Jaroslav Slašťan

Výroba akéhokoľvek pigmentu bola drahá a&nbsp;časovo náročná. Najdrahšie však bolo purpurové farbivo, látky ním farbené sa spájali s&nbsp;mocou a&nbsp;bohatstvom. Najkvalitnejší týrsky purpur, nazývaný aj cisársky, si ako symbol spoločenského postavenia obliekali len panovníci. Purpurovo zafarbené textílie sa stali symbolom postavenia a&nbsp;ich použitie obmedzovali zákony.

Cisár Augustus zaviedol pre senátorov a&nbsp;sudcov povinné nosenie tógy, aby im zabránil chodiť v&nbsp;hodvábe a&nbsp;damasku tkanom zlatom a&nbsp;striebrom. Vysokí úradníci nosili bielu tógu praetexta, ktorá bola týrskym purpurom len lemovaná. Honosnejšiu jednofarebnú purpurovú tógu lemovanú zlatou niťou nosili len cisári a&nbsp;generáli pri oslavách rímskeho triumfu. Vo 4.&nbsp;storočí nášho letopočtu boli zákony v&nbsp;Ríme natoľko sprísnené, že týrsky purpur mohol nosiť už len rímsky cisár.

Organické farbivo sa získavalo z&nbsp;tiel dravých morských ulitníkov z&nbsp;čeľade ostrankovité. Vylučujú ho viaceré druhy z&nbsp;čeľade Muricidae ako ostranka jadranská (Bolinus brandaris), ostranka purpurová (Hexaplex trunculus), skalník červenoústy (Stramonita haemastoma) či ulitník Bolinus cornutus. Ale aj druhy ako Plicopurpura pansa z&nbsp;tropického východného Pacifiku, Plicopurpura patula, vyskytujúci sa v&nbsp;karibskej zóne západného Atlantiku, či surmovka psia (Nucella lapillus), žijúca v&nbsp;severnom Atlantiku (čeľad Epitoniidae), môžu produkovať podobné farbivo.

Prírodné farbivo sa získava zo sekrétu hypobranchiálnej žľazy týchto ulitníkov. Je súčasťou ich predátorského správania na upokojenie koristi a&nbsp;túto látku vylučujú aj vtedy, keď ich napadnú predátory. Preto bolo možné získavať farbivo buď „dojením“ slimákov, čo je síce prácnejšie, ale je to obnoviteľný zdroj, alebo deštruktívne –&nbsp;ich zberom a&nbsp;usmrtením.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K HISTÓRII VZÁCNEHO FARBIVA NÁJDETE V GALÉRII

Získavanie purpuru bolo výsadou prímorských oblastí, pretože ostranky žijú len v&nbsp;slaných vodách. Jeho produkciou bola v&nbsp;staroveku preslávená sýrsko-palestínska pobrežná oblasť Stredozemného mora. Výroba a&nbsp;predaj purpuru boli veľmi dôležitým odvetvím hlavne v&nbsp;dvoch fenických mestách – Týros a&nbsp;Sidón. Ale aj na mnohých fenických územiach. Stopy tohto kedysi veľmi lukratívneho priemyslu sú stále viditeľné v&nbsp;mnohých lokalitách ako Kartágo, Kerkouane, Zouchis, Džerba (niekdajší Meninx). Podľa Plínia práve Meninx produkoval najlepšiu fialovú farbu v&nbsp;Afrike, ktorej kvalita bola mimoriadne vysoká, hneď na druhom mieste po Týre.

Nedávny archeologický objav značného počtu vápenatých schránok týchto ulitníkov na Kréte naznačuje, že Minojci mohli byť priekopníkmi získavania imperiálnej purpurovej farby stáročia pred obyvateľmi Týru. Datovaním sa zistilo, že farbivo mohlo byť vyrobené počas stredného minojského obdobia v&nbsp;20.&nbsp;až 18.&nbsp;storočí pred naším letopočtom.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Už v&nbsp;staroveku sa obchod s&nbsp;purpurovým farbivom sústreďoval hlavne vo fenickom prístavnom meste Týros. Aristoteles vo svojom diele Dejiny zvierat opísal mäkkýše, z&nbsp;ktorých sa získaval purpur, a&nbsp;proces jeho extrakcie. Aj Marcus Vitruvius spomína výrobu týrskeho purpuru vo svojom diele De architectura, v&nbsp;ktorom sa dochovali cenné vedomosti o&nbsp;technických objavoch. Aj Plínius Starší vo svojom diele Prírodná história opísal výrobu týrskeho purpuru.

