Mária Mišovičová

Nadanie Jiřího Šlitra bolo mimoriadne. Skladateľ, klavirista, presnejšie povedané, multiinštrumentalista, ktorý vedel hrať azda na všetkých hudobných nástrojoch –&nbsp;na gitare, harmonike, trúbke, saxofóne, občasný spevák a&nbsp;herec, výtvarník a&nbsp;právnik... No vedel toho oveľa viac. Okrem výnimočného hudobného nadania vynikajúco lyžoval, povestné boli jeho tenisové údery, rád tancoval, cestoval, alkoholu neholdoval, no nebol abstinent a&nbsp;príležitostne si zapálil fajku. Nedokázal ani nechcel sa však zriecť rýchlej jazdy v&nbsp;aute či na motorke. Miroslav Horníček, herec, spisovateľ, režisér, spomínal, akou rýchlosťou sa Jiří často rútil na motocykli: „Ja som sa tak veľmi bál, ale čo je zaujímavé, spánok bol u&nbsp;mňa silnejší než strach. Počas jazdy som neraz zaspal. Keď to Jirko zistil, priviazal ma k&nbsp;sebe šnúrou na bielizeň, aby ma po ceste nestratil.“

Jiří Šlitr žil skutočne intenzívne, neraz to vyzeralo, akoby sa v&nbsp;ňom stretávali dve osobnosti: jedna uzavretá a&nbsp;plachá, druhá s&nbsp;množstvom ambícií a&nbsp;túžbou dosiahnuť v&nbsp;umení vrchol. Všetko nadanie, ktoré dostal do vienka, zúročil plnou mierou, akoby tušil, že nemá vymeraného veľa času, dopriate mu bolo žiť 45&nbsp;rokov. Zomrel na Druhý sviatok vianočný vo svojom ateliéri na Václavskom námestí v&nbsp;Prahe. Keď sa rozkríklo, že nežije, ľudia to považovali za fámu. Málokto veril, že sa otrávil svietiplynom, že príčinou úmrtia bol plyn unikajúci zo starých kachieľ, ktoré nemali poistku.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE ZO ŽIVOTA AUTORA NESMRTEĽNÝCH HITOV NÁJDETE V GALÉRII

V&nbsp;ten osudný deň boli u&nbsp;neho na návšteve rodičia a&nbsp;sestra Olga s&nbsp;rodinou. Prišla aj jeho dlhoročná priateľka, herečka a&nbsp;konferencierka Sylvie Daníčková. Hoci sa nevzali, boli partneri až do jeho smrti. Všetci spoločne chceli prežiť vianočný deň pri sviatočnom obede. Jiří im pustil platňu z&nbsp;najnovšieho kabaretu a&nbsp;povedal, že si musí ísť do mesta ešte niečo vybaviť. Ale o&nbsp;hodinu je nazad, sľúbil. Keď odchádzal, práve znela jeho pieseň Jó, to jsem ještě žil. 

Na obed neprišiel a&nbsp;rodina na neho čakala až do večera. To už príbuzní začínali byť nervózni a&nbsp;okolo siedmej večer ho Olgin manžel a&nbsp;Sylvie šli hľadať. Prešli všetky zvyčajné miesta, kam chodieval, ale nikde nebol. Potom si spomenuli na ateliér na Václavskom námestí. Zvonček v&nbsp;tej chvíli našťastie pri dverách nemal, tak začali klopať. Nikto im však neotváral.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Chceli odísť, keď si švagor na plynových hodinách všimol, že sa otáčajú. Rozbehli sa na políciu a&nbsp;po krátkom dohadovaní šli s&nbsp;nimi do ateliéru dvaja príslušníci. Vyrazili dvere, ale už bolo neskoro. S&nbsp;Jiřím Šlitrom tam našli aj telo 18-ročnej návštevníčky divadla Semafor Jitky Maxovej. Bola jedna z&nbsp;mnohých, ktorú hudobník očaril a&nbsp;ktorá okúzlila jeho. O&nbsp;ich vzťahu nikto nevedel.

