Vladimír Kampf

Keď bola malá, chcela byť letuška. „Letuška v&nbsp;tom čase bola jedným z&nbsp;najlepších povolaní,“ vysvetľuje. „Chcela som sa dostať do sveta. To sa mi nakoniec podarilo, ale nie v&nbsp;palubnej posádke. Prešla som Európu a&nbsp;kopu iných krajín mimo nej. Lietanie zbožňujem.“ Letuškou sa nikdy nestala, jej detský sen sa síce nesplnil, ale plní si kopu ďalších snov. Nebolo to ľahké. Je nezlomná a&nbsp;odhodlaná.

Mama s&nbsp;otcom pracovali vo veľkých fabrikách ako radoví zamestnanci. Po dlhých rokoch si odkúpili družstevný byt a&nbsp;boli radi, že ho majú. Po štúdiu na Gymnáziu v&nbsp;Ružomberku Veroniku nevzali na vysokú školu do Bratislavy, tak začala pracovať. „Práve otvárali nové luxusné kúpeľňové štúdio. Popri zamestnaní som začala študovať manažment. Bolo to fajn.“ Po vysokej škole odišla z&nbsp;jedného kúpeľňového štúdia do druhého. „Väčšia nemecká spoločnosť rozbiehala u&nbsp;nás prevádzky. Kúpeľniam a&nbsp;interiérom som sa venovala dvanásť rokov. V&nbsp;tom čase bol veľký stavebný boom. Hľadala a&nbsp;riešila som projekty, komunikovala som s&nbsp;architektmi a&nbsp;klientmi. V&nbsp;každom odvetví je niekto, kto to musí dať dokopy, aby všetko fungovalo. Mohla som si vyberať, do ktorých projektov sa pustíme.“

V&nbsp;práci si našla manžela. Bola to láska na prvý pohľad. „Nesedeli sme vedľa seba. On pracoval pre firmu, s&nbsp;ktorou sme spolupracovali. Prišlo to na nás na prvý pohľad, ale postupne,“ smeje sa. Rok vydržala na prvej materskej. „Manžel má stavebnú firmu, tak som sa s&nbsp;ním pustila do spoločných projektov. Podnikali sme spolu. Po materskej ma oslovila jedna dáma, aby som jej rozbehla interiérové štúdio. Mňa výzvy bavia. Keď mi niekto dá produkt, ktorý sa mi páči, rada ho dostanem na trh a&nbsp;rozbehnem ho. Snažím sa mu dať smerovanie a&nbsp;nápady. Vyberala som produkty a&nbsp;zabezpečovala ich. Stala som sa spoločníčkou, až kým prišla druhá materská. Medzi deťmi mám osemročný rozdiel.“

Druhá dcérka mala dva roky, keď sa začala pandémia. „Manžel mal našťastie dosť zákaziek. Oslovil ho aj majiteľ budovy, v&nbsp;ktorej je teraz hotel Beigli, či by mu postavil prístavbu. Chodila som sem s&nbsp;ním a&nbsp;zamilovala som sa do toho priestoru. Bola to takisto láska na prvý pohľad.“ Počas pandémie sa majitelia väčšinou chceli čím skôr a&nbsp;čo najvýhodnejšie zbaviť starých budov, ale záujem o&nbsp;ne nebol. „Kúpiť som si ju nemohla, lebo toľko peniažkov sme nemali, ale vedela som, čo z&nbsp;toho priestoru dokážem urobiť. Bola som presvedčená, že to bude niečo, čo nikto v&nbsp;Bratislave nemá. Oslovila som majiteľa, aby mi objekt prenajal. Túžba urobiť niečo nové bola veľká. Väčšia než hrozba pandémie.“

Veronika nemala žiadne skúsenosti v&nbsp;gastronómii a&nbsp;hotelierstve, za oknami zúrila pandémia. „Predtým tu bol nejaký hotel, ale predošlí prenajímatelia s&nbsp;ním už nič nechceli mať, práve pre lockdowny a&nbsp;obmedzenia. Povedala som si, že zlé obdobie musí raz pominúť a&nbsp;že hotel môžeme za ten čas zrekonštruovať a&nbsp;dať mu nejaký štýl. Vďaka našej stavebnej firme sme vedeli vyrátať, za akých podmienok by to bolo výhodné. Mali sme pol roka na to, aby sme cez internet všetko objednali a&nbsp;postupne urobili, ako sa dalo.“