Ostranky potrebné na výrobu tohto farbiva začali v&nbsp;tomto meste zbierať už 1200 rokov pred naším letopočtom. „Lovci“ sa museli ponárať najmenej do päťmetrovej hĺbky, kde zhruba päťcentimetrová dravá ostranka žije a&nbsp;loví mäkkýše. Purpurové farbivo, ktoré sa z&nbsp;nich získavalo, je nespektrálna farba, mix modrej a&nbsp;červenej vlnovej dĺžky, zatiaľ čo fialová je čistá farba okolo 400&nbsp;nanometrov. Špeciálna vlastnosť týrskeho purpuru bola jeho odolnosť a&nbsp;farebná stálosť. Časom táto farba vplyvom počasia a&nbsp;slnečného žiarenia dokonca získavala na intenzite.

Extrakcia tohto farbiva bola prácna a&nbsp;časovo náročná. Predpokladá sa, že z&nbsp;12-tisíc jedincov bolo možné získať len jeden gram až 1,4&nbsp;gramu farbiva, čo postačovalo len na zafarbenie lemu jedného odevu. Preto bolo farbivo vysoko cenené a&nbsp;odevy ním zafarbené boli prehnane drahé. Rímska libra (327,444&nbsp;gramu) purpurovej vlny stála viac, ako väčšina ľudí zarobila za rok.

Farbenie muselo prebiehať v&nbsp;blízkosti miesta, kde ostranky žijú, pretože čerstvosť materiálu má významný vplyv na výsledky. Archeologické údaje z&nbsp;Týru naznačujú, že slimáky boli zhromaždené vo veľkých kadiach a&nbsp;ponechané na rozklad. To produkovalo odporný zápach, ktorý spomínali starovekí autori.

Purpur ako znak prepychu spomína vo svojej správe evanjelista Lukáš, a&nbsp;to v&nbsp;Podobenstve o&nbsp;boháčovi a&nbsp;Lazarovi: „Bol jeden bohatý človek, ktorý sa obliekal do purpuru a&nbsp;jemného plátna a&nbsp;deň čo deň si užíval prepych. K&nbsp;jeho bráne prinášali žobráka, ktorý sa volal Lazar.“ (Lukáš 16:19). Zmienku o&nbsp;tejto farbe nájdeme aj v&nbsp;jednej z&nbsp;kníh Starého zákona Ester: „Mardochej vyšiel od kráľa v&nbsp;modro-bielom kráľovskom rúchu s&nbsp;veľkou zlatou korunou na hlave a&nbsp;v&nbsp;purpurovom plášti z&nbsp;jemnej vlnenej tkaniny. A&nbsp;mesto Šušan kričalo od radosti.“ (Ester 8:15).

Do purpurového plášťa bol pred tým, ako ho ukrižovali Rimania, odetý aj Ježiš Kristus. Evanjelista Ján opisuje, že po tom, čo dal Pilát príkaz, aby Ježiša odviedli a&nbsp;zbičovali, mu vojaci uplietli z&nbsp;tŕnia korunu, nasadili mu ju na hlavu a&nbsp;cez plecia mu prehodili purpurový plášť. Obstali ho, bili ho po tvári a&nbsp;posmievali sa mu: „Nech žije židovský kráľ!“ Keď Pilát opäť vyšiel k&nbsp;Židom a&nbsp;usiloval sa ich obmäkčiť a&nbsp;presvedčiť o&nbsp;Ježišovej nevine, ukázal im Ježiša s&nbsp;tŕňovou korunou a&nbsp;v&nbsp;purpurovom plášti zo slovami „Ecce Homo! Hľa, človek!“ (Ján 19:2).