Jeho nečakaná a&nbsp;náhodná smrť ľudí dráždila, začali vznikať rôzne konšpiračné teórie. O&nbsp;to viac, že s&nbsp;ním zomrela i&nbsp;jeho milenka. Zabila ho ona zo žiarlivosti, tajné služby alebo spáchali romantickú samovraždu? Ani jeden z&nbsp;týchto príbehov však nie je nijako podložený a&nbsp;zrejme skutočne šlo o&nbsp;nešťastnú náhodu, keď zhasol plameň na plynovom spotrebiči. Po jeho smrti vyšlo najavo, že mal v&nbsp;minulosti aj iný vzťah. S&nbsp;dramaturgičkou a&nbsp;prekladateľkou Bohumírou Pychlovou mal dcéru Dominiku. Keď zomrel, mala tri roky. Na otca si nepamätala a&nbsp;nikdy sa nechcela priživovať na jeho sláve. Má dve dcéry a&nbsp;jedna z&nbsp;nich sa vraj ne­uveriteľne podobá na dedka.

Jiří Šlitr sa narodil v&nbsp;Podkrkonoší v&nbsp;okrese Semily v&nbsp;dedinke Zálesní Lhota. Tvorilo ju pár roztrúsených domov na samote. Miroslav Horníček žartom hovorieval, že prvých šesť rokov Jiří nevidel človeka, pretože miesto, odkiaľ pochádzal, nie je ani na mape. Ale až taký izolovaný od sveta určite nebol. Hudba bola jeho vášeň od útleho detstva. Nemal ani rok, keď si jeho mama zapísala: „Celou silou búcha do taktu hrkálkou o&nbsp;stoličku.“ Potom ho očaril gramofón, v&nbsp;troch rokoch klavír. Popri hudbe ho zaujímalo i&nbsp;kreslenie, pokreslil, čo sa dalo. Umelecké gény zdedil po rodičoch. Otec bol profesor kreslenia na strednej škole a&nbsp;matka, hudobný samouk, dokázala zahrať na akomkoľvek nástroji.

Jiří navštevoval Gymnázium v&nbsp;Jilemnici, a&nbsp;keď otec narukoval, presťahovali sa do Rychnova nad Kněžnou, kde školu dokončil v&nbsp;čase druhej svetovej vojny. Krátky čas pracoval v&nbsp;strýkovej továrni, aby unikol pred totálnym nasadením v&nbsp;tretej ríši. Ešte v&nbsp;sexte založil úspešnú poloprofesionálnu hudobnú skupinu Rychnovský dixieland. Nebol to iba nejaký obyčajný band. Mal taký ohlas a&nbsp;úroveň, že niekoľkokrát vystupoval v&nbsp;pražskom Divadle E.&nbsp;F.&nbsp;Buriana v&nbsp;predstavení Cesta jazzu. 

Po februárovom prevrate v&nbsp;roku 1948 bol s&nbsp;dixielandom koniec. Po maturite vyhovel otcovmu želaniu a&nbsp;zapísal sa na právnickú fakultu. Štúdium zvládol hravo, ale právu sa venovať nechcel. Diplom s&nbsp;titulom JUDr. dal otcovi so slovami: „Ja ho nechcem, zober si ho ty.“ Srdce ho ťahalo k&nbsp;hudbe a&nbsp;k&nbsp;piesňam. Možno preto dostal od Miroslava Horníčka prezývku Doktor Klavír. Tak ho potom volali aj kolegovia. V&nbsp;živote chcel len hrať, skladať a&nbsp;kresliť. Odborné vzdelanie v&nbsp;tomto smere nemal, ale ani ho nepotreboval. Hoci jeden čas sa opakovane hlásil na výtvarnú akadémiu, no neprijali ho.

