Darmo mi bude niekto vykladať, že umenie má byť živou súčasťou našich životov a že na to, aby som ho dokázala vnímať, nemá oblečenie žiadny vplyv. Som totiž hlboko presvedčená o tom, že tým, v akom outfite prídem na kultúrne podujatie, vyjadrujem svoju úctu k účinkujúcemu umelcovi. Prípadne neúctu.

Bohužiaľ, často som svedkom práve toho druhého prípadu. Naozaj nedokážem pochopiť, ako môže dáma v stredných rokoch prísť na koncert svetovej divy do budovy Slovenského národného divadla v ošúchaných teniskách, rifliach a pletenom rôznofarebnom roláku. Okolo nej sa producírovali iné dámy vo večerných róbach a páni v tmavých oblekoch. Keď prehovorila k svojmu spoločníkovi (mimochodom, ten bol v obleku), zistila som, že je Rakúšanka. Až ma zamrazilo – o našich rakúskych susedoch som bola až do tej chvíle presvedčená, že sú ako národ mimoriadne kultúrni a umenie si vážia.

Isteže, podľa jednej panej nemôžem odsúdiť celý národ, ale hneď mi napadlo – ako by sa asi dívali na podobne poobliekaných Slovákov napríklad v sále viedenského Musikvereinu (to je tá nádherná sála, v ktorej sa každý rok koná slávny novoročný koncert)? Nevhodne oblečení diváci sa nájdu hocikde a viete, čo je najparadoxnejšie? Oni sami sa cítia okej, len tým okolo je trápne za nich. Možno by nebolo od veci, keby sa na vstupenkách do divadla, tak ako na pozvánkach na spoločenské akcie, uvádzal odporúčaný dress code.

Dress code očami Moniky Macháčkovej: Na operu v rifliach?

Výber pre vás