddychovať. Mám tunelové videnie. To, čo je predo mnou, vidím ako cez nejakú dieru. Keď je šero a&nbsp;tma, vôbec nevidím.

Počujem iba silné zvuky, hovorenej reči nerozumiem. Môj zrak sa naďalej zhoršuje, a&nbsp;preto som odkázaný na pomoc iných. Môj najlepší kamarát Martin mi vo všetkom veľmi pomáha a&nbsp;deň bez jeho pomoci si neviem predstaviť. Pri komunikácii sa so mnou môžete dorozumievať posunkami ruka v&nbsp;ruke. Niekedy rozumiem veľmi ťažko. Niekedy nechcem rozumieť, mám tvrdohlavú povahu.

Niekedy som výbušný, nahnevám sa, ak niečo nie je podľa môjho želania. Inokedy som usilovný a&nbsp;pomáham ostatným pri prechádzkach, hrách či pri jedení. Rád pozerám akčné filmy a&nbsp;šport, hlavne futbal. Rád chodím do spoločnosti, kde sú pekné ženy. Rád sa zabávam, ak mám náladu. Viem dobre tancovať, aj keď hudbu nepočujem, pohyb mám v&nbsp;krvi. Veľmi rád maľujem obrazy a&nbsp;zo všetkého najradšej ich potom darujem.“

Hoci nezisková organizácia Maják obrazy nepredáva, finančné dary, ktoré dostane výmenou za obrazy, investuje do plátien a&nbsp;farieb. Aby mohli vznikať nové úchvatné obrazy, aby nevidiaci a&nbsp;nepočujúci ľudia mohli maľovať svoj úchvatný svet. Plný farieb, zvukov, pocitov a&nbsp;vôní.

Farebný svet hluchoslepých: Aké obrazy maľujú ľudia, ktorí nevidia a nepočujú?

Výber pre vás

Farebný svet hluchoslepých: Aké obrazy maľujú ľudia, ktorí nevidia a nepočujú?

Súvisiace články

Príbeh hračiek: Čo teší malé aj veľké deti teraz a čo si želali pred 100 rokmi? FOTO

Kde sa vzali betlehemy? Svojím zákazom ich cisár Jozef II. nesmierne spopularizoval

Mestá ho prijali, vidiek sa mu dlho bránil: Vianočný stromček kedysi chránil pred zlom

Výber pre vás