Jiřího Šlitra hudobní odborníci často prirovnávali k&nbsp;významnému skladateľovi a&nbsp;klaviristovi Jaroslavovi Ježkovi. Obaja mimoriadne nadaní napísali svoje najväčšie hity pre divadlo, obaja v&nbsp;priebehu desiatich rokov a&nbsp;obaja spolupracovali s&nbsp;najlepšími textármi svojej doby. No skôr ako dosiahol takéto hviezdne postavenie, odkrútil si povinnú dvojročnú vojnu v&nbsp;stredných Čechách. Po nej sa vrátil do Prahy, no profesijne sa nikam neponáhľal –&nbsp;objavoval pražský život, jeho neodmysliteľnou súčasťou bol klavír. V&nbsp;tom čase nemal žiadne oficiálne zamestnanie, ale stal sa členom zväzu výtvarníkov, takže mal slobodné povolanie a&nbsp;pre úrady bolo všetko v&nbsp;poriadku. Mohol sa venovať hudobným a&nbsp;výtvarným projektom.

Klavírnou hrou sprevádzal začínajúce speváčky, napríklad Ljubu Hermanovú alebo Jiřinu Steimarovú, no aj Chaplinove nemé grotesky v&nbsp;kine, nadväzoval prvé umelecké priateľstvá a&nbsp;ustavične kreslil. Ilustroval knihy alebo titulky pre televíziu. Galéria od neho odkúpila niekoľko obrazov s&nbsp;pražskými motívmi a&nbsp;v&nbsp;roku 1957 mal v&nbsp;Prahe aj prvú samostatnú výstavu kresieb. Práve výtvarná práca ho spojila aj s&nbsp;Miroslavom Horníčkom, stretli sa na tejto výstave a&nbsp;dohodli si hudobnú spoluprácu v&nbsp;jeho programoch. 

Ten zoznámil Jiřího Šlitra aj s&nbsp;režisérom Laterny magiky Alfrédom Radokom a&nbsp;s&nbsp;týmto súborom sa často dostal i&nbsp;do zahraničia, pol roka s&nbsp;ním napríklad vystupoval na Svetovej výstave Expo ’58 v&nbsp;Bruseli. Divadlo tam zožalo obrovský úspech. Na Šlitrovo legendárne číslo, v&nbsp;ktorom pomocou projekcie viedol klavírny dialóg s&nbsp;viacerými Šlitrami naraz, stáli dlhé rady. Brusel bol pre neho dôležitý aj z&nbsp;osobných dôvodov. Stretol tam svoju celoživotnú partnerku a&nbsp;priateľku Sylviu Daníčkovú.

Po návrate mu do života opäť zasiahol Miroslav Horníček. Sprostredkoval mu ďalšie dôležité stretnutie. Vzal ho na koncert kapely Akord club so spievajúcim textárom Jiřím Suchým. Hudba sa Jiřímu Šlitrovi páčila, ale prekážalo mu, že mali mnoho prevzatých piesní. Ponúkol sa, že im nejaké napíše. Prvá sa volala Píseň o&nbsp;Hamletovi a&nbsp;po nej sa začala postupná spolupráca tejto dvojice. Spočiatku sa nie vždy zavďačili publiku. Po jednom vystúpení v&nbsp;silvestrovskom televíznom programe s&nbsp;piesňou, ktorá sa začína slovami „potkal potkan potkana“, vyvolali legendárnu rozhorčenú reakciu jedného diváka: „Akých dvoch chuligánov ste to tam pustili?“ Bol to však ojedinelý ohlas a&nbsp;ich spolupráca naberala obrátky. Skladali piesne aj pre Divadlo S.&nbsp;K.&nbsp;Neumana alebo Bapopo, neskoršie Rokoko.

Od začiatku bolo zjavné, že ich texty a&nbsp;hudba si rozumejú. V&nbsp;súkromí si na seba museli zvykať dlhšie. Každý žil trochu inak a&nbsp;známa je historka o&nbsp;ich spoločnom výlete na motorke, na ktorý pozval Šlitr Suchého, aby sa viac zblížili i&nbsp;súkromne. Domov však šli už každý zvlášť, Jiří Šlitr s&nbsp;náhodnou dievčinou, s&nbsp;ktorou sa zoznámil pri rybníku, a&nbsp;druhý Jiří vlakom.