V&nbsp;prípade, že niekoho z&nbsp;klerikov vymenuje pápež do kardinálskej hodnosti, hovorí sa, že „dostane kardinálsky purpur“. Zaujímavosťou však je, že farba kardinálskeho protokolárneho odevu a&nbsp;doplnkov, ako je mozzetta (odznak plnosti jurisdikčnej moci, na ktorú si kardinál vešia na zlato-červenej šnúre pektorál –&nbsp;náprsný kríž), cappa magna (plášť s&nbsp;dlhou vlečkou), klobúk, solideo (okrúhla čiapočka), cingulum (pás zakončený 13-centimetrými strapcami) je červená. Takisto gombíky a&nbsp;lemovanie kardinálskej reverendy a&nbsp;peleríny sú červené. Slávnostný odev kardinálov je okrem bielej rochety takisto celý jasnočervený. V&nbsp;cirkevnej hierarchii patrí purpurová farba biskupom. Oni nosia purpurovú mozzettu, solideo i&nbsp;cingulum. Podľa Biskupského ceremoniálu z&nbsp;roku 1984 môže biskup nosiť purpurovú cappu magnu len v&nbsp;rámci svojej diecézy, kardinál červenú všade na svete s&nbsp;výnimkou Ríma.

Purpurová bola vnímaná ako božská a&nbsp;nebeská farba s&nbsp;mystickým významom. Predstavovala vznešenosť, bohatstvo, luxus a&nbsp;moc. Preto bol týrsky purpur, známy aj ako kráľovský či cisársky purpur, najvzácnejším farbivom staroveku. Najpopulárnejšia farba staroveku začala symbolicky vyjadrovať bohatstvo a&nbsp;moc v&nbsp;6.&nbsp;storočí pred naším letopočtom, keď bola odovzdaná Perzii. Obzvlášť uctievaná bola v&nbsp;Byzantskej ríši, jej vládcovia nosili nielen purpurové rúcho, ale svoje nariadenia podpisovali len purpurovým atramentom.

Perzský kráľ Kýros (601 –&nbsp;530 pred n.&nbsp;l.) ustanovil, že túto farbu môže nosiť iba kráľovská rodina. Osvojil si ju aj Alexander Veľký (356 –&nbsp;323 pred n.&nbsp;l.), ktorý Perziu dobyl. Po smrti bol v&nbsp;purpurovom odeve aj pochovaný. Ďalší známi panovníci, ktorí sa obklopovali touto farbou, boli byzantský kráľ Konštantín (272 –&nbsp;337 n.&nbsp;l.) a&nbsp;rímsky cisár Dioklecián (245 –&nbsp;312 n.&nbsp;l.).

Aj v&nbsp;sochárstve a&nbsp;stavebníctve

Jeho nápadná farba a&nbsp;odolnosť proti vyblednutiu spôsobili, že oblečenie farbené týrskym purpurom bolo veľmi žiaduce a&nbsp;starí Rimania prijali purpurovú farbu ako symbol cisárskej autority a&nbsp;postavenia. Táto farba nebola vyhradená len ako symbol spoločenského postavenia pre oblečenie, ale používala sa aj v&nbsp;sochárstve a&nbsp;stavebníctve. „Imperiálny porfýr“ je magmatická hornina, ktorá obsahuje hematit a&nbsp;minerál piemontit obsahujúci mangán, vďaka čomu sa farba podobá farbivu týrskeho purpuru. Porfýr (z&nbsp;gréckeho významu fialový) má na Mohsovej stupnici tvrdosť sedem z&nbsp;desiatich, je teda veľmi odolný. Na jeho rezanie bola potrebná pevná, dobre temperovaná oceľ a&nbsp;bolo veľmi náročné dosiahnuť vysoký stupeň presnosti rezania.

Porfýr pochádzal iba z&nbsp;jedného lomu, ktorý v&nbsp;roku 18&nbsp;nášho letopočtu objavil rímsky legionár Caius Cominius v&nbsp;ďalekej východnej egyptskej púšti, ktorá sa nachádzala v&nbsp;blízkosti Červeného mora. Lokalita sa stala známou ako Mons Porphyrites. Obrovské bloky ťažkého porfýru vyťažené v&nbsp;lome sa dovážali loďou z&nbsp;Egypta do Ríma vo veľkých množstvách, najaktívnejšie za čias Nera, Trajána a&nbsp;Hadriána. Cena tohto stavebného a&nbsp;sochárskeho materiálu bola astronomická. Lokalita egyptského lomu bola stratená okolo 4.&nbsp;storočia nášho letopočtu a&nbsp;znovuobjavená bola až v&nbsp;roku 1823.