Začali záhradou vo dvore, do ktorej sa dá dostať len cez reštauračnú časť. „Malo to byť útulné a&nbsp;príjemné. Nedala som si poradiť od kolegov, že to mám vybetónovať, aby sa do priestoru dostalo čo najviac stolov a&nbsp;stoličiek. Chcela som, aby mal dvor dušu, aby tu mal každý hosť svoje intímne miestečko s&nbsp;pohodou a&nbsp;pokojom. Nie terasu, na ktorej štrngajú taniere a&nbsp;príbory a&nbsp;z&nbsp;kuchyne počuť buchot hrncov…“

Budova je historická. Vo dvore je spojená so záhradnou zasklenou terasou. „Netúžila som po žiadnej konkrétnej reštaurácii. Chcela som len kaviareň na príjemné posedenie v&nbsp;tieni mesta. Budova stojí síce pod Michalskou vežou, ale v&nbsp;úzkej bočnej uličke, do ktorej sa až bojíte vojsť. Už počas kovidu sa to tu ukázalo ako pekná tajná záhrada. Bolo to v&nbsp;čase, keď bolo veľa zákazov. Máme kapacitu maximálne pre 50&nbsp;ľudí. Keď sa už dali robiť nejaké obmedzené oslavy a&nbsp;svadby, bola to výhoda.“ Bolo pre ňu prekvapením, ako sa tento priestor ujal. „Dokážem ho rýchlo a&nbsp;jednoducho pretvoriť podľa predstáv. Kto chce malú rodinnú oslavu, je spokojný, necítia sa v&nbsp;prázdne a&nbsp;ani 50&nbsp;ľudí sa tu necíti stiesnene.“

Historickej budove zachovala pôvodný ráz v&nbsp;modernom šate s&nbsp;nadčasovosťou a&nbsp;prírodnými materiálmi. Lenže tá „hnusoba“ len tak ľahko neodišla. „Po prvej vlne hotely chvíľu fungovali v&nbsp;obmedzenom režime. V&nbsp;tom čase som bola všetok personál ja. Robila som chyžnú, recepčnú, raňajkovú servírku. Len ja a&nbsp;hostia. Bola som môj prvý a&nbsp;dlho jediný zamestnanec. Vďaka tomu som sa mnohému naučila, vyskúšala som si všetky pozície a&nbsp;zistila som, aké je to náročné. Vďaka tomu mi bolo jasné, akých ľudí tu potrebujem. Zakladala som si na rodinnej atmosfére.“

Hľadala ľudí, ktorým by hotel tak­isto prirástol k&nbsp;srdcu. „Nechcela som študentov, ktorí keď sa im nechce, jednoducho neprídu alebo sa im po žúre nechce. Na inzerát nemám nikoho. Všetci sú na odporúčania. Postupne som pridávala jedného recepčného, jednu chyžnú… V&nbsp;súčasnosti nás je dvanásť aj so mnou. Som tu najdlhšie a&nbsp;ešte ma nevyhodili,“ hovorí so širokým úsmevom. Bola prekvapená, ako dobre sa jej všetko rozbiehalo medzi dvoma vlnami kovidu. „Ani reklamu som nepotrebovala. Dobrý chýr o&nbsp;hoteli Beigli sa šíril ústnym podaním. V&nbsp;tom čase lietadlá veľmi nelietali, takže moji klienti boli Slováci a&nbsp;Česi. Hľadali hotely s&nbsp;malou kapacitou pre obavy z&nbsp;nakazenia.“

V&nbsp;oddychovom čase pandémie aj svadobní agenti hľadali menšie, komornejšie priestory na rýchle malé svadby. „Prvá mala veľký úspech, vďaka nej som získala ďalšie objednávky. Prišli oslavy, krsty, posedenia. Bola som jedna z&nbsp;mála naivných hotelierov, ktorí boli presvedčení, že sa dá niečo robiť aj počas kovidu. Hovorili mi, že som blázon. Na hlavných uliciach zatvárali prevádzky a&nbsp;ja v&nbsp;bočnej, skrytej jednu malú rozbieham. Sme v&nbsp;najužšej a&nbsp;najtmavšej uličke v&nbsp;meste. Oproti v&nbsp;dome kedysi býval kat. K&nbsp;nám už chodí iba strašiť a&nbsp;po Michalskej veži vraj chodí biela pani,“ hovorí žartom.