Z&nbsp;profesionálnej stránky bol pre oboch dôležitý rok 1959. Spoločne s&nbsp;Ferdinandom Havlíkom, skladateľom, dirigentom a&nbsp;kapelníkom, založili slávne divadlo Semafor. Už prvou vlastnou hrou Člověk z&nbsp;půdy dosiahli fenomenálny úspech a&nbsp;každému bolo jasné, že sa rodí niečo mimoriadne. Hra mala 228&nbsp;repríz a&nbsp;piesne Včera neděle byla alebo Pramínek vlasů sú aj dnes známe evergreeny.

Dvojica Šlitr –&nbsp;Suchý písala nielen hry, ale aj piesne pre spevácke hviezdy tých čias a&nbsp;takmer každá bola hitom. Eva Pilarová, Waldemar Matuška, Karel Gott, Naďa Urbánková, Pavlína Filipovská, to boli interpreti ich skladieb a&nbsp;okrem nadšených reakcií fanúšikov získavali aj hudobné ceny. Šesťdesiate roky boli pre duo Šlitr –&nbsp;Suchý a&nbsp;s&nbsp;ním i&nbsp;pre Semafor hojné roky, doviedli ich k&nbsp;diváckej sláve. Písali nápadité hry, pásma, kabarety, scénky: Zuzana není pro nikoho doma, Jonáš a&nbsp;tingl-tangl, Šest žen, neskôr Ďábel z&nbsp;Vinohrad a&nbsp;ďalšie.

Jiří Šlitr, ktorý dovtedy prevažne sedel za klavírom, sa postupne zbavil trémy a&nbsp;vystupoval na scéne vo dvojici s&nbsp;Jiřím Suchým. Ich dialógy mali originálny humor, boli briskné, kúzelné a&nbsp;postupne zľudoveli. Vstup Jiřího Šlitra na javisko ako herca sa udial v&nbsp;hudobnom kabarete Jonáš a&nbsp;ting-tangl. A&nbsp;vznikol tak trochu z&nbsp;núdze. Zo Semaforu odišli na sólovú dráhu hlavné spevácke hviezdy Pilarová a&nbsp;Matuška a&nbsp;bolo ich treba nahradiť. Vtedy Šlitr požiadal Suchého, aby mu tam dopísal úlohu. Režisér Karel Mareš sa zdesil a&nbsp;prosil Suchého, aby to svojmu partnerovi vyhovoril. Lenže Jiří Suchý chcel vždy tvoriť dvojicu, mať vedľa seba partnera, preto režisérovi odpovedal, že riaditeľ divadla nie je on, aby rozhodoval o&nbsp;obsadení. Takže nepodnikol nič.

Šlitrove výkony na skúškach však boli príšerné a&nbsp;Suchý začal byť opatrný. Rozhodol sa, že predpremiéra Jonáša bude v&nbsp;Zlíne. Režisér Mareš dúfal, že táto trinásta hra dvojice sa skončí neúspechom a&nbsp;do Prahy si už netrúfnu. Lenže publikum už po prvej Šlitrovej vete burácalo smiechom. „Po tretej som mal pocit, že odletí strecha divadla,“ spomínal Jiří Suchý. Časom získal Jiří Šlitr profesionálnu istotu, na vysokej úrovni predvádzal, čo všetko dokáže. Mohol si dovoliť utiahnuť celý večer aj sám. Diváci mali záchvaty smiechu, keď smutným hlasom rozprával o&nbsp;katastrofách alebo sa štylizoval do úlohy zvodcu žien tak nešťastne, že o&nbsp;jeho neúspechu nebolo pochýb. Plakali od smiechu, keď pri piesni Klokočí bol o&nbsp;jednu dobu pozadu za sprevádzajúcou kapelou. To bol vrchol jeho hudobnej artistiky. Kto to zažil, nikdy na to nezabudol.

