Polícii bol známy skôr ako zlodej. Kradol ešte ako neplnoletý (1974), prvý raz sedel v roku 1982 za vlámanie do chát. O tri roky neskôr ho odsúdili za bytové krádeže, nedovolené ozbrojovanie a útok na verejného činiteľa, pretože pri zatýkaní zranil troch policajtov železnou tyčou. Na slobodu sa dostal vďaka Havlovým amnestiám, potom dostal ďalší trest za vlámania do bytov, ale z jeho výkonu bol podmienečne prepustený.

Redaktorovi českého denníka Blesk poskytol nedávno rozhovor, ktorý sa začínal otázkou, čo ho robí vo väzení spokojným.

„Nič, ale naučil som sa s tým nejako prežiť. A pretože som pozitívne založený človek, snažím sa skôr usmievať, ako mračiť.“

Momentálne sedí v Rýnoviciach, kde má o niečo voľnejší režim, čo mu dáva šancu zarobiť si prácou nejaké peniaze, ktoré však nemá za čo utratiť, pretože v bufete vraj majú veľmi zúžený sortiment.

„Dvadsať rokov som žiadal o prácu, ale zakaždým mi povedali, že práca pre mňa nie je a nebude. Keď som však prišiel do Rýnovic, dozvedel som sa, že tu, naopak, musia doživotní väzni pracovať.“

<span>23. júna 1998 bol odsúdený Krajským súdom v Plzni na doživotie pre trestný čin vraždy a ďalšie menej závažné trestné činy. Vraždy sa mal dopustiť 30. mája 1993 večer neďaleko plzenskej väznice Bory tým, že zastrelil najmenej dvanástimi výstrelmi miestneho podnikateľa Štefana Jandu a jeho osobného strážcu Juliána Pokoša. Ťažko zranený bol aj druhý osobný strážca Vojtěch Pokoš, ktorý sa neskôr stal korunným svedkom. K tomuto činu sa Kajínek nikdy nepriznal a svoju účasť na vraždách kategoricky poprel a popiera dodnes. Z rôznych väzení, kde doteraz sedel, štyrikrát utiekol. Jeho posledný útek z roku 2000 vyvolal v médiách množstvo fám a špekulácií a u časti verejnosti prevláda názor, že nevinný Kajínek sa stal obeťou komplotu. V jeho prospech podal bývalý minister spravodlivosti Pavel Němec sťažnosť pre porušenie zákona, ktorú najvyšší súd zamietol.</span>

Prvá ponuka prišla z práčovne, kde mal obsluhovať práčku a na šijacích strojoch opravovať oblečenie.

„Považoval som to za prácu, ktorá je pre mňa vhodná,“ okomentoval ponuku. Vzápätí však nastal problém. Kajínek má totiž po dávnej autohavárii problémy s chrbticou. Hovorí, že celý život cvičí len preto, aby sa vôbec dokázal pohnúť.

„Po nejakom čase sa však pracovný návrh zmenil. Zaradili ma na pracovisko, ktoré sa volá tuším elektro. Tam by som mal z nejakých troch dielikov zostavovať jeden. Neviem si predstaviť, že by to môj chrbát vydržal, ale možno sa pletiem. Už sa na to teším.“

Nečudo. Dni za mrežami bývajú dosť jednotvárne, hoci on tvrdí, že sa nenudí. Denne sleduje správy a zábavné programy či množstvo dokumentov. Občas aj film, ktorý dovtedy nevidel. Televízor je preňho však len ďalšia z možností odreagovať sa.

„Keď mám všetko prečítať a niečo napísať, zaberie mi to dosť času. Každý deň idem na vychádzku, to je hodina, a občas si zájdem zacvičiť,“ vykreslil svoj denný režim. Číta knihy a noviny.

„Čítam všetko, chcem byť v obraze. Viem, kto je kto, čo sa deje,“ hovorí. Práca by mu však prospela psychicky aj finančne. Sám doteraz netuší, koľko dostane, iba odhaduje: „Všeobecne, myslím, platí, že pokiaľ nemá väzeň dlhy alebo iné záväzky, dostane na svoju potrebu tzv. vreckové, čo je 60 % zo zarobenej sumy. To sú už tri tisícky, a to sa mi zdá veľmi dobré.“

Kajínek však na peniaze nečakal so založenými rukami ani doteraz. Nedávno mu vyšla autobiografia, a keď sa slušne predá, privyrobí si aj touto cestou.

„Uvidíme, koľko to bude, honorár si určite uschovám. Neviem, za čo budem musieť v budúcnosti potrebovať zaplatiť.“

Čo sa knihy týka, má odkaz len pre čitateľov: „Odkazujem im, aby si dokázali vždy vyselektovať pravdu, ktorá im je predkladaná v rôznych podobách.“ Napriek odsúdeniu vraj k nikomu nenávisť necíti, pretože si ňou odmieta otravovať život. V knihe naznačil pokračovanie o jeho kauze, justícii, polícii aj väzenskej službe. „Ešte nie je čas povedať všetko,“ hovorí veľavravne. Pre sudcov, ktorí ho odsúdili, naopak, žiadny odkaz nemá: „Nemá cenu čokoľvek im odkazovať. Veľmi dobre vedia, že odsúdili človeka, ktorý to neurobil. Ich svedomie si s tým musí nejako poradiť. Oni však žiadne nemajú.“ To isté si myslí o plzenských mužoch zákona: „V Plzni existovali rôzne skupiny policajtov. Niektorí pracovali na niečiu objednávku a iní chceli hovoriť o tom, čo a ako sa stalo, ale to im nebolo umožnené,“ konštatuje. Bobríka mlčanlivosti drží aj v súvislosti s jeho úspešným útekom z väznice v Mírove. Ako sa mu podaril, vie zatiaľ len on: „Žiadni dozorcovia ani nik z väzenského personálu mi nepomáhal. Ale detaily ešte stále netreba vykladať.“

Zaujímavosťou života za múrmi väznice je podľa Kajínka technický pokrok, ktorý de facto nemá k dispozícii, len o ňom vie. Preto ho vníma s odstupom a hneď vysvetľuje: „Napríklad sa nemôžem naučiť pracovať s počítačom ani používať mobil či iPod. To všetko ide mimo mňa, hoci sa mi páči, ako postúpila komunikácia medzi ľuďmi.“

Telefonovanie z väzenia je teda problém, hoci, ako hovorí, pri dnešnej technike je ľahké dať väzňovi mobil a zablokovať alebo povoliť konkrétne čísla.

„Ja naďalej telefonujem z automatu na kartu. Za 10 minút volania na pevnú linku zaplatím 60 korún, 12 minút volania na mobil ma vyjde 180 korún. Od januára môžem chodiť telefonovať každý všedný deň na 10 minút, predtým to bolo možné raz za 14 dní.“

Dokedy bude fungovať v tomto režime, je otázne.

„Dvadsať rokov sa snažíme dokázať, že som niečo neurobil, a dvadsať rokov je to de facto nemožné, pretože niekto nechce počuť pravdu. A je otázne, či sa situácia dnes posunula už tak ďaleko, aby bolo možné s touto vecou pohnúť legálnym spôsobom. Takže ja dúfam, že z väzenia vyjdem legálnou cestou, a dúfam, že to bude čo najskôr. Počítam, že už tento rok, ale v živote je možné úplne všetko.“

Doživotne odsúdený Jiří Kajínek: Ešte nie je čas povedať všetko

Výber pre vás