Lockdown druhej vlny bol opäť pre hotelierov vážny stres, ktorý mnohé prevádzky neprežili. Po pandémii prišla nová klientela. Čechov a&nbsp;Slovákov vystriedali zahraniční hostia. Neľahké časy sa však ešte neskončili. Prišlo zvyšovanie cien energií. „Zrazu sa mi strojnásobili náklady na všetko. Bola to riadna podpásovka. Vtedy som si už aj poplakala, že ani jeden rok nebudem mať pokojný. Nejako sme to našťastie zvládli. Museli sme zdvihnúť ceny, za čo sa nám ušla veľká kritika. Inak to nešlo, keď sme chceli fungovať. Nemôžem predsa stále nosiť peniaze do práce. Prevádzka budovy nie je lacný špás.“

Rodinná atmosféra má svoje čaro. „Pavol Hammel to tu ocenil. Vraj o&nbsp;tomto dome nikdy nič ani len nepočul a&nbsp;ani nevie, či na našej ulici niekedy niečo zažil, s&nbsp;čím by si ju spojil. A&nbsp;to sa v&nbsp;Bratislave navystrájal! Povedala som mu, že musela prísť Ružomberčanka, aby Bratislavčanom ukázala, čo všetko pekné tu majú,“ smeje sa. „Prekvapený bol aj primátor a&nbsp;starosta mestskej časti. Domy majú žiť a&nbsp;nie chátrať.“

Zahraniční hostia prichádzajú do Bratislavy zvyčajne na jednu až dve noci. V&nbsp;programe ju majú zaradenú medzi Prahu, Viedeň a&nbsp;Budapešť. „Niektorí sa sem z&nbsp;Prahy vracajú, lebo Praha sa im zdá príliš veľká a&nbsp;plná turistov. Tu ich je menej. Davy vypúšťajú len veľké hotelové lode. Vedela som, že našimi hosťami budú len hostia s&nbsp;malými kufríkmi. Tomu som prispôsobila všetko –&nbsp;veľkosť izieb, nábytok, spoločné priestory. U&nbsp;nás sú mimo ruchu centra. Stačí na to jedna stena. Tu nepočuť hudbu z&nbsp;baru a&nbsp;šum ulice. Sme iný svet. Po Európanoch opäť prichádzajú aj klienti z&nbsp;Číny a&nbsp;Ameriky.“

Bratislava nie je ktovieaká vychytená destinácia. Stále má na čom pracovať a&nbsp;veľmi sa jej nedarí. Poslať cudzokrajného hosťa na bryndzové halušky je veľký hazard. Pre cudzinca to nie je lahôdka, skôr naopak. Ani na pohľad to nie je pastva pre oči. Pre Liptáčku to často nie sú naozajstné bryndzové halušky. „Tu keby niekto otvoril bratislavskú reštauráciu, tak to by nešlo. Zmes rakúskej, maďarskej a&nbsp;slovenskej kuchyne si žiada fajnšmekra. Zahraničným hosťom odporúčam reštaurácie, ktoré aspoň ľudovo vyzerajú,“ vysvetľuje. „U&nbsp;nás v&nbsp;reštauráciách to chodí tak, že sa máte najesť a&nbsp;dostanete účet. Ak si chce hosť posedieť hodinku pri víne, má smolu. Samozrejme, objavilo sa už niekoľko výnimiek, ktoré zatiaľ iba potvrdzujú toto pravidlo. Reštaurácie ‚točia stoly‘, lebo z&nbsp;toho žijú. U&nbsp;nás ponúkame ľuďom na objednávku kuchyňu podľa ich objednávok. K&nbsp;tomu robíme opekačky a&nbsp;grilovačky, ale najkrajšia je naša kaviarnička vo dvore pod vežou,“ usmieva sa Veronika Balasková.

Malý hotel pod Michalskou vežou má svoje čaro: Takto môžu turisti spoznať Bratislavu

Výber pre vás

Malý hotel pod Michalskou vežou má svoje čaro: Takto môžu turisti spoznať Bratislavu

Súvisiace články

Vitajte v rozprávke: Jediné Slovenky vo veľkom obnovenom muzikáli Popoluška

Päťkrát tri čiary: Stretajú sa na poliach, v riekach a na kopcoch

Začarovaný kruh: Okrídlených migrantov k nám každoročne prilietajú celé kŕdle

Výber pre vás