Tento materiál sa používal v&nbsp;sochárstve nielen vo Večnom meste, ale aj v&nbsp;Konštantínopole, nazývanom aj Novým či Druhým Rímom. Nádherným príkladom je súsošie Štyria tetrarchovia zo začiatku 4.&nbsp;storočia nášho letopočtu. Pôvodne bolo umiestnené na námestí v&nbsp;Konštantínopole, v&nbsp;roku 1204 ho doviezli do Talianska, kde je vystavené na rohu Baziliky svätého Marka v&nbsp;Benátkach.

Biologické pigmenty bolo často ťažké získať a&nbsp;podrobnosti o&nbsp;ich výrobe výrobcovia tajili. Vo výrobe týrskeho purpuru na farbenie látok po Feničanoch pokračovali aj Gréci a&nbsp;Rimania, a&nbsp;to až do pádu Konštantínopola v&nbsp;roku 1453. V&nbsp;15.&nbsp;storočí sa už látky nefarbili purpurom z&nbsp;ostraniek, ich populácia bola takmer na hranici vyhynutia. Náhradným farbivom, ktoré poskytovalo rovnako efektnú sýtosť, sa stal karmín, čo je farbivo extrahované zo samičiek červca nopálového (Dactylopius coccus) žijúceho na rôznych sukulentoch, najmä z&nbsp;rodov Opuntia a&nbsp;Nopalea. Tento bodavo-sací hmyz sa živí rastlinnými šťavami a&nbsp;karmínové farbivo jeho telo tvorí ako obranu pred predátormi.

Samičky dorastajú do veľkosti troch milimetrov, sú nepohyblivé, prisaté k&nbsp;rastlinám a&nbsp;nemajú krídla. Tento červec, nazývaný aj nopálovec karmínový, poskytuje purpurové farbivo košenilu. Tá sa používa nielen na farbenie látok, ale aj ako všestranné potravinárske farbivo. Nájdeme ju v&nbsp;sladkostiach, mliečnych výrobkoch, údeninách, džemoch, instantných polievkach, žuvačkách i&nbsp;nápojoch. Na obaloch výrobkov sa označuje ako E120.

Farbivo, ktoré obsahujú telá samičiek, sa zbiera v&nbsp;čase, keď sú samičky oplodnené, ale ešte nestihli naklásť vajíčka, pretože vtedy majú v&nbsp;tele najväčší obsah košenily. Z&nbsp;rastlín sa zoškrabávajú pomocou tuhej kefy alebo tupej čepele. Rozložia sa na pripravené sitá, kde sa usušia a&nbsp;rozdrvia na prášok, ktorý sa spracováva pomocou roztoku uhličitanu sodného alebo amónneho. Kvôli uchovaniu stability farby sa pridávajú hliníkové a&nbsp;vápenaté soli. Pri reakcii so zásaditou látkou sa dosiahnu fialové odtiene.

Písal sa rok 1856, keď v&nbsp;Londýne 18-ročný študent chémie William Henry Perkin experimentoval v&nbsp;laboratóriu. Jeho cieľom bolo získať syntetickú alternatívu bezfarebného chinínu, jediného známeho lieku na maláriu. Pri týchto pokusoch zmiešal bezfarebný chinín s&nbsp;anilínom. Nedosiahol však výsledok, ktorý by maláriu vyliečil. Pri vstupe do laboratória na čistenie skúmaviek si všimol tmavú zrazeninu na dne skúmavky, ktorú zriedil alkoholom a&nbsp;získal fialový odtieň. Aby vyskúšal stálosť a&nbsp;jas tohto farbiva na látke, zafarbil ním kúsok hodvábu. Tento vynález zmenil celú budúcnosť farieb. Farby, ktoré boli len pre bohatých, sa začali vyrábať synteticky a&nbsp;stali sa prístupnými pre každého.

Farba cisárov a kráľov: Drahocenný purpur získavali z tiel dravých morských ulitníkov

Výber pre vás

Farba cisárov a kráľov: Drahocenný purpur získavali z tiel dravých morských ulitníkov

Súvisiace články

Šrí Aurobindo Ghóš: Nepoznal obyvateľov ani kultúru či náboženstvo rodnej krajiny

Zrkadlo ako civilizátor ľudstva: Začalo sa to zrejme pohľadom do kaluže

Spisovateľka Marguerite Durasová: Pila tak veľa, až sa čudovala, že vedela písať.

Výber pre vás