Potom si už trúfol na čokoľvek. Zhudobniť chcel aj telefónny zoznam, ale to mu Suchý vyhovoril, no zrýmovať jedálny lístok si už nedal. Jeho maska na javisku nebola náhodná, ale dopredu premyslená. „To nebol herec, to bol zázrak, hovoriaci golem, ktorý sa jedného dňa ocitol na javisku,“ vyjadril sa o&nbsp;ňom Miroslav Horníček. Jeho naivné herectvo výborne fungovalo, obrovská sláva dvojice Š + S&nbsp;stúpala a&nbsp;stala sa z&nbsp;nich populárna herecká dvojica. V&nbsp;šesťdesiatych rokoch zaznel Šlitrov hlas aj na gramofónových platniach. Dokonca bodoval v&nbsp;ankete Zlatý slávik. V&nbsp;roku 1963 sa umiestnil na 20.&nbsp;mieste, nasledujúci rok už bol šiesty. Objavil sa aj vo filme, no vždy so svojím javiskovým partnerom. Štúdio Barrandov zareagovalo na popularitu dvojice a&nbsp;divadla Semafor natočením filmu Kdyby tisíc klarinetů. Úspech bol obrovský, do kina naň prišli viac ako štyri milióny divákov.

Spolupráca Šlitra a&nbsp;Suchého v&nbsp;Semafore znamenala zlatú éru tejto slávnej pražskej scény. So svojimi hrami vystupovali aj v&nbsp;zahraničí. Písali o&nbsp;nich v&nbsp;Taliansku, Poľsku, Nemecku, v&nbsp;Spojenom kráľovstve. Nahrávali platne, natáčali televízne a&nbsp;rozhlasové programy, Jiří Šlitr naďalej maľoval, ilustroval knihy, navrhoval výpravy. Obrazy vystavoval v&nbsp;Nemecku i&nbsp;v&nbsp;Spojených štátoch.

V&nbsp;polovici šesťdesiatych rokov mala v&nbsp;Semafore premiéru džezová opera Dobře placená procházka. Na libreto Jiřího Suchého hudbu zložil Jiří Šlitr. Mala veľkolepý ohlas, na ktorý zareagoval režisér Miloš Forman a&nbsp;spracoval ju do filmovej podoby. Jiří Šlitr už dávnejšie túžil presadiť sa v&nbsp;zahraničí, jeho snom bolo uviesť niektorú z&nbsp;vlastných hier na Broadwayi. Poslal tam kópiu filmu Dobře placená procházka otitulkovanú po anglicky. Všade ho zdvorilo prijali a&nbsp;ešte zdvorilejšie vypoklonkovali. V&nbsp;porovnaní s&nbsp;úspešnými broadwayskými muzikálmi ako Kabaret alebo Vlasy pôsobila jeho „procházka“ príliš skromne. S&nbsp;úspechom sa však hrala napríklad v&nbsp;Belgicku a&nbsp;vo Fínsku a&nbsp;písali o&nbsp;nej aj ďalšie európske médiá.

V&nbsp;tomto období podľa spomienok Jiřího Suchého i&nbsp;Miroslava Horníčka Jiří Šlitr mierne podľahol úspechu, a&nbsp;ako sa hovorí, Praha mu začínala byť malá. Po dvanástich rokoch herecky opustil duo Šlitr –&nbsp;Suchý, ale v&nbsp;tvorbe to nebolo až také nápadné, pretože spolu skladali ďalej. Hviezdne maniere ho po okupácii v&nbsp;roku 1968 opustili, zo svojej pracovitosti nepoľavil, ale nadobudol ľudskejší rozmer, stal sa z&nbsp;neho patriot, záležalo mu na Československu. 

Podpísal výzvu Dvetisíc slov, Semafor bolo prvé pražské divadlo, ktoré začalo v&nbsp;okupovanej Prahe hrať. Zlepšil sa aj jeho vzťah s&nbsp;Jiřím Suchým, po roku 1968 sa z&nbsp;nich stali blízki priatelia. Kamarátov Šlitr veľa nemal a&nbsp;po jeho smrti si to uvedomil aj Suchý: „Jirko túžil po tom, aby sme si boli bližší, ale ja som jeho volanie nepočul.“ Cestu k&nbsp;sebe našli na divadelnom zájazde v&nbsp;Stuttgarte v&nbsp;roku 1969. Zatiaľ čo ostatní behali po obchodoch, oni dvaja sedeli hodiny v&nbsp;hotelovej izbe a&nbsp;rozprávali sa. A naraz si uvedomili, že sú veci, ktoré si povedia iba skutoční kamaráti.

Jiří Šllitr rád cestoval, na dlhší čas ho očarila Amerika. V&nbsp;nej sa stretol aj s&nbsp;Jiřím Voskovcom, čo bola jeho veľká túžba. Spolu sa prechádzali po New Yorku a&nbsp;dosť si porozumeli. „Veľmi, ale veľmi sa mi páči. Múdry, nadaný, slušný, bez zbytočných manierov, kozmopolita... A&nbsp;nadáva ako ty,“ napísal o&nbsp;ňom Voskovec Janovi Werichovi. Jiří Šlitr bol skutočne vždy veľmi slušný, milý, skôr plachý, galantný, na jeho správanie sa hodilo označenie, že bol ako zo starej školy. Aj s&nbsp;blízkymi ľuďmi si vykal. Bol aj neuveriteľne pracovitý, len piesní zhudobnil vyše tristo. Rád si však doprial luxus. Nosil elegantné obleky, jazdil na BMV...

A&nbsp;jeho slabosťou boli ženy. Nezapieral to, dokázal ich očariť. Pravdepodobne svojou plachosťou, inteligenciou, osobitným zmyslom pre humor alebo majstrovstvom pri klavíri. „Nikdy nebol bohém, alkohol mu nechutil, obmedzil aj počet knedlí. Zostávalo mu potešenie zo slečien. Mal rád ich ladné krivky, ženskosť, jemnú koketériu,“ povedal o&nbsp;ňom jeho priateľ výtvarník Karel Teissig.

Jiří Šlitr bol zábavný spoločník, no súkromie si veľmi strážil. Najmä dve dnes už verejné tajomstvá: spomínanú dcéru Dominiku a&nbsp;syna Petra –&nbsp;jeho matka bola zdravotná sestra, ktorá podľahla Šlitrovmu šarmu počas jednej noci, keď bol Semafor na zájazde v&nbsp;južných Čechách. Ťažko mohol niekto v&nbsp;roku 1969 tušiť, že život autora nesmrteľných hitov sa blíži ku koncu. Na posledné stretnutie s&nbsp;Jiřím Šlitrom nezabudol ani Jiří Suchý: „Keď som sa 25.&nbsp;decembra vracal domov, vychádzalo z&nbsp;našej ulice Jirkovo BMV. Spomalil, stiahol okienko a&nbsp;povedal mi, že do schránky hodil list pre môjho päťročného syna Jakuba. Vtedy sme sa videli naposledy.“ Bol to 12-stranový list doplnený kresbami a&nbsp;pre Jiřího Suchého zostal záhadou. Pretože jeho kolega mal k&nbsp;deťom vždy rezervovaný vzťah.

Doktor Klavír: Už pri vyslovení mena Jiřího Šlitra sa ľudia usmievali

Výber pre vás

Doktor Klavír: Už pri vyslovení mena Jiřího Šlitra sa ľudia usmievali

Súvisiace články

Takmer prvá dáma Marie Háchová: Prezident súhlasil, aby manželku nahradila dcéra

Rozprávač arabských príbehov: Za údajnú urážku viery spáchali na Nadžíba Mahfúza atentát

Dáma hereckého sveta: Angela Lansburyová bola nakoniec rada, že ani raz nezískala Oscara

Výber